znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 181/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R, a. s., K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr.   D.,   s.   r.   o.,   K.,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   D.   B.,   vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 108/2011 z 28. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   26.   marca 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 108/2011 z 28. októbra 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že „Sťažovateľ ako oprávnený exekučným návrhom   na   vykonanie   exekúcie   podaným   súdnej   exekútorke   JUDr.   M.   H.   navrhol vykonanie exekúcie peňažnej pohľadávky vo výške 463.72 € s prísl. voči povinnej V. J., bytom H. na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice zo dňa 24.9.2009 sp. zn. 2C/231/2009.

O žiadosti súdnej exekútorky o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol Okresný súd Lučenec uznesením 12Er/377/2010-44 zo dňa 16.6.2010 tak. že žiadosť súdnej exekútorky   zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   oprávnený   -   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 16.12.2010, sp. zn. 16CoE/355/2009 tak. že uznesenie prvostupňového exekučného súdu potvrdil. Sťažovateľ ako oprávnený sa bránil využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania. Dňa 26.1.2012 bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 108/2011 zo dňa 28.10.2011, ktorým dovolací súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak, že dovolacie konanie zastavil a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Napadnuté   uznesenie   dovolací   súd   odôvodnil   tak,   že   neboli   splnené   podmienky dovolacieho konania podľa ust. § 241 ods. 1 druhá veta O.s.p. v zmysle ktorého dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. V uvedenej veci dovolateľ ani na výzvu súdu nepredložil plnú moc na zastupovanie v dovolacom konaní. Keďže dovolací súd neodstránil procesný nedostatok dovolacieho konania, dovolací súdu dovolacie konanie podľa ust. § 104 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 234c O.s.p. zastavil.

Na základe písomnej výzvy súdu predložil právny zástupca sťažovateľa súdu plnú moc na zatupovanie v dovolacom konaní, a to listom zo dňa 8.8.2011, a tým odstránil súdom namietaný nedostatok procesnej podmienky konania.

Zásielka súdu obsahujúca plnú moc sa právnemu zástupcovi sťažovateľa nevrátila ako nedoručená, preto sťažovateľ (a jeho právny zástupca) odôvodnene predpokladal, že procesnú podmienku preukázania právneho zastúpenia v dovolacom konaní splnil...“.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že „zastavením konania v tomto prípade sa dovolací Najvyšší súd Slovenskej republiky dopustil porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď zastavil dovolacie konanie bez toho, aby pre   takýto   postup   boli   splnené   zákonom   stanovené   podmienky.   Týmto   postupom   bola dovolateľovi nezákonne odňatá možnosť konať pred súdom a možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred súdom v takej intenzite, ktorá predstavuje hrubé porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje aj na skutočnosť, že „napriek tomu, že súdu údajne nebolo predložené plnomocenstvo na zastupovanie sťažovateľa v dovolacom konaní, bolo uznesenie dovolacieho súdu doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa“.

Sťažovateľka je toho názoru, že „právne zastúpenie dovolateľa v dovolacom konaní pod   sp. zn.   4Cdo/108/2011   bolo   sťažovateľom   preukázané,   o   čom   svedčia   dôkazy predložené sťažovateľom v tejto sťažnosti. Na základe uvedeného je zrejmé, že dovolací súd zastavil dovolacie konanie bez splnenia zákonom stanovených podmienok.   Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 28.10.2011 sp. zn. 4Cdo/108/2011 odňal sťažovateľovi   právo   konať   pred   súdom   a   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   ako oprávneného   v   exekučnom   konaní,   čím   zasiahol   do   ústavou   garantovaného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a do práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.   Na   preukázanie   svojich   tvrdení   sťažovateľka   k sťažnosti   priložila   kópiu podacieho   lístka   z 18.   augusta   2011   a kópiu   splnomocnenia,   ktorá   mala   byť   obsahom podania, ktoré preukazuje týmto podacím lístkom.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1.   Právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   č.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2011 sp. zn. 4Cdo/108/2011 p o r u š e n é bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   28.10.2011   sp.   zn. 4Cdo/l 08/2011 s a   r u š í.

3. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,52 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. D. B. s.r.o., konajúcej JUDr. D. B., advokátom, do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu   vykoná na   číslo   účtu,   ktorý Advokátska   kancelária   JUDr. D.   B.   s.r.o.,   konajúca JUDr. D. B., advokátom, uvedie. “

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľky   s napadnutým   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 108/2011 z 28. októbra 2011 ako súdu dovolacieho, ktorým zastavil konanie o dovolaní. Sťažovateľka v ňom a v predchádzajúcom postupe najvyššieho súdu vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   19/02, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Sťažovateľka   odôvodňovala   porušenie   označených   práv   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu tým, že nie je pravdou, že splnomocnenie pre dovolacie konanie nebolo doručené Okresnému súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) zo strany právneho zástupcu sťažovateľky v čase rozhodovania najvyššieho súdu o dovolaní. Doručenie splnomocnenia sťažovateľka   preukazovala   podacím   lístkom,   na   ktorom   je   uvedený   ako   odosielateľ Advokátska kancelária JUDr. D. B., s. r. o., K., adresát okresný súd a dátum prevzatia zásielky poštou je uvedený dátum 18. augusta 2011.

Ústavný súd z predloženej sťažnosti a jej príloh zistil tieto rozhodné skutočnosti pre posúdenie veci: 1. splnomocnenie, ktoré malo byť právnym zástupcom sťažovateľky zaslané okresnému súdu 18. augusta 2011, je z 31. januára 2011, 2. právny zástupca sťažovateľky podal   dovolanie   21.   februára   2011   a   3.   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na doručenie splnomocnenia   pre   dovolacie   konania   s poučením   o dôsledkoch   neodstránenia   tohto nedostatku v dovolacom konaní výzvou zo 4. mája 2011, ktorá jej bola doručená 12. mája 2011.

Právny   zástupca   sťažovateľky   tvrdí,   že   okresnému   súdu   zasielal   splnomocnenie 18. augusta 2011.

Ústavný   súd   v súčinnosti   s najvyšším   súdom   zistil,   že   vo   výzve   okresného   súdu zo 4. mája 2011 doručenej sťažovateľke 12. mája 2011 je uvedená lehota na doplnenie splnomocnenia desať dní od doručenia výzvy. Ústavný súd ďalej tiež zistil, že okresný súd spolu so sprievodným listom z 8. júna   2011 odoslal najvyššiemu súdu súdny spis sp. zn. Er 377/2010   pre účely   rozhodnutia   o dovolaní,   ktorý   bol   najvyššiemu   súdu   doručený 14. júna 2011.

Na   základe   uvedených   zistení   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   zástupca sťažovateľky,   hoci   disponoval   plnou   mocou   pre   dovolacie   konanie   v čase   podania dovolania, nepripojil ju k dovolaniu. Na výzvu okresného súdu na doloženie splnomocnenia pre   dovolacie   konanie   právny   zástupca   sťažovateľky   reagoval   až   po   uplynutí   lehoty uvedenej   v uznesení   okresného   súdu   (takmer   tri   mesiace   po   uplynutí   lehoty,   pozn.) a vedomý si svojho omeškania toto doloženie splnomocnenia neavizoval najvyššiemu súdu, hoci vedel, resp. mal vedieť, že okresný súd je povinný zaslať súdny spis najvyššiemu súdu pre   účely   rozhodnutia   o dovolaní   sťažovateľky   po   uplynutí   lehoty   na   doplnenie splnomocnenia   podľa   § 241   ods.   4   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok v znení neskorších   predpisov.   Z priloženej   kópie   podacieho   lístku,   ktorým   sťažovateľka preukazuje svoje tvrdenie, že zaslala splnomocnenie pre dovolacie konanie, nie je možné určiť, ktorej veci sa týka, a ani to, čo malo byť obsahom tejto zásielky. Za daných okolností ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   nepreukázala,   že   predmetom   zásielky,   ktorú preukazovala podacím lístkom, bolo doručenie splnomocnenia pre dovolacie konanie.

Ústavný   súd   v súvislosti   s poskytovaním   právnej   pomoci v posudzovanej   veci Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B., s. r. o., K., v ktorej mene konal advokát JUDr. D. B., poukazuje na povinnosť advokáta uvedenú v § 18 ods. zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorej je advokát povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou.

Ústavný súd ďalej v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že podaním z 18. augusta 2011 doplnila splnomocnenie pre dovolacie konanie, požiadal najvyšší súd o vyjadrenie, či v súdnom   spise   okresného   súdu   sp.   zn.   12   Er   377/2010   sa   nachádza   splnomocnenie, na ktoré   poukazuje   sťažovateľka   v sťažnosti.   Najvyšší   súd   v mailovom   vyjadrení zo 17. apríla 2012 uviedol, že „na Vašu žiadosť Vám oznamujeme, že v spise Okresného súdu   Lučenec   sp.   zn.   12Er   377/2010   sa   Vami   požadované   plnomocenstvo   nenachádza a z obsahu tohto spisu ani nevyplýva, že by pred rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vo veci 4 Cdo 108/2011 bolo či už súdu prvého stupňa alebo dovolaciemu súdu doručené akékoľvek plnomocenstvo,   ktoré   by   oprávňovalo   Advokátsku   kanceláriu   JUDr.   D.   B.   s.r.o. na zastupovanie oprávnenej R., a.s. v tomto dovolacom konaní.

V prílohe Vám zasielame zo spisu len naskenovanú fotokópiu plnomocenstva, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Lučenec poštou 6. marca 2012 od Advokátskej kancelárie JUDr.   D.   B.   s.r.o.,   a   to   ako   jedna   z   príloh   k opravnému   prostriedku   podanému   touto advokátskou   kanceláriou   v mene   oprávnenej   R.,   a.s.   proti   uzneseniu   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   z 28.   októbra   2011   sp.   zn.   4 Cdo 108/2011.   Jedná   sa   o neoverenú fotokópiu plnomocenstva z 31. januára 2011, ktoré malo oprávňovať spomínanú advokátsku kanceláriu na zastupovanie oprávnenej v dovolacom konaní vo veci 4 Cdo 108/2011 a ktoré podľa   vyjadrenia   zástupkyne   oprávnenej   v opravnom   prostriedku   malo   byť   18.   augusta 2011 poštou zaslané Okresnému súdu Lučenec (pripojila i kópiu podacieho lístka).   Toto plnomocenstvo sa však (ako sme už vyššie uviedli) v spise nenachádza.“

Na základe komplexného posúdenia rozhodujúcich okolností prípadu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkino tvrdenie o doložení splnomocnenia nie je preukázané, pretože splnomocnenie (ktoré mal právny zástupca zaslať okresnému súdu podaním z 18. augusta 2011) sa nenachádza v súdnom spise okresného súdu sp. zn. 12 Er 377/2012 a jediný dôkaz svedčiaci v prospech tvrdenia sťažovateľky je podací lístok, z ktorého sa nedá identifikovať, čo bolo predmetom podania a ani akej veci sa podanie týkalo. Navyše ústavný súd zistil, že na okresnom súde právny zástupca zastupuje sťažovateľku vo viacerých konaniach, preto za daných okolností tvrdenia sťažovateľky o doplnení splnomocnenia pre dovolacie konanie hodnotí ako účelové, nepravdepodobné, no predovšetkým nepreukázané.

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   108/2011 z 28. októbra 2011 vyplýva, že dôvodom zastavenia napadnutého dovolacieho konania bolo neodstránenie   nedostatku   povinného   zastúpenia   predložením   splnomocnenia na zastupovanie v dovolacom konaní, a to napriek predchádzajúcej výzve okresného súdu zo 4. mája 2011.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   závery   o nepreukázaní   doplnenia splnomocnenia   na   zastupovanie   v dovolacom   konaní   považuje   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   za   ústavne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   konštatuje,   že odôvodnenie napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať   za   arbitrárne   ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné.   Toto   odôvodnenie poskytuje dostatočný   základ pre jeho   výrok.   Úvahy   najvyššieho   súdu   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných noriem procesného práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľky   smerujúcich   proti   napadnutému   postupu   a   uzneseniu   najvyššieho   súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   umožnila dospieť k záveru, ktorý   by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľky v celom rozsahu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

V nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o ďalších   požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.

Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že predmetom tejto sťažnosti bol   postup   a napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   o dovolaní.   Aj   v prípade,   že   by   sa preukázala   pravdivosť   tvrdení   sťažovateľky   o   doplnení   splnomocnenia   na zastupovanie v dovolacom   konaní,   najvyššiemu   súdu   nemožno   vytýkať   v jeho   postupe   a napadnutom uznesení to, že prípadne došlo k pochybeniu okresného súdu, čo však nebolo preukázané.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2012