znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 181/2011-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   novembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť MVDr. J. C., B., zastúpeného JUDr. R. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote a na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Em 4/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   MVDr.   J.   C.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Em 4/2007 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26 Em 4/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

3. MVDr. J. C. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Košice   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť MVDr. J. C. trovy   konania v sume   314,18   €   (slovom   tristoštrnásť   eur   a osemnásť   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. R. K., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 181/2011-21 z 19. apríla 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť MVDr. J. C., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a   práv na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26 Em 4/2007.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   na   základe vykonateľného   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   25   P/257/2003   z 24.   mája   2006 upravujúceho   jeho   styk   s jeho   maloletými   deťmi   (ďalej   len   „rozhodnutie   o styku“) okresnému súdu 25. júla 2007 návrh na výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa ustanovení   § 272   a   §   273   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“).   Sťažovateľ   v ňom   navrhol,   aby   okresný   súd písomne vyzval povinnú dobrovoľne sa podrobiť súdnemu rozhodnutiu, požiadal príslušný orgán   obce   a orgán   starostlivosti   o deti,   aby   viedli   povinnú   k dobrovoľnému   plneniu súdneho rozhodnutia, v prípade bezvýslednosti výzvy postupne opakovane ukladal povinnej pokuty   v   sume   2   000   Sk   a súčasne   zariadil   odňatie   detí   povinnej   a ich   odovzdanie sťažovateľovi pre čas súdom určeného styku.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že opakované ukladanie pokút povinnej zo strany okresného súdu bolo zjavne neúčinným spôsobom výkonu rozhodnutia, pretože povinná i napriek   tomu   styk   s maloletými   deťmi   v určenom   čase   sťažovateľovi   neumožňovala. Vzhľadom na túto situáciu, ako aj na skutočnosť, že sa blížil rozhodnutím určený časový úsek styku pre obdobie letných prázdnin v júli, ako aj v auguste 2010, sťažovateľ podaním z 28. apríla 2010 navrhol okresnému súdu uplatniť postup podľa ustanovenia § 273 ods. 2 OSP,   podľa   ktorého   sudca   môže   v súčinnosti   s   príslušným   orgánom   obce,   prípadne   aj so štátnymi orgánmi zariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia alebo dohody nemá   byť,   a   postarať   sa   o   jeho   odovzdanie   tomu,   komu   rozhodnutie   alebo   dohoda priznávajú   právo   na   styk   s   dieťaťom   po   obmedzený   čas.   Podaním   z 12.   júla   2010   si sťažovateľ „dovolil   upozorniť“ okresný   súd   na   blížiaci   sa   označený   termín   styku s poukázaním na korešpondenciu sťažovateľa s povinnou, z obsahu ktorej podľa tvrdenia sťažovateľa vyplývalo, že povinná tento styk s maloletými deťmi neumožní. Okresný súd podaním z 28. júla 2010 vyzval povinnú, aby súdu oznámila, či umožnila styk sťažovateľa s maloletými   deťmi   v určenom   období   mesiaca   júl   2010,   a súčasne   ju   upozornil,   že v prípade nerešpektovania rozhodnutia o styku bude nútený realizovať výkon rozhodnutia spôsobom podľa 273 ods. 2 OSP. Okresný súd však uvedený postup nevyužil a k styku sťažovateľa s maloletými deťmi nedošlo ani v určenom období mesiaca júl a ani v určenom období mesiaca august 2010.

Sťažovateľ   pokračoval   v argumentácii   a poukázal   na   to,   že   ďalším   podaním z 20. septembra   2010   navrhol   okresnému   súdu   pre   účely   zabezpečenia   rozhodnutím určeného   styku   s maloletými   deťmi   v časovom   úseku   zimných   prázdnin   roku   2010 uplatnenie postupu podľa ustanovenia § 273 ods. 2 OSP. Okresný súd ale zvolil spôsob výkonu rozhodnutia uložením pokuty, ktorý sa však ukázal ako neefektívny.

Podľa   sťažovateľa „postup   porušovateľa,   ktorým   realizuje   výkon   rozhodnutia Okresného súdu Košice II, sp.zn. 25 P/ 257/2003 zo dňa 24.5.2006 je nutné považovať za neefektívny,   dochádza   ním   k zjavným,   zbytočným   a ničím   neodôvodneným   prieťahom v konaní   o výkon   rozhodnutia   a v konečnom   dôsledku   tak   aj   k porušeniu   zásady   zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti)“.

Sťažovateľ   takýto   postup   okresného   súdu   kvalifikoval   ako   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sa podľa neho vzťahuje aj na fázu konania o výkon rozhodnutia, a je toho názoru,   že „jeho   predlžovanie   sa   môže   v konečnom   dôsledku   prejaviť   ako   odmietnutie spravodlivosti“.

Sťažovateľ napokon dodal, že v záujme účinnej ochrany svojich základných práv využil   aj   právny   prostriedok   poskytovaný   ustanovením   §   62   a nasledujúcich   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a adresoval predsedovi okresného súdu 1. decembra 2010 sťažnosť na prieťahy v konaní. Na túto predseda okresného súdu podľa vyjadrenia sťažovateľa reagoval „len konštatáciou, že sťažnosť sťažovateľa považuje za čiastočne dôvodnú, nakoľko v konaní došlo v určitých časových úsekoch k porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ a poukázal   na „zmenu   zákonnej   sudkyne   zo   dňa   01.12.2010   a na   vydanie uznesenia zo dňa 09.12.2010, ktorým bola povinnej uložená ďalšia poriadková pokuta“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   v   závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby ústavný   súd   rozhodol   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jeho   základných   práv na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a „práva na spravodlivé súdne konanie“ podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 26 Em 4/2007, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho podpredsedu. Jeho stanovisko doručené ústavnému súdu 12. júla 2011   obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   procesných   úkonov   konania a podpredseda okresného súdu v ňom uviedol, že okresný súd konal vo veci priebežne. Vo vyjadrení podpredseda   okresného súdu   však súčasne uznal, že k určitým prieťahom v konaní   došlo,   a to   v   týchto   obdobiach:   po   24.   júli   2008   do   19.   decembra   2008 a po 22. septembri   2010   do   9.   decembra   2010,   ktoré   boli   čiastočne   spôsobené   zmenou v osobe zákonného sudcu a s tým súvisiacou potrebou naštudovania spisového materiálu. Okresný súd poukázal tiež na správanie „povinnej, ktorá využíva všetky procesné možnosti, aby   nemusela   plniť   právoplatné   a vykonateľné   rozhodnutie   súdu“,   a tiež   na   dohľad v záujme plynulosti konania vykonávaný „vedením súdu“ na základe sťažovateľom podanej sťažnosti   na   prieťahy   v konaní.   V závere   listu   okresný   súd   vyjadril   súhlas   s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   3.   augusta   2011   súhlasil   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.   Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného   súdu   sťažovateľ   uviedol,   že   zotrváva   na   záveroch   svojej   sťažnosti,   pričom poukázal na časť stanoviska okresného súdu, ktorý sám uznal určité prieťahy v označených obdobiach. Sťažovateľ je toho názoru, že postup okresného súdu nebol a nie je dostatočne efektívny,   o čom   podľa   neho   svedčí „opakované,   bezúčelné   ukladanie   pokút,   ktoré porušovateľ ukladá povinnej, a to jednak s ročnými odstupmi a tiež zakaždým v najnižšej sadzbe, bez ohľadu na to, že bolo zakaždým evidentne zrejmé, že povinná aj napriek ich uloženiu bude naďalej mariť styk sťažovateľa s maloletými deťmi“. Sťažovateľ uviedol, že neefektívnosť   postupu   vidí   aj   v skutočnosti,   že   okresný   súd   napriek   opakovaným upozorneniam   z jeho   strany   nevyužil   pre   účely   výkonu   rozhodnutia   všetky   prostriedky poskytované Občianskym súdnym poriadkom.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu,   ako aj súvisiacu právnu úpravu a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

V zmysle ustanovenia § 272 ods. 2 OSP pred nariadením výkonu rozhodnutia sudca písomne vyzve toho, kto odmieta podrobiť sa súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove maloletých detí a o úprave styku s nimi, aby sa súdnemu rozhodnutiu podrobil alebo aby súdom schválenú dohodu plnil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí alebo v dohode.

Okresný   súd   podaním   z 3.   augusta   2007   v intenciách   označeného   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyzval povinnú na dobrovoľné plnenie.

Podaním   zo 17.   augusta   2007   vyzval   okresný   súd   sťažovateľa,   aby predložil vyjadrenie, či došlo k realizácii styku po 6. auguste 2007. Sťažovateľ   reagoval podaním doručeným 20. septembra 2007, v ktorom uviedol, že ani po uvedenom dátume nebol styk realizovaný, a preto navrhol, aby okresný súd pokračoval vo výkone rozhodnutia podľa ustanovení   §   272   a §   273   OSP   a súčasne   aby podľa   ustanovení   §   25   ods.   4   zákona č. 36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov začal konanie o zmenu umiestnenia maloletých detí.

Podľa § 273 ods. 1 OSP ak výzva sudcu podľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná, ukladá   sudca   tomu,   kto   neplní   dobrovoľne   súdne   rozhodnutie   alebo   súdom   schválenú dohodu   o   výchove   maloletých   detí,   prípadne   o   úprave   styku   s   nimi,   postupne   pokuty. Jednotlivé pokuty nesmú prevyšovať 60 eur a pripadajú štátu.

Podľa   §   273   ods.   2   OSP   sudca   môže   v   súčinnosti   s   príslušným   orgánom   obce, prípadne aj so štátnymi orgánmi zariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia alebo   dohody   nemá   byť,   a   postarať   sa   o   jeho   odovzdanie   tomu,   komu   bolo   podľa rozhodnutia alebo dohody zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie alebo dohoda priznávajú právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas.

Okresný súd podaním z 28. novembra 2007 vyzval povinnú, aby sa v lehote 10 dní vyjadrila   k   návrhu   oprávneného   z   20.   septembra   2007,   a súčasne   povinnú poučil o následkoch nerešpektovania výzvy (hrozba uloženia poriadkovej pokuty). Okresný súd výzvu adresoval aj kolíznemu opatrovníkovi, a síce aby v lehote 10 dní „prešetril pomery v rodine“.

Kolízny   opatrovník   reagoval   na   výzvu   podaním   doručeným   okresnému   súdu 13. decembra 2007 a povinná podaním doručeným okresnému súdu 31. decembra 2007.Okresný   súd   podaním   zo 7.   marca   2008   opätovne   vyzval   kolízneho   opatrovníka na „prešetrenie   pomerov   v rodine“   a na vyjadrenie,   či   odporúča   v konaní   o predmetnom návrhu pokračovať, alebo ho zastaviť. Kolízny opatrovník reagoval podaním doručeným 1. apríla 2008, v ktorom sa vyjadril, že navrhuje konanie zastaviť.

Okresný   súd   14.   júla   2008   doručil   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   písomné stanovisko kolízneho opatrovníka a vyzval ho, aby sa k stanovisku vyjadril v lehote 10 dní. Sťažovateľ vo   svojom   vyjadrení,   ktoré doručil   okresnému súdu   24.   júla 2008,   uviedol, že na podanom návrhu trvá.  

Sťažovateľ 16. októbra 2008 doručil okresnému súdu podanie, v ktorom ho žiadal o urýchlené   rozhodnutie   vo   veci.   K   podaniu priložil   kópie   mailovej   korešpondencie účastníkov konania. Dňa 24. novembra 2008 doručil sťažovateľ okresnému súdu podanie, v ktorom   uviedol,   že   povinná   mu   neumožnila   styk   s maloletými   deťmi   13.   júna   2008 a 7. novembra   2008.   Sťažovateľ   preto   navrhol,   aby   konajúci   súd   vyzval   povinnú na dobrovoľné plnenie povinností,   v prípade bezúspešnosti výzvy jej opakovane ukladal poriadkové   pokuty   a zabezpečil   odňatie   maloletých   detí   povinnej   a   ich   odovzdanie sťažovateľovi v čase určenom rozhodnutím súdu.

Okresný   súd   uznesením   z 19.   decembra   2008   uložil   povinnej   pokutu   v   sume 1 000 Sk, toto jeho rozhodnutie potvrdil nadriadený súd uznesením z 27. februára 2009.Okresný   súd   podaním   z 24.   marca   2009   vyzval   sťažovateľa,   aby   sa vyjadril,   či dochádza   k realizácii   styku   sťažovateľa   s maloletými   deťmi   v zmysle   vykonateľného rozhodnutia. Sťažovateľ reagoval podaním doručeným 21. apríla 2009, v ktorom uviedol, že povinná styk   s deťmi   marí.   Sťažovateľ   priložil   k   podaniu   kópie   mailovej   a telefonickej korešpondencie účastníkov konania. Okresný súd opätovne podaním z 2. júla 2009 vyzval sťažovateľa,   aby   sa vyjadril,   či   došlo   k realizácii   styku   v máji   a júni   2009.   Sťažovateľ reagoval   podaním   doručeným   25.   augusta   2009,   v ktorom   uviedol,   že   v uvedených obdobiach   k realizácii   styku   nedošlo.   Sťažovateľ   priložil   k   podaniu   kópie   mailovej a telefonickej korešpondencie účastníkov konania.

Okresný súd uznesením z 2. septembra 2009 uložil povinnej pokutu v sume 40 €. Jeho rozhodnutie potvrdil nadriadený súd uznesením z 26. februára 2010.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 6. apríla 2010 navrhol, aby bola povinnej vzhľadom na nerešpektovanie vykonateľného rozhodnutia o úprave styku uložená pokuta   v maximálnej   výške   60   €.   K návrhu   priložil   kópie   mailovej   korešpondencie účastníkov. Podaním doručeným okresnému súdu 30. apríla 2010 sťažovateľ navrhol, aby okresný súd postupoval v zmysle § 273 ods. 2 OSP. Podaním doručeným okresnému súdu 12. júla 2010 sťažovateľ opätovne požiadal o výkon rozhodnutia postupom podľa § 273 ods. 2 OSP.

Okresný súd podaním z 28. júla 2010 vyzval povinnú, aby sa vyjadrila, či 15. júla 2010   umožnila   styk   s maloletými   deťmi   v zmysle   rozhodnutia   o styku,   a vyrozumel   ju o skutočnosti,   že   oprávnený   požiadal   o postup   –   odňatie   maloletých   detí   a odovzdanie oprávnenému   pre   účely   realizácie   styku,   ktorý   bude   musieť   konajúci   súd   realizovať v prípade   nerešpektovania   vykonateľného   rozhodnutia.   Povinná   reagovala   podaním doručeným okresnému súdu 11. augusta 2010.

Sťažovateľ podaním doručeným 22. septembra 2010 okresnému súdu oznámil, že k realizácii styku s maloletými deťmi nedošlo ani v júlovom a ani v augustovom termíne roku   2010,   a konajúcemu   súdu   navrhol,   aby   postupoval   v zmysle   §   273   ods.   2   OSP v rozhodnutím určenom termíne (odovzdanie počnúc 25. decembra 2010 pre určený styk v trvaní 8 dní).

Okresný súd podaním z 9. decembra 2010 vyzval povinnú na dobrovoľné plnenie povinností uložených vykonateľným rozhodnutím o styku a poučil ju o možnosti uloženia pokuty až do výšky 60 €, podania trestného oznámenia pre spáchanie trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia a postupu podľa § 273 ods. 2 OSP. Okresný súd súčasne uznesením z 9. decembra 2010 uložil povinnej pokutu vo výške 60 €, pričom nadriadený súd toto rozhodnutie potvrdil uznesením z 29. apríla 2011.

Okresný súd 16. mája 2011 vyzval sťažovateľa „na oznámenie realizácie styku“ a kolízneho opatrovníka „na prešetrenie pomerov“.

Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania o sťažnosti konanie ukončené nebolo.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Pokiaľ   ide   o základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), je pod konaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názor ústavného súdu vychádza zo skutočnosti, že ani ústava a ani procesné predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z povinnosti súdov konať bez zbytočných   prieťahov   žiadnu   vec,   ktorej   môže   byť   poskytnutá   súdna   ochrana   (pozri I. ÚS 70/98).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   a   preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal z hľadiska   charakteru   prejednávanej   veci   jej   skutkovú   a   právnu   zložitosť,   ako   aj   jej významnosť z pohľadu sťažovateľa (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom konania je výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí. Ústavný súd je toho názoru, že vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke ako zložitú, pretože tento   typ   konania je regulovaný pomerne podrobnou   právnou úpravou,   ako   aj   rezortnou   internou   inštrukciou   a tiež   príslušnou   judikatúrou. Pokiaľ ide hľadisko skutkovej zložitosti veci ústavný súd je toho názoru, že treba uznať u tohto druhu konania vzhľadom na jeho charakter určitý stupeň náročnosti z hľadiska   potreby   dokazovania týkajúceho   sa   otázky   dodržiavania   povinností vyplývajúcich zo súdneho rozhodnutia alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí a o úprave styku s nimi.

Judikatúra   štrasburských   orgánov   ochrany   práva   aplikujúc kritérium   významnosti veci   z pohľadu   sťažovateľa   diferencuje   posudzovanie   primeranosti   plynulosti   konania do troch skupín v závislosti od potreby rýchlosti rozhodovania. Ide o konania vyžadujúce si:

- primeranú rýchlosť,

- osobitnú rýchlosť,

- výnimočnú rýchlosť.

V prípade   konaní   týkajúcich   sa   rodičovských   práv   vyžadujú   štrasburské   orgány ochrany práva od vnútroštátnych súdnych orgánov výnimočnú rýchlosť konania. Aj ústavný súd   pri   posudzovaní   konania   sťažovateľa   vychádzal   z   kritéria   výnimočnej   rýchlosti požadovanej v prípadoch konaní o rodičovských právach, medzi ktoré nepochybne patrí aj konanie o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   hodnotil   a prisúdil   význam plynutia   lehoty   vo   vývoji   dieťaťa   z hľadiska   budovania   citových   väzieb   k osobám, v ktorých výchove a starostlivosti sa nachádza, ako aj k osobám, s ktorými je alebo nie je v pravidelnom kontakte (pozri II. ÚS 35/01). Judikatúra ústavného súdu tak zdôrazňuje špecifickú   povahu   konaní   týkajúcich   sa   rodičovských   práv   vyžadujúcich   si   prístup s osobitnou starostlivosťou.

Špecifickému charakteru konania o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí korešponduje   aj   osobitý   účel   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ktorým   je   v danom   prípade   pružnosť   konania garantujúca   promptnosť   donucovacej   moci   štátu   zabezpečujúcej   vynútenie   plnenia povinností   vyplývajúcich   zo   súdnych   rozhodnutí   o výchove   maloletých   detí   a o úprave styku s nimi.

2. V   rámci   posúdenia   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali   nedostatočnú   aktivitu   či   súčinnosť   zo   strany   sťažovateľa   ako   účastníka konania, čo vylučuje možnosť konštatovania zodpovednosti sťažovateľa za zistené zbytočné prieťahy posudzovaného konania.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru, bol postup okresného súdu.

V rámci   označeného   kritéria   ústavný   súd   zohľadnil   predovšetkým   požiadavku výnimočnej   rýchlosti   konania   kladúcu   vyššie   nároky   na   aktivitu   konajúceho   súdu a sprísňujúcu hodnotenia jeho prípadnej nečinnosti v priebehu súdneho konania.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní zistil, že nedostatkom plynulosti konania boli podľa zistení ústavného súdu početné obdobia, aj keď krátkodobejšej nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Už v prvotnej fáze konania sa vyskytlo obdobie krátkodobejšej nečinnosti (približne v rozsahu dvoch mesiacov), a to v úseku od 20. septembra 2007, keď sťažovateľ oznámil okresnému   súdu,   že   povinná   neplní   povinnosti   vyplývajúce   z rozhodnutia   o styku, do 28. novembra   2007,   keď   okresný   súd   povinnú   vyzval,   aby   predložila   stanovisko k návrhu sťažovateľa a zároveň ju poučil v zmysle ustanovení § 272 a § 273 OSP.  

Nečinnosťou v rozsahu dvoch mesiacov sa vyznačuje aj obdobie od 31. decembra 2007,   keď   povinná   doručila   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie,   do   7.   marca   2008,   keď okresný   súd   opätovne   vyzval   ustanoveného   kolízneho   opatrovníka   na   prešetrenie skutkových   okolností.   Po   doručení   vyjadrenia   kolízneho   opatrovníka   1.   apríla   2008 nasledovalo obdobie trojmesačnej nečinnosti trvajúce do 14. júla 2008, keď okresný súd stanovisko   kolízneho   opatrovníka   doručil   sťažovateľovi   a vyzval   ho,   aby   sa   k nemu vyjadril.   Okresný   súd   však   ostal   pasívny   aj   po   predložení   požadovaného   vyjadrenia sťažovateľa   24.   júla   2008,   keď   sťažovateľ   aj   následne   opakovane   žiadal   okresný   súd o prijatie   relevantných   opatrení.   Okresný   súd   konal   až   po   uplynutí   viac   ako   štyroch mesiacov (obdobie nečinnosti), keď 19. decembra 2008 uznesením uložil povinnej pokutu vo výške 1 000 Sk.

Ďalším obdobím krátkodobej nečinnosti (v rozsahu viac ako troch mesiacov) bolo súdne konanie poznačené v etape od 6. apríla 2010, keď sťažovateľ žiadal okresný súd o prijatie   opatrení   z dôvodu   nerešpektovania   rozhodnutia   o styku   zo   strany   povinnej do 28. júla 2010, keď okresný súd vyzval povinnú, aby predložila vyjadrenie k uvedenej skutočnosti.

Napokon   ústavný   súd   posúdil   ako obdobie pasivity   okresného   súdu   časový   úsek v rozsahu dvoch mesiacov, a to od 22. septembra 2010, keď sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že povinná nerešpektovala rozhodnutie o styku ani v letnom období roku 2010, a súčasne ho žiadal o prijatie adekvátneho opatrenia do 9. decembra 2010, keď okresný súd rozhodol   o uložení   pokuty   povinnej   vo   výške   60   €,   ktorú   súčasne   poučil   v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Na tomto mieste sa ústavný súd vysporiadal aj s vyjadrením podpredsedu okresného súdu, ktorý poukázal na zmenu v osobe zákonného sudcu počas prerokúvania veci spojenú s potrebou naštudovania spisu odzrkadľujúcou sa v narušení plynulosti konania.

Ústavný   súd   už   opakovane   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   zdôraznil,   že obhajoba konajúceho súdu opierajúca sa o potrebu poskytnutia určitého časového rámca v záujme preštudovania spisového materiálu pri zmenách v osobe zákonného sudcu nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť konajúceho súdu za rozhodnutie vo veci sťažovateľa, ktorý sa naň obrátil. Ústavný súd preto obranu okresného súdu tohto charakteru akceptovať nemohol.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Úlohou ústavného súdu nemohlo byť a ani nebolo posudzovanie vhodnosti opatrení, ktoré   okresný   súd   zvolil   na   základe   výsledkov   skutkových   zistení   na dosiahnutie   cieľa predmetného   konania   o výkon   rozhodnutia,   pretože   posudzovanie   skutkových   záverov všeobecných súdov nepatrí do právomoci ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prípade tohto druhu konania   musí   byť   rozhodovanie   o použití   najradikálnejšieho   opatrenia   (odňatie a odovzdanie   maloletého   dieťaťa   v zmysle   §   273   ods.   2   OSP)   poskytovaného   právnou úpravou   podrobené   dôkladnej   úvahe   zohľadňujúcej   možné   negatívne   dôsledky   takto prijatého opatrenia vo vzťahu k maloletému dieťaťu založenej zároveň na dôslednom zistení skutkového   stavu,   čo   sú   úlohy   patriace   do   výlučnej   právomoci   všeobecného   súdu. Vychádzajúc   z uvedeného   obmedzil   ústavný   súd   v danom   prípade   svoj   prieskum na posúdenie pružnosti a včasnosti opatrení okresného súdu ako záruky celkovej efektivity posudzovaného konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   na   plynulosť   konania   mala   čiastočný   vplyv   potreba náležitého dokazovania v otázke plnenia povinností vyplývajúcich z rozhodnutia o styku, avšak nepomerne rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad na plynulý priebeh posudzovaného   konania,   bol   postup   okresného   súdu   a   zbytočné   prieťahy,   ktorých   sa dopustil v dôsledku zistených období nečinnosti (v celkovej dĺžke 16 mesiacov).

Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnenú námietku porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na to, že v postupe okresného súdu sa síce opakovane vyskytovali   obdobia   nečinnosti,   na   tieto   však   vždy   nadväzovala   dodatočná   aktivita konajúceho súdu, ktorý v záujme dosiahnutia želaného efektu postupne intenzitu prijatých opatrení stupňoval. Ústavný súd teda dospel k záveru, že v okolnostiach posudzovanej veci zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu nedosiahli takú intenzitu, že by ich dôsledky bolo   možné   kvalifikovať   ako   odmietnutie   spravodlivosti,   a preto   v časti   označených námietok sťažovateľovmu návrhu nevyhovel.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc   z   toho,   že   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   základného   práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj zo   skutočnosti,   že posudzované   konanie nebolo v čase   rozhodovania   ústavného súdu ukončené,   bolo   potrebné   prikázať   okresnému   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26 Em 4/2007 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ stratou dôvery v autoritu štátu, reprezentovaného v danom konkrétnom prípade okresným súdom,   ako garanta jeho základných práv zaručených mu ústavou a práv zaručených mu dohovorom. Sťažovateľ na tomto mieste poukazoval na skutočnosť, že od podania návrhu uplynula doba viac ako tri roky, a to bez dosiahnutia akéhokoľvek výsledku. Vychádzajúc z týchto skutočností považoval sťažovateľ za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 1 500 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   tejto   otázky   zohľadnil   časový   rozsah   a početnosť vyskytujúcich   pasívnych   období   konania   okresného   súdu,   ako   aj   statusový   charakter posudzovaného   konania,   u ktorého   práve   zabezpečenie   jeho   pružnosti   môže   poskytnúť sťažovateľovi reálne citeľnú satisfakciu. Tieto východiska viedli ústavný súd k rozhodnutiu o nepriznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   s tým,   že   podľa   jeho   názoru vyslovenie porušenia   jeho práv   a príkaz ústavného   súdu   konať v posudzovanom   konaní okresného súdu bez zbytočných prieťahov (bod 1 a 2 výroku nálezu) sú v tomto prípade postačujúce opatrenia na ochranu ústavou a dohovorom garantovaných práv sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, a to za tri úkony právnych služieb, ktorých výšku vyčíslil sumou 471,28 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   predstavovala sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia   a   podanie   sťažnosti)   v   súlade   s   §   1   ods.   3,   §   9,   §   11   ods.   3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí odmena v sume 123,50 €, k tomu tiež režijný paušál 7,41 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnych služieb. Za tieto dva úkony vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) vrátane režijného paušálu v danom prípade prislúcha odmena v celkovej sume 261,82 €. Po zvýšení odmeny o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH, pozn.) v sume 52,36 € predstavuje tak celková priznaná odmena sumu 314,18 €.

Pokiaľ   ide   o vyjadrenie   sťažovateľa   k stanovisku   okresného   súdu,   ústavný   súd za tento   úkon   právnej   služby   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   nepriznal,   pretože   ho nepovažoval   za   také,   ktoré   by   výraznejšou   mierou   prispelo   k objasneniu   okolností relevantných pre rozhodovanie ústavného súdu.

Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   v celkovej   výške 314,18 € a v zostávajúcej časti jeho žiadosti o náhradu trov konania nevyhovel.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011