znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 181/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. N. Cs., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., K., pre namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 3 T 8/05 zo 14.   mája   2008   a uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   7   To   84/2008 z 28. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. N. Cs.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2009 doručená   sťažnosť   Ing.   N.   Cs.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. J. K., K., pre namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 8/05 zo 14. mája 2008   a uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 7 To 84/2008 z 28. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:„Rozsudkami Okresného súdu Košice I sp. zn. 3T 8/05 z 12. 3. 2007 a 3. 12. 2007 bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby Okresného prokurátora Košice I, ktorý ho žaloval pre skutok, ktorý okresný prokurátor právne kvalifikoval ako trestný čin sexuálneho násilia v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 241a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005... Sťažovateľ bol oslobodený z dôvodu, že nebolo dokázané, že tento skutok spáchal.

Tieto rozsudky Krajský súd v Košiciach zrušil uzneseniami 7 To 52/2007 zo dňa 21. 7. 2007 a 7 To 16/2008 zo dňa 26. 2. 2008 a vec vrátil na nové prejednanie a doplnenie dokazovania... Doplnené dokazovanie vyznelo v prospech sťažovateľa. Hlavne z policajného oznámenia   vysvitlo   že   poškodená   pôvodne   uviedla,   že   ju   prepadli   dvaja,   ktorých   nevie popísať následne odstupom času už ale tvrdila, že ju napadol len jeden páchateľ.

Vzhľadom   k   tomu,   že   krajský   súd   aj   napriek   doplnenému   dokazovaniu   trval na svojom   pôvodnom   pokyne   o uznaní   viny   sťažovateľa,   okresný   súd   viazaný   názorom krajského súdu sťažovateľa uznal vinným z daného skutku rozsudkom 3 T 8/05 zo dňa 14. 5. 2008 podľa § 241a ods. 1 Tr. zákona na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a podľa § 58 ods. 1 písm. a), § 59 ods. 1 Tr. zák. sa výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov.

Proti tomuto sa sťažovateľ odvolal a vzniesol aj námietku zaujatosti proti členom senátu...

Po nevylúčení sudcov títo rozhodovali o odvolaní sťažovateľa a o svojom nariadení ako má postupovať okresný súd. Tento senát odvolanie sťažovateľa zamietol uznesením 7 To 84/2008 z 28. 1. 2009.

Sťažovateľ pociťuje týmto postupom krivdu, pretože bol uznaný vinným zo skutku, ktorého sa nedopustil a je toho názoru, že boli porušené jeho práva a bol bez právneho podkladu uznaný vinným.

Podľa názoru sťažovateľa bol v jeho neprospech porušený tuzemský zákon najmä v ustanoveniach § 2 ods. 5, 6 Tr. poriadku účinného do 31. 12. 2005 (ďalej len Tr. por.), § 258 ods. 1 písm. c) Tr. por.... ktoré porušenie spočíva v tom, že aj napriek doplnenému dokazovaniu, ktoré vyznelo v prospech sťažovateľa súd bez ďalšieho dokazovania vyslovil názor,   že   sťažovateľ   sa   daného   skutku   dopustil   aj   napriek   rozporov   vo   výpovediach poškodenej, vykonaným dôkazom, vyšetrovaciemu pokusu atď.. Okresný súd sťažovateľa uznal vinným len na základe právneho názoru krajského súdu, bez toho, aby bol senát okresného súdu presvedčený o jeho vine, k čomu sťažovateľa vedie aj tá skutočnosť, že bol okresným súdom dva krát oslobodený a aj doplnené dokazovanie vyznelo v jeho prospech. Napokon obidva súdy ďalej porušili zákon v nasledujúcom rozsahu: Konali s ust. Čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože doba 4 rokov nie je primeraná na prejednanie a rozhodnutie vo veci v takej jednoduchej veci...“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„1. Krajský súd v Košiciach uznesením 7 To 84/2008 z 28. 1. 2009 v trestnej veci sťažovateľa Ing. N. Cs.... porušil jeho práva uvedené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2. Okresný súd Košice I rozsudkom 3 T 8/05 zo dňa 14. 5. 2008 v trestnej veci sťažovateľa Ing. N. Cs.... porušil jeho práva uvedené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné náležitosti návrhu podľa § 20, ako aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   podľa   ustanovenia   §   50   zákona   o ústavnom   súde   vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   rozsudkom   okresného   súdu a krajského súdu, pretože podľa jeho názoru na základe nesprávne zisteného skutkového stavu a vykonaného dokazovania ho tieto súdy uznali vinným zo spáchania trestného činu, o ktorom   tvrdil,   že   sa   ho   nedopustil.   V tomto   videl   sťažovateľ   porušenie   zásad spravodlivého procesu, pričom dodal, že oba súdy porušili aj jeho právo na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   keďže   o jeho   trestnej   veci rozhodovali 4 roky.

Pri   prerokovaní námietok sťažovateľa z hľadiska   možného porušenia   jeho   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 3 T 8/05 zo 14. mája 2008 ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Je   nepochybné,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   právo   podať odvolanie. Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   toto   právo   využil   a   proti   prvostupňovému rozsudku   podal   opravný   prostriedok,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 7 To 84/2008 z 28. januára 2009. Z uvedeného teda vyplýva, že námietka porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v podobe podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu, ktorý   svoj   právny   názor   vyjadril   v označenom   uznesení   tak,   že odvolanie   sťažovateľa zamietol.

Vzhľadom   na   to,   že   na preskúmanie rozsudku   okresného   súdu   bol   v prvom   rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (obdobne napr.   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05,   III.   ÚS   290/06,   III.   ÚS   288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

V časti sťažnosti sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu a postupom krajského súdu v jeho trestnej veci.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo   vzťahu   k uvedenému   ústavný   súd   zistil,   že   o odvolaní   sťažovateľa   proti prvostupňovému   rozsudku   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   7   To   84/2008-319 z 28. januára   2009   tak,   že   ho   zamietol,   čím   zároveň   došlo   k   právoplatnému   skončeniu konania. Predmetné uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 21. apríla 2009 a jeho právnemu zástupcovi 8. apríla 2009. Sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie označeného práva bola ústavnému súdu doručená 4. júna 2009.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   20/00,   II.   ÚS   12/01, III. ÚS 172/05) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecnými   súdmi)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla sťažnosť   ústavnému   súdu,   už nedochádza   k porušovaniu   označeného   základného   práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde).   Vychádza   pritom   z toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím vo veci.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 7 To 84/2008-319 z 28. januára 2009.

Ústavný súd zistil, že o obžalobe na sťažovateľa za trestný čin sexuálneho násilia v štádiu   pokusu   podľa   §   8   ods.   1   a   §   241a   ods.   1   Trestného   zákona   v znení   účinnom do 31. decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom č. k. 3 T 8/05-215 z 12. marca 2007 tak, že ho oslobodil spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že tento skutok spáchal. Prvostupňový rozsudok bol však na základe odvolania prokurátora uznesením krajského súdu č. k. 7 To 52/2007-231 z 21. júna 2007 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol. Následne okresný súd rozsudkom č. k. 3 T 8/05-260 z 5. decembra 2007 opäť sťažovateľa oslobodil spod   obžaloby,   pretože   nebolo   dokázané,   že   skutok   spáchal.   Proti   prvostupňovému rozsudku   sa   opäť   odvolal   prokurátor,   na   základe   čoho   krajský   súd   uznesením č. k. 7 To 16/2008-276 z 26. februára 2008 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Napokon okresný súd rozsudkom č. k. 3 T 8/05-290 zo 14. mája 2008 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania   označeného   trestného   činu   a odsúdil   ho   na   trest   odňatia   slobody   v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom výkonu tohto trestu na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov. Proti   označenému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   čo   do   výrokov   o vine   a treste z dôvodu, že podľa jeho vyjadrenia sa tohto skutku nedopustil. O jeho odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 7 To 84/2008-319 z 28. januára 2009 tak, že ho zamietol.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Správne   postupoval   okresný   súd,   keď   vyhodnotil   v   neprospech   obžalovaného výpoveď poškodenej A. V., ktorá jednoznačne a prehľadne popísala útok obžalovaného na jej osobu, ako i ďalšie jeho pokusy v nasledujúcich dňoch. Taktiež výpovede svedkov, jej druha P. G. a jej syna mal. M. V. sú tiež vo vzájomnej zhode navzájom a tvoria ucelenú logickú štruktúru. O vierohodnosti výpovede poškodenej, jej maloletého syna, ako i druha nemal   krajský   súd   žiadnych   pochybností   a   ich   postup   ako   chceli   zistiť   totožnosť obžalovaného, bol logický a jednoznačne svedčí, že sa skutok stal, lebo v opačnom prípade by poškodená nemala dôvod sa báť a zisťovať totožnosť obžalovaného.

V   súlade   s   týmito   dôkazmi   sú   aj   závery   znalkyne   z   odboru   psychológie,   ktorá vyšetrila obžalovaného, poškodenú, druha poškodenej i manželku obžalovaného. Znalkyňa dospela k jednoznačným záverom, že výpoveď poškodenej je objektívna, bez skresľovania udalostí, ktoré prežila. Schopnosti obžalovaného Ing. N. Cs. znalkyňa vyhodnotila, že sú na takej   úrovni,   že   mu   umožňujú,   aby   vypovedal   pravdivo,   ale   má   sklon   ku   klamaniu a zastieraniu a vyhýba sa priamym odpovediam.

U svedka P. G. zistila, že nemá poruchu vnímania, vie správne rozlišovať následnosť dejov, časovo je správne orientovaný, má sklon k otvorenému vyjadrovaniu sa, neklame a je objektívny. Manželku obžalovaného Ing. Cs. hodnotila, že je osobnostne prispôsobilá, uzavretá, je rada v centre pozornosti a túži po uznaní. Pri hodnotení psychologických testov zistila,   že   sa   vyjadrovala   opatrne,   mala   snahu   skrývať   podstatu,   klamala,   pričom   šlo o zámerné klamanie, ku ktorému mohla byť donútená alebo ovplyvnená inou osobou. I krajský súd dospel k záveru, že vyššie uvedené dôkazy tvoria ucelenú a logickú štruktúru,   preto   správne   postupoval   okresný   súd,   keď   uznal   obžalovaného   za   vinného zo spáchania trestného činu pokusu sexuálneho násilia podľa § 8 ods. 1, § 241a ods. 1 Tr. zákona.

Na druhej strane vo vzťahu k tvrdeniam obžalovaného na svoju obhajobu, krajský súd   konštatuje,   že   k   určitým   menším   nezrovnalostiam   pri   popise   osoby   obžalovaného, hlavne   jeho   oblečenia,   je   možné   pripísať   momentálnemu   psychickému   rozrušeniu poškodenej, v ktorom sa nachádzala. Taktiež i výpoveď samotného obžalovaného nebola vždy jednotná a ucelená a rozpory vo svojej výpovedi odstrániť nevedel. Taktiež znalecký posudok MUDr. D. Cs., v ktorom konštatuje, že obžalovaný nevykazuje známky prítomnosti násilia   pri   realizácii   heterosexuálneho   pohlavného   aktu,   sám   osebe   neznamená, že sa obžalovaný takéhoto konania nedopustil.

Zo správy č. l. 246, ktorú zaslala v rámci doplnenia dokazovania okresnému súdu A., a.   s.,   je   možné   zistiť,   že   neevidujú   žiadnu   poistnú   zmluvu,   ktorú   by   obžalovaný Ing. N. Cs.   sprostredkoval,   resp.   uzatvoril   dňa   26.   3.   2004.   I tento   dôkaz   nesvedčí jednoznačne   o   tom,   že   obžalovaný   mal   oblečené   rifle   a   nie   sako   a kabát,   ako   tvrdila poškodená. Obžalovaný totiž mohol jednať s klientmi v záujme uzavretia poistnej zmluvy, avšak k uzavretiu samotnej zmluvy nemuselo dôjsť, čo znamená, že mohol byť oblečený tak, ako tvrdila poškodená.

Krajský   súd   poukazuje   na   vecné   a   zákonné   dôvody   rozsudku   okresného   súdu, s ktorými sa stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Rovnako   krajský   súd   nezistil   pochybenie   okresného   súdu   ani   pri   určení   druhu a výmery trestu u obžalovaného. Trest, ktorý bol obžalovanému uložený okresným súdom zodpovedá   hľadiskám uvedeným   v § 23 ods.   1   Tr.   zák.   a   §   31   ods.   1   Tr.   zák.   Osoba obžalovaného je v napadnutom rozsudku hodnotená plne v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania.   Okresný   súd   správne   dospel   k   záveru,   že   u   obžalovaného   Ing.   N.   Cs. sú splnené zákonné podmienky pre uloženie trestu odňatia slobody. Krajský súd má za to, že uložený trest odňatia slobody okresným súdom v trvaní 2 rokov, ktorého výkon mu bol podmienečne   odložený   na   skúšobnú   dobu   2   rokov,   splní   u   obžalovaného   účel   trestu sledovaný individuálnou i generálnou prevenciou.“

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08, III. ÚS 133/09).

Vychádzajúc   z citovanej   judikatúry,   z obsahu   námietok   sťažovateľa,   ako   aj z odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   napadnuté uznesenie   treba   kvalifikovať   ako   ústavne   konformné   a zlučiteľné   s obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odvolací súd v uznesení stručne opísal skutok, ktorý bol sťažovateľovi kladený za vinu, podstatu prvostupňového rozsudku, ktorým   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   a ktorým   mu   bol   uložený   trest,   pričom v neposlednom   rade   uviedol   aj   argumenty   sťažovateľa   proti   obžalobe.   V ďalšej   časti odôvodnenia svojho rozhodnutia predstavil dôkazy vykonané v priebehu trestného konania, ktorými boli najmä výpovede   sťažovateľa   (obžalovaného),   poškodenej,   svedkov,   ako   aj závery   znaleckých   posudkov.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   niet   pochybností   o tom, že krajský   súd   vyhodnotil   spomínané   dôkazy   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu. V nadväznosti na to potom odvolací   súd   v namietanom   uznesení   jednoznačne   vyslovil,   ktoré   dôkazy   vyhodnotil ako nespochybniteľne preukazujúce vinu sťažovateľa. Samozrejme, zaoberal sa aj dôkazmi, ktoré uvádzal sťažovateľ na svoju obhajobu, avšak tieto dôkazy krajský súd vyhodnotil ako také, ktoré jednoznačne nepreukazovali, že by skutok nespáchal sťažovateľ.

Aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   prejavil   nespokojnosť   s namietaným   uznesením krajského   súdu   z dôvodu   nedodržania   zásad   spravodlivého   procesu,   ústavný   súd sa nedomnieva,   aby   toto   rozhodnutie   vykazovalo   znaky   svojvoľnosti.   Naopak   závery krajského súdu vyslovené v označenom rozhodnutí je potrebné charakterizovať ako logické a celkom legitímne.

Ústavný   súd   po   ústavnej   konfrontácii,   ktorej   podrobil   uznesenie   krajského   súdu s námietkami   sťažovateľa,   nezistil   zo   strany   krajského   súdu   taký   výklad   a aplikáciu Trestného   zákona   a   Trestného   poriadku,   ktoré   by mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že odvolací súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu zásad spravodlivého procesu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009