znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 181/08-43

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2008 vo veci   prijatej   sťažnosti   Ing.   J.   G.,S.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   T.   S.,   T., pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Ntv 39/2006 z 20. novembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Právo   Ing.   J.   G.   zaručené   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Ntv 39/2006 z 20. novembra 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 Ntv 39/2006 z 20. novembra 2006 z r u š u j e.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   Ing.   J.   G.   v   sume   6 734   Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťštyri slovenských korún) právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. T. S., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia   v   sume   6 734   Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťštyri   slovenských   korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č...vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2007   doručená   sťažnosť   (doplnená   podaním   z   27.   februára   2008   a   7.   augusta   2008) Ing. J. G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich   základných   práv podľa   čl.   47   ods.   3   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), porušenie čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ntv 39/2006 z 20. novembra 2006, ako aj porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 177/05.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   181/08-28   z   1. októbra   2008   (ďalej len „uznesenie z 1. októbra 2008“) prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie práva podľa   čl. 5 ods.   4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.   1 Ntv   39/2006   z   20.   novembra   2006.   Vo   zvyšnej   časti   bola   jeho   sťažnosť odmietnutá.

Uznesením z 1. októbra 2008 ústavný súd vymedzil predmet konania vo veci samej. Ten spočíva v posúdení otázky, či bola v konaní najvyššieho súdu dodržaná požiadavka kontradiktórnosti   konania   a   „rovnosti   zbraní“ (garancie   obsiahnuté   v   práve   podľa   čl.   5 ods. 4 dohovoru).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo okresným súdom vedené väzobné trestné stíhanie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), b) a e) a ods. 2 písm. c) a d) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a iné. Predseda senátu okresného súdu predložil 7. novembra 2006 najvyššiemu súdu návrh na predĺženie lehoty väzby sťažovateľa. Predmetný návrh bol sťažovateľovi   doručený   10.   novembra   2006   spolu   s   výzvou   na   vyjadrenie   sa   k   nemu v lehote do 20. novembra 2006. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že určenú lehotu dodržal a svoje vyjadrenie odoslal na poštovú prepravu 20. novembra 2006. Dňa 24. novembra 2006 mu   však   bolo   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Ntv   39/2006 z 20. novembra 2006,   na základe   ktorého   zistil,   že   najvyšší   súd   rozhodoval   o   predĺžení lehoty väzby ešte pred doručením jeho vyjadrenia najvyššiemu súdu.

Sťažovateľ videl v takomto postupe najvyššieho súdu porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru a v tejto   súvislosti   uviedol: „Ctený   najvyšší   súd   rozhodol   teda   bez   môjho   vyjadrenia a v mojej neprítomnosti o jednostranne podanom návrhu Okresného súdu o mojej väzbe, čo je konanie pred vydaním napadnutého uznesenia v rozpore s Dohovorom, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého sú si všetci účastníci rovní“.

Najvyšší súd v zastúpení jeho podpredsedníčkou vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 7. novembra 2008 uviedol: „Na základe návrhu predsedu senátu Okresného súdu v Trnave na predĺženie lehoty trvania väzby obvineného, ktorý došiel na Najvyšší súd SR dňa   7. novembra 2006,   vyzval   predseda   senátu   najvyššieho   súdu   obvineného, aby sa písomne   vyjadril   k   uvedenému   návrhu   do   20. novembra 2006   (tento   návrh   bol k výzve pripojený).

So   zreteľom   na   príkaz   uvedený   v   §   71   ods.   1   veta   prvá   Tr.   por.   (účinného do 1. januára 2006,   ktorý sa vo veci musel aplikovať),   aby sa väzobné veci vybavovali prednostne a urýchlene, určil predseda senátu uvedenú lehotu na vyjadrenie. Táto lehota je lehotou sudcovskou, ktorá sa určuje so zreteľom na aktuálnosť riešenej problematiky na základe voľnej úvahy sudcu.

Uvedenú výzvu prevzal obvinený dňa 10. novembra 2006. Svoje vyjadrenie k výzve dal podľa prezentačnej pečiatky Ú. L. na doručenie až dňa 20. novembra 2006. Preto bola táto zásielka najvyššiemu súdu doručená až dňa 22. novembra 2006, teda zrejme po lehote stanovenej predsedom senátu.

Vzhľadom na to, že do termínu neverejného zasadnutia určeného na 20. novembra 2006 o 09.30 hod. nebolo vyjadrenie obžalovaného najvyššiemu súdu doručené (v čase do 09.30   hod.   je   už   došlá   pošta   v   podateľni   najvyššieho   súdu   vytriedená   a   doručená príslušnému oddeleniu), senát o vyššie uvedenom návrhu rozhodol.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   obvinenému   nebola   odňatá možnosť vyjadriť sa k predmetnému návrhu, a preto najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nemohol porušiť čl. 6 ods. 1, resp. čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd.   Z   uvedených   dôvodov   navrhujeme   sťažnosť   obvineného ako nedôvodnú odmietnuť.“.

V závere vyjadrenia najvyšší súd tiež uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   27.   novembra   2008   súhlasil   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ.

Ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a so súhlasom všetkých účastníkov konania od neho vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry ústavného súdu, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vyplýva, že konanie o návrhu oprávneného subjektu na predĺženie väzby predstavuje   automatické   súdne   preskúmanie   zákonnosti   väzby   zahŕňajúce   preskúmanie existencie   všetkých   jej   podmienok   v   určitých   intervaloch   a   z   úradnej   povinnosti. Z uvedeného   dôvodu   je   na   takéto   konanie   aplikovateľný   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (pozri mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 227/03, ako aj rozsudok ESĽP z 21. decembra 2000 vo veci Jabloňski v. Poľsko).

Súdne preskúmanie zákonnosti   pozbavenia osobnej   slobody   kladie nároky   okrem iného aj na kvalitu preskúmania. V súvislosti s otázkou kvality preskúmania judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza, že aj v konaní o preskúmanie zákonnosti väzby, teda v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, sa musia poskytovať určité základné procesné záruky (De Wilde a i. c. Belgicko z roku 1971), ktoré však nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade rozhodovania vo veci samej, t. j. o oprávnenosti trestného obvinenia (Winterwerp c. Holandsko z roku 1979). V každom prípade však musí byť zaručená minimálne kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“.Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ v prípade konania o preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody na strane väzobne stíhanej osoby je, aby väzobne stíhaná osoba mala možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, ako aj možnosť reagovať na „protiargumenty“ zástupcu štátu.

Z   predloženého   spisového   materiálu   ústavný   súd   zistil   takýto   skutkový   stav, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Okresný súd 7. novembra 2006 predložil najvyššiemu súdu „Žiadosť o predlženie lehoty trvania väzby vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T 177/05 u obžalovaného Ing. J. G. o primeranú dobu (§ 71 ods. 2 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005 a § 564 ods. 3, ods. 5 Tr. por. účinného od 01. 01. 2006) vo veci“.

Najvyšší   súd   10.   novembra   2006   doručil   sťažovateľovi   návrh   okresného   súdu na predĺženie   lehoty   väzby   s   výzvou   na   vyjadrenie   v   lehote   do   20.   novembra   2006. Sťažovateľ   predložil   svoje   vyjadrenie   prostredníctvom   Ústavu   na   výkon   trestu   odňatia slobody a Ú. v L. 20. novembra 2006.

Najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 Ntv 39/2006 o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa   do   1.   júna   2007   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   20.   novembra   2006. Vyjadrenie   sťažovateľa   k   návrhu   na   predĺženie   lehoty   väzby   bolo   najvyššiemu   súdu doručené 22. novembra 2006.

Podstatou prijatej časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že mu postupom a prijatým uznesením   najvyššieho   súdu   bola   odňatá   možnosť   vyjadriť   sa   k   okolnostiam   ďalšieho trvania väzby pred samotným rozhodnutím súdu.

V posudzovanom prípade sporným momentom je otázka počítania sudcovskej lehoty. Trestný   poriadok   pravidlá   počítania   sudcovských   procesných   lehôt   nestanovuje.   Podľa názoru ústavného súdu treba medzeru zákona v otázke pravidiel pre počítanie určenej lehoty preklenúť použitím analógie legis, a teda použiť právnu normu, ktorá upravuje podobný prípad, ktorý je riešenému prípadu najbližší. Toto stanovisko opiera ústavný súd o princíp právnej istoty, v zmysle ktorého sa navrhovateľ mohol dôvodne domnievať, že orgán štátnej moci aplikujúci právny predpis vyplní jeho medzeru   spôsobom   v praxi aplikácie práva obvyklým, a síce už spomínanou analógiou zákona. Takouto najbližšou právnou úpravou sú ustanovenia § 63 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“) upravujúce pravidlá počítania zákonných procesných lehôt, konkrétne odsek 6 písm. d) [resp. ustanovenie § 60 ods. 4 písm. d) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov účinný do 31. decembra 2005], podľa ktorého lehota je zachovaná aj vtedy, ak podanie bolo v lehote urobené u riaditeľa ústavu, v ktorom je ten, kto urobí podanie, vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody.

Aplikujúc   uvedené   závery   na   zistený   skutkový   stav   ústavný   súd   konštatuje, že sťažovateľ   svoje   vyjadrenie   k   návrhu   na   predĺženie   väzby   predložil   v   posledný   deň určenej lehoty spôsobom v zmysle § 63 ods. 6 písm. d) Trestného poriadku a zachoval tak súdom určenú procesnú lehotu.

Tým, že najvyšší súd vykonal neverejné zasadnutie o návrhu na predĺženie väzby sťažovateľa a rozhodol o ňom 20. novembra 2006, teda pred doručením a oboznámením sa s vyjadrením sťažovateľa, ktorý využil možnosť vyjadriť sa, a príslušný procesný úkon realizoval v súdom určenej lehote, odobral sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa a porušil garantované procesné záruky - kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“.

Ústavný súd dospel k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn. 1 Ntv 39/2006 z 20. novembra 2006 právo sťažovateľa zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru porušené bolo (bod 1 výrokovej časti nálezu), preto toto uznesenie zrušil (bod 2 výrokovej časti nálezu).

Ústavný súd nevrátil vec najvyššiemu súdu, aby o nej ďalej konal a opäť rozhodol, pretože právne účinky napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu boli časovo obmedzené na   dobu   predĺženia   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby   (do   1. júna 2007) a   v   čase rozhodovania ústavného súdu už väzba netrvá (obdobne III.ÚS 198/05, III. ÚS 115/08 ).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 10. marca 2008 síce žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk, ale túto svoju požiadavku nijako neodôvodnil. V neskoršom   doplnení sťažnosti   (doručenom   ústavnému súdu   11. augusta 2008)   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   upravil   (upresnil)   svoje   podanie aj v návrhu na rozhodnutie (petite), pričom v tomto novom znení petitu žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia absentuje.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd už ďalej možnosťou priznať primerané finančné zadosťučinenie nezaoberal.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 6 732 Sk.

Pri určení náhrady trov konania vychádzal ústavný súd z § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007 (19 056 Sk), z čoho vyplýva, že za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2008 patrí advokátovi odmena v sume 3 176 Sk a k tomu režijný paušál 191 Sk za každý úkon. Za dva úkony právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) predstavuje celková výška trov sumu 6 734 Sk (2 x 3 176 Sk + 2 x 191 Sk).Ústavný súd teda priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 6 734 Sk, ktoré je najvyšší súd povinný uhradiť na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2008