znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 181/07-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   septembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť J. D., T., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., T., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 960/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 960/95   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 960/95   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   J.   D.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   70   000   Sk   (slovom sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Trenčín   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trenčín   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. D.   trovy konania v sume 7 424,60   Sk   (slovom   sedemtisícštyristodvadsaťštyri   slovenských   korún   60   halierov) do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne advokátky JUDr. D. K., T.

5. Sťažnosti J. D. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 181/07-9 z 26. júna 2007   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   pre   namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 960/95.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   návrhom   doručeným   okresnému   súdu 29. septembra 1995 sa domáhal zaplatenia sumy 17 000 Sk s prísl. z dôvodu nevyplácania príplatku za riadenie. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 2. októbra 1996. Okresný súd takmer po 7 rokoch rozhodol 3. júna 2002 rozsudkom, ktorý bol v rámci odvolacieho konania uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 422/02 z 20. januára 2004 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľ uviedol, že súdny spor vedený okresným súdom pod sp. zn. 8 C 960/95 trvá už 11 a pol roka a dosiaľ nie je právoplatne skončený, čo len prehlbuje jeho právnu neistotu.

Sťažovateľ uviedol, že v postupe okresného súdu vidí porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume   150   000   Sk   odôvodnil   neprimeranou dĺžkou konania a jej dopadom na jeho majetkové práva.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený jeho podpredsedom, listom z 3. augusta sp. zn. Spr 741/07, kde sa uvádza: „Žaloba bola doručená súdu dňa 29. 9. 1995. Úpravou zo dňa 03. 10. 1995 bola žalovanému   doručovaná   žaloba,   ktorú   prevzal   dňa   09.   10.   1995.   Žalovaný   sa   k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu dňa 12. 10. 1995 a žiadal bližšie identifikovať vojenský útvar alebo zariadenie A., ktorého bol žalobca príslušníkom.

Vyjadrenie žalovaného prevzal právny zástupca žalobcu dňa 16. 11. 1995. Podaním doručeným súdu dňa 20. 11. 1995 oznámil žalobca útvar, ktorého bol príslušníkom a súd toto oznámil žalobcovi podaním zo dňa 23. 11. 1995, ktoré žalovaný prevzal dňa 01. 12. 1995.   Dňa 14.   12.   1995 bolo súdu   doručené vyjadrenie   žalovaného,   ktoré súd   doručil právnemu zástupcovi žalobcu dňa 02. 01. 1996. Podaním doručeným súdu dňa 05. 01. 1996 sa   žalobca   vyjadril   k podaniu   žalovaného   a navrhol   vykonať   dôkaz   rozkazom   Ministra obrany SR, nakoľko tento k dispozícii nemá.

Podaním doručeným súdu dňa 01.02. 1996 predložil žalovaný súdu listinné dôkazy. Dňa 15. 08. 1996 bolo nariadené pojednávanie na deň 02. 10. 1996. Pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov odročené na neurčito za účelom predvolania svedka navrhnutého žalobcom a predložením listinných dôkazov žalovaným. Dňa 29. 10. 1996 doložil žalovaný do spisu listinné dôkazy, ktoré boli označené ako tajné a sú mimo spisu.

Opatrením zo dňa 25. 05. 1998 bola vec pridelená inej sudkyni. Uznesením zo dňa 02. 10. 1996 súd nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 10. 12. 1998 bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   21.   01.   1999   a pojednávanie   bolo   odročené na neurčito za účelom zabezpečenia ďalších listinných dôkazov.

Opatrením zo dňa 11. 01. 2001 bola vec pridelená inej sudkyni. Dňa 07. 05. 2002 bol vytýčený termín pojednávania na 03. 06. 2002 a na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok. Dňa 28. 08. 2002 doručil žalobca súdu odvolanie proti rozsudku. Dňa 02. 09. 2002 bolo žalovanému doručené odvolanie a žalobca bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku   za   podané   odvolanie.   Dňa   03.   10.   2002   bol   spis   zaslaný   Krajskému   súdu v Trenčíne   na   rozhodnutie   o odvolaní.   Dňa   13.   05.   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie na odvolacom súde a vec bola odročená na neurčito za účelom zabezpečenia listinných dôkazov. Na pojednávaní dňa 20. 01. 2004 odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a spis bol doručený okresnému súdu dňa 12. 03. 2004. Dňa 12. 03. 2004 bola vec pridelená ďalšej   sudkyni.   Podaním   zo   dňa   23.   04.   2007   požiadal   súd   o zbavenie   mlčanlivosti navrhovaných svedkov.

Skutočnosť,   že   od   podania   žaloby   ubehlo   prakticky   11   rokov   boli   ovplyvnené následnými skutočnosťami:

-fluktuáciou   sudcov   konajúcich   vo   veci,   keď   do   dnešného   dňa   konali   vo   veci 4 sudkyne,

-sporným nárokom, keď žalobca ako bývalý príslušník A. si uplatňoval nárok, ktorý preukazoval utajenými skutočnosťami a svedkovia sú viazaní mlčanlivosťou.“

Rovnaké   skutočnosti,   čo   sa   týka   úkonov   okresného   súdu,   zistil   aj   ústavný   súd z obsahu spisu.

Podpredseda   okresného   súdu   v podaní   z   3.   augusta   2007   a   právny   zástupca sťažovateľa   v podaní   zo 16.   augusta   2007   uviedli,   že   netrvajú   na verejnom   ústnom pojednávaní, preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci   od   ústneho pojednávania, pretože dospel   k názoru, že od   neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa.

Po vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8 C   960/95 podľa   troch   označených   základných   kritérií   ústavný   súd   dospel   k týmto záverom:

1. Predmetom konania vo veci vedenej v súčasnosti okresným súdom pod sp. zn. 8 C 960/05 je   zaplatenie   sumy   17 000   Sk   s prísl.   z dôvodu   nevyplácania „príplatku za riadenie“, ktoré tvorí súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a vec z právneho a skutkového hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a dosiaľ   dosiahnutých   výsledkov   na   záver   konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil takú závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená   na   ťarchu   sťažovateľa. Sťažovateľ bol v konaní aktívny a súčinnostný a pri hodnotení jeho správania ako účastníka súdneho konania dospel ústavný súd k záveru, že neprispel k predĺženiu doterajšej doby konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   jeho postupom v posudzovanej veci nielen z hľadiska sťažovateľom namietaných (označených) období, ale aj z hľadiska doterajšieho priebehu posudzovaného konania.

Z rozboru   veci   vyplýva,   že   konanie   začalo   29.   septembra   1995   podaním   žaloby o zaplatenie 17 000 Sk s prísl. Dňa 3. júna 2002 okresný súd rozsudkom žalobu zamietol. Dňa 28. augusta 2002 sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie. Dňa 9. októbra 2002 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 20. januára 2004 krajský   súd   uznesením   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a vec   mu vrátil   na   ďalšie konanie. Dňa 12. marca 2004 sa spis vrátil okresnému súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   v tomto   súdnom   konaní   došlo   k opakovanej   nečinnosti. Nečinnosť   okresného   súdu   bola   zistená   od   2.   októbra   1996,   keď   sa   uskutočnilo pojednávanie,   do   21.   januára   1999,   keď   sa   konalo   pojednávanie   (nečinnosť   v   trvaní 28 mesiacov),   ďalej   od   16.   novembra   1999,   keď   okresný   súd   vyzval   žalovaného na predloženie   listinných   dokladov,   do   3.   júna   2002,   keď   sa   uskutočnilo   pojednávanie (nečinnosť v trvaní 30 mesiacov), ďalej od 12. marca 2004, keď sa spis vrátil okresnému súdu,   do   23.   apríla   2007,   keď   okresný   súd   požiadal   Ministerstvo   obrany   Slovenskej republiky o zbavenie svedkov mlčanlivosti.

Ústavný súd preto po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu,   najmä s prihliadnutím   na doterajšiu dobu   konania a na tú skutočnosť,   že konanie začalo   ešte   v roku   1995,   konštatuje,   že   dĺžka   konania   takmer   11   a pol   roka   (z   toho na okresnom   súde   takmer   10   rokov)   nemôže   zodpovedať   požiadavke   konania bez zbytočných   prieťahov,   ako   to   vyžaduje   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Uvedené   okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd k záveru, že právna vec sťažovateľa nebola prerokovaná bez zbytočných prieťahov a že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 960/95 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal (podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na to ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom v súčasnosti pod sp. zn. 8 C 960/95 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznať primerané finančné   zadosťučinenie v sume   150   000   Sk   poukazujúc   najmä   na   celkovú   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného okresným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba čakala na   výsledok   konania   o zaplatenie   17 000   Sk   s prísl.,   ktoré   nie   je   právoplatne skončené ani po 11   a pol   roku   (z   toho   na   okresnom   súde   sa   konalo   10   rokov).   U sťažovateľa oprávnene   takýto   postup   okresného   súdu   vyvoláva   stav   právnej   neistoty.   Vychádzajúc z tohto pohľadu na pozíciu sťažovateľa, z princípov spravodlivosti a zo spôsobu zavŕšenia ochrany   základných   práv   sťažovateľa,   ako   aj   z konkrétnych   okolností   tohto   prípadu, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   finančné   zadosťučinenie   v   sume   70   000   Sk,   ktoré je okresný   súd   povinný   zaplatiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   primeraným zadosťučinením spojeným s porušením označených práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa si podaním z 16. augusta 2007 uplatnila trovy konania v sume 7 424,60 Sk vrátane DPH, ktoré bližšie špecifikovala. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 7 424,60 Sk z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 2 970 Sk (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) plus 19 % daň z pridanej hodnoty, keďže advokátka je   platcom   dane   z pridanej   hodnoty.   Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni sťažovateľa   dvakrát   náhradu   režijného paušálu po   178   Sk   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov.   Ústavný   súd   vyslovil povinnosť   okresného   súdu   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnej   zástupkyni sťažovateľa.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007