znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 181/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom Spolková republika Nemecko, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Dunajská Streda v konaní sp. zn. 4 C 204/96 v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 197/02 zo 16. apríla 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2006 doručená sťažnosť J. M. (ďalej aj „sťažovateľ“) a I. M. (ďalej aj „sťažovateľka“), obaja bytom Spolková republika Nemecko (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 4 C 204/96 v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 197/02 zo 16. apríla 2003.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú,   že   na   základe   ich   predchádzajúcej sťažnosti   ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   197/02   zo   16.   apríla   2003   rozhodol,   že v konaní okresného súdu sp. zn. 4 C 204/96 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru. Ústavný súd zároveň priznal sťažovateľovi a sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 40 000 Sk.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uvádzajú, že   okresný   súd   napriek   príkazu ústavného súdu naďalej v predmetnej veci nekoná, a tým naďalej porušuje ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, lebo „Okresný súd od posledného pojednávania dňa 02. 07. 2003 vytýčil pojednávanie až na 07. 11. 2005, čiže v časovom rozmedzí 28-mich mesiacov a zaoberal sa záležitosťami bezpredmetnými pre rozhodnutie v merite veci...“

Sťažovatelia podali predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú   reagovala   vyjadrením   Spr.   1532/2005   z 8.   decembra   2005   tak,   že   v období od 8. augusta 2002 nedošlo v konaní k zbytočným prieťahom, a preto sťažnosť považuje za neopodstatnenú, pričom zdĺhavosť konania pripisuje predovšetkým správaniu sa účastníkov konania a zložitosti veci.

Sťažovatelia zastávajú názor, že „Toto jej hodnotenie je neobjektívne a účelové. Od 8. 8. 2002 uvádza 37 úkonov súdu, ale za celé toto obdobie súd nevykonal úkon, ktorý mohol vykonať kedykoľvek a ktorý je z procesného hľadiska povinný vykonať, čiže konania podľa § 104 ods. 1 OSP z a s t a v i ť !

Okresný súd od podania uvedeného návrhu Okresnou prokuratúrou sa riadi všetkým možným   a nemožným,   len   nie   ustanoveniami   OSP.   Z pojednávaní   zo   dňa   07.   11.   2005 a 09. 01. 2006 sme nadobudli dojem, že aj (teraz vo veci) konajúca sudkyňa má snahu už vec ukončiť. Pojednávanie bolo odročené na deň 13. 02. 2006, ale sa nekonalo. Nie je vytýčený ani budúci termín pojednávania a týmto novovzniknuté prieťahy od posledného pojednávania pretrvávajú už štvrtý mesiac“.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia v návrhu   výroku   rozhodnutia (petite)   svojej   sťažnosti   žiadajú,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. 4 C 204/96 v období po vydaní nálezu ústavného súdu   II.   ÚS   197/02   zo   16.   apríla   2003   bolo   porušené.   Sťažovatelia   žiadajú   zároveň o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   pre   každého   v sume   400 000   Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Sťažovatelia   ďalej   uvádzajú,   že   nie   sú   v konaní   zastúpení   právnym   zástupcom z dôvodu,   že   tri   oslovené   advokátske   kancelárie   neboli   ochotné   prevziať   ich   právne zastúpenie   z dôvodu   možného „neobjektívneho   prístupu   a zamietavých   rozhodnutí“ zo strany okresného súdu, preto žiadajú ústavný súd aj o ustanovenie právneho zástupcu.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej   spoločnosti,   keď   to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, III. ÚS 34/06).

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. (I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03, III. ÚS 118/04).

Ústavný súd výzvou z 11. mája 2006 požiadal okresný súd o zaslanie spisu sp. zn. 4 C 204/96. Požadovaný spis bol ústavnému súdu doručený 29. mája 2006.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   skúma   vždy   s prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti posudzovanej veci najmä podľa týchto kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu v uvedenej veci.

Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Ústavný súd neposudzuje   predmetné   konanie   po   právnej   stránke   ako   zložité.   Skutkovú   stránku predmetného   konania   je   možné   hodnotiť   ako   zložitú   s prihliadnutím   na   protichodné stanoviská účastníkov konania.

Pri   posudzovaní správania   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   ústavný   súd z predloženého spisu zistil, že sťažovateľ podal námietky zaujatosti proti dvom zákonným sudkyniam prejednávajúcim danú vec, ako aj návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému súdu, pričom si musel byť vedomý skutočnosti, že uvedené procesné úkony, na ktoré má ako účastník konania nárok, prispejú k predĺženiu konania, ktoré nemôže byť pripísané na ťarchu súdu, pretože súd je povinný o nich konať.

Pri posudzovaní postupu okresného súdu v predmetnej veci ústavný súd z prehľadu spisu sp. zn. 4 C 204/96 zistil, že pojednávanie 26. mája 2003 bolo uznesením odročené z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   účastníkov   konania   (aj   sťažovateľa)   na   2.   júl   2003. Na pojednávaní   2.   júla   2003   okresný   súd   vykonal   ďalšie   dokazovanie   vo   veci a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom   predloženia   spisu odvolaciemu súdu a následnému rozhodnutiu o podaniach účastníkov konania prednesených na predmetnom pojednávaní.

Okresný súd rozhodoval v ďalšom období o námietkach sťažovateľa proti zaujatosti zákonnej sudkyne a ďalšej zákonnej sudkyne, ktorej bola vec následne pridelená, ako aj o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   podaného   sťažovateľmi   s viacnásobným predkladaním spisu odvolaciemu súdu za účelom rozhodovania o opravných prostriedkoch, ktoré podali účastníci konania.

Sťažovatelia doručili 10. mája 2005 okresnému súdu návrh na prikázanie veci inému súdu   z dôvodu   vhodnosti   adresovaný Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky, o ktorom tento rozhodol uznesením sp. zn. 4 Ndc 91/2005 z 22. júna 2005 tak, že návrhu nevyhovel. Na pojednávaní 7. novembra 2005 účastníci konania predniesli ďalšie návrhy, o ktorých okresný súd rozhodol viacerými uzneseniami a pojednávanie bolo uznesením odročené na 9. január 2006. Na pojednávaní 9. januára 2006 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie vo veci a pojednávanie bolo uznesením odročené na 13. február 2006.

Okresný súd rozhodoval následne o viacerých návrhoch účastníkov konania, ktoré mu boli doručené v priebehu mesiacov február a marec 2006, pričom boli vypravené prípisy v súvislosti s doručenými návrhmi.

Ústavný súd na základe uvedenej chronológie úkonov vo veci sp. zn. 4 C 204/96 dospel   k záveru,   že   v období   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   197/02 zo 16. apríla 2003 vo veci nemohlo v danej veci dôjsť ku zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Okresný   súd   postupoval   v danom   konaní v súlade s platnými právnymi predpismi a smeroval k naplneniu právnej istoty účastníkov konania,   t.   j.   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   pričom   tak   postupoval   aj   s prihliadnutím   na legitímne úkony účastníkov konania, ktoré nemohol svojím postupom v konaní ovplyvniť (podanie námietky zaujatosti, prikázanie veci inému súdu, podanie opravných prostriedkov proti rozhodnutiam).

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   –   napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 93/97,   I.   ÚS   87/97,   I.   ÚS   20/97,   I.   ÚS   24/98,   III.   ÚS   248/05.   Vzhľadom   na skutočnosť, že ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní, nezaoberal sa žiadosťou sťažovateľov o pridelenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj ďalšími žiadosťami, ktoré sú viazané na rozhodnutie vo veci samej (napr. priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2006