znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 181/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., bytom Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru   o ohrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   14   ods.   3   písm.   d) Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 101/04 z 31. marca 2005 vyhláseným na hlavnom pojednávaní, a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2005 doručená   sťažnosť   V.   H.,   bytom   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. M., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3   a   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“),   podľa   čl.   6   ods.   1   a   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru   o ohrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 14 ods. 3 písm. d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 101/04 z 31. marca 2005 vyhláseným na hlavnom pojednávaní.

Sťažovateľ uviedol, že 31. marca 2005 sa na okresnom súde uskutočnilo hlavné pojednávanie v jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 T 101/04. Na tomto pojednávaní bola vypočutá aj svedkyňa, ktorá z obavy zo stretnutia so sťažovateľom odmietla vypovedať v jeho prítomnosti. Na základe toho samosudca vyhlásil uznesenie, že výsluch svedkyne sa vykoná v neprítomnosti sťažovateľa ako obžalovaného. Podľa názoru sťažovateľa týmto úkonom okresného súdu došlo k porušeniu jeho základných práv, pretože „bol vylúčený z pojednávacej   siene,   ale   verejnosť   vylúčená   nebola,   neboli   uvedené   zákonné   dôvody vylúčenia obžalovaného (...)“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že mu nebolo umožnené klásť svedkyni otázky prostredníctvom sudcu, pretože tá sa po jeho návrate už v pojednávacej sieni nenachádzala. Sťažovateľ   sa   domnieva, že   postupom   okresného súdu   na hlavnom pojednávaní 31. marca 2005 boli porušené ním označené základné práva zaručené ústavou, dohovorom a paktom.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   uznesením   Okresného   súdu Bratislava I sp. zn. 5 T 101/04 zo dňa 31. 3. 2005 na hlavnom pojednávaní boli porušené nasledovné základné práva a slobody:

právo na stíhanie len zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,

právo na domáhanie sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

právo na rovnosť strán v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, právo   na   prítomnosť   pri   prerokovaní   svojej   veci   a vyjadrenie   sa   k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 (ex constitutione) Ústavy SR,

právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách,

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách,

právo byť súdený za svojej prítomnosti podľa čl. 14 ods. 3 písm. d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje vyššie uvedené uznesenie Okresného súdu Bratislava   I   a   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   I   obnoviť   stav   pred   porušením základných práv a slobôd, t. j. vypočuť svedkyňu (...) za prítomnosti sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 22.000 Sk (slovom dvadsaťdvatisíc slovenských korún) a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 5.300 Sk (slovom päťtisíc tristo slovenských korún) proti Okresnému súdu Bratislava I.“  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jej odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   tohto   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru a podľa   čl. 14   ods.   3   písm.   d)   paktu   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   101/04 z 31. marca 2005 vyhláseným na hlavnom pojednávaní.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne   práva:   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa čl. 14 ods. 3 písm. d) paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať tieto minimálne záruky: má byť súdený za svojej prítomnosti a obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu, ktorého si sám zvolí; má byť poučený o svojich právach a má sa mu poskytnúť právna pomoc v každom prípade, keď to záujmy spravodlivosti vyžadujú, aj bez toho, že by v takom prípade sám platil náklady, ak nemá dostatočné prostriedky na úhradu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj zo zápisnice o hlavnom pojednávaní sp. zn. 5 T 101/04 z 31. marca 2005 ústavný súd zistil, že samosudca na hlavnom pojednávaní okrem iného vyhlásil uznesenie nasledujúceho znenia: „Vzhľadom na vyjadrenie svedkyne (...), ktorá vyslovila obavy zo stretnutia s obžalovaným, súd vykoná výsluch svedkyne v neprítomnosti obžalovaného.“

Podľa   tretej   a štvrtej   vety   ustanovenia   §   209   Trestného   poriadku   ak   je   obava, že svedok   v   prítomnosti   obžalovaného   nevypovie   pravdu,   prípadne   ak   ide   o   výsluch svedka, ktorému alebo jemu blízkej osobe z podaného svedectva hrozí ujma na zdraví, smrť alebo   iné   závažné   nebezpečenstvo,   alebo   o   svedka,   ktorého   totožnosť   musí   zostať zo závažných   dôvodov   utajená,   predseda   senátu   urobí   vhodné   opatrenia   na   zaistenie bezpečnosti alebo utajenie totožnosti svedka (§ 101 ods. 5), prípadne vylúči obžalovaného, jeho   dôverníkov   a verejnosť   po   dobu   výsluchu   takého   svedka   z   pojednávacej   siene. Po návrate do pojednávacej siene musí byť obžalovaný oboznámený s obsahom výpovede svedka,   môže   sa   o   nej   vyjadriť   aj   bez   toho,   aby   sa   so   svedkom   stretol,   a   môže   mu prostredníctvom predsedu senátu klásť aj otázky.

Z uvedeného vyplýva, že samosudca mal v zmysle zákonných ustanovení Trestného poriadku   možnosť   vykonať   výsluch   svedkyne   bez   prítomnosti   sťažovateľa   ako obžalovaného, a to pri dodržaní uvedených zásad.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal výsluch svedkyne   v neprítomnosti   sťažovateľa   tak,   že   ho   vylúčil.   Sťažovateľ   túto   skutočnosť namietal v sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu.   Porušenie označených   základných   práv videl predovšetkým v tom, že spolu s ním nebola počas výsluchu svedkyne z pojednávacej siene vylúčená aj verejnosť, prípadne jeho dôverníci a jeho vylúčenie samosudca dostatočne neodôvodnil. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní sp. zn. 5 T 101/04 z 31. marca 2005 však nevyplýva, aby sťažovateľ túto „námietku“, resp. prejav nespokojnosti uplatnil na hlavnom pojednávaní.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že čl. 127 ods. 1 ústavy limituje hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   v tom   zmysle,   že   ochrany   základného práva na ústavnom súde sa možno domáhať subsidiárne, teda vtedy, ak nie je daná možnosť domáhať sa tejto ochrany na všeobecnom súde.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že aj takýto   zásah   podlieha   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažovateľ   mal   a má k dispozícii   dostupný   a účinný   prostriedok   nápravy,   využitím   ktorého   mohol dosiahnuť účinnú ochranu svojich základných práv. Takouto ochranou je možnosť podávať opravné prostriedky, o ktorých rozhoduje krajský súd.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa ustanovenia   § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2005