znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 181/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Z. S., bytom D. S., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Advokátska kancelária, D. S., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 28 z 5. februára 2002, rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky Č. p.: KM-72/PK-2002 z 28. mája 2002, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 104/02 z 27. februára 2003, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-NS 31/03 z 28. októbra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2004   doručená   sťažnosť   Z.   S.,   bytom   D.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Advokátska kancelária, D. S., vo veci porušenia základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 35 ods. 1 a čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   v spojení   s   čl.   12   ods.   1   ústavy   personálnym   rozkazom   ministra   vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) č. 28 z 5. februára 2002, rozhodnutím ministra   vnútra   Č.   p.:   KM-72/PK-2002   z 28.   mája   2002,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 104/02 z 27. februára 2003, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 31/03 z 28. októbra 2003.

Z obsahu   predloženej   sťažnosti,   ako   aj   z jej   príloh   (predovšetkým   z rozhodnutí týkajúcich sa predmetnej veci a z ďalších na vec sa vzťahujúcich listín – kópií zápisníc o podaní vysvetlenia a pod.) vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom ministra vnútra č. 28 z 5. februára 2002 prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“), teda z dôvodu, že podľa záveru príslušných služobných orgánov porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa skutkových záverov príslušných služobných orgánov sa mal sťažovateľ zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy a služobných povinností dopustiť tak, že 17. augusta 2001 počas výkonu štátnej služby na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Dunajskej Strede bol na základe oznamu zásahovej skupiny o narušení objektu predajne mobilných telefónov   v D.   S.   vyslaný   operačným   dôstojníkom   na   miesto   trestného   činu   krádeže vlámaním. Po príchode na miesto, odomknutí a vypnutí poplašného zariadenia predajne jej vedúcim   vošiel   spoločne   s ním   a s ďalším   príslušníkom   Policajného   zboru   do   objektu a následne sa mal vedúceho predajne spýtať, či si môže zobrať nejaký mobilný telefón. Po súhlase vedúceho predajne pristúpil k regálu s tovarom, odkiaľ mal vziať jednu krabicu, z ktorej vybral mobilný telefón značky NOKIA 6210 spolu s batériou a nabíjačkou a vložil si ich do vrecka, pričom krabicu z takto odcudzeného mobilného telefónu hodil na zem medzi ostatné krabice, ktoré už boli rozhádzané na podlahe v predajni. Na otázku vedúceho predajne, či „z toho nebude nejaký problém“ mal odpovedať v tom zmysle, že „z toho nebudú nič mať“, pričom mal navádzať na privlastnenie si mobilného telefónu aj samotného vedúceho predajne slovami „bol by si blbý, keby si si nezobral mobilný telefón aj ty“. Sťažovateľ   sa   podľa   zistení   príslušných   služobných   orgánov   mal   nachádzať   v objekte predajne spolu   s jej   vedúcim   počas   celej   doby,   keď   si   obdobným spôsobom „zobrali“ mobilné telefóny aj ďalší príslušníci Policajného zboru, ktorí boli prítomní na mieste činu. Všetky   takto   fingovane   odcudzené   mobilné   telefóny   boli   následne   zaznamenané   do zápisnice z miesta trestného činu ako odcudzené neznámym páchateľom.

Sťažovateľ podal   proti   personálnemu rozkazu ministra   vnútra č.   28 z 5.   februára 2002   rozklad,   v ktorom   namietal   nesprávne   skutkové   závery   služobných   orgánov a v dôsledku toho aj nesprávne rozhodnutie v uvedenej veci. Poukazoval predovšetkým na to, že záver služobných orgánov, podľa ktorého sa mal označeného protiprávneho konania dopustiť, sa opiera o jediný (podľa sťažovateľa nepravdivý) dôkaz, a to výpoveď vedúceho predajne (v rámci podania vysvetlenia) z 18. decembra 2001. Ostatné dôkazy v predmetnej veci   sú   podľa   sťažovateľa   vo   vzťahu   k jeho   osobe   právne   bezvýznamné alebo svedčia v jeho   prospech,   keďže   okrem   skutočnosti,   že   sa   v inkriminovanej   dobe   zdržiaval v uvedenej   predajni   (čo   nikdy   nepopieral,   pretože   to   bolo   v súlade   s plnením   jeho služobných   povinností),   nepotvrdzujú,   že   by   sa   bol   dopustil   označeného   protiprávneho správania. Dôkazy vykonané v konaní podľa § 231 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z. služobné orgány   podľa   sťažovateľa   nesprávne   vyhodnotili,   pretože   tieto „potvrdzujú   protiprávne konanie úplne iných osôb...“.

Minister vnútra rozhodnutím Č. p.: KM-72/PK-2002 z 28. mája 2002 rozklad podaný sťažovateľom   zamietol   ako   nedôvodný   a napadnuté   rozhodnutie   v merite   veci   potvrdil. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia z 28. mája 2002 okrem iného uviedol: „Rozkladu v rámci autoremedúry podľa § 242 ods. 7 zákona (zákon č. 73/1998 Z. z., pozn.) nebolo vyhovené, nakoľko pre takýto postup prvostupňový orgán nezistil žiadne dôvody. Vec bola postúpená   do   druhostupňového   konania,   v rámci   ktorého   bolo   posúdené   napadnuté rozhodnutie   v celom   rozsahu   spolu   s konaním,   ktoré   predchádzalo   jeho   vydaniu. Preskúmaním súvisiaceho spisového materiálu, zhodnotením v ňom obsiahnutých dôkazov jednotlivo,   ako aj   v ich vzájomných súvislostiach bolo   zistené,   že odvolateľ sa dopustil protiprávneho konania tak, ako je to uvedené v dôvodovej časti napadnutého rozhodnutia. (...)“ Následne   uviedol,   o ktoré   z vykonaných   dôkazov   opiera   uvedený   záver,   pričom konštatoval, že vo veci vypočutí príslušníci Policajného zboru, ktorí boli v inkriminovanom čase   prítomní   v predajni   mobilných   telefónov   v D.   S.,   potvrdili   výpoveď   vedúceho predajne, aj keď nie priamo v tvrdení, že ho sťažovateľ požiadal o mobilný telefón, ktorý si následne privlastnil. Vzhľadom   na ostatné zistené okolnosti však nepovažoval výpoveď vedúceho predajne (na ktorej zotrval aj v rámci vykonanej konfrontácie so sťažovateľom) v tejto   časti   za   nevierohodnú,   naopak,   za   účelové   považoval   tvrdenie   sťažovateľa,   že napriek fyzickej prítomnosti v predajni nevidel ani nepočul svojich kolegov, ani inú osobu, že by si od vedúceho predajne pýtala alebo zobrala mobilný telefón.

Sťažovateľ napadol rozhodnutie ministra vnútra o rozklade z 28. mája 2002 žalobou z 26. júla 2002 na najvyššom súde z dôvodov obdobných, ako boli uvedené v podanom rozklade,   t.   j.   z dôvodu   nesprávnych   skutkových   záverov   služobných   orgánov a nedostatočného objasnenia skutkového stavu v predmetnej veci.

Najvyšší   súd,   ako   to   vyplýva   z obsahu   jeho   rozsudku   sp.   zn.   5   Sž   104/02 z 27. februára   2003,   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu predchádzalo,   a dospel   k záveru,   že   žaloba   nie   je   dôvodná.   Najvyšší   súd   uviedol,   že výsledky   vykonaného dokazovania podľa   jeho názoru   dostatočne odôvodňujú   záver, ku ktorému dospel žalovaný správny orgán, t. j. že „žalobca sa dopustil protiprávneho konania spočívajúceho v neoprávnenom privlastnení si mobilného telefónu a tak naplnil zákonný dôvod   na   jeho   prepustenie“. Podľa   najvyššieho   súdu: „Rozhodnutia   prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného majú všetky formálne a obsahové náležitosti (§ 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní), sú náležite a podrobne odôvodnené, pričom žalovaný   správny   orgán   sa   vo   svojom   rozhodnutí   náležitým   spôsobom   vysporiadal   so všetkými námietkami žalobcu, vznesenými v jeho rozklade (...) postup správnych orgánov, ako aj žalobou napadnuté rozhodnutie boli v súlade so zákonom, preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.“

Sťažovateľ   podal   30.   mája   2003   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   odvolanie, v ktorom   namietal,   že   vykonaným   dokazovaním   mu   nebolo   preukázané   zvlášť   hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti.

Odvolací   senát   najvyššieho   súdu   však   rozsudkom   sp.   zn.   Sž-o-NS   31/03 z 28. októbra   2003   potvrdil   odvolaním   napadnutý   rozsudok   sp.   zn.   5   Sž   104/02 z 27. februára   2003   s odôvodnením,   že   podľa   jeho   názoru   sa „prvostupňový   súd   (...) dostatočne   vysporiadal   s námietkami   žalobcu,   ktoré   uviedol   v žalobe“, poukazujúc   na rozdiel   v povahe   a predmete   konania   vo   veciach   služobného   pomeru   podľa   zákona č. 73/1998 Z. z., ktorého predmetom v danom prípade bolo posúdenie naplnenia dôvodu na skončenie služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) uvedeného zákona zo strany sťažovateľa, na rozdiel od povahy a predmetu trestného konania, v ktorom sa skúma otázka trestnej zodpovednosti a v plnej miere uplatňuje zásada prezumpcie neviny. Podľa záverov odvolacieho súdu: „Hodnotenie dôkazov patrí do pôsobnosti správnych orgánov. Správny súd   pri   preskúmaní   zákonnosti   rozhodnutí   a postupu   správnych   orgánov   posudzuje,   či správne orgány hodnotili dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.).

Aj odvolací súd dospel k záveru, že správny orgán pri hodnotení dôkazov vo veci žalobcu   postupoval   podľa   tzv.   zásady   voľného   hodnotenia   dôkazov.   V odôvodnení rozhodnutia   žalovaný   správny   orgán   uviedol,   ktoré   skutočnosti   boli   podkladom   pre rozhodnutie   a akými   úvahami bol vedený pri   hodnotení   dôkazov a pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodol (§ 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.).

Keďže v správnom konaní bol aj podľa názoru odvolacieho súdu zistený skutkový stav v dostatočnom rozsahu pre vyvodenie záveru, že žalobca sa dopustil zvlášť hrubého porušenia   služobnej   prísahy   a služobných   povinností,   pre   ktoré   jeho   ponechanie v služobnom   pomere   príslušníka   Policajného   zboru,   by   bolo   na   ujmu   štátnej   služby, žalovaný   rozhodol   v súlade   so   zákonom,   keď   prepustil   žalobcu   zo   služobného   pomeru príslušníka Policajného zboru.“

Na   základe   uvedených   skutočnosti   sa   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho splnomocneného   právneho   zástupcu   obrátil   na   ústavný   súd   namietajúc,   že   týmito rozhodnutiami   ministra   vnútra   a najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   v úvode označených základných práv a slobôd zaručených v ústave a žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 31/03 z 28. októbra 2003 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V rámci   prípravy   predbežného   prejednania   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal podstatné listiny týkajúce sa trestného konania vedeného proti sťažovateľovi na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 2 T 198/02 a na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 3 To 258/03 pre skutok, ktorý bol dôvodom prepustenia sťažovateľa zo služobného pomeru napadnutými rozhodnutiami. Z rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 2 T 198/02-584 z 21. augusta 2003 vyplýva, že sťažovateľ bol uznaný vinným zo skutku, ktorý bol dôvodom prepustenia sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   personálnym   rozkazom   ministra   vnútra   Slovenskej republiky   č.   28   z 5.   februára   2002   v spojení   s   rozhodnutím   ministra   vnútra   Slovenskej republiky Č. p.: KM-72/PK-2002 z 28. mája 2002. Okresný súd Piešťany uvedený skutok kvalifikoval ako trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere desiatich mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu osemnástich mesiacov a trest   zákazu   činnosti   vykonávať funkciu   príslušníka   Policajného   zboru   v trvaní   dvoch rokov.   Krajský   súd   v Trnave   uznesením   č.   k.   3   To   258/03-616   z 12.   februára   2004 odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Piešťany   č.   k.   2   T   198/02-584 z 21. augusta 2003 zamietol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so spôsobom hodnotenia   dôkazov   a následnými   skutkovými   a právnymi   závermi   ministra   vnútra a najvyššieho súdu v jeho veci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 36 písm. b) ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy personálnym rozkazom ministra vnútra č. 28 z 5. februára 2002, rozhodnutím ministra vnútra Č. p.: KM-72/PK-2002 z 28. mája 2002 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 104/02 z 27. februára 2003 v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv mohol podľa zákona účinne domáhať, a aj sa domáhal, využitím opravných prostriedkov v konaní vo veciach služobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z. z. a následne prostredníctvom žaloby na príslušnom správnom súde, ktorým bol v danom prípade najvyšší súd, pričom jeho rozhodnutie bol oprávnený napadnúť odvolaním.   Najvyšší   súd   bol   teda   súdom,   ktorý   rozhodoval   (v   zmysle   čl.   127   ústavy) o ochrane   práv   a slobôd   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta   v sťažnosti   podanej ústavnému súdu.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s   jeho rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa z 30. mája 2003 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 31/03 z 28. októbra 2003, proti ktorému nie je prípustný ďalší opravný prostriedok) sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy.

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 31/03 z 28. októbra 2003 s prihliadnutím na obsah ostatných rozhodnutí v predmetnej veci je podľa názoru ústavného súdu   zjavné,   že   tento   sa   zaoberal   námietkami   sťažovateľa.   Z jeho   záverov   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a tak   nezlučiteľné   so sťažovateľom označenými článkami ústavy.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľom   označenými   právami   podľa   ústavy,   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2004