znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 180/2013-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   spol.   s   r.   o.,   T.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 13 C 581/2001 z 12. októbra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 374/2010 z 18. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 581/2001 z 12. októbra 2010 vo výroku o zamietnutí jej návrhu vo zvyšnej časti (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 374/2010 z 18. decembra 2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí jej návrhu vo zvyšnej časti (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   podaným na okresnom súde v roku 2001 domáhala proti Slovenskej republike (Ministerstvu financií Slovenskej   republiky)   zaplatenia   sumy   42   563   298   Sk   s   prísl.   z   titulu   náhrady   škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „nesprávny úradný postup spočíval v nečinnosti správcu dane pri výkone rozhodnutí, ktorá mala za následok to, že po zastavení výkonu rozhodnutí   po   značne   dlhej   dobe   (viac   ako   dvoch   rokov)“ už   nemohla   reálne   svoje pohľadávky   od   príslušných   dlžníkov   vymôcť.   Hoci   Daňový   úrad T.   (ďalej   aj „správca dane“)   vydal   exekučné   príkazy,   nepostupoval   účinným   a   efektívnym   spôsobom   pri vymáhaní týchto pohľadávok a rozhodol o zastavení výkonu rozhodnutia podľa „§ 72 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. a § 268 ods. 1 písm. c) O. s. p. vo vtedy platnom znení“.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne poukazuje aj na ďalšie pochybenia správcu dane, z   ktorých   nepochybne   vyplýva   opodstatnenosť   jej   nárokov,   ktoré   spočívali   napr. „v nedodržaní ustanovení zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom k 1. 1. 1996, keď správca dane   bol   povinný   podľa   §   58   ods.   2,   7   tohto   zákona   bežné   mesačné   platby   daňovej povinnosti (označené konštantným symbolom 1144) priradiť na mesačné platby spotrebnej dane,   čo   správca   dane   neurobil   a   tieto   priradil   na   najstaršie   daňové   nedoplatky sťažovateľa“ (v   tejto   časti   sťažovateľka   upravila   nárok   na   náhradu   škody   v   sume 328 093,77 €).

Obdobne podľa nej „správca dane bez zákonného opodstatnenia a podkladu udelil svojim   potvrdením   na   zmluve   zn.   E.   č.   S   1/02-K   zo   dňa   16.   9.   2002   uzavretej   medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu – sťažovateľa a spoločnosťou N. a. s. S., súhlas k tomu, aby počas konkurzného konania (1. 8. 2002 - 14. 4. 2003) v priestoroch sťažovateľa vyrábala   a   predávala   liehoviny   spoločnosť   N.   a.   s.   S.,   ktorá   z   výkonu   tejto   činnosti neodviedla príslušné dane a tieto po skončení konkurzného konania správca dane začal neoprávnene vymáhať od sťažovateľa...

... uvedený súhlas so zmluvou udelil napriek tomu. že spoločnosť N. a. s. S. nemala ani licenciu na výrobu liehovín udeľovanú Ministerstvom pôdohospodárstva SR

V tejto časti upravila nárok na náhradu škody na sumu 402 658, 90 €.“.

Sťažovateľka   svoj   nárok   oprela   aj   o „nezákonné   rozhodnutie   správcu   dane o zabezpečení tovaru zn. 645/2200/1259876/2002/Ruž zo dňa 19. 12. 2002“, na základe ktorého   došlo   k   tomu,   že   boli zapečatené   výrobno-prevádzkové   priestory   sťažovateľky, a tak znemožnený   jej   akýkoľvek   prístup   do   týchto   priestorov   a   výkon   akejkoľvek podnikateľskej činnosti.

Nezákonné   rozhodnutie   správcu   dane   bolo   zrušené   až   rozhodnutím   Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   pracoviska   T.,   a   v   tejto   časti   sťažovateľka   upravila uplatnený nárok na náhradu škody na sumu 2 156 343,36 €.

Sťažovateľka   v   decembri   2009   na   základe   výsledkov   znaleckého   dokazovania vykonaného znaleckým ústavom, Centrom ďalšieho vzdelávania Ekonomickej univerzity v Bratislave, Inštitútom ekonomického znalectva a expertíz (ďalej len „znalecký ústav“), žiadala,   aby   jej   okresný   súd   priznal   náhradu   škody   v   sume   2   943   400,68   €   s   prísl. (s 8 % úrokom z omeškania z tejto čiastky), a vo zvyšnej časti vzala svoj návrh späť.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   13   C   581/2001-468   konanie   o   zaplatenie   sumy 1 561 829,35 € zastavil a rozšírenie žaloby o zaplatenie 8 % úroku z omeškania z čiastky 2 943 400,68 € ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia pripustil.

Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 C 581/2001 z 12. októbra 2010 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 56 304,65 € spolu s 8 %-ným úrokom z omeškania z tejto sumy ročne od 1. mája 2005 do zaplatenia a vo zvyšku jej žalobu zamietol „pokiaľ ide o nárok na náhradu škody vyčíslený vo výške 328.093,77 €... spočívajúcim   v   neoprávnenom   vyrubení   penále   sťažovateľovi   z   daňových   nedoplatkov... a o nárok na náhradu škody vyčíslený vo výške 402.658,90 €... spočívajúcim v tom, že tento správca dane bez zákonného opodstatnenia a podkladu udelil potvrdením na zmluve zn. E. č. S 1/02-K zo dňa 16. 9. 2002 uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu - sťažovateľa a spoločnosťou N. a. s. S. súhlas k tomu, aby počas konkurzného konania v priestoroch sťažovateľa   vyrábala a predávala liehoviny spoločnosť   N.   a.   s.   S.,   ktorá   z výkonu tejto činnosti neodviedla príslušné dane a tieto po skončení konkurzného konania správca dane začal neoprávnené vymáhať od sťažovateľa...“.

Takisto zamietol aj ďalší nárok sťažovateľky „vyčíslený vo výške 2,156.343,36 € uplatnený ako škoda, ktorá bola sťažovateľovi spôsobená nesprávnym úradným postupom Daňového úradu Trenčín, výsledkom ktorého bolo nezákonné rozhodnutie tohto správcu dane o zabezpečení tovaru a zapečatení priestorov zn. 645/2200/1259876/2002/Ruž zo dňa 19. 12. 2002..., tak v tejto časti síce sťažovateľovi bezpochyby škoda vznikla avšak keďže sa tak   stalo   v   období   konkurzu   a   sťažovateľ   požadoval   v   tejto   časti   uplatneného   nároku náhradu škody za obdobie konkurzu od subjektu odlišného od správcu konkurznej podstaty, nebolo   možné   žalobe   vyhovieť   pre   nedostatok   pasívnej   vecnej   legitimácie   žalovaného v tomto konaní“.

Sťažovateľka sa s rozsudkom okresného súdu v jeho zamietajúcej časti nestotožnila a podala proti tejto časti rozsudku okresného súdu vo veci samej a v nadväznosti na to aj proti časti tohto rozsudku o náhrade trov konania odvolanie, v ktorom okrem iného uviedla, že „sa s právnym názorom okresného súdu na nedôvodnosť týchto nárokov nestotožňuje“.

Podľa   sťažovateľky „nesprávnym   úradným   postupom   správcu   dane   popísaným v druhom a treťom uplatnenom nároku boli vytvorené“ pre ňu daňové záväzky, ktoré sú od nej   postupne   vymáhané,   a „je   zrejmé,   že   takýmto   vytvorením   a   existenciou   týchto splatných   záväzkov   došlo   ku   zníženiu   čistého   obchodného   imania...   a   teda   došlo nepochybne ku vzniku ujmy v majetkovej sfére“.

Vo   vzťahu   k   štvrtému   nároku   sťažovateľka   v   podanom   odvolaní   uviedla, že uplatnený nárok je „odvodzovaný v zásade od nesprávneho úradného postupu Daňového úradu   T.   spočívajúceho   v   tom,   že   tento   správca   dane   bez   zákonného   opodstatnenia a podkladu udelil svojim potvrdením na zmluve..., uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu - sťažovateľa a spoločnosťou N. a. s. S. súhlas so zmluvou, čím tomuto subjektu,   ktorý   ani   nemal   oprávnenie   na   výkon   liehovarníckej   činnosti   od Ministerstva pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky,   umožnil   výkon   takejto   činnosti   v priestoroch sťažovateľa na jeho výrobných a technologických zariadeniach, pričom v nadväznosti na to bolo   vydané   nezákonné   rozhodnutie   správcu   dane   o   zabezpečení   tovaru...,   na   základe ktorého došlo k zapečateniu výrobnoprevádzkových a skladových priestorov sťažovateľa, ktoré trvalo v čase od 16. 12. 2002 až do 7. 4. 2004, a ktoré rozhodnutie správcu dane bolo potom pre nezákonnosť nadriadeným daňovým orgánom zrušené...“.

O odvolaní sťažovateľky, ako aj žalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry T. rozhodol   krajský   súd «rozsudkom   č.   19   Co 374/2010-567   zo dňa   18.   12.   2012 tak,   že rozsudok okresného súdu v časti o zamietnutí žaloby vo zvyšku potvrdil a v časti o priznaní náhrady 56.304,65 € s príslušenstvom a o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Hoci   odôvodnenie   tohto   rozsudku   krajského   súdu   je   obsiahnuté   na   celkom   24 stranách... vo vzťahu k potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu týkajúcej sa druhého, tretieho a štvrtého nároku a teda vo vzťahu k tej časti rozsudku krajského súdu, ktorá je predmetom tejto sťažnosti, je v jeho odôvodnení uvedené len to, že: „V prevyšujúcej časti, ktorou okresný súd návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcu, odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. V tejto časti dôvody   rozsudku   okresného   súdu   zodpovedajú   kritériám   podľa   §   157   ods.   2   O.   s.   p., vychádza zo správneho záveru, preto v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa odvolací súd v tejto časti plne identifikuje s dôvodmi negatívneho rozhodnutia okresného súdu o nárokoch navrhovateľa na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v čase, keď bol na jeho majetok vyhlásený konkurz. Za prípadne porušenie povinnosti zo strany správcu konkurznej podstaty je za vznik zodpovedný správca a nie štát.“

V nadväznosti na takéto konštatovanie krajského súdu je ešte v odôvodnení jeho rozsudku obsiahnutá citácia ustanovení § 14 ods. 1 písm. a) a § 8 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. a za touto citáciou týchto zákonných ustanovení ešte nasleduje zvyšná časť odôvodnenia tejto časti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej sa uvádza, že: „Z uvedených dôvodov je rozsudok   okresného   súdu   v   jeho   zamietavej   časti   správny   a   preto   ho   holo   potrebné potvrdiť.“

Nič viac krajský súd v odôvodnení potvrdzujúcej časti svojho rozhodnutia, ktorým sa v   tejto   časti   konanie   právoplatne   skončilo,   k   veci   neuviedol   a   nezaujal   vôbec   žiadne stanovisko k odvolacím argumentom sťažovateľa. ktoré boli skutkovo i právne podrobne zdôvodnené a nedal tak na tieto sťažovateľovi vôbec žiadnu odpoveď a nevyporiadal sa tak so základnými otázkami dôležitými pre rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu.».

Sťažovateľka   tiež   poukazuje   na   to, „že   súdy   oboch   stupňov   vôbec   právne neodôvodnili, prečo považovali druhý nárok, tretí nárok a štvrtý nárok... za neopodstatnený a   svoj   záver   o   ich   neopodstatnenosti   neopreli   o   konkrétnu   právnu   normu,   z   ktorej   by opodstatnenosť   takéhoto   záveru   vyplývala...“,   a   podľa   nej   závery   okresného   súdu „o neexistencii   pasívnej   vecnej   legitimácie   vo   vzťahu   k   štvrtému   nároku   na   strane žalovaného   (Slovenská   republika,   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky)   považuje sťažovateľ za jednak neodôvodnený ale hlavne bez akejkoľvek opory v zákone a tým aj nesúladný s ústavou“.

Sťažovateľka na základe uvedeného tvrdí, že „napadnutý rozsudok Krajského súdu... č.   19   Co   374/20010-567   zo   dňa   18.   12.   2012   v   jeho   potvrdzujúcej   časti   ako   aj   jemu predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Trenčín č. 13 C 581/2011-528 zo dňa 12. 10. 2010   v   jeho   zamietajúcej   časti   majú   arbitrárny   charakter   a   ich   napadnuté   výroky   sú nezlučiteľné s ústavou a nevychádzajúcu zo zisteného stavu veci“, čím došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„1.   Základné   právo S.,   spol.   s r.   o.,   T...   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. 13 C 581/2001-528 zo dňa 12. 10. 2010 vo výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšku a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. 19 Co 374/2010-567 zo dňa 18. 12. 2012 vo výroku o potvrdení rozsudku okresného súdu v časti o zamietnutí návrhu vo zvyšku, porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č. 13 C 581/2001-528 zo dňa 12. 10. 2010 vo výroku   o   zamietnutí   návrhu   vo   zvyšku   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trenčíne č. 19 Co 374/2010-567 zo dňa 18. 12. 2012 vo výroku o potvrdení rozsudku okresného súdu v časti   o   zamietnutí   návrhu   vo   zvyšku   zrušuje   a   vec   vracia   Okresnému   súdu   Trenčín na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 279/2010, III. ÚS 152/2013).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému   súdu   právomoc   zaoberať sa   namietaným porušením   základného   práva   alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd sťažovateľky   je   okrem   iného   aj   opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkom okresného   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   už   uvedený   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného   súdu   rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd.

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie,   o   čom   aj   vedela,   odvolanie   podala   a   krajský   súd   o   ňom   rozhodol.   Z   toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich základných práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej označených práv rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne I. ÚS 140/2012).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   označených   práv   v   tom,   že   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   v   jeho   potvrdzujúcej   časti   má   arbitrárny   charakter   a   je   v   nesúlade so skutkovými   zisteniami   a   krajský   súd   nesprávne   aplikoval   ustanovenia   zákona o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom   a   nezaujal   vôbec   žiadne   stanovisko   k   odvolacím   argumentom sťažovateľky, ktoré boli skutkovo i právne podrobne zdôvodnené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd podrobil prieskumu tú časť rozhodnutia krajského súdu, v ktorej bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   tejto   časti   rozhodnutia   krajského   súdu   konštatuje, že namietaný rozsudok je primeraným spôsobom odôvodnený (vo vzťahu k uplatneným nárokom   sťažovateľky)   a   nemožno   ho   považovať   ani   za   arbitrárny.   Krajský   súd   jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v danom prípade žalovaná nie je pasívne legitimovanou osobou   v   konaní.   Závery   a úvahy   krajského   súdu   o nedostatku   pasívnej   legitimácie žalovanej   možno   považovať z   ústavného hľadiska   za   dostatočné   a   relevantné a   navyše rozhodovanie o vecnej legitimácii účastníka konania pred všeobecnými súdmi patrí výlučne do   právomoci   týchto   súdov,   do   ktorej   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   zasahovať (III. ÚS 67/2013).

Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z rozsudku krajského súdu, ktorý sa pri rozhodovaní   o   odvolaní   sťažovateľky   v   celom   rozsahu   stotožnil   (§   219   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku) s vyčerpávajúcim odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného   súdu   (s.   4   až   s.   7)   aj   v   časti   týkajúcej   sa   nedostatku   pasívnej   legitimácie žalovanej   (tieto   rozhodnutia   sú   sťažovateľke   dobre   známe),   konštatuje,   že   vzhľadom na konkrétne   okolnosti   danej   veci   nemožno   zvolený   výklad   a   interpretáciu   zákonov považovať za arbitrárne.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je   aj   prejavom   doktríny,   že   všeobecný   súd   pozná   právo   („iura   novit   curia“).   Je   iba v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Takisto   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého   rozsudku.   Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   (II.   ÚS   4/94, II. ÚS   3/97)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu o nedostatku pasívnej legitimácie   žalovanej,   a   označenými   právami   sťažovateľky   neexistuje   taká   príčinná súvislosť,   ktorá   by   signalizovala,   že   mohlo   dôjsť   k   ich   porušeniu,   a   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v   danom   prípade   sú   zlučiteľné   so   základným   právom sťažovateľky na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013