znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 180/2012-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť D. B., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., Advokátska kancelária, K.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 189/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   189/2007 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 189/2007 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. D. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý uhradiť D. B. trovy právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. V. D., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 180/2012-9 z 24. apríla 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 189/2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka podala okresnému súdu 16. novembra 2007 návrh na rozvod manželstva a na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 29. septembra 2009, ktorým manželstvo sťažovateľky   rozviedol,   rozhodol   o zverení   maloletých   detí   do   osobnej   starostlivosti rodičov,   o výške   vyživovacej   povinnosti   rodičov   k maloletým   deťom   a o úprave   styku rodičov s maloletými deťmi.

Sťažovateľka   napadla   rozsudok   odvolaním   vo   vzťahu   k výroku   o náhrade   trov konania   a   odporca   vo   vzťahu   k výroku   o zverení   maloletého   dieťaťa   do   osobnej starostlivosti matky.

Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   napadnutý   rozsudok   potvrdil vo vzťahu k výrokom o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti rodičov, o určení výšky   vyživovacej   povinnosti   rodičov   a vo   vzťahu   k výroku   o náhrade   trov   konania. Krajský súd však zrušil predmetný rozsudok vo výroku o úprave styku rodičov s maloletými deťmi a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí poukázal na závažnú procesnú chybu prvostupňového konania a formuloval záväzné pokyny na ďalší postup okresného súdu.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky okresný súd opätovne vo veci   rozhodol, avšak bez toho, aby rešpektoval záväzné pokyny odvolacieho súdu. Sťažovateľka z uvedeného dôvodu napadla predmetný rozsudok   odvolaním. Krajský súd svojím rozhodnutím z 18. augusta 2011 predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie s poukazom na   to,   že „prvostupňový   súd   rešpektoval   len   doplnenie   dokazovania,   no   opakovane neodstránil   evidentné   nedostatky   vo   vzťahu   k samotnej   úprave   styku   ako   aj   ďalšie nedostatky   a chyby   vytýkané   mu   vo   vzťahu   k hodnoteniu   dôkazov   v rámci   odôvodnenia rozsudku“, a tiež na to, že okresný súd „absolútne nevysvetlil, prečo a z akých dôvodov nerešpektoval prejavenú vôľu detí vo vzťahu k neobmedzenej úprave styku“, a „ignoroval aj pokyny odvolacieho súdu týkajúce sa práva detí na vzájomný súrodenecký kontakt“. Sťažovateľka   uviedla,   že   toto   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   okresnému   súdu doručené   22.   augusta   2011,   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   však   bolo   doručené   až s odstupom takmer 4 mesiacov, a to 12. decembra 2011. Po vrátení veci na nové konanie okresný   súd   pojednávanie   vykonané   31.   januára   2012   odročil   na   neurčito   na   účely „nariadenia   opätovného   znaleckého   dokazovania“.   Následnú   sťažnosť   sťažovateľky na prieťahy   v konaní   z 9.   februára   2012   adresovanú   predsedovi   okresného   súdu   tento kvalifikoval ako opodstatnenú.

Podľa   názoru   sťažovateľky   predmetné   konanie   vedené   pred   okresným   súdom   je poznačené   obdobiami   nečinnosti,   ako   aj   jeho   neefektívnym   postupom,   v čom   vidí sťažovateľka   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a porušenie   svojho   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 189/2007, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojho   predsedu,   ktorého   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 23. júla 2012   obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   procesných   úkonov   konania a konštatovanie, že postup okresného súdu v posudzovanom konaní nevykazuje zbytočné prieťahy. V liste predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 31. júla 2012 súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľka. Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu sťažovateľka uviedla, že zotrváva na argumentácii obsiahnutej v samotnej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľka   16.   novembra   2007   podala   návrh   na   začatie   konania   o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode.

Okresný súd uznesením z 15. októbra 2008 ustanovil znalca z odboru psychológie a uložil   mu   povinnosť   predložiť   vypracovaný   znalecký   posudok   v lehote   40   dní od doručenia   uznesenia.   Okresný   súd   urgoval   znalca   27.   februára   2009,   pričom   znalec požiadal   o predĺženie lehoty z dôvodu „pracovných prekážok“, okresný súd jeho žiadosti vyhovel   a   lehotu   posunul   do   30.   apríla   2009.   Znalec   predložil   vypracovaný   znalecký posudok 28. apríla 2009 a okresný určil termín pojednávania na 29. september 2009.

Okresný   súd   29.   septembra   2009   vydal   rozsudok,   ktorým   rozviedol   manželstvo sťažovateľky,   zveril   maloletého   syna   do   starostlivosti   odporcu   a maloletú   dcéru do starostlivosti   sťažovateľky,   určil   vyživovaciu   povinnosť   účastníkov   konania,   upravil styk detí   s nimi a oboch   účastníkov zaviazal nahradiť štátu   trovy.   Sťažovateľka podala odvolanie   proti   rozsudku   v časti,   v ktorej   bola   zaviazaná   uhradiť   štátu   trovy   konania, odporca napadol odvolaním rozsudok v časti výroku, ktorým bola maloletá dcéra zverená do starostlivosti sťažovateľky a proti od tohto závislým výrokom (vyživovacia povinnosť a úprava styku).

Krajský   súd   svojím   rozhodnutím   z   26.   mája   2010   potvrdil   napadnutý   rozsudok v časti   výroku   o zverení   maloletej dcéry   do   osobnej   starostlivosti   sťažovateľky   a určení výšky vyživovacej povinnosti odporcu, vo výrokoch o zverení maloletého syna do osobnej starostlivosti   odporcu   a určení   vyživovacej   povinnosti   sťažovateľky   a vo   výroku o povinnosti sťažovateľky nahradiť trovy štátu. V časti výrokov o úprave styku odporcu s maloletou   dcérou   a sťažovateľky   s maloletým   synom   krajský   súd   napadnutý   rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie so záväzným právnym názorom, podľa ktorého   je   potrebné   vykonať   potrebné   dokazovanie   a rozhodnutie   náležite   odôvodniť. Zrušenie   rozsudku   v   označenej   časti   odôvodnil   odvolací   súd   jeho   nezrozumiteľnosťou a nepreskúmateľnosťou   majúcou   za   následok   procesnú   vadu   spôsobujúcu   zmätočnosť konania, ktorou sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom [§ 221ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]; uvedená vada ako taká bránila odvolaciemu súdu v naplnení jeho prieskumnej právomoci, čo založilo ďalší dôvod na zrušenie rozhodnutia [§ 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku], pretože nebolo možné zistiť, či prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav a tento správne právne posúdil.

Okresný súd 23. novembra 2010 vydal rozsudok, ktorým upravil styk účastníkov konania   s maloletými   deťmi,   sťažovateľka   ho   napadla   odvolaním   v celom   rozsahu dôvodiac, že okresný súd nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a neodstránil vady, ktoré   mu   boli   odvolacím   súdom   vytknuté.   Krajský   súd   uznesením   z 18.   augusta   2011 napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie dôvodiac, že okresný   súd   po   vrátení   veci   nerešpektoval   v plnom   rozsahu   záväzný   právny   názor formulovaný odvolacím súdom v jeho rozhodnutí z 26. mája 2010 a „opakovane a z tých istých dôvodov vydal nezrozumiteľný a nepreskúmateľný rozsudok“. Krajský súd na záver zopakoval, že úlohou okresného súdu bude opätovne rozhodnúť pri dôslednom rešpektovaní záväzného právneho názoru krajského súdu a rozhodnutie náležite odôvodniť.

Okresný súd uznesením z 3. februára 2012 ustanovil znalca z odboru psychológie, sťažovateľka však uplatnila námietku zaujatosti voči osobe ustanoveného znalca, pričom jej námietke okresný súd uznesením z 13. marca 2012 vyhovel a zmenil osobu ustanoveného znalca.

Na   základe   sťažnosti   sťažovateľky   na   prieťahy   v konaní   doručenej   predsedovi okresného súdu 9. februára 2012 bolo zákonnému sudcovi adresované písomné upozornenie predsedu okresného súdu z 9. marca 2012, v ktorom tento uviedol: „Pri šetrení sťažnosti som   zistil,   že   v predmetnej   veci   nepostupujete   sústredene,   efektívne   a bez   zbytočných prieťahov. Krajský súd Vám dvakrát zrušil rozsudok, ktorým ste rozhodovali o úprave styku rodičov s maloletými deťmi, opakovane a z tých istých dôvodov. Upozorňujem Vás preto na vzniknuté prieťahy v konaní a ukladám Vám urýchlene a bez prieťahov vo veci konať.“ V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec sťažovateľky pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   zároveň   namietala   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej skutkovú   a   právnu   zložitosť,   ako   aj   jej   významnosť   z pohľadu   sťažovateľky   (1),   ďalej správanie sťažovateľky v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1.   Z hľadiska   kritéria   zložitosť   veci   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovanie o rozvod manželstva a t. č. o úpravu styku rodičov s maloletými deťmi môže v danej veci predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   napr.   s nevyhnutnosťou   znaleckého dokazovania.   Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať   na   vrub   zložitosti   prerokovávanej   veci.   Treba   dodať,   že   konanie   vo   veci (od podania   návrhu   16.   novembra   2007   až   dosiaľ)   trvá   už   takmer   5   rokov, z toho na okresnom   súde   takmer   4 roky.   Táto   dĺžka   konania,   aj   keď   o   rozvode manželstva, o zverení maloletých detí do starostlivosti rodičov a o výške ich vyživovacej povinnosti   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté,   je   celkom   zjavne   neprimeraná,   zvlášť s prihliadnutím na osobitný charakter konania týkajúceho sa starostlivosti o maloletých, zaradeného medzi tzv. privilegované konania, u ktorých ustálená judikatúra štrasburských orgánov   ochrany   práva   vyžaduje   výnimočnú   rýchlosť   rozhodovania   [napr.   H.   proti Spojenému kráľovstvu z r. 1987; Voleský proti Českej republike z 29. júna 2004 – „...len samotné   plynutie   času   môže   spôsobiť   nezvratné   následky   vo   vzťahoch   medzi   dieťaťom a rodičom, ktorý s ním nežije“ ; Fiala proti Českej republike z 18. júla 2006; Kubizňáková proti Českej republike z 21. júna 2005].

2. V rámci posúdenia podľa druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov   v   súdnom   konaní,   nezistil   ústavný   súd   také   okolnosti,   ktoré   by signalizovali nedostatočnú   aktivitu   sťažovateľky   ako   jeho   účastníčky.   Sťažovateľka   podala   právne perfektný návrh, dostavovala sa na určené termíny pojednávania a v primeraných lehotách reagovala na výzvy súdu, napokon námietky v tomto smere nevzniesol vo svojom vyjadrení ani samotný okresný súd.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k   záveru,   že   najzávažnejšími   nedostatkami,   ktoré   narušili   plynulosť   konania,   bol neefektívny a nesústredený postup konajúceho súdu.

Neefektívny postup okresného súdu potvrdzuje skutočnosť zrušenia jeho rozsudku odvolacím   súdom   z dôvodu   závažných   procesných   pochybení   a znásobuje   ho   okolnosť nerešpektovania   záväzných   pokynov   odvolacieho   súdu   v novom   konaní po   vrátení   veci majúca za následok opätovné zrušenie prvostupňového rozsudku z dôvodov identických ako v predchádzajúcom prípade.

Okresný   súd   postupoval   nesústredene   a   neefektívne aj v súvislosti   s ustanovením v poradí druhého znalca, ktorého ustanovenie bolo napadnuté námietkou zaujatosti zo strany sťažovateľky okresným súdom v rámci autoremedúry napokon uznanou ako opodstatnenou a vedúcou k ustanoveniu osoby iného znalca.

Ústavný   súd   v postupe   okresného   súdu   zistil   aj   krátkodobejšie   obdobie   pasivity okresného súdu kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne troch mesiacov, ktoré sa vyskytlo   v etape   konania   súvisiacej   s ustanovením   prvého   znalca,   keď   okresný   súd po určitých   prieťahoch   spôsobených   znalcom   pri   vypracovaní   znaleckého   posudku a po predložení   posudku   určil   termín   pojednávania   vzhľadom   na   označenú   okolnosť s neprimeraným časovým odstupom.

Vzhľadom   na   zistené   skutočnosti   ústavný   súd   neakceptoval   obranu   predsedu okresného súdu, ktorý odvolávajúc sa na podrobný chronologický prehľad úkonov konania považoval postup okresného súdu   za plynulý a bez zbytočných   prieťahov. Táto obrana navyše   vzhľadom   na   zistenia   ústavného   sudu   získané   zo   súvisiaceho   spisu   (písomné upozornenie   predsedu   okresného   súdu   o zistených   zbytočných   prieťahoch   adresované zákonnému sudcovi) pôsobí značne rozporuplne.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodujúcim   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   okresného   súdu   a   zbytočné prieťahy,   ktorých   sa   dopustil,   predovšetkým   v   dôsledku   hrubo   neefektívneho   a nesústredeného postupu, ako aj v dôsledku označeného obdobia nečinnosti.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred   okresným   súdom   považovať   z hľadiska   požiadaviek   čl.   6   ods.   1   dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu sťažovateľky zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania   ústavného súdu   pred okresným súdom   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila sťažovateľka   neprimeranou   dĺžkou   posudzovaného   konania   a stratou   presvedčenia o účinnom fungovaní systému súdnej ochrany. Tieto okolnosti si podľa názoru sťažovateľky vyžadujú poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia jej základného práva   zaručeného   ústavou   a práva   zaručeného   dohovorom.   Vychádzajúc   z uvedeného považovala sťažovateľka za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 3 000 €, na zaplatenie ktorej žiadala zaviazať okresný súd.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľke čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 2 000 €, ktorá zohľadňuje najmä charakter zbytočných prieťahov v konaní, nemajetkovú ujmu sťažovateľky spočívajúcu v jej psychickej záťaži a pocite právnej neistoty, ako aj privilegovanosť posudzovaného konania.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   žiadala   priznať   náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 404,37 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2011,   ktorá   predstavovala sumu 763 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Náhradu za tretí úkon právnej služby (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) ústavný súd nepriznal, pretože ho nepovažoval za taký, ktorý by   relevantným spôsobom prispel   k objasneniu   skutkového   stavu   veci   ako   podkladu   na   rozhodnutie.   Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume 2 x 127,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál 7,63 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 269,58 €.

Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne   sťažovateľky   okresný   súd,   a   to   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012