znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 180/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti P., spol. s r. o., Ž., zastúpenej A., Ž., v mene ktorej koná JUDr. I. M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 265/07, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P., spol. s r. o., Ž., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom   Okresného súdu   Žilina v konaní vedenom   pod sp.   zn. 6 C 265/07   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 265/07   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. P.,   spol.   s   r.   o.,   Ž.,   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť P., spol. s r. o., Ž., trovy konania v sume 314,18   € (slovom   tristoštrnásť   eur a   osemnásť centov)   na účet A.,   Ž.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III.   ÚS   180/2011   z   19.   apríla   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., Ž. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 265/07.

Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaním sp. zn. 1 SprS/197/2011 z 19. mája 2011 doručeným ústavnému súdu 26. mája 2011, v ktorom okrem iného uviedol:«Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že   návrhom   zo   dňa   03.   05.   2007   sa   domáhal zaplatenia sumy 2.743.811,- Sk.   Súd vo veci vydal platobný rozkaz,   proti ktorému boli podané   odpory.   Sťažnosťou   zo   dňa   11.   03.   2010   žiadal   navrhovateľ   predsedu   súdu o   odstránenie   prieťahov.   V   odpovedi   na   sťažnosť   bola   táto   označená   za   odôvodnenú vzhľadom k nečinnosti súdu od 27. 08. 2007 do 25. 02. 2009 a od 15. 07. 2009 do marca 2010. Vo veci bol nariadený termín pojednávania na deň 20. 04. 2010, ktorý však bol dňa 09. 04. 2010 zrušený z dôvodu ospravedlnenia odporkyne v rade 1/. Od uvedeného dňa konajúci súd vo veci neuskutočnil žiaden procesné relevantný úkon. Prieťahy vo veci tak predstavujú   viac   ako   1.140   dní.   Sťažovateľ   pritom   svojim   postupom   nezaložil   príčinu spomaleného postupu súdu.

Podľa   vyjadrenia   konajúceho   sudcu,   po   vydaní   platobného   rozkazu odporkyňa v rade 1/ a odporkyňa v rade 21 podali proti tomuto odpor. Následne bol spis dňa 10. 09. 2007 prevedený do registra „C“. Od 10. 09. 2007 do 15. 07. 2009 sa spis nachádzal striedavo u   vyššieho   súdneho   úradníka,   súdnej   tajomníčky   a   asistentky.   Uznesením   zo   dňa 25. 02. 2009 boli odporkyne zaviazané na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor. Navrhovateľ bol súčasne vyzvaný, aby sa k odporu vyjadril. Odporkyňa v rade 1/ proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala odvolanie a žiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov. O oslobodenie rovnako požiadala aj odporkyňa v rade 21. Následne po zistení podmienok pre oslobodenie vydal vyšší súdny úradník dňa 03. 07. 2009 uznesenie o oslobodení od súdnych poplatkov. Podaním zo dňa 21. 05. 2009 sa navrhovateľ k odporu vyjadril. Sudcovi bol spis prvýkrát fakticky predložený v dovolenkovom období roku 2009. Z dôvodu   nadmerného   zaťaženia   sa   sudca   dostal   k   prejednaniu   veci   až   dňa 22. 03. 2010, kedy nariadil pojednávanie na deň 20. 04. 2010. Toto bolo zrušené z dôvodu ospravedlnenia   odporkyne   zo   závažných   zdravotných   dôvodov   a   z   dôvodu   operačného zákroku.   Na   výzvu   súdu   ošetrujúci   lekár   dňa   04.   06.   2010   oznámil,   že   zdravotný   stav odporkyne v rade 1/jej neumožňuje zúčastniť sa pojednávania. Dňa 25. 10. 2010 právny zástupca   odporkyne   v   rade   1/   oznámil,   že   bude   schopná   zúčastniť   sa   pojednávania   v decembri   2010.   Vtom   čase   už   mal   sudca   obsadené   termíny   pojednávania   a   z   dôvodu zaťaženia vytýčil termín pojednávania na deň 24. 06. 2011.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a   po   oboznámení   sa   s   prehľadom   úkonov uskutočnených vo veci, možno konštatovať, že vo veci sa riadne konalo v období po podaní návrhu na začatie konania, kedy bol bez prieťahov vydaný platobný rozkaz. K zdržaniu pri vybavovaní veci došlo v období po podaní odporov zo strany odporcov v rade 1/ a 2/, kedy zrejme v dôsledku nedostatočnej organizácie práce v senáte, spolu so značným nápadom a množstvom nerozhodnutých vecí, teda aj z objektívnych dôvodov, došlo k zdržaniu, a to v priebehu roku 2008 do začiatku roku 2009. Súd vo veci opätovne konal v prvej polovici roku   2009,   kedy   bolo   rozhodnuté   o   oslobodení   odporcov   od   povinnosti   platiť   súdny poplatok   a   odpor   bol   doručený   navrhovateľovi   na   vyjadrenie.   V   dôsledku   zvýšenej zaťaženosti konajúceho sudcu, bol termín pojednávania určený na deň 20. 04. 2010. Tento musel byť zrušený z dôvodov zdravotných komplikácií a operačného zákroku odporkyne v rade 1/. Túto skutočnosť potvrdil aj všeobecný lekár odporkyne v rade 1/, ktorý uviedol, že zdravotný stav odporkyne neumožňuje jej účasť na súdnom pojednávaní. Z tohto dôvodu tak nemohlo byť konané ani v priebehu roku 2010. Zdravotné dôvody na strane odporkyne v rade 1/ odpadli až v mesiaci december 2010. Z dôvodu zvýšenej zaťaženosti sudca následne vytýčil termín pojednávania na deň 24. 06. 2011.

Na základe uvedeného tak možno konštatovať, že s výnimkou roku 2008 a časti roku 2009 nie je v konaní žiadne obdobie, v ktorom by došlo k zdržaniu, resp. k prieťahom zavineným Okresným súdom Žilina. V roku 2010 sa pojednávanie nemohlo uskutočniť na základe   zdravotných   komplikácií   na   strane   odporkyne   v   rade   1/.   Po   odpadnutí   tejto prekážky súd vo veci nariadil termín pojednávania...».

Rovnaké   skutočnosti,   ako   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   čo   sa   týka chronológie procesných úkonov okresného súdu, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, vyjadrení   účastníkov   konania   a   obsahu   súdneho   spisu,   ktorý   mu   bol   predložený   na previerku 26. mája 2011.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tiež   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (obdobne   IV.   ÚS   117/04   a III. ÚS 142/08).

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v   prípadoch,   v   ktorých   zistil,   že   súd   bol   celkovo   nečinný a neuskutočnil vo veci žiadne úkony (napr. m. m. II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03, IV. ÚS 82/04 a IV. ÚS 246/05). Ako zo sťažnosti, tak aj z vyžiadaného súdneho spisu vyplynulo, že v   ňom   ide   práve   o   takýto   prípad,   keďže   okresný   súd   vo   veci   samej   neurobil   žiaden relevantný úkon, ktorý by smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, v období od   8.   augusta   2007,   keď   vydal   platobný   rozkaz,   až   do   3.   júla   2010,   ktorým   priznal oslobodenie od platenie súdneho poplatku (nečinnosť takmer 35 mesiacov). V tomto období urobil len jednoduché úkony, a to 25. februára 2009 zaslal odpory odporcov na vyjadrenie sťažovateľovi,   31.   marca   2009   vyzval   na   preukázanie   osobných,   majetkových a zárobkových pomerov odporkyne a 3. júla 2009 priznal odporcom oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podaný odpor. Následne pojednávanie, ktoré sa malo konať 20. apríla 2010, zrušil pre práceneschopnosť odporkyne. Ani potom okresný súd nekonal, pretože mu odporkyňa   oznámila,   že   sa   nemôže   zúčastniť   pojednávania   pre   práceneschopnosť (nečinnosť ďalších 13 mesiacov).

Z   toho   vyplýva,   že   okresný   súd   počas   takmer   štvorročného   obdobia   (až   na jednoduché procesné úkony) bol vo veci samej takmer úplne nečinný. Do dňa predloženia spisu ústavnému súdu nevykonal žiadny dôkazný prostriedok, jedno pojednávanie zrušil pre ospravedlnenie   odporkyne   v   prvom   rade   a   druhé   nariadil   až   po   skončení   jej práceneschopnosti, hoci obe odporkyne boli v konaní aj právne zastúpené. Okresný súd teda nedokázal organizovať svoj   procesný   postup tak,   aby čo   najskôr   odstránil   stav   právnej neistoty účastníkov konania.

Z obsahu spisu ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ prispel k predĺženiu konania.

Aj okresný súd priznal zbytočné prieťahy v tomto konaní, preto ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu s prihliadnutím na doterajšiu dobu konania a na zistenú nečinnosť dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 265/07 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Ústavný súd preto prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 265/07 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu), pretože stav právnej neistoty sťažovateľa trvá dosiaľ.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ prostredníctvom   právneho zástupcu   vo svojej sťažnosti   žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ktoré odôvodnil tým, že „absencia právnej istoty v prejednávanej veci“ znamená pre neho citeľné následky a je zvýraznená jeho „nemalými výdajmi v súvislosti s uplatnením práva, samotnou povahou a hodnotou predmetu konania a pretrvávajúcimi prieťahmi v konaní“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania na okresnom súde v právnej veci sťažovateľa vedenej   pod   sp.   zn.   6   C   265/07,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2   000   €   za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľa trovy konania vyčíslil sumou 314,18 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je totožná so sumou vypočítanou   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal advokátskej kancelárii úhradu trov konania celkovo za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2011   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a   podanie sťažnosti) v sume 2 x 123,50 € a k tomu náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,41 €a   20   %   DPH,   pretože   právny   zástupca   sťažovateľa   je   jej   platcom.   Úhrada   bola   preto priznaná spolu v celkovej sume 314,18 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet A., Ž. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011