znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 180/2010-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., L., a M. B., M., zastúpených advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   a   na rešpektovanie súkromného   a rodinného   života podľa   čl.   8   ods.   1   a 2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozhodnutiami   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   KSPO-V-172-1/2007-96Ntt-OUS   zo   16. marca 2007, č. k. KSPO-V-185-1/2007-109Ntt-OUS z 23. marca 2007, č. k. KSPO-V-192-1/2007-116Ntt-OUS z 27. marca 2007, č. k. KSPO-V-193-1/2007-117Ntt-OUS z 27. marca 2007, č. k. KSPO-V-216-1/2007-140Ntt-OUS z 24. apríla 2007 a príkazmi na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydanými Okresným súdom Košice I sp. zn. OS KE I-V-132-1/2007-8Ntt zo 14. mája 2007, sp.   zn. OS KE   I-V-136-1/2007-8Ntt z 15.   mája 2007, sp. zn. OS KE I-V-175-1/2007-1Ntt zo 4. júla 2007, sp. zn. OS KE I-V-221-1/2007-1Ntt z 22. augusta 2007, sp. zn. OS KE I-V-257-1/2007-8Ntt z 18. septembra 2007 a sp. zn. OS KE I-V-279-1/2007-8Ntt z 8. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. a M. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2010 doručená   sťažnosť   M.   K.,   L.,   a M.   B.,   M.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   a   2   dohovoru rozhodnutiami Krajského súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   č. k. KSPO-V-172-1/2007-96Ntt-OUS zo 16. marca 2007, č. k. KSPO-V-185-1/2007-109Ntt-OUS z 23. marca 2007, č. k. KSPO-V-192-1/2007-116Ntt-OUS z 27. marca 2007, č. k. KSPO-V-193-1/2007-117Ntt-OUS z 27. marca 2007, č. k. KSPO-V-216-1/2007-140Ntt-OUS z 24. apríla 2007 a príkazmi   na   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej   prevádzky   vydanými   Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. OS KE I-V-132-1/2007-8Ntt zo 14. mája 2007, sp. zn. OS KE I-V-136-1/2007-8Ntt z 15. mája 2007, sp. zn. OS KE I-V-175-1/2007-1Ntt zo 4. júla 2007, sp. zn. OS KE I-V-221-1/2007-1Ntt z 22. augusta 2007, sp. zn. OS KE I-V-257-1/2007-8Ntt   z   18.   septembra   2007   a   sp.   zn.   OS   KE   I-V-279-1/2007-8Ntt   z 8. októbra 2007.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uviedli,   že   na   hlavnom   pojednávaní   Okresného   súdu Michalovce vo veci vedenej pod sp. zn. 3 T 101/2008 boli ako obžalovaní oboznámení s utajenou   prílohou   spisu,   ktorej   súčasťou   boli   označené   rozhodnutia   krajského   súdu a príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydané okresným súdom.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli: „Vydaním týchto rozhodnutí krajského súdu boli porušené práva sťažovateľov, ktoré som   vyššie   podrobne   označil.   Všetky   rozhodnutia   sudcu   krajského   súdu,   ktorými   udelil súhlas   na   odpočúvanie   a   zaznamenávanie   telekomunikačnej   prevádzky   sú   nezákonné, pretože sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ani jedno rozhodnutie neobsahuje relevantné odôvodnenie rozhodnutia sudcu s uvedením konkrétnych skutkových a právnych dôvodov.   Rozhodnutie   súdu   musí   mať   nielen   formálne   ale   aj   obsahové   náležitosti rozhodnutia. Rozhodnutie sudcu neobsahuje žiadne poučenie o opravných prostriedkoch (pozitívne alebo negatívne). Vydanie rozhodnutia o udelení súhlasu na odpočúvanie má v podstate v praxi dva následky. Dochádza k tomu, že možno uskutočňovať odpočúvanie telefonických   rozhovorov   a   zároveň   odpočúvaním   telefonických   rozhovorov,   ktoré uskutočňuje na základe rozhodnutia sudcu sa získavajú dôkazy, ktoré sú potom použiteľné v rámci trestného konania. Zároveň to znamená, že osoba, ktorej telefonický rozhovor bol odpočúvaný, musí mať možnosť obrany jednak voči samotnému faktu odpočúvania jeho rozhovoru,   teda   voči   samotnému   zásahu   do   práva   na   súkromie,   ale   aj   proti   použitiu odpočúvanej komunikácie ako dôkazu v trestnom konaní....

Neobstojí   zdôvodnenie   napadnutých   rozhodnutí,   že   súhlas   bol   daný   na   základe žiadosti   prezídia   PZ.   Ústavný   súd   v   tom   smere   už   vyslovil   právny   názor   v   iných rozhodnutiach,   že   ak   žiadosť   príslušného   orgánu   o   udelenie   súhlasu   podľa   zákona o policajnom zbore musela obsahovať dôvody, o to viac muselo tieto dôvody obsahovať aj rozhodnutie sudcu, bez ktorého by odpočúvanie nebolo možné realizovať. Ďalej Ústavný súd vyslovil   názor,   že   na druhej   strane je   však potrebné   uviesť,   že   len   chabé   náznaky odôvodnenia pri tak závažnom zásahu do ústavných práv sťažovateľa nemožno akceptovať (viď Nález Ústavného súdu III. ÚS 80/08, I. ÚS 117/07, str. 6). Aj v náleze Ústavného súdu I. ÚS 274/05 je vyslovený právny názor, že príkaz a súhlas musia byť odôvodnené v každom prípade, či už boli vydané na základe Tr. poriadku alebo na základe iného zákona.... Utajená príloha obsahuje aj 6 príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky,   ktoré   vydal   Okresný   súd   Košice   I.   Aj   s   týmito   príkazmi   bol   obhajca a sťažovatelia   oboznámení   na   hlavnom   pojednávaní   na   Okresnom   súde   Michalovce konanom dňa 26.02.2010.

Ani   tieto   príkazy   okresného   súdu   nie   sú   zdôvodnené   tak,   ako   vyžaduje   zákon. Zdôvodnenie je len formálne a neobsahuje žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré viedli súd k ich   vydaniu,   pretože   text   odôvodnenia   iba   cituje   zákonom   stanovené   podmienky vo všeobecnej   rovine.   Taký   spôsob   odôvodnenia,   aký   použil   okresnú   súd,   nemožno akceptovať a tak všetky príkazy treba považovať za zjavne neodôvodnené. Ani z týchto príkazov si nemožno utvoriť obraz o tom, aké konkrétne skutočnosti viedli k ich vydaniu. Takéto zdôvodnenie je v rozpore s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu....

Tieto nezákonné odposluchy sa stali podkladom nie len na obvinenie sťažovateľov, ale   aj   na   ich   vzatie   do   väzby.  ...   Sťažovatelia   boli   prepustení   z   väzby   až   uznesením Okresného súdu Michalovce zo dňa 13.03.2008 sp. zn. 0Tp/67/2007 v spojení s uznesením Krajského súdu Košice zo dňa 15.04.2008 sp. zn. 5Tpo 14/2008....

V   právnom   a   demokratickom   štáte   je   predsa   nemožné   niekoho   zobrať   do   väzby a trestne stíhať na základe nezákonných odposluchov....

Sťažovatelia utrpeli morálnu ujmu, ktorá vychádza z pocitov krivdy, bezmocnosti a poníženia. Sťažovatelia pociťujú krivdu z akceptovania skutkov, ktorých sa nedopustili a ktoré   sú   uvedené   v   rozhodnutiach   sudcu.   Sťažovatelia   sa   žiadneho   trestného   činu nedopustili   a   prepisy   telefónnych   hovorov,   ktoré   boli   vyhotovené   na   základe   súhlasu a príkazu sudcu sú pochybné, lebo slovný prejav v nich zachytený nepatrí sťažovateľom. Sťažovatelia   v   prípravnom   konaní   viackrát   namietali,   že   hlasový   prejav   zachytený v prepisoch im nepatrí a že ich telefón mohla zneužiť iná osoba. Za tým účelom žiadali do konania   prizvať   znalca   z   odboru   forénznej   disciplíny,   ktorý   by   potvrdil,   alebo   vyvrátil totožnosť ich hlasu. Takýto dôkaz v prípravnom konaní vykonaný nebol. Čiže hlasový prejav sťažovateľov v telefónnych odposluchov dodnes nebol stotožnený. Pre sťažovateľov bolo ponižujúce oznamovať a vysvetľovať rodinným príslušníkom, známym a priateľom, že ich vzájomné   telefonické   rozhovory   boli   odpočúvané.   Táto   skutočnosť   bola   a   je   dôvodom hlbokej straty dôvery k osobe sťažovateľom. Psychická trauma sťažovateľov je umocnená tým,   že   5   mesiacov   museli   stráviť   vo   väzbe   a   mocenské   štruktúry   štátu   (súd,   polícia, prokuratúra)   pri   realizácii   tohto   zámeru   svoje   rozhodnutia   opreli   o   nezákonné odposluchy.“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1.   Krajský   súd   v   Prešove   rozhodnutiami   o   udelení   súhlasu   na   odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydanými pod č. p. KSPO-V-192-1/2007- 116Ntt-OUS z 27. 03. 2007, č. p. KSPO-V-193-1/2007-117Ntt-OUS z 27. 3. 2007), č. p. KSPO-V-216-1/2007-140Ntt-OUS z 24. 4. 2007, č. p. KSPO-V-185-1/2007-109Ntt-OUS z 23. 3. 2007, č. p. KSPO-V-172-1/2007-96Ntt-OUS z 16. 3. 2007 a Okresný súd Košice I príkazmi na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky pod sp. zn. OS KE I-V-132- 1/2007-8Ntt zo 14. 5. 2007, sp. zn. OS KE I-V-221-1/2007-1Ntt z 22. 8. 2007, sp. zn. OS KE I-V-175-1/2007-1Ntt zo 4. 7. 2007, sp. zn. OS KE I-V-257-1/2007-8Ntt z 18. 9. 2007, sp. zn. OS KE I-V-279-1/2007-8Ntt z 8. 10. 2007, sp. zn. OS KE I-V-136-1/2007-8Ntt z 15. 5. 2007, porušil základné právo M. K. a M. B. na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd, právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Prešove   o   udelení   súhlasu   na   odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydanými pod č. p. KSPO-V-192-1/2007- 116Ntt-OUS z 27. 03. 2007, č. p. KSPO-V-193-1/2007-117Ntt-OUS z 27. 3. 2007, č. p. KSPO-V-216-1/2007-140Ntt-OUS z 24. 4. 2007, č. p. KSPO-V-185-1/2007-109Ntt-OUS z 23. 3. 2007, č. p. KSPO-V-172-1/2007-96Ntt-OUS z 16. 3. 2007 a príkazy Okresného súdu Košice I na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky pod sp. zn. OS KE I-V-132- 1/2007-8Ntt zo 14. 5. 2007, sp. zn. OS KE I-V-221-1/2007-1Ntt z 22. 8. 2007, sp. zn. OS KE I-V-175-1/2007-1Ntt zo 4. 7. 2007, sp. zn. OS KE I-V-257-1/2007-8Ntt z 18. 9. 2007, sp. zn. OS KE I-V-279-1/2007-8Ntt z 8. 10. 2007, sp. zn. OS KE I-V-136-1/2007-8Ntt z 15. 5. 2007 sa zrušujú.

3. M. K. a M. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume po 50.000,- EUR, ktoré im je   Krajský   súd   v   Prešove   spoločne   a   nerozdielne   s Okresným   súdom   Košice   I   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto Nálezu.

4. M. K. a M. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 300,70 EUR, ktorú je Krajský súd v Prešove spoločne a nerozdielne s Okresným súdom Košice I povinný vyplatiť právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. J. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto Nálezu (2 úkony po 120,23 EUR + 19% DPH a 2 režijné paušály po 7,21 EUR).“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Preskúmaním námietok sťažovateľov obsiahnutých v sťažnosti ústavný súd dospel k záveru,   že   ich   podstatou   je   nespokojnosť   s   dôkazom   získaným   pre   účely   trestného konania.   Týmto   dôkazom   boli   realizované   odposluchy   účastníckych   telefónnych   staníc registrovaných na ich meno a na mená tretích osôb. Uvedeným spôsobom orgán činný v trestnom   konaní   získal   dôkaz,   na   základe   čoho   bolo   potom   sťažovateľom   vznesené obvinenie a následne boli vzatí do väzby. Sťažovatelia namietali, že rozhodnutia krajského súdu a príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydané okresným súdom,   s   ktorých   obsahom   sa   oboznámili   na   hlavnom   pojednávaní   Okresného   súdu Michalovce   26.   februára   2010,   nie   sú   dostatočne   odôvodnené,   sú   arbitrárne a nepreskúmateľné. Sťažovatelia tvrdili, že na základe takto nezákonne získaného dôkazu sa proti nim vedie trestné stíhanie, že na základe toho boli vzatí do väzby, že na nezákonnosť dôkazu   upozorňovali   orgány   činné   v   trestnom   konaní,   aj   vo   veci   konajúci   súd,   avšak bezvýsledne. Dokonca uviedli, že sa nedopustili žiadneho trestného činu a hlasové prejavy zaznamenané z inkriminovaných telefonických hovorov im nepatria a že aj napriek tomu, že žiadali o odbornú analýzu týchto hlasových prejavov, nebolo im vyhovené. Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia namietali nezákonnosť získaného dôkazu a jeho následne použitie v rámci trestného konania. Inými slovami, sťažovatelia namietali porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces, pričom námietku súvisiacu s porušením svojho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 13 listiny a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru predostreli podľa názoru ústavného   súdu   len   formálne,   teda   s   cieľom   dosiahnuť   elimináciu   dôkazu   z   trestného konania.

Vo vzťahu k uvedenému je potrebné uviesť, že v čase podania sťažnosti, ako aj jej predbežného   prerokovania   nebola   trestná   vec   sťažovateľov   vedená   na   Okresnom   súde Michalovce pod sp. zn. 3 T 101/2008, ktorej súčasťou sú aj dôkazy získané z odposluchov telefonických hovorov, právoplatne skončená.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia označených práv rozhodnutiami krajského   súdu   a   príkazmi   na   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej   prevádzky vydanými okresným súdom v prebiehajúcom trestnom konaní vychádza z právneho názoru, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu základných práv a slobôd môžu zo strany orgánov uplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu   (napr.   III.   ÚS   3/02,   III.   ÚS   18/04, III. ÚS 75/05).

Ústavný súd v obdobných prípadoch (I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08) vyslovil, že na základe   súhlasu   či   príkazu   odpočúvaný   telefonický   rozhovor   sa   môže   stať   dôkazným prostriedkom v trestnom konaní. Dotknutá osoba, ktorej rozhovor bol takto odpočúvaný, môže   v   trestnom   konaní   pred   súdom   namietať   nezákonnosť   odpočúvania   a   z   toho vyplývajúcu nepoužiteľnosť odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. Môže však tak urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok: trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou v trestnom konaní či už ako obžalovaná, alebo ako   poškodená.   Zároveň   to   znamená,   že   ochrana   zo   strany   trestného   súdu   vôbec neprichádza   do   úvahy v   prípadoch,   ktoré sa   pred   trestný   súd vôbec nedostanú,   ale ani v prípadoch takých dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami v trestnom konaní.

Je nepochybné, že v danom prípade sťažovatelia sú obžalovaní z trestného činu, ale trestné   konanie   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené.   Nezákonnosť   dôkazu   získaného z odpočúvania telefonických hovorov realizovaného na základe rozhodnutí krajského súdu a príkazov   na   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej   prevádzky   vydaných   okresným súdom   (o   ktorých   sťažovatelia   tvrdili,   že   sú   neodôvodnené,   arbitrárne a nepreskúmateľnéné), majú sťažovatelia možnosť namietať v priebehu trestného konania až do jeho právoplatného skončenia, teda vrátane využitia riadnych, ale aj mimoriadnych opravných prostriedkov.

Subsidiarita   právomoci   ústavného súdu   pri   ochrane základných   práv a slobôd   sa prejavuje aj v tom, že ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc len v tom prípade, ak sťažovatelia využijú možnosť namietať porušenie svojich práv v priebehu konania pred tými orgánmi verejnej moci, ktoré sú príslušné konať v ich veci. Keďže sťažovatelia takúto možnosť   pred   sebou   ešte   stále   majú,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010