znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 180/09-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   D.,   s.   r.   o.,   L.,   zastúpenej   advokátom JUDr. R. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   nečinnosťou   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2009 doručená   sťažnosť   spoločnosti   D.,   s.   r.   o.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. R. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) nečinnosťou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   podala   24.   januára   2005   na   svojho zmluvného   partnera   trestné   oznámenie   pre   podozrenie   z trestného   činu   sprenevery na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru, Úrade justičnej a kriminálnej polície, odbore ekonomickej kriminality Bratislava, doplnené podaním zo 16. februára 2005. Vyšetrovateľ uznesením sp. zn. ČVS: ORP-141/OEK-BI-2005 Šj z 13. apríla 2005 začal vo veci trestné stíhanie.   Sťažovateľka   viackrát   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v trestnom   konaní,   ktoré konštatoval aj dozorujúci prokurátor. Vyšetrovateľ napokon uznesením sp. zn. ČVS:ORP-141/OEK-BI-2005   KV   zo   7.   decembra   2007   trestné   stíhanie   zastavil   s odôvodnením, že skutok,   pre   ktorý   sa vedie   trestné   stíhanie,   nie   je   trestným   činom,   a nie   je   dôvod na postúpenie vo veci. Podľa sťažovateľky bol tento záver vyšetrovateľa zjavne nesprávny, a preto podala 14. decembra 2007 proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania sťažnosť, ktorú   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) uznesením   č.   k.   1   Pv   416/05-33   z 18.   apríla   2008   zamietol   ako   nedôvodnú.   Pretože sťažovateľku dané rozhodnutie neuspokojilo, podala 22. mája 2008 návrh na Generálnu prokuratúru   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku. Podnet   sťažovateľky   bol   prokurátorom   generálnej   prokuratúry   odstúpený   na Krajskú prokuratúru v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) na priame vybavenie ako orgánu príslušného   na   konanie   podľa   §   49   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) s poukazom na § 54 ods. 2 písm. c) citovaného zákona. Tento postup považovala sťažovateľka za nesprávny, a preto opakovane reagovala návrhom na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podaným generálnej prokuratúre. Generálna prokuratúra upovedomila sťažovateľku listom z 10. júla 2008,   že   rozhodnutie   o príslušnosti   krajskej   prokuratúry   považuje   za   správne. Listom č. k. 1 Kpt   439/08-7   z 11. júla   2008   krajská   prokuratúra   oznámila   sťažovateľke, že jej podnet ako nedôvodný odkladá. Opakovaný podnet sťažovateľky zo 6. augusta 2008 generálna   prokuratúra   upovedomením   č.   k. IV/6GPt   51/08-9 z 29.   septembra   2008 ako nedôvodný odložila.

Podľa sťažovateľky orgány činné v trestnom konaní nekonali tak, ako im to prikazuje § 2 ods. 6. Trestného poriadku. Ďalej uvádza:

„V zmysle tohto ustanovenia sú vzhľadom na informácie, ktoré majú k dispozícii povinné   konať   tak.   že   v   predmetnej   veci.   v   ktorej   síce   bolo   trestné   stíhanie   nesprávne zastavené, znovu začnú trestné stíhanie. Doposiaľ však trestné stíhanie začaté nebolo. V dôsledku tejto skutočnosti sťažovateľ nemá možnosť uplatniť si v trestnom konaní nárok   na   náhradu   škody,   ktorá   mu   trestným   činom   vznikla,   Preto   je   toho   názoru, že nečinnosťou orgánov činných v trestnom konaní dochádza k porušovaniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, keďže v dôsledku dlhodobej   nečinnosti   týchto   orgánov   si   nemohol   uplatniť   nárok   na   náhradu   škody v trestnom konaní na nezávislom a nestrannom súde podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku. Generálna   prokuratúra   SR   ako   orgán,   ktorý   v   poslednej   inštancii   rozhodoval o podaniach   sťažovateľa,   bola   oboznámená   so   všetkými   skutočnosťami   odôvodňujúcimi potrebu   trestného   stíhania.   Preto   táto   ústavná   sťažnosť   smeruje   proti   Generálnej prokuratúre   SR.   ako   porušovateľovi   základného   práva   sťažovateľa,   ktorý   má   všetky poznatky   o   lom,   že   v   zmysle   príslušných   zákonných   ustanovení,   ktoré   upravujú jej pôsobnosť, je povinná konať.“

Podľa   sťažovateľky   porušenie   základného   práva   naďalej   trvá,   a preto „je bezpredmetná časová podmienka podania ústavnej sťažnosti podľa ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších predpisov“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a sťažnosti vyhovel nálezom, ktorým: „1.   Vysloví,   že právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bolo nečinnosťou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky porušené.

2.   Prikáže,   aby   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   vo   veci,   v   ktorej Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor justičnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality vydalo uznesenie ČVS: ORP- 141/OEK-Bl-2005 KV zo dňa 7. 12. 2007, konala tak, že v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov začne trestné stíhanie podľa § 199 Trestného poriadku.

Zároveň sťažovateľ žiada, aby mu Ústavný súd priznal náhradu trov konania podľa ust. § 11 ods. 2 vyhlášky MS SK č. 655/2004 Z. z. za jednotlivé úkony právnej služby pri zastupovaní v konaní pred ústavným súdom v hodnote úkonu 115,90 EUR, za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ústavná sťažnosť) - 231,80 EUR + advokátsky paušál 2 x 6,95 EUR = 13,90 EUR. Trovy právneho zastupovania   pred   ústavným   súdom   tak   predstavujú   spolu   245,70   EUR.   Náhradu   trov konania žiada poukázať na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   nečinnosťou   generálnej prokuratúry vo veci jej trestného oznámenia z 24. januára 2005 a podaní s ním súvisiacich došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

1. Z čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   aj   trestnoprávnej   ochrany   svojho   konkrétneho   práva   u orgánov   činných v trestnom konaní (obdobne napr. III. ÚS 58/00, III. ÚS 45/03). Z čl. 46 ods. 1 ústavy teda v rámci   práva   na   inú   právnu   ochranu   sťažovateľky   vyplýva   aj   právo   na   trestnoprávnu ochranu. Jeho obsahom je oprávnenie, aby sa orgány činné v trestnom konaní jej trestným oznámením, príp. ďalšími podaniami náležite zaoberali. Porušiť toto právo by mohli napr. vtedy,   ak   by   podania   sťažovateľky   ignorovali,   alebo   nevenovali   im   pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam. V prípade, že orgány činné v trestnom konaní venovali podaniam sťažovateľky primeranú pozornosť, nezasiahli negatívne do podstaty jej práva, nezmarili jeho zmysel, a preto ho ani nemohli porušiť (III. ÚS 324/05).

Orgány   činné   v   trestnom   konaní   sú   povinné   trestné   oznámenie   oznamovateľa trestného činu   riadne prešetriť   a rozhodnúť o ňom.   Ústavný súd   konštatuje, že vo   veci trestného oznámenia sťažovateľky z 24. januára 2005 vyšetrovateľ Policajného zboru konal, pretože   začal   trestné   stíhanie,   vykonal   dôkazy   výsluchom   svedkov   a zadovážil   listinné dôkazy a na základe vykonaných procesných úkonov a listinných dôkazov došiel k záveru, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na jeho postúpenie vo veci. Trestné stíhanie preto uznesením sp. zn. ČVS: ORP-141/OEK-B1-2005 KV zo 7. decembra 2007 zastavil. Ústavný po oboznámení sa s ďalšími podnetmi sťažovateľky a spôsobom ich vybavenia okresnou,   generálnou   aj   krajskou   prokuratúrou   konštatuje,   že   postup   prokuratúry pri vybavovaní sťažnosti a opakovaného podnetu sťažovateľky bol v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre. Je nepochybné, že sa generálna aj krajská prokuratúra podnetmi   sťažovateľky   zaoberali   a svoj   názor   na   postup   vyšetrovateľa   a zastavenie trestného stíhania sťažovateľke tlmočili. To, že okresná, krajská i generálna prokuratúra dospeli k záveru, ktorý nezodpovedal očakávaniam sťažovateľky, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nikto totiž nemá právny nárok na   to,   aby   jeho   podaniu   (v   tomto   prípade   trestnému   oznámeniu)   bolo   vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných v trestnom konaní nedávajú podklad na začatie alebo pokračovanie v trestnom stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní, príp. nariadiť, aby sa trestné konanie začalo alebo sa v ňom pokračovalo. Sťažovateľka ako oznamovateľ trestného činu má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej podnetom kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr. II. ÚS 88/99).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   považuje za potrebné poukázať na svoju   ustálenú judikatúru, podľa ktorej právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd, príp. ľudských práv a základných slobôd podľa dohovoru (m. m. napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06, III. ÚS 278/06). Preto postupom generálnej prokuratúry (ani jej podriadených orgánov) v zásade nemôže dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že v trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe a trestné stíhanie bolo zastavené. Sťažovateľke zo základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva iba právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jej oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný   čin,   zákonným spôsobom   zaoberali (III. ÚS 261/05),   pričom   v okolnostiach   veci sťažovateľky   možno   vysloviť   záver,   že   generálna   prokuratúra   sa   jej   vecou   zaoberala ústavne akceptovateľným spôsobom.

Ústavný   súd   v konaní   o sťažnosti   sťažovateľky   konštatuje,   že   sťažovateľka namietala také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, a preto jej návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.

2. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní, ktoré bolo zastavené uznesením zo 7. decembra 2007. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade orgánmi činnými v trestnom konaní) ešte trvalo. Z toho dôvodu posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009