znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 180/05-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   T.,   bytom   H.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neposkytnutím úveru V., a. s., B., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. T.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronickou poštou   31.   mája 2005 (písomne   2.   júna 2005)   doručená sťažnosť   Ing.   J. T.,   bytom   H. (ďalej len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) neposkytnutím úveru V., a. s., B. (ďalej aj „V., a. s.“ alebo „banka“).

Sťažovateľ   uviedol,   že   v rámci   uplatňovania   svojho   základného   práva   podnikať 18. februára 2005 požiadal V., a. s., o úver na realizáciu podnikateľského projektu. Podľa jeho   vyjadrenia   mu   banka   tento   úver   neposkytla,   pričom   pri   svojom   rozhodovaní o poskytnutí   úveru   zohľadňovala   jeho   majetkové   pomery.   Podľa   názoru   sťažovateľa postupom V., a. s., došlo k porušeniu jeho základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, pretože podľa jeho vyjadrenia mu banka bola povinná úver poskytnúť bez ohľadu na jeho majetok. Sťažovateľ pritom argumentoval ustanovením § 2 ods. 1 písm. b) zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   483/2001   Z.   z.   o bankách   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“), podľa ktorého banky poskytujú úvery. Sťažovateľ ďalej dodal, že „V., a. s., musí sťažovateľovi poskytnúť úver v prípade, ak spĺňa nie   protiprávne   podmienky   na   jeho   poskytnutie   (...)“. Sťažovateľ   je   toho   názoru, že ustanovenie § 2 ods. 1 zákona o bankách má príkazný charakter, a teda bankám ukladá povinnosť   prijímať   vklady   a poskytovať   úvery.   Pokiaľ   by   podľa   sťažovateľa   toto ustanovenie nemalo príkazný charakter, banky by sa mohli rozhodnúť, či budú prijímať vklady a poskytovať úvery, až by napokon mohla existovať banka, ktorá by neprijímala vklady a neposkytovala úvery. Táto skutočnosť by ale podľa vyjadrenia sťažovateľa bola v rozpore so zákonom o bankách.

Pred podaním sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ namietal neposkytnutie úveru V., a. s., aj podaním podnetu a opakovaného podnetu Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“).   O vybavení   sťažovateľových   podnetov ho generálna prokuratúra informovala listom z 31. marca 2005 a z 10. mája 2005, pričom uviedla,   že   keďže   nemá   kompetenciu   v danej   veci   konať,   podnety   odložila   bez   prijatia ďalších opatrení.  

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„1.   Neposkytnutím   úveru   na   realizovanie   podnikateľského   projektu   –   podnikanie sťažovateľovi, V., a. s., B., základné právo sťažovateľa Ing. J. T. na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Sťažovateľovi Ing. J. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v čiastke 3 650 000,- SKK, ktoré je mu V., a. s., B., povinná vyplatiť na jeho účet vedený v S., a. s., pobočka Ž.

3. Sťažovateľovi Ing. J. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v čiastke 4 630 000,- SKK, ktoré je mu V., a. s., B., povinná vyplatiť na jeho účet vedený v S., a. s., pobočka Ž.

4.   V.,   a.   s.,   B.,   je   povinná   nahradiť   sťažovateľovi   Ing.   J.   T.   trovy   konania pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   za   právne   úkony   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   účet   advokáta podľa špecifikácie.“

Sťažovateľ zároveň žiadal o nezverejňovanie jeho mena a priezviska.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   tohto   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu   naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Ústavný   súd   v súvislosti   s právom   podnikať   konštatoval:   „Právo   podnikať je ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej   záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojej činnosti (napr. II. ÚS 70/97).“

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   138/02,   I.   ÚS   48/04). Ak navrhovateľ namietne také porušenie práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (obdobne napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 100/01).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy neposkytnutím úveru zo strany V., a. s., je podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená. Ústavný súd pri tomto konštatovaní okrem už uvedeného vychádzal aj zo skutočnosti, že sťažnosť nesmeruje proti   takému orgánu,   ktorý   má atribúty   orgánu   verejnej   moci.   Z ustanovenia čl. 127 v spojení s čl. 124 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy totiž vyplýva, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   je   možné   domáhať   sa   ochrany   základných   práv   a slobôd   proti   takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu uvedeného orgánu, ktorým tento autoritatívne zasiahol   do   právnej   sféry   sťažovateľa.   V danom   prípade   však   sťažnosť   smeruje   proti V., a. s., teda proti subjektu súkromného práva, proti ktorému nie je možné podať ústavnú sťažnosť (obdobne napr. I. US 76/02).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľa o ustanovenie   právneho   zástupcu,   advokáta   v konaní   pred   ústavným   súdom   sa   už nezaoberal,   pretože   nespĺňa   podmienky   požadované   §   31a   zákona   o ústavnom   súde v spojení s § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2005