znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 180/04-69

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti ADMI, s. r. o., K. N. M., zastúpenej advokátom JUDr. M. Ch., Advokátska kancelária, K. N.   M.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 Co 206/03   (pôvodne   pod   sp.   zn. 13 Co 2155/02) na verejnom zasadnutí 19. januára 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 206/03 (pôvodne pod sp. zn. 13 Co 2155/02)   p o r u š i l   základné právo obchodnej spoločnosti ADMI, s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Obchodnej   spoločnosti   ADMI,   s.   r.   o.,   p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   10   000   Sk   (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je Krajský súd v Žiline   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania obchodnej spoločnosti ADMI, s. r. o., v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. Ch., Advokátska kancelária, K. N. M., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti obchodnej spoločnosti ADMI, s. r. o., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 180/04-12 z 10. júna 2004 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   (z   12.   februára   2004)   obchodnej spoločnosti ADMI, s. r. o., K. N. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. Ch., Advokátska kancelária, K. N. M., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 206/03 (pôvodne pod sp. zn. 13 Co 2155/02).

Sťažovateľka uviedla, že sa žalobou z 18. júna 2001 domáhala na Okresnom súde Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vydania   hnuteľných   vecí   špecifikovaných   v žalobe. Okresný súd rozhodol v merite veci rozsudkom zo 17. januára 2002. Na základe odvolania podaného   žalovaným   v prvom   rade   bola   vec   postúpená   krajskému   súdu,   kde   bola zaevidovaná   pod   sp.   zn.   13 Co 2155/02.   V   dôsledku   nečinnosti   krajského   súdu   však v odvolacom konaní nebolo do podania ústavnej sťažnosti rozhodnuté, na základe čoho sťažovateľka namietala porušenie označeného základného práva zo strany krajského súdu. V tejto súvislosti uviedla: „Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním obsahu samotnej podstaty veci, čo je okrem iného spôsobené i pridelením veci už tretej sudkyni.

Prieťahy   v konaní,   ktoré   zapríčinil   aj   účastník   konania,   však   a priori   nevylučujú zodpovednosť   súdneho   orgánu,   ktorý   vo   veci   koná,   ak   o právach   účastníka   konania rozhoduje dlhšie,   než je primerané podľa povahy veci alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený súčasne aj nesprávnym postupom súdu. (I. ÚS 47/96)“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 206/03 (pôvodne pod sp. zn. 13 Co 2155/02), aby ústavný súd prikázal krajského súdu v označenom konaní konať ďalej bez zbytočných prieťahov a aby priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila sťažovateľka „... predovšetkým dĺžkou celého konania ako aj skutočnosťou, že postupom súdu de facto už došlo k zmareniu účelu súdneho konania a veci príp. vydané budú znehodnotené.

Nevyriešené právne vzťahy sú dôvodom neustálych sporov, vzájomného napádania, neustáleho a zároveň stupňujúceho sa napätia medzi sťažovateľom a odporcom“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľky vyjadril aj krajský súd (podaním sp. zn. Spr 340/04 z 10. mája 2004 doplneným ďalšími podaniami z 12. júla 2004, 15. júla 2004 a 16. novembra 2004). Z uvedených vyjadrení vyplýva, že predmetná právna vec   bola   predložená   na   rozhodnutie   o podanom   odvolaní   prvýkrát   18.   novembra   2002. Listom z 30. apríla 2003 však bol spis vrátený okresnému súdu, aby vyzval žalovaného v prvom rade na zaplatenie súdneho poplatku za podanie odvolania. Spis bol opakovane krajskému súdu predložený 14. júla 2003. V ďalšej časti vyjadrenia krajský súd uviedol dôvody organizačného a personálneho charakteru, pre ktoré nebolo možné dosiaľ vo veci rozhodnúť.   Predsedníčka   senátu   konajúceho   vo   veci   poukázala   na   skutočnosť,   že senát prevzal   vec   8.   marca   2004   v nadväznosti   na   zmenu   rozvrhu   práce   a následne   vytýčil pojednávanie na 15. jún 2004. V tejto súvislosti taktiež uviedla: „poukazujem na to, že v dôsledku zmeny rozvrhu práce senát 8 Co prevzal 10 vecí senátu 6 Co a veci, ktorého predsedníčkou bola JUDr. E. P. v počte 41. Okrem toho do senátu 8 Co napadlo 110 vecí v mesiaci   marci   2004   a v apríli   2004   91   vecí.   Len   na   porovnanie   v predchádzajúcich mesiacoch   mal   senát   8   Co   v januári   a februári   2004   po   64   vecí   (...)“ V súčasnosti   je predmetné konanie vedené pod sp. zn. 8 Co 206/03.

Z ďalších dvoch vyjadrení krajského súdu z 12. júla 2004 a 15. júla 2004 vyplýva, že na pojednávaní konanom vo veci 15. júna 2004 bolo vyhlásené rozhodnutie, ktoré bolo písomne vyhotovené 13. júla 2004 a odoslané okresnému súdu 15. júla 2004. Predseda krajského súdu v nasledujúcom vyjadrení k sťažnosti zo 16. novembra 2004 okrem iného uviedol: «(...)   Na   doplnenie   ku   zmenám   v rozvrhu   práce   krajského   súdu,   súvisiacim s odchodom JUDr. P. pôvodnej predsedníčky senátu vo veci 8 Co 206/03), uvádzam, že nedošlo   k prideleniu   veci   inému   odvolaciemu   senátu.   Dotknutá   vec   po   celý   čas prejednávania po 14. 7. 2003 bola pridelená do senátu „8 Co“ a zmena v osobe predsedu senátu, resp. v osobe referujúceho sudcu v konkrétnej veci neznamená pridelenie veci inému senátu. (...) Do predmetného senátu bola doplnená ďalšia (nová) členka senátu s tým, že jej z pôvodného zaradenia nezostali žiadne pridelené veci, ktoré by „prešli“ do senátu „8 Co“. (...) Krajský súd nedisponuje žiadnym prostriedkom, ktorým by mohol zlepšiť nevyhovujúcu personálnu situáciu, osobitne vo vzťahu k sudcom. „Kreovanie“ sudcu krajského súdu je vo výlučnej   kompetencii   Súdnej   rady   SR.   Práve   tento   orgán   v období   od   júna   2003   až dodnes nepreložil na tunajší súd dvoch sudcov, ktorí úspešne absolvovali výberové konanie. (...)   Krajský   súd   v Žiline   je   (aj)   oproti   ostatným   odvolacím   súdom   výrazne   personálne poddimenzovaný (...) Na základe konštatovaného, podľa môjho názoru, Krajský súd v Žiline nie   je   nositeľom   zodpovednosti   za   prípadné   prieťahy.   V korelačnom   vzťahu   daného ústavného   práva   totiž   figuruje   štát   so   všetkými   orgánmi,   participujúcimi   na   vytvorení podmienok pre reálne naplnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.» Krajský súd žiadal, aby bola sťažnosť prerokovaná na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde nariadil vo veci ústne pojednávanie,   ktoré   sa   konalo   19.   januára   2005   za   účasti   zástupcov   krajského   súdu   – predsedu krajského súdu a predsedníčky senátu krajského súdu konajúceho vo veci.Právny   zástupca   sťažovateľky   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   verejnom   ústnom pojednávaní listom z 10. januára 2005 a zároveň oznámil, že súhlasí, aby ústavný súd vec prerokoval aj bez jeho prítomnosti.

Zástupcovia krajského súdu zotrvali na svojich písomných vyjadreniach k sťažnosti. Predsedníčka   senátu   krajského   súdu   prejednávajúceho   vec   sťažovateľky   doplnila   svoje vyjadrenie   v tom   zmysle,   že   obdobie   posudzovaného   konania   od   18.   novembra   2002 do 30. apríla 2003 nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní, keďže vrátenie veci súdu prvého stupňa kvôli výzve účastníkovi konania na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie bolo potrebným a relevantným procesným úkonom (rozhodnutím) krajského súdu. Na postup krajského súdu v posudzovanom konaní v období od 14. júla 2003 do 3. októbra 2003 mali zas podstatný vplyv závažné objektívne prekážky osobného charakteru týkajúce sa predchádzajúcej predsedníčky senátu prejednávajúceho vec sťažovateľky a dobu od 4. októbra 2003 do 30. apríla 2004, keď bol stanovený termín pojednávania, je potrebné hodnotiť   ako   dobu   potrebnú   na   prípravu   pojednávania.   Predseda   krajského   súdu poukazujúc   na   svoje   písomné   stanovisko   uviedol,   že   platná   právna   úprava   nepriznáva predstaviteľom   štátnej   správy   súdov   (predsedom   a podpredsedom   všeobecných   súdov) účinné   kompetencie   na   odstránenie   personálnej   poddimenzovanosti   súdov   ako   dôvodu vedúcemu k vzniku zbytočných prieťahov, na čo by sa malo prihliadať pri posúdení miery zodpovednosti   krajského   súdu   vo   vzťahu   k namietaným   zbytočným   prieťahom v posudzovanom konaní s prihliadnutím k miere zodpovednosti „ostatných zložiek, ktoré sa majú podieľať na tom, aby bolo reálne naplniteľné to právo na súdnu ochranu“.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov okresného súdu a krajského súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka podala 26. júna 2001 na okresnom súde žalobu o vydanie hnuteľných vecí proti I. K., K. N. M. (ďalej len „žalovaný v prvom rade“) a Ľ. K.– STELLA STUDIO (ďalej   len   „žalovaná   v druhom   rade“).   Dňa   17.   januára   2002   rozhodol   okresný   súd rozsudkom č. k. 11 C 534/01-46, ktorým bola žalovanému v prvom rade uložená povinnosť vydať žalobkyni (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľke) hnuteľné veci do troch dní od   právoplatnosti   rozsudku   a uhradiť   jej   trovy   konania   vo   výške   6 520   Sk   do   15   dní po právoplatnosti rozsudku. Konanie voči žalovanej v druhom rade bolo uznesením č. k. 11 C 534/01-49 zo 17. januára 2002 zastavené. Právny zástupca žalovaného v prvom rade prevzal rozhodnutia 15. apríla 2002 a 30. apríla 2002 podal okresnému súdu odvolanie voči rozsudku   č.   k.   11   C   534/01-46.   Vec   bola   predložená   krajskému   súdu   (ako   súdu odvolaciemu) v novembri 2002.

Spis bol krajskému súdu doručený 18. novembra 2002, kde bol vedený pod sp. zn. 13 Co 2155/02. Listom z 30. apríla 2003 vrátil krajský súd predmetný spis okresnému súdu z dôvodu nezaslania výzvy žalovanému v prvom rade na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Okresnému súdu bol predmetný spis osobne doručený 20. mája 2003 (č. l. 57).

Uznesením z 5. júna 2003 uložil okresný súd žalovanému v prvom rade zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 2 600 Sk v lehote troch dní. Po zaplatení súdneho poplatku 10. júna 2003 bol spis (v júli 2003) opätovne predložený krajskému súdu.

Krajský súd prevzal predmetný spis 14. júla 2003 a viedol ho pod sp. zn. 8 Co 206/03 (č. l. 61).

Listom   z 10.   júla   2003   doručeným   krajskému   súdu   14.   júla   2003   žiadal   právny zástupca sťažovateľky o nariadenie pojednávania (č. l. 62). Listom zo 16. decembra 2003 doručeným   krajskému   súdu   23.   decembra   2003   opätovne   požadoval   právny   zástupca sťažovateľky vytýčenie termínu pojednávania (č. l. 63).

V nadväznosti na doplnok č. 4 rozvrhu práce na rok 2004 z 24. februára 2004 vydaný predsedom krajského súdu pod sp. zn. Spr 149/04 došlo k novému rozdeleniu neskončených vecí senátu 8 Co. Dňa 8. marca 2004 prevzala predmetný spis nová predsedníčka senátu (č. l. 67).

Listom z 25. marca 2004 bolo právnemu zástupcovi žalobkyne zaslané vyjadrenie novej predsedníčky senátu 8 Co k stavu odvolacieho konania, v ktorom poukazuje na zmeny rozvrhu práce na krajskom súde.

Dňa 30.   apríla   2004 nariadila predsedníčka   senátu pojednávanie na 15.   jún 2004 a nechala naň predvolať právnych zástupcov účastníkov konania (sťažovateľky i žalovaného v prvom rade).

Na pojednávaní 15. júna 2004 bolo po vypočutí účastníkov konania dokazovanie skončené a bolo vyhlásené uznesenie, ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (č. l. 75-77). Písomné vyhotovenie rozhodnutia (uznesenia č. k. 8 Co 206/03–84 z 15. júna 2004) bolo spolu so spisom zaslané okresnému súdu 15. júla 2004. Okresný súd prevzal spis a rozhodnutie odvolacieho súdu 19. júla 2004.

III.

1. 1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu v primeranej dobe. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   (III.   ÚS   8/04, III. ÚS 111/04).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. III. ÚS 29/03).

1.   2.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   krajským   súdom   bolo   odvolanie žalovaného proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu vo veci žaloby sťažovateľky o vydanie hnuteľných vecí.

Ústavný súd z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a krajského súdu, ani z nimi predložených   na vec sa   vzťahujúcich   listín   nezistil   žiadnu   skutočnosť   svedčiacu o osobitnej   faktickej   alebo   právnej   zložitosti   veci.   V odvolacom   konaní   bolo   nariadené jedno pojednávanie, na ktorom krajský súd uznesením prvostupňový rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

1.   3.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ani   správanie   jej   právneho zástupcu neprispelo žiadnym spôsobom k predĺženiu doby odvolacieho konania, v ktorom malo   dôjsť   k zbytočným   prieťahom   v konaní.   Právny   zástupca   sťažovateľky   sa prerokovania   veci   aktívne   domáhal   a na   nariadenom   pojednávaní   sa   zúčastnil   spolu s konateľom sťažovateľky.

1.   4.   Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   podľa   ďalšieho   kritéria,   ktorým   je   postup   krajského   súdu v predmetnej veci.

Krajskému súdu bol spisový materiál doručený prvýkrát 18. novembra 2002. Krajský súd však spis vrátil prvostupňovému súdu bez meritórneho rozhodnutia o odvolaní z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku odvolateľom (žalovaným v prvom rade) podľa § 2 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).

Poukázal   pritom   na   §   10   ods.   1   písm.   a)   zákona   o súdnych   poplatkoch   v znení účinnom do 31. decembra 2003, podľa ktorého: „Ak sa poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania nezaplatil celkom, a to ani dodatočne v lehote, ktorú súd vo výzve určil, uskutoční   súd   konanie   o odvolaní...“   Konštatujúc,   že   predpokladom   k uskutočneniu odvolacieho   konania   je,   aby   bol   poplatník   hoci   aj   dodatočne   vyzvaný   k splneniu poplatkovej povinnosti, vrátil vec okresnému súdu s tým, že po výzve na zaplatenie súdneho poplatku   má   spis   predložiť   odvolaciemu   súdu   za   účelom   rozhodnutia   o opravnom prostriedku. Krajský súd vrátil predmetný spis v prílohe listu z 30. apríla 2003.

Aj   keď   nedostatky   v podmienkach   odvolacieho   konania   boli   v danom   prípade spôsobené   nesplnením   zákonnej   povinnosti   účastníka   konania   (odvolateľa)   a následným procesným pochybením prvostupňového súdu [§ 10 ods. 1 písm. a) v spojení s § 12 ods. 1 zákona   o súdnych   poplatkoch],   táto   skutočnosť   sama   osebe   nevylučuje   zodpovednosť krajského súdu za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym či neefektívnym postupom   alebo   dokonca   nečinnosťou   (obdobne   napr.   II.   ÚS   10/01,   I.   ÚS   55/02, III. ÚS 111/04).

Krajský súd vrátil spis okresnému súdu po šiestich mesiacoch od predloženia veci. Podľa názoru ústavného súdu technickej a časovej náročnosti úkonov, ktoré krajský súd vykonal   (overenie   splnenia   poplatkovej   povinnosti   odvolateľom   a vrátenie   spisu sprievodným   listom),   zodpovedá   maximálne   doba   dvoch   mesiacov.   Zostávajúcu   časť označeného obdobia (štyri mesiace) posúdil ústavný súd ako obdobie, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom v danej fáze odvolacieho konania.

Po   opätovnom   predložení   spisového   materiálu   krajskému   súdu   14.   júla   2003   až do 8. marca 2004, keď spis prevzala nová predsedníčka senátu (osem mesiacov), nevykonal krajský   súd   žiadny   procesný   úkon   smerujúci   k príprave   pojednávania,   ako   aj k následnému prerokovaniu a rozhodnutiu predmetnej veci. Ústavný súd dospel k záveru, že uvedené obdobie neodôvodnenej nečinnosti krajského súdu je potrebné kvalifikovať ako obdobie, v ktorom dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní.

V dôsledku   zbytočných   prieťahov   v označených   obdobiach   porušil   krajský   súd základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti nálezu), a to aj napriek tomu, že jeho postup v posudzovanom   odvolacom   konaní   v období   po   8.   marci   2004   smeroval   plynulo k prerokovaniu odvolania a rozhodnutiu veci.

Predseda krajského súdu a predsedníčka senátu konajúceho vo veci vo vyjadreniach k ústavnej   sťažnosti   sťažovateľky   argumentovali   aj personálnymi problémami krajského súdu.

Ústavný súd v súvislosti s obdobnou argumentáciou všeobecných súdov v konaniach týkajúcich   sa   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) opakovane uviedol (napr. III. ÚS 187/02, III. ÚS 29/03), že nespochybňuje   možnosť   negatívneho   dopadu   prípadného   nedostatočného   obsadenia všeobecného   súdu   sudcami   a z toho   plynúcej   nadmernej   zaťaženosti   sudcov   z   hľadiska počtu   vecí,   v ktorých   konajú   ako   zákonní   sudcovia,   na   efektívnosť   a rýchlosť   postupu súdnych   konaní.   Aj   napriek   tomu   však   ústavný   súd   nemohol   akceptovať   uvedenú argumentáciu ako právne významnú vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu označených práv.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania čl. 6 ods. 1 dohovoru nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02).

Predstaviteľom   štátu   a vykonávateľom   štátnej   moci   vo   vzťahu   k účastníkom posudzovaného   konania   bol   krajský   súd,   ktorý   ako   príslušný   štátny   orgán   nesie   aj bezprostrednú ústavnú zodpovednosť za rešpektovanie základných práv účastníkov súdneho konania, relevantnú z hľadiska konania ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konkrétnom súdnom konaní.

Ústavný   súd   pritom   nespochybňuje   ústavnú   a zákonnú   zodpovednosť   ďalších orgánov štátu, ktorým sú zverené kompetencie (zahŕňajúce tak práva, ako aj povinnosti) v oblasti kreovania a správy výkonu súdnej moci, ktorých účelom je zabezpečiť náležitý výkon spravodlivosti v ústavou a zákonmi vymedzenom rámci, avšak táto zodpovednosť nie je uplatniteľná bezprostredne vo vzťahu k účastníkom konkrétneho súdneho konania.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému súdu domáhala.

Pred rozhodnutím ústavného súdu o namietanom porušení jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov však krajský súd o podanom odvolaní rozhodol a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Posudzované odvolacie konanie tak bolo v čase   rozhodovania   ústavného súdu   o merite   veci   skončené.   Prípadný   výrok ústavného súdu prikazujúci krajskému súdu postupovať v posudzovanom konaní bez prieťahov by bol preto neadekvátny súčasnému stavu uvedeného konania a taktiež nevykonateľný. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výrokovej časti nálezu).

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk z dôvodu ujmy, ktorú utrpela v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 10 000 Sk (bod 2 výroku tohto nálezu). Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (spolu jeden rok) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky spočívajúcu v stave právnej neistoty, ktorý vzhľadom na to, že ide o majetkové práva, spôsobuje ujmu nemajetkového charakteru aj u právnickej osoby. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné   zadosťučinenie   nevyhovel.   Neakceptoval   ani   sťažovateľkinu   argumentáciu ohľadne podstatného znehodnotenia hnuteľných vecí, ktorých vydania sa v posudzovanom konaní   domáha,   čím   malo   dôjsť   k zmareniu   účelu   predmetného   súdneho   konania. Sťažovateľka   o uvedenom   tvrdení   nepredložila   ústavnému   súdu   žiadny   dôkaz   a takáto skutočnosť   nevyplýva   ani   z obsahu   predloženého   súdneho   spisu,   ani   z iných   dôkazov vykonaných   v konaní pred ústavným súdom.   Ústavný   súd   poukazuje na skutočnosť,   že náhrady prípadnej majetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke vznikla užívaním uvedených vecí žalovaným, sa   môže   sťažovateľka   domáhať pred všeobecnými   súdmi   (porovnaj čl.   127 ústavy).   Otázka   vlastníctva   k predmetným   veciam   je   navyše   prejudiciálnou   otázkou v posudzovanom   konaní   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom,   v ktorom   sa sťažovateľka   domáha ich   vydania.   Ústavný   súd   nemá   právomoc   prejudikovať výsledok sporového konania pred všeobecným súdom vo svojom rozhodnutí týkajúcom sa otázky zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).

4. Sťažovateľka žiadala prostredníctvom svojho právneho zástupcu priznať náhradu trov   konania pred ústavným súdom   vo výške 13 572 Sk za dva   úkony právnej služby realizované v roku 2004 (prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie sťažnosti).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   účinnej   od   1.   januára   2005   patrí   advokátovi   za   úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky odmena podľa doterajších predpisov.

Podľa § 15 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. má advokát popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním   právnych   služieb,   najmä   na   súdne   poplatky   a iné   poplatky,   cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy.

Podľa § 16 ods.   3 vyhlášky č.   655/2004 Z.   z. možno od klienta požadovať na náhradu   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   preto   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 15 písm. a), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvá veta, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03, III. ÚS 235/04).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho   zastúpenia   uplatnenej   právnym   zástupcom   sťažovateľky,   ktorá   bola   v konaní úspešná, vo výške 9 340 Sk (bod 3 výrokovej časti nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu na priznanie trov konania nevyhovel (bod 4 výrokovej časti nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2005