znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 180/02-34

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti spoločnosti Istrochem, a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k. 13 Cb 10159/93-88 zo 7. mája 2002 na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 13 Cb 10159/93-88 zo 7. mája 2002 p o r u š i l   základné právo spoločnosti Istrochem, a. s., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj   jej   právo   na   prerokovanie   veci   súdom   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 13 Cb 10159/93-88 zo 7. mája 2002 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 180/02-19   z   27.   novembra   2002   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti Istrochem, a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. A., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   porušenie   jej   práva   na   prerokovanie   veci   súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Cb 10159/93-88 zo 7. mája 2002.

Sťažovateľka uviedla, že krajský súd uvedeným uznesením zastavil podľa § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) konanie, v ktorom sa ako navrhovateľka domáhala zaplatenia pohľadávky   vo   výške 1   000 000   Sk   s príslušenstvom   od   odporcu, ktorého v návrhu na začatie konania (návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu z 9. decembra 1993) označila ako PD „V.“ so sídlom v R.

Odporca   tento   názov   užíval   iba   do   14.   apríla   1993,   keď   došlo   k zmene   jeho obchodného mena na PD R. Navrhovateľka preto podaním zo 7. septembra 1998 opravila návrh na začatie konania v časti týkajúcej sa označenia odporcu tak, že ho zosúladila so zápisom obchodného mena odporcu v obchodnom registri v čase začatia konania a súčasne uviedla obchodné mená jeho dvoch právnych nástupcov, pretože odporca ku dňu 27. marca 1997 zanikol bez likvidácie.  

Krajský súd potom pokračoval v konaní so všetkými troma subjektmi označenými v podaní   navrhovateľky   zo   7.   septembra   1998   a rozsudkom   č.   k.   13   Cb   10159/93-67 z 8. februára 2001 konanie voči odporcovi PD R. zastavil, voči ostatným žalovaným žalobu zamietol.

Sťažovateľka   uviedla,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) na základe ňou podaného odvolania uznesením sp. zn. 6 Obo 130/01 z 9. novembra 2001   rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie,   pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľka opravila návrh na začatie konania v časti   obchodného   mena žalovaného,   čím   „sa   stal   návrh   z hľadiska   označenia účastníkov konania bezvadným“.

Výzvou č. k. 13 Cb 10159/93-87 z 26. marca 2002 vyzval krajský súd sťažovateľku na odstránenie nedostatkov podania s tým, že v návrhu označený odporca v čase podania návrhu,   tak   ako   je   uvedený   v návrhu,   nebol   zapísaný   v obchodnom   registri,   a žiadal sťažovateľku, aby v lehote piatich dní odstránila nedostatok podania, t. j. uviedla meno odporcu   v súlade   s § 9   ods.   2   Obchodného   zákonníka.   Súčasne   ju   poučil   o možných následkoch neuposlúchnutia výzvy. Sťažovateľka na výzvu krajského súdu nereagovala, preto krajský súd uznesením č. k. 13 Cb 10159/93-88 zo 7. mája 2002 konanie zastavil bez možnosti odvolania (§ 202 ods. 3 písm. l) OSP). Výzva podľa sťažovateľky neobsahovala náležitosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   identifikovať,   ktorej   veci   sa   týka,   ani dostatočné poučenie, ako treba opravu podania urobiť v zmysle § 43 ods. 1 druhej vety OSP.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namieta, že krajský súd zastavením konania v uvedenej právnej veci porušil jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, pretože v čase jeho rozhodovania, ba už aj v čase vyzvania navrhovateľky na odstránenie nedostatkov podania, jej návrh nemal nedostatky vytýkané súdom, ktoré by bránili pokračovaniu v konaní a mohli by byť dôvodom na jeho zastavenie.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd rozhodol nálezom, že „Krajský súd v Košiciach vyššie uvedeným uznesením, ako orgán verejnej   moci   porušil   ústavou   zaručené   základné   právo   navrhovateľa   na   spravodlivé konanie a na súdnu ochranu (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a súčasne uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 07. 05. 2002, č. k. 13 Cb 10159/93-88 zruší“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetu konania písomne vyjadrili obaja účastníci   konania,   krajský   súd   vyjadrením   sp.   zn.   Spr   1806/02   zo 17.   októbra   2002 a sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 13. februára 2003.

Predseda krajského súdu v písomnom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že navrhovateľ mal podľa neho jednoznačne právnu aj faktickú možnosť na základe výzvy krajského súdu z 26. marca 2002 pokračovať v súdnom konaní označením správneho obchodného mena odporcu. Poukázal na skutočnosť, že uvedená výzva obsahovala označenie navrhovateľa a spisovú značku krajského súdu, pod ktorou bolo konanie vedené (13 Cb 10159/93), takže sťažovateľ musel mať „vedomosť o tom, kto je v tomto konaní odporca, o aký spor ide (viď i podanie navrhovateľa z 7. 9. 1998 – čl. 45)“. Krajský súd podľa neho postupoval zákonom predpísaným spôsobom, t. j. plnením povinnosti skúmať existenciu podmienok konania. V tejto   súvislosti   predseda   krajského   súdu   okrem   iného   uviedol:   „Spôsobilosť   byť účastníkom konania (civilnoprocesná subjektivita) je podstatná pre konanie. Jej splnenie je súd   počas   celého   konania   povinný   si   všímať   aj   bez   návrhu.   Jej   nedostatok   je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania. Predpokladom civilnoprocesnej subjektivity je pritom hmotnoprávna právna subjektivita účastníkov konania (spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva). Otázku právnej subjektivity u družstva preto riešia ustanovenia Občianského zákonníka ( § 18 a nasl.) i Obchodného zákonníka (§ 56 a nasl.). Bez presného označenia družstva názvom, pod ktorým je zapísané v obchodnom registri (§ 9 ods. 2 Obchodného zákonníka), t. j. obchodným menom, nie je preukázaná spôsobilosť byť účastníkom konania.“ K samotnému porušeniu práva na súdnu ochranu v závere uviedol: „(...) zastávam názor, že nebolo porušené právo na súdnu ochranu (nejde o konanie súdu, ktoré   by bolo   v rozpore   s platným   zákonom),   keďže súd   je   oprávnený vykonať uvedený procesný   úkon.“ Podľa   jeho   názoru   uvedeným   rozhodnutím   krajský   súd   nevytvoril prekážku res iudicata (§ 159 ods. 3 OSP) a jeho právoplatnosťou sa odstránila aj prekážka listispendencie (§ 83 OSP).

Právny   zástupca   sťažovateľky   písomne   reagoval   na   vyjadrenie   krajského   súdu podaním z 13. februára 2003, v ktorom poukázal na skutočnosť, že cit. „(...) krajský súd sa vo svojom vyjadrení vyhol podstate veci, keď nekomentoval, nespochybnil ani nevyvrátil tvrdenie sťažovateľky potvrdené stanoviskom Najvyššieho súdu SR v dôvodoch uznesenia zo dňa 9. novembra 2001 č. k. 6 Obo 130/01, že odporca bol v návrhu na začatie konania v znení podania navrhovateľa zo dňa 07. 09. 1998 označený v súlade s ustanovením § 9 ods. 2   Obchodného   zákonníka,   teda   obchodným   menom,   ako   bolo   toto   v čase   začatia konania   pred   krajským   súdom   zapísané   v obchodnom   registri,   takže   v čase   zastavenia konania tu nebol nedostatok, pre ktorý bolo konanie zastavené uznesením krajského súdu zo dňa 07. 05. 2002, č. k. 13 Cb 10159/93-88. Hoci je pravdou, že zastavenie konania súdom z dôvodu   neodstráneného   nedostatku   podania   je   konaním   súdu   v súlade   so   zákonom, zastavenie   konania   bez   existencie   tohto   nedostatku   je   však   nepochybne   konaním protizákonným   a v tomto   prípade   k takémuto   konaniu   zo   strany   krajského   súdu   došlo“. V súvislosti   s vyjadrením   krajského   súdu   k obsahu   výzvy   na   odstránenie   nedostatkov podania uviedol, že sťažovateľ nepochyboval, že je vo veci účastníkom konania, nedokázal však z výzvy identifikovať druhého účastníka konania ani predmet konania iba podľa v nej uvedenej   spisovej   značky.   Navyše,   podľa   neho   v situácii,   keď   sťažovateľ   ako   účastník konania opravil podanie v časti označenia odporcu dva roky pred doručením výzvy a taktiež v súlade so zápisom odporcu v obchodnom registri, teda tak, ako to súd neskôr výzvou žiadal,   nemohol   ani   v prípade,   že   by   z výzvy   dokázal   vec   identifikovať,   tejto   výzve vyhovieť.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu   krajského súdu   sp.   zn. 13 Cb 10159/93 dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.  

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovné podstatné skutočnosti   týkajúce   sa   priebehu   konania   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 13 Cb 10159/93.  

Návrhom   na   vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu   z 9.   decembra   1993 doručeným   krajskému   súdu   21.   decembra   1993   sa   právny   predchodca   sťažovateľky (Istrochem, š. p.) domáhal zaplatenia 1 000 000 Sk s príslušenstvom od odporcu, ktorého označil ako PD „V.“ R. Krajský súd vydal podľa návrhu 6. decembra 1994 zmenkový platobný rozkaz, proti ktorému podalo v zákonnej lehote námietky PD R., ktoré sa podľa obsahu námietok považovalo za označeného odporcu.

Krajský súd pokračoval v konaní a nariadil pojednávanie. Podaním zo 7. septembra 1998   doručeným   krajskému   súdu   10.   septembra   1998   sa   sťažovateľka   ospravedlnila   za neúčasť svojho právneho zástupcu na pojednávaní (termín ktorého krajský súd stanovil na 10. september 1998) a taktiež uviedla: „Súčasne opravujeme podanie zo dňa 9. 12. 1993 (žalobu v predmetnej veci) v časti obchodného mena a sídla odporcu takto:

Obchodné meno : PD R. Sídlo : R.

Oznamujeme tiež, že dňa 27. 3. 1997 bol odporca vymazaný z obchodného registra z dôvodu zrušenia bez likvidácie a týmto dňom jeho majetok, práva a záväzky prebrali: Obchodné meno : PD R. Sídlo : R.

IČO :

a

Obchodné meno : R.- o. d. R. Sídlo : R.

IČO : Navrhujeme,   aby   súd   pokračoval   v konaní   s právnymi   a procesnými   nástupcami odporcu,   ktorí   sú   v zmysle   ustanovenia   §   69   ods.   4   Obchodného   zákonníka   zaviazaní spoločne a nerozdielne.“

Sťažovateľka   v úvode   tohto   podania   označila   konanie,   ktorého   sa   podanie   týka, nasledovne: „Navrhovateľ : Istrochem, a. s., B.

Odporca :   PD V. v R., R. spis. zn. : 13 Cb 10159/93

o Sk 1 000 000,– s prísl.“

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   13   Cb   10159/93-67   z 8.   februára   2001   žalobu sťažovateľky voči PD R. a R.-o. d. R. (v rozsudku označené ako žalovaní v II. a III. rade) zamietol a pokiaľ ide o PD R. (v rozsudku označené ako žalovaný v I. rade), konanie voči nemu zastavil s týmto odôvodnením: „Z obsahu výpisu z obchodného registra Okresného súdu v Prešove, Oddiel: Dr, vložka č. 33/P, zo dňa 27. 3. 1997, súd zistil, že žalobcom označený žalovaný v čase podania návrhu neexistoval a preto súd proti takto označenému žalovanému konanie zastavil. V konaní pokračoval proti žalobcom označeným žalovaným II. a III.“

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 130/01 z 9. novembra 2001 rozsudok krajského súdu č. k. 13 Cb 10159/93-67 z 8. februára 2001 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol: „(...)Navrhovateľ podaním doručeným súdu 10. septembra 1998 opravil svoj návrh, čo sa týka obchodného mena odporcu a označil ho ako PD R. Proti takto označenému odporcovi súd ďalej konal, preto treba považovať pôvodný návrh navrhovateľa ako podaný proti takto označenému odporcovi. Uvedeným podaním navrhovateľ súčasne oznámil, že dňa 27. marca 1997 bol odporca vymazaný z obchodného registra z dôvodu zrušenia bez likvidácie a týmto dňom jeho majetok, práva a záväzky prevzali jeho dvaja právni nástupcovia, a to PD R. a R.-o. R. a preto žiadal, aby súd pokračoval v konaní s týmito právnymi a procesnými nástupcami odporcu.

Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľovo podanie bolo v súlade s ustanovením § 107 ods. 4 O. s. p. a súd mal pokračovať v konaní len voči týmto účastníkom konania ako odporcom   I.   a   II.,   čo   mal   preukázané   výpismi   z obchodného   registra   Okresného   súdu v Prešove.“

Výzvou z 11. marca 2002 krajský súd zisťoval, či v obchodnom registri vedenom Okresným súdom Prešov bol ku dňu vystavenia zmenky zapísaný subjekt pod obchodným menom PD „V.“ R., resp. PD V. v R.

Z výpisov z obchodného registra Okresného súdu Prešov doručených krajskému súdu 19.   marca   2002   vyplýva,   že   do   15.   apríla   1993   bol   v uvedenom   obchodnom   registri v oddiele Dr, vložke č. 33/P zapísaný subjekt pod obchodným menom PD V. v R., okr. V. n/T., a od uvedeného dátumu PD R.

Výzvou   z 26.   marca   2002   vyzval   krajský   súd   sťažovateľku   na   odstránenie nedostatkov   návrhu   s poukazom   na   §   43   ods.   1   OSP,   v ktorej   okrem   iného   uviedol: „V návrhu označený odporca v čase podania návrhu, tak ako je uvedený v návrhu nebol zapísaný v obchodnom registri.

Žiadame Vás v lehote do 5 dní odo dňa prevzatia tejto výzvy odstrániť vadu podania, t. j. uviesť meno odporcu v návrhu, v súlade s ust. § -u 9 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ak v ustanovenej lehote vadu podania neodstránite, súd konanie podľa §-u 43 ods. 2 O. s. p. zastaví.“

Výzva   bola   adresovaná   sťažovateľke   a bola   na   nej   uvedená   spisová   značka 13 Cb 10159/93-87.

Uznesením č.   k.   13 Cb 10159/93-88 zo 7. mája 2002 krajský   súd konanie proti odporcovi   označenému   v uznesení   ako PD   „V.“   R. zastavil   s odôvodnením,   že „navrhovateľ   vadu   podania   v stanovenej   lehote   neodstránil“. Krajský   súd   poukázal   na ustanovenia § 79 ods. 1, § 42 ods. 3, § 43 ods. 1 a 2, § 103 a § 19   OSP, pričom uviedol: „V tomto prípade navrhovateľ odporcu označil neúplným obchodným menom.

Odporca tak ako je označený, nemá spôsobilosť byť účastníkom konania.

Nakoľko   súd   nemôže   pokračovať   v konaní   s odporcom   označeným   v návrhu, navrhovateľ   výzvu   súdu   v stanovenej   lehote   nesplnil,   preto   súd   v súlade   s citovanými ustanoveniami konanie zastavil“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva   na nezávislom   a nestrannom súde   (...).   Podľa   odseku   4   uvedeného   článku listiny podmienky a podrobnosti upravuje zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 42 ods. 3 OSP pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom   rovnopisov   a s prílohami   tak,   aby   jeden   rovnopis   zostal   na   súde   a aby   každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Podľa § 79 ods. 1 OSP v znení platnom v čase podania žaloby konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, zamestnanie a bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha. Ak sa návrh týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným (§ 90), nazýva sa žalobou.

Podľa § 103 ods. 1 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Podľa   §   104   ods.   2   OSP ak ide   o nedostatok   podmienky   konania, ktorý   možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Podľa § 43 ods. 1 OSP predseda senátu vyzve účastníkov, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie v určenej lehote opravili alebo doplnili. Poučuje účastníkov aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie neopraví alebo nedoplní a v konaní nemožno pre tento nedostatok pokračovať, súd konanie zastaví. O týchto následkoch musí byť účastník poučený.

Podľa § 202 ods. 3 písm. l) OSP odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhoduje podľa § 43 ods. 2 OSP.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Za   situácie,   keď   krajský   súd   právo   na   súdnu   ochranu   odmietol   s poukazom   na ustanovenie   §   43   OSP,   teda   pre   nedoplnenie   podania,   je   potrebné   preskúmať,   či   ide o odmietnutie súdnej ochrany majúce charakter denegationis iustitiae (I. ÚS 139/02), a tým o porušenie základných ústavných princípov garantovaných v čl. 46 ústavy.

Krajský   súd   výzvou   z 26.   marca   2002   vyzval   sťažovateľku   na   „odstránenie   vád podania – návrhu“ zosúladením označenia odporcu s jeho obchodným menom zapísaným v obchodnom registri ku dňu začatia konania. Sťažovateľka na výzvu nereagovala, podaním zo 7. septembra 1998 však „opravila“ svoj návrh z 9. decembra 1993 v časti obchodného mena a sídla odporcu na PD R., so sídlom R., a označila aj jeho právnych nástupcov.  

Z výpisov z obchodného registra Okresného súdu Prešov doručených krajskému súdu 19.   marca   2002   vyplýva,   že   od   15.   apríla   1993   bol   v uvedenom   obchodnom   registri v oddiele Dr, vložke č. 33/P zapísaný subjekt pod obchodným menom PD R., so sídlom R.

Uznesením č. k. 13 Cb 10159/93-88 zo 7. mája 2002 krajský súd konanie zastavil s odôvodnením, že navrhovateľ (sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom) nedostatok podania   spočívajúci   v uvedení   neúplného   obchodného   mena   v súdom   stanovenej   lehote neodstránil.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala, že v čase zastavenia konania tu   nebol   nedostatok,   pre   ktorý   bolo   konanie   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 13 Cb 10159/93-88 zo 7. mája 2002 zastavené.

Predseda krajského súdu v písomnom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že krajský súd postupoval zákonom predpísaným spôsobom, t. j. plnením povinnosti skúmať existenciu podmienok   konania,   pričom   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   (civilnoprocesná subjektivita) je podstatná pre konanie. Jej splnenie je súd počas celého konania povinný si všímať aj bez návrhu. Jej nedostatok je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania.

Ústavný súd nespochybňuje procesnú povinnosť všeobecných súdov skúmať, či ten, kto   vystupuje   v konaní   ako   účastník,   má   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   ani   ich zákonnú   povinnosť   prihliadnuť   na   nedostatok   procesnej   legitimácie   aj   bez   návrhu a kedykoľvek, v každom štádiu konania (§ 103 OSP). Nedostatok procesnej spôsobilosti je však neodstrániteľným nedostatkom konania a má za následok zastavenie konania podľa § 104 ods. 1 OSP (uvedený záver potvrdzuje aj ustálená judikatúra všeobecných súdov vrátane rozhodnutí najvyššieho súdu, napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 7/99, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 8/97 zo 17. decembra 1997).

Bolo   teda   v právomoci   krajského   súdu   skúmať   splnenie   podmienok   konania v uvedenej veci vrátane procesnej legitimácie odporcu označeného sťažovateľkou v návrhu z 9. decembra 1993, ako aj posúdiť, či prípadný nedostatok podmienky konania v tomto smere   bolo   možné   odstrániť   ďalším   podaním   sťažovateľky   zo   7.   septembra   1998 doručeným   krajskému   súdu   10.   septembra   1998.   Zároveň   je   však   potrebné   uviesť,   že k danej otázke vyslovil v uvedenom konaní právny názor aj najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 6 Obo 130/01 z 9. novembra 2001 (pozri str. 8 tohto nálezu).

Prípadný postup krajského súdu v zmysle § 103 OSP v spojení s § 104 ods. 1 OSP by viedol   k rozhodnutiu   o zastavení   konania,   ktorého   správnosť   by   mohla   sťažovateľka napadnúť opravným prostriedkom, odvolaním.

Krajský súd však postupoval v zmysle § 104 ods. 2 OSP a vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatku podmienky konania spočívajúceho v nedostatku náležitostí návrhu v dôsledku   označenia   odporcu   „neúplným   obchodným   menom“   podľa   §   43   ods.   1   OSP a následne napadnutým uznesením konanie podľa § 43 ods. 2 OSP zastavil. Aplikoval tak procesný postup, ktorý v zmysle § 202 ods. 3 písm. l) OSP vylučuje možnosť sťažovateľky napadnúť uznesenie o zastavení konania odvolaním. Krajský súd pritom aj napriek tomu, že v čase výzvy z 26. marca 2002 považoval (vzhľadom na svoj procesný postup) nedostatok v označení účastníka konania sťažovateľkou v návrhu z 9. decembra 1993 za odstrániteľný nedostatok   podmienok   konania,   neprihliadol   bez   relevantného   dôvodu   k podaniu sťažovateľky zo 7. septembra 1998, v ktorom zosúladila označenie odporcu so zápisom v obchodnom registri ku dňu podania návrhu. V čase vyzvania sťažovateľky na odstránenie nedostatku jej podania (návrhu) krajským súdom (26. marca 2002) bol teda už nedostatok návrhu sťažovateľky vytýkaný krajským súdom odstránený, v dôsledku čoho neexistoval v tomto smere zákonný dôvod na zastavenie konania podľa § 43 ods. 2 OSP, bez ohľadu na reakciu sťažovateľky na výzvu krajského súdu z 26. marca 2002. Ani porušenie procesnej povinnosti účastníkov konania poskytovať súdu súčinnosť potrebnú na dosiahnutie účelu súdneho konania (§ 101 ods. 1 OSP) nekvalifikuje Občiansky súdny poriadok bez ďalšieho ako   zákonný   dôvod   na   zastavenie   konania,   pokiaľ   v dôsledku   takéhoto   porušenia procesných   povinností   účastníka   konania   nedôjde   k naplneniu   ďalších   zákonných predpokladov, s ktorými Občiansky súdny poriadok takýto účinok spája.

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd judikoval, že výklad a používanie   §   43   ods.   1   a 2   OSP   musí   v celom   rozsahu   rešpektovať   základné   právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať   citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   v súlade   s účelom základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Interpretáciou   a používaním   tohto   ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu (mutatis mutandis IV. ÚS 1/02, I. ÚS 139/02). Porušením základného práva účastníka konania na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je preto aj zastavenie konania súdom podľa § 43 ods. 2 OSP, ak takýto záver nemá oporu v spisovom materiáli. Uvedený záver možno v plnej miere uplatniť, aj pokiaľ ide o ochranu poskytovanú čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavný súd považuje uznesenie krajského súdu č. k. 13 Cb 10159/93-88 zo 7. mája 2002 v predmetnej veci za zjavne neodôvodnené, a teda ústavne neakceptovateľné.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základných práv sťažovateľky, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a v zmysle § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie   konanie,   v   ktorom   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2003