znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 18/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   C.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Daliborom Kuciaňom, Nitrianska 5, Piešťany, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 2, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Piešťany v bližšie neoznačenom konaní a uzneseniami Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1 Nt 107/2013 zo 4. septembra 2013 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 Tos 135/2013 z 15. októbra 2013 v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2013 doručená sťažnosť M. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt 107/2013 zo 4. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tos 135/2013 z 15. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej aj „okresná prokuratúra“) v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp.   zn.   2 T/183/2011   z   30.   marca   2012   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 To/46/2012   z   31.   mája   2012   uznaný   vinným   zo   zločinu   porušovania   domovej slobody podľa § 194 ods. 3 Trestného zákona, bol mu uložený úhrnný trest v trvaní 7 rokov s   použitím   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   a   zároveň   mu   bolo   uložené „ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou“.

Dňa   4.   júna   2013   podal   sťažovateľ   návrh   na   povolenie   obnovy   konania,   ktorú odôvodnil tým, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 bola zrušená veta za bodkočiarkou v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorou sa prikazovalo súdu ukladať trest odňatia slobody nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej podľa prvej vety § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Okresný súd uznesením zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T/183/2011, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ na verejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú neskôr doplnil prostredníctvom svojho obhajcu.

O   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   tak,   že   sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ uviedol, že strata účinnosti ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona vety za bodkočiarkou v spojení s čl. 125 ústavy a s § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je skutočnosťou skôr súdu neznámou podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku,   ktorá   napĺňa   dôvod   obnovy   konania   v   predmetnej   veci,   a «okresný   súd nerešpektovaním a nezákonným odklonom od právneho poriadku... takto bezprecedentne porušil základné ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR (odňal mi možnosť konať pred súdom a poprel mi samotný prístup k nemu).

Okrem toho mi porušil právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, nakoľko v konaní o povolení obnovy konania riešil „primeranosť“ trestu uloženého v inom konaní iným sudcom.

Ďalšími podstatnými skutočnosťami, na ktoré sa pri ukladaní trestu prihliadalo boli moje predchádzajúce odsúdenia.

Na tomto mieste uvádzam, že pri prvom trestnom čine som bol účastný amnestie Prezidenta SR zo dňa 14. 07. 1999 a hľadí sa na mňa ako by som nebol odsúdený. Druhý trest mi bol zrušený ďalším rozhodnutím a udelený súhrnný trest pričom i toto odsúdenie bolo účastné amnestiou Prezidenta SR zo dňa 02. 01. 2013 a i v tomto prípade sa na mňa hľadí ako by som nebol trestaný. Druhá amnestia je ďalšou skutočnosťou skôr neznámou, ktorá   sama   o   sebe   alebo   spolu   s   ďalšou   (nález   Ústavného   súdu   SR)   odôvodňujú predpokladané situácie uvedené v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, najmä ak odvolací súd vo svojom odôvodnení postupoval v rozpore s neskôr publikovaným nálezom a prihliadal na trestný čin, ktorý bol následne amnestovaný.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že sa na mňa v čase zamietnutia návrhu na povolenie obnovy   konania   stále   hľadelo   ako   by   som   bol   odsúdený,   a   tým   súd   odôvodňoval (nezákonne) primeranosť trestu uložený v pôvodnom trestnom konaní. Ak bolo rozhodnuté o protiústavnosti návetia § 41 ods. 2 Trestného zákona, žiaden takto uložený trest nemôže byť nielen primeraný, ale ani zákonný, t j. ak polovica určenej sadzby bola v mojom prípade na   základe   neskôr   protiústavného   §   41   ods.   2   Trestného   zákona,   ktorý   v   čase   môjho odsúdenia bol súdom povinne aplikovaný, 6 rokov a 10 mesiacov, 7 ročný uložený trest je sám o sebe neprimeraný, minimálne o 2 mesiace...

Výsledkom všetkého je, že som bol odsúdený za trestné činy, ktorého trestná sadzba najprísnejšie trestného činu je v rozmedzí 3 - 8, na trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, čo je pri „prvopáchateľovi“ o 1 rok menej než horná sadzba. I keď budeme aplikovať § 41 ods. 2 Trestného poriadku (zvýšenie hornej hranice o 1/3 tretinu) trest 7 rokov je o 3 roky a 10 mesiacov viac než dolná hranica (6 rokov a 10 mesiacov) a len o 3 roky a 8 mesiacov menej než zvýšená trestná sadzba (10 rokov a 8 mesiacov), t. j. primeranosť trestu súd, ktorý „rozhodol o primeranosti" trestu v konaní o povolení obnovy konania, posúdil tak akoby ani nález Ústavného súdu SR a ani právomoc prezidenta SR neexistovali...

Okresný   súd   sa   absolútne   nemal   čo   zaoberať   primeranosťou   trestu   tak   ako   sa zaoberal... Na to je priestor v obnovenom konaní, čo mi však rozhodnutím súdu nebolo umožnené, čím mi bolo porušené ústavné právo na súdnu ochranu...

Krajský   súd   v   Trnave   na   základe   toho,   že   zamietol   moju   sťažnosť   stotožnil   sa s nezákonným   rozhodnutím   prvostupňového   súdu,   ktorý   bol   založený   na   svojvôli, arbitrárnosti a porušení hmotnoprávnych ustanovení...

Oba súdy vyprodukovali absurdnú situáciu, že pôvodne podľa nich nezákonný trest bol a je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a ich rozhodnutia o nepovolení obnovy konania na základe   ich   stále   trvajúceho   protiústavného   postoja   sú   neústavné   a   protizákonné nerešpektujúce ani ustanovenia právnych predpisov a ani moje základné ľudské práva. Ak strata účinnosti časti ustanovenia na základe, ktorého bol uložený trest je explicitne dôvodom   na   obnovu   konania   podľa   Trestného   poriadku,   prečo   teda   v   Piešťanoch   a   v Trnave to tak nie je? Úvahy o primeranosti trestu sú dôvodné až v konaní po povolení obnovy konania, ale nie v konaní o obnove, v opačnom prípade ide o postup v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR popierajúci princíp právneho štátu uvedeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Všetky tresty uložené na základe návetia sú po náleze Ústavného súdu SR nezákonné a táto skutočnosť je sama o sebe relevantným a obligatórnym dôvodom na obnovu konania. Krajský súd v Trnave vo svojom rozhodnutí nedôsledne a až svojvoľne a arbitrárne interpretoval ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku...».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   v   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„I. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 Ústavy SR, čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR bolo uznesením Okresného súdu Piešťany zo dňa 04. 09. 2013, sp. zn. 1 Nt/107/2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 10.   2013,   č.   k.   5 Tos/135/2013-38...   a   postupom   Okresnej   prokuratúry   Piešťany v predmetných konaniach, boli porušené.

II. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 15. 10. 2013, č. k. 5 Tos/135/2013-38 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

III. M. C. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €..., ktorému ich je Krajský súd v Trnave, Okresný súd Piešťany a Okresná prokuratúra Piešťany povinní solidárne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Trnave, Okresný súd Piešťany a Okresná prokuratúra Piešťany sú povinní uhradiť trovy právneho zastúpenia... M. C. v sume 275,94 €... advokátovi JUDr. Daliborovi Kuciaňovi.., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu, ktorým   bol   zamietnutý   jeho   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   v   jeho   trestnej   veci z dôvodu neexistencie podmienok obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku, ako aj uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bola   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu zamietnutá.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresnému súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   dostupných   a aj účinných   právnych   prostriedkov   pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu. Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody.

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť. Sťažovateľ sťažnosť podal a krajský súd o nej uznesením rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv uznesením okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Podľa   názoru   sťažovateľa   strata   účinnosti   právneho   predpisu,   resp.   jeho   časti   v súlade   s   čl.   125   ústavy   a   v   spojení   s   §   41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   zakladá povinnosť príslušného súdu   rozhodnúť o povolení obnovy konania podľa   § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu,   v   ktorom   tento   súd   zhrnul a popísal závery uvedené v uznesení okresného súdu, obsah sťažovateľom podanej sťažnosti a zistil, že sťažovateľovi v danej veci bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd   na   základe   ním   podaného   návrhu   vo   veci   konal   a rozhodol   a   svoje   rozhodnutie odôvodnil   jasne   a   zrozumiteľne.   Odôvodnenie   namietaného   uznesenia   krajského   súdu v konaní o návrhu na povolenie obnovu konania nie je v prípade zamietnutia sťažnosti ani v rozpore   so   zárukami   vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu (m. m. II. ÚS 106/05);   Reálne   garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu ochranu   v konaní   o   obnovu   konania   totiž   neznamená,   aby   všeobecné   súdy   preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Z obsahu uznesenia krajského súdu je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti časti právneho predpisu na základe nálezu ústavného súdu považoval za skutočnosť súdu skôr neznámu,   na   základe   ktorej   zvažoval   možnosť   povolenia   obnovy   konania   vo   veci sťažovateľa posudzovaním splnenia ďalších podmienok ustanovených v Trestnom poriadku na   prijatie   takéhoto   rozhodnutia.   Na   základe   svojich   úvah   dospel   k   záveru,   že   hoci   je splnená   podmienka   existencie   novej   skutočnosti   súdu   predtým   neznámej,   s   ohľadom na ďalšie okolnosti predmetnej veci, ktoré podrobne krajský súd v uznesení špecifikoval (závažnosť   trestného   činu,   za   ktorý   bol   sťažovateľ   odsúdený,   skutočnosť,   že   sa   mu do uloženého   trestu   kumulovalo   aj   ďalšie   odsúdenie,   trestnú   minulosť   páchateľa a podobne), nie je v jeho prípade naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania, a síce, že konanie prinesie pre neho iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste, a preto jeho sťažnosť zamietol.

Výklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1 Trestného   poriadku   rešpektuje   požiadavku   jednosmerného   pôsobenia   právnych   noriem a nemožno   ho   označiť   za   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený.   Naopak,   v   dôsledku opačného   výkladu,   ktorý   prezentuje   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti,   by   došlo k nadbytočnému,   formálnemu   a   neúčelnému   prehodnocovaniu   právoplatných   rozhodnutí v trestných   veciach,   ktoré   by   boli   na   základe   návrhov   odsúdených   bez   ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé,   že   obnovenie   konania   nemôže   pre   odsúdeného   privodiť   iný,   resp.   priaznivejší výsledok.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu vyvodené v uznesení   pri   aplikácii   relevantných   právnych   noriem   korešpondujú   so   skutkovými zisteniami,   a   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale   komplexného   zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá mala z hľadiska posúdenia dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľa rozhodujúci význam.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   doterajšiu   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva.   Žilina: Poradca   podnikateľa   2003.   s.   369 -   370; (m.   m.   IV.ÚS   382/09, IV. ÚS 403/09)].

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   preto   dospel k záveru,   že   námietky   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sú   zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinnú súvislosť, ktorá by zakladala   reálnu   možnosť   na   to,   aby   na   ich   základe   mohol   ústavný   súd   vysloviť   ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd tak sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 673/2013).

3.   Ústavný   súd   tiež   zistil,   že   ďalšia   časť   sťažnosti   sťažovateľa   sa   vyznačuje zmätočnosťou   svojho   obsahu,   ktorá   vyúsťuje   do   nedostatku   jednej   zo   zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorou je logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu.

Odôvodneniu   sťažnosti   sťažovateľa   takáto   kvalita   zjavne   chýba,   pretože   ten v sťažnosti   žiadnym   spôsobom   (hoci   je   právne   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom) neodôvodnil porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1, porušenie čl. 49 a čl. 50 ods. 1 a 6 ústavy postupom a uznesením krajského súdu a tiež postupom okresnej prokuratúry, ktorej konanie vôbec nešpecifikoval.

Pretože   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   relevantné   odôvodnenie (podstatnú náležitosť vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd   sťažnosť   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   (obdobne III. ÚS 604/08, III. ÚS 210/2010 a III. ÚS 238/2013).

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Túto   úlohu   plní   práve   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Podľa ustanovenia § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov je advokát povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (II. ÚS 117/05).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014