znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 18/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. M., P., zastúpeného advokátkou JUDr. S. B., T., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Em/1/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2012 doručená sťažnosť Mgr. V. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Em/1/2012.

Z obsahu sťažnosti   a   k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   17.   apríla   2012   podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na nariadenie súdneho výkonu rozhodnutia o styku otca (sťažovateľa)   s maloletým   dieťaťom,   a to   právoplatného   a vykonateľného   uznesenia okresného súdu č. k. 5 P/360/2011-20 z 10. januára 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu   v Trenčíne   č.   k.   19   CoP/15/2012-147   z 24.   februára   2012;   vec   je   vedená pod sp. zn. 7 Em/1/2012. Okresný súd uznesením zo 14. septembra 2012 návrh sťažovateľa zamietol, pretože sťažovateľ nepreukázal, že matka maloletého nerešpektuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, pričom poukázal na prebiehajúce znalecké dokazovanie v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 5 P/240/2011. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 4. októbra 2012. V rovnaký deň bola   okresnému   súdu   doručená   aj   sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy   v konaní   vedenom pod sp. zn. 7 Em/1/2012 podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Okresný súd následne zaslal odvolanie sťažovateľa na vyjadrenie matke maloletého dieťaťa a kolíznemu opatrovníkovi.

Sťažovateľ   považuje   za   neprípustné,   aby   relatívne   jednoduché   konanie,   ktoré predstavuje   štandardnú   rozhodovaciu   agendu   všeobecných   súdov,   trvalo   takmer   sedem mesiacov, pričom v súčasnej dobe vôbec nie je zrejmé, kedy bude právoplatné skončené. Sťažovateľ   je   presvedčený   o tom,   že   okresný   súd   v napadnutom   konaní   riadne   nekoná a spôsobuje   zbytočné   prieťahy,   čím   porušuje   princípy   právneho   štátu.   Sťažovateľ   sa dlhodobo   nachádza   v stave   právnej   neistoty   spôsobujúcej   nedobrovoľné   odlúčenie od vlastného dieťaťa, čo ťaživo vplýva na jeho psychiku a zdravotný stav. Bez efektívneho, rýchleho   a zákonného   výkonu   rozhodnutia   sa   sťažovateľ   nemôže   domôcť   reálneho uplatnenia   svojich   práv,   o ktorých   ochranu   sa   snažil   práve   prostredníctvom   súdu. Neúmerným predlžovaním samotného výkonu rozhodnutia sa vytráca zmysel ochrany práv, ktoré sťažovateľovi, ale aj jeho maloletému dieťaťu poskytuje právny poriadok Slovenskej republiky.   Okresný   súd   v tomto   konaní   od   počiatku   postupuje   veľmi   neefektívne a zdĺhavo, jeho úkony sú   len formálne, a nie také, ktoré by mohli viesť k rýchlejšiemu prerokovaniu veci.

Podľa názoru sťažovateľa v konaní o výkon rozhodnutia sa neskúma vecná správnosť titulu výkonu rozhodnutia. Okresný súd nesprávne zameral svoju pozornosť na preskúmanie vecnej   správnosti   titulu   výkonu   rozhodnutia,   hoci   na   to   nebol   oprávnený.   Rozhodnutie okresného   súdu   zo   14.   septembra   2012   považuje   sťažovateľ   za   riadne   neodôvodnené a arbitrárne a je toho názoru, že okresný súd porušil jeho právo na spravodlivý proces.

Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Em/1/2012 porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal okresnému súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a zaplatiť   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 353,50 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Em/1/2012

Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označených práv vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu... K stavu právnej istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   ochrana   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právu na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označených práv zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci,   pretože   len   v takom   prípade   možno   uvažovať   o ich   porušení   (IV.   ÚS   226/04, IV. ÚS 202/2010).   Ak v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nedochádza k porušovaniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).

Ako vyplýva z I. časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, ešte pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu   (6.   novembra   2012)   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Em/1/2012 zo 14. septembra   2012   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 4. októbra 2012, a v rovnaký deň   bola   okresnému   súdu   doručená   aj   sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy v predmetnom konaní. Dňa 7. novembra 2012 okresný súd zaslal vec odvolaciemu súdu pre účely rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa.

Ústavný súd dospel k záveru, že v čase podania tejto sťažnosti okresný súd už nebol oprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť priebeh konania na krajskom súde, a teda ani porušiť   označené   práva   sťažovateľa,   pretože   rozhodnutím   o návrhu   sťažovateľa   a jeho doručením   účastníkom   konania   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony okresného súdu smerovali k predloženiu   veci   odvolaciemu   súdu.   Z uvedených   dôvodov   bolo   treba   danú   vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   sťažovateľa   skončila   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu, a preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnená   (podobne   napr.   III. ÚS 248/08, III. ÚS 317/2010, III. ÚS 447/2010, III. ÚS 217/2011).

K námietke   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   na súdnu   ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 7 Em/1/2012

Spôsobenie   zbytočných   prieťahov   v konaní   súdom   môže   založiť   porušenie základného   práva   účastníka   súdneho   konania   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy, ale neznamená spravidla odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 80/01). K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však mohlo dôjsť v prípade, ak by postup všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku   zbytočných   prieťahov   viedol   v konečnom   dôsledku   k zmareniu   možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha (III. ÚS 49/04).

O taký prípad však v preskúmavanej veci nejde, preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   pripomína,   že   princíp   subsidiarity   zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane   ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný   súd   teda   nemá   právomoc   preskúmať   uznesenie   okresného   súdu zo 14. septembra   2012,   ktoré   sťažovateľ   považuje   za   riadne   neodôvodnené   a arbitrárne a porušujúce   jeho   právo   na   spravodlivý   proces,   pretože   vysporiadať   sa   s odvolacími námietkami sťažovateľa, resp. s prípadnými vadami prvostupňového konania, bude úlohou odvolacieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013