znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 18/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., P.,   vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 181/2008 zo 16. júna 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 220/2010 z 25. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2011 doručená sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 181/2008 zo 16. júna 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 220/2010 z 25. augusta 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   domáhala   preskúmania   rozhodnutia žalovaného   (Ministerstva   výstavby   a   regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky)z 26. februára 2008, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Krajského stavebného úradu v P. (ďalej   len   „krajský   úrad“)   sp.   zn.   2007-674/4219/16/SP-VB   zo   14.   decembra   2007   o nepovolení obnovy konania vo veci dodatočného povolenia stavby „oporný múr“.

Pôvodné   konanie   bolo   právoplatne   skončené   rozhodnutím   krajského   úradu 21. novembra 2006 v spojení s rozhodnutím Stavebného úradu mesta P. o dodatočnom povolení   stavby.   Podľa   sťažovateľky   sa   všeobecné   súdy   vo   svojich   rozhodnutiach nedostatočne   alebo   vôbec   nevysporiadali   s   jej   námietkami   a   nesprávne   vykonali dokazovanie, teda sú arbitrárne.

V žalobe sťažovateľka predložila nové dôkazy - „Porealizačné zameranie nového oplotenia – múra vypracovaného geodetom A. L...“ a tvrdí, že boli splnené podmienky na obnovu   konania.   Nesúhlasí   s   názorom   krajského   súdu,   že   tento   dôkaz   je „v   rozpore   so   staršími   údajmi   katastra   v   katastrálnom   operáte,   predovšetkým   s geometrickým plánom č. 00222585-232/96, no hlavne s geometrickým plánom č. 762-707- 051-71, ktorý určuje hranice, je platný a súd ho mal k dispozícii.“

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, že oporný múr bol postavený v podstatnej časti na jej pozemku, so stavbou nikdy nesúhlasila a zo strany krajského úradu bola nesprávne vo veci odkázaná na „Katastrálny úrad a nie na príslušný súd“.

Stavba bola tiež postavená nelegálne, bez stavebného povolenia a všeobecné súdy sa nezaoberali stanoviskom „Úradu geodézie a kartografie a katastra“ z 18. decembra 2006, v ktorom konštatoval, že hranica medzi pozemkami je sporná a ochrana vlastníckeho práva je vecou všeobecných súdov.

V   rámci   obnovy   konania   sťažovateľka   poukazovala   tiež «na   stav   uvedeného oporného múra, ktorý mimo nekvalitného prevedenia a absencie vyhovujúceho základu, fyzicky,   funkčne   a   esteticky   devastuje   jej   nehnuteľnosť   a   životné   prostredie,   ale   jej námietkou sa „súdy vôbec nezaoberali“».

Okrem toho poukazuje na to, že v konaní pred krajským súdom sa jej ustanovený advokát nezúčastnil pojednávania, a ani ním poverený iný advokát z B., ale na pojednávaní ju zastupovala iná osoba, ktorá nemala žiadne informácie o jej veci, na otázky všeobecného súdu nereagovala, a preto jej nebola poskytnutá „riadna právna pomoc“.

Sťažovateľka žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

Základné práva sťažovateľky, J. S., nar..., bytom P. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Sžo/220/2010 zo dňa 25. 08. 2011, doručenom dňa 18. 10. 2011, v spojení s   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   sp.   zn.   2   S   181/2008   zo   dňa   16.   06.   2010 porušené boli.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   5   Sžo/220/2010   zo   dňa   25.   08.   2011, doručenom dňa 18. 10. 2011, v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 2 S 181/2008 zo dňa 16. 06. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05, IV. ÚS 288/05, III. ÚS 28/2011).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   posudzovať   skutkové závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m.   m.   I.   ÚS   382/06).   Vzťah   ústavného   súdu k všeobecným súdom ako dvoch samostatných, na sebe nezávislých zložiek súdnej moci nie je   založený   na   princípe   podriadenosti   a   nadriadenosti.   Ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   a   to   nielen   ich   výrokovú   časť,   ale   ani odôvodnenie rozhodnutia.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 181/2008 zo 16. júna 2010

V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd poukazuje na skutočnosť,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ namieta   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľke   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania napádaného rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   2   S   181/2008   zo   16.   júna 2010   využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon aj využila. Na základe ňou podaného   odvolania   sa   najvyšší   súd   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateľka   na   adresu   tohto   rozhodnutia krajského súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovateľka v časti sťažnosti namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a   to   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžo   220/2010   z   25.   augusta   2011,   ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 181/2008 zo 16. júna 2010 preskúmávajúceho zákonnosť   rozhodnutia   krajského   úradu,   ktorým   nepovolil   obnovu   konania   v jej   veci. Sťažovateľka sa s týmto rozhodnutím nestotožňuje a považuje ho za arbitrárne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry viackrát vyslovil, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu), ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,   že   mu   neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva   oddiely,   kde   prvý   upravuje   ústavné   súdnictvo   a   druhý   všeobecné   súdnictvo). K organizácii súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95). Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,   nie   však   zákonnosti.   Naopak,   všeobecné   súdy   sú   povolané   chrániť   nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Ako už opakovane ústavný súd uviedol (napr. II. ÚS 13/01), ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti   zaoberal   najprv   otázkou,   či   obsah   napádaného   uznesenia   najvyššieho   súdu opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci najvyššieho   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľkou označených základných práv.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   námietok   sťažovateľky   a   odôvodnenia   rozsudku konštatuje, že najvyšší súd skúmal zákonnosť napádaných správnych rozhodnutí, ktorým nebola   povolená   obnova   stavebného   konania.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   v   prípade sťažovateľky   mohlo   ísť   o   odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok   porušenie   jej základných   práv,   ale o   prípad,   keď   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   jej subjektívnych názorov. Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu   spĺňa   parametre   zákonného   odôvodnenia   (§   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku) a nevykazuje znaky arbitrárnosti.

Najvyšší súd najprv na s. 2 a 3 zrekapituloval skutkový stav veci a právne závery krajského   súdu,   ktoré   ho   viedli   k   zamietnutiu   žaloby   sťažovateľky,   ďalej   citoval   jej odvolacie námietky a dôvody na zmenu rozhodnutia krajského súdu (s. 4), ako aj stanovisko žalovaného k veci (s. 5 a 6) a potom podrobne rozobral aj dôvody svojho rozhodnutia, ktoré odôvodnil   vyčerpávajúcim   spôsobom   na   4   stranách,   pričom   tieto   dôvody   vecne a zrozumiteľne reagujú aj na podstatné odvolacie námietky sťažovateľky, hoci je pravdou, že na niektoré z nich nedal konkrétnu odpoveď.

Ústavný súd k tomu pripomína, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. A preto skutočnosť, či v danom prípade boli dodržané základné požiadavky   spravodlivého   procesu,   možno   podľa   záverov   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   každú   poznámku   či pripomienku   účastníka   konania,   ktorý   ju   nastolil.   Je   však   nevyhnutné,   aby   spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). V tomto prípade išlo o preskúmanie rozhodnutia krajského úradu o nepovolení obnovy konania.

Obnova konania spolu s preskúmaním rozhodnutia mimo odvolacieho konania sú ako   opravné   prostriedky   spôsobilé   vyvolať   zmenu   alebo   zrušenie   právoplatného rozhodnutia správneho (stavebného) orgánu. Predstavujú teda zákonom povolenú odchýlku od zásadnej požiadavky, ktorou je záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných rozhodnutí, preto sa v správnej praxi označujú aj ako mimoriadne opravné prostriedky. To však zároveň znamená,   že   nie   sú   generálne   použiteľné   a   možno   ich   s   úspechom   uplatniť   len vo výnimočných   prípadoch.   Základná   idea   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   totiž vychádza   z   toho,   že   právna   istota   a   stabilita   nastolené   právoplatným   rozhodnutím   sú v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne (obdobne napr. I. ÚS 128/2010)

Rozsudok najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľky po skutkovej, ako aj po právnej stránke a je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, zrozumiteľným   spôsobom   dáva   odpoveď   na   otázku,   prečo   najvyšší   súd   odvolaniu sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu nevyhovel. Neprislúcha ústavnému súdu ďalej rozvíjať   alebo   podporovať   správnosť   právnych   záverov   najvyššieho   súdu,   ktorý   dal sťažovateľke   vyčerpávajúcu   odpoveď   na   to,   prečo   v   jej   veci   neboli   splnené   zákonné podmienky na povolenie obnovy konania, a teda prečo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu bolo zákonné.

Ústavný súd preto konštatuje, že tú   časť sťažnosti,   ktorá   smeruje proti rozsudku najvyššieho súdu, treba považovať za zjavne neopodstatnenú z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným porušením   základného   práva   na súdnu   ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a označeným rozsudkom najvyššieho súdu.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších požiadavkách   sťažovateľky   (zrušenie   rozhodnutí,   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie a o žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu)   je   podmienené   vyslovením   porušenia základných práv alebo slobôd, bolo bez právneho významu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012