znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 18/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Daňového   úradu   K.   a uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 74/2007 zo 16. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2009   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu K. (ďalej len „daňový úrad“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 S 74/2007 zo 16. septembra 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplynulo:«V dňoch 20. až 22. 12. 2006 podal daňový subjekt - sťažovateľ 24 podaní správcovi dane, ktorým bol v tom čase Daňový úrad K.

Správca dane požiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na rozhodnutie o týchto podaniach....

Sťažovateľ   podal   voči   takémuto   postupu   námietku   proti   nesprávnemu   postupu zamestnancov správcu dane zo dňa 5. 3. 2007.

Dňa   7.   3.   2007   sťažovateľ   zaslal   Daňovému   úradu   K.   sťažnosť   na   nesprávny a nezákonný   postup   zamestnancov   správcu   dane   -   nerešpektovanie   procesného   postupu pri dodržiavaní povinnosti dodržiavania zákonných procesných lehôt na rozhodnutie zo dňa 5.   3.   2007,   ktorú   postúpil   Daňový   úrad   K.   orgánu   príslušnému   vybaviť   sťažnosti   – oddeleniu petícií a sťažností DR SR, ktorá bola doručená dňa 12. 3. 2007.

Dňa 19. 3. 2007 bolo sťažovateľovi doručených 17 odpovedí Daňového úradu K., v ktorých odpovedal sťažovateľovi, že nebude vo veci rozhodovať.

Dňa 19. 3. 2007 podal sťažovateľ osobne v podateľni DÚ K. podanie pod názvom „žiadosť   o   vydanie   rozhodnutí   a   dodržanie   zákonnej   procesnej   lehoty   na   vydanie rozhodnutí   a   odstránenie   nečinnosti   správcu   dane   –   DÚ   K.“,   v   ktorých   sa   domáhal rozhodnúť   vo   všetkých   18   začatých   konaniach   rozhodnutí   a   nie   odpoveďou   resp. postúpením veci nadriadenému orgánu.

Dňa 27. 6. 2007 bolo doručené daňovému subjektu oznámenie o vybavení sťažností DR   SR   sp.   zn.   I/132/1951-45197/07/Str.   (Sť.   č.   29/2007)   zo   dňa   6.   6.   2007,   v   ktorej konštatuje DR SR, že je neopodstatnená, lebo nadriadený orgán včas požiadal o predĺženie lehoty na rozhodnutie vo všetkých 24 začatých konaniach. Neuvedenie lehoty, o koľko boli predĺžené, lehoty na rozhodnutie DR SR nepovažuje za porušenie zákona....

Dňa   7.   5.   2007   bola   doručená   sťažovateľovi   odpoveď   pod   názvom   „žiadosť   o vydanie   rozhodnutia   a   dodržanie   zákonnej   procesnej   lehoty   na   vydanie   rozhodnutí   a odstránenie nečinnosti správcu dane DÚ K. – odpoveď – 695/321/31918/2007/Šál zo dňa 17. 4. 2007“. Z tejto odpovede Daňového úradu K. –   nového správcu dane vyplýva, že tento správca dane podľa jeho názoru nemôže vydať žiadne rozhodnutie....

Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko K. rozhodnutím sp. zn. VI/230/64/697/2007 zo dňa 28. 2. 2007 rozhodlo tak, že Daňové riaditeľstvo SR pracovisko K. v zmysle § 4 ods. 1 Zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a   poplatkov   a o   zmenách   v   sústave   územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov na základe návrhu Daňového úradu K. o delegovanie daňového subjektu Ing. Mgr. K. M. zo dňa 29. 1. 2007 o delegovanie miestnej príslušnosti vyhovel a delegoval miestnu príslušnosť na správu daní daňového subjektu z Daňového   úradu   K.   na   Daňový   úrad   K.   od   nasledujúceho   dňa   po   dni   doručenia rozhodnutia.

Dňa 8. 8. 2007 podal sťažovateľ žalobu na začatie konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy na Krajský súd v Košiciach.

Dňa 20. 10. 2009 bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.   zn.   7 S 74/2007 zo dňa 16.   9.   2009,   ktorým súd návrh zamietol a navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal....

Ako   je   zrejmé   zo   skutočností   uvedených   v   časti   I.   tejto   sťažnosti,   správca   dane je v daňovom   konaní,   ktoré   začalo   podaním   podaným   sťažovateľom,   nečinný   a   odmieta vydať rozhodnutie.   Sťažovateľ vyčerpal prostriedky,   ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, napriek tomu sa však nedomohol nápravy. Sťažovateľ poukazuje na to, že samotný pôvodný   správca   dane   vo   svojom   liste   sťažovateľovi   zo   dňa   19.   2.   2007   uviedol, že o podaniach   sťažovateľa   „nebolo   možné   v   zákonom   stanovenej   lehote   rozhodnúť“. Rovnako Daňové riaditeľstvo SR listom zo dňa 6. 6. 2007 sp. zn. I/132/1951-45197/07/Str. Sť.   č.   29/2007,   ktorým   odpovedal   na   sťažnosť   sťažovateľa   na   nečinnosť   správcu   dane uviedol: „Následne správca dane odpovedal na podania doručené v dňoch 20. – 22. 12. 2006, kedy samostatne na každé podanie vydal oznámenie, resp. rozhodnutie dňa 13. 3. 2007, ktoré boli Ing. Mgr. K. M. doručené dňa 19. 3. 2007.“

Tento   spôsob   vybavenia   sťažnosti   sťažovateľ   svedčí   o   snahe   tak   správcu   dane, ale aj orgánu, ktorý sťažnosť sťažovateľa vybavoval, vyhnúť sa povinnosti správcu dane rozhodnúť v začatých daňových konaniach. Sťažovateľ považuje za nesporné, že konanie začalo dňom, keď jeho podania boli doručené orgánu príslušnému konať vo veci, teda správcovi   dane,   ktorý   bol   v   tom   čase   Daňový   úrad   K.   Ustanovenie   §   20   nepripúšťa možnosť, aby bolo konanie ukončené oznámením....

V tejto súvislosti nemožno súhlasiť s názorom vysloveným v napadnutom uznesení Krajského súdu v Košiciach, podľa ktorého začatie konania v zmysle § 20 ods. 1 Zákona č. 511/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov   je   podmienené   kvalifikovaným   podnetom, ktorý je schopný vyvolať účinky začatia daňového konania.

Takýmto   podnetom   je   buď   príslušná   forma   iniciatívny   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (napr.   daňové   priznanie   a)   alebo   formalizovaná   iniciatívy   samotného správcu dane. Nie každé podanie daňového subjektu je však spôsobilé začatie daňového konania....

Ako je zrejmé zo sťažnosti, a jej príloh, správca dane doposiaľ nevydal v konaní, začatom sťažovateľovým podaním, žiadne rozhodnutie. Napriek tomu, že sťažovateľ využil možnosť, aby dosiahol nápravu tohto stavu v konaní pred všeobecným súdom, Krajský súd v Košiciach mu túto ochranu neposkytol.

Neposkytnutím   ochrany   sa   takto   stal   zodpovedným   za   porušovanie   práva sťažovateľa.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

«Právo sťažovateľa

-   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 S 74/2007 zo dňa 16. 9. 2009 a postupom Daňového úradu K. porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 7 S 74/2007 zo dňa 16. 9. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Košiciach aj Daňovému úradu K. pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa. Daňový úrad K. a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti   pre   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy   presne neoznačeným postupom   daňového   úradu ústavný   súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity   svojho   konania   o   sťažnosti   namietajúcej porušenie   základného   práva   alebo   slobody,   v dôsledku   ktorého   je   o   nej   ústavný   súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovateľ nemá k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom štátu. Ústavný súd už predtým rozhodol, že nemá právomoc konať   o   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   na   vyslovenie   porušenia   jej základných práv, ak im poskytuje ochranu právny poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku   pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07, III. ÚS 252/08).

V danom prípade sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorý mu zákon (Občiansky súdny   poriadok)   na   ochranu   jeho   základného   práva   účinne   poskytoval   a proti   postupu daňového úradu podal na krajskom súde návrh proti nečinnosti orgánu verejnej správy. Keďže v namietanom prípade právomoc krajského súdu vo vzťahu k preskúmaniu postupu orgánu verejnej správy (daňovému úradu) predchádza právomoci   ústavného súdu, ktorá v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy nastupuje až subsidiárne, ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 167/09).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 7 S 74/2007 zo 16. septembra 2009.   Porušenie   tohto   základného   práva   videl   sťažovateľ   najmä   v spôsobe výkladu a následnej   aplikácii   ustanovení   § 20   a   §   30a zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, I. ÚS 167/09), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry,   ako   aj   námietok   sťažovateľa,   sa   ústavný   súd sústredil na preskúmanie napadnutého uznesenia krajského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   č.   k.   7   S 74/2007-27   zo   16.   septembra   2009, ktorým bol návrh sťažovateľa smerujúci proti nečinnosti orgánu verejnej správy (daňovému úradu)   zamietnutý,   krajský   súd   obšírnym   spôsobom   predstavil   argumenty   sťažovateľa obsiahnuté v návrhu, ako aj vyjadrenia odporcu a okrem iného konštatoval:

„Podaním   doručeným   Daňovému   úradu   K.   dňa   22.   12.   2006   sa   navrhovateľ domáhal vydania rozhodnutia o tom, či boli splnené, resp. nesplnené procesné podmienky existencie procesných prekážok ukončenia nezákonných daňových kontrol za zdaňovacie obdobie december 2000, február až december 2001 a január 2002 z dôvodu porušenia základných zásad konania pri hodnotení a získavaní dôkazov vzhľadom na zachovanie práv a právom chránených záujmov podľa § 2 ods. 1, 4 v spojení s § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. Správca dane listom zo dňa 13. 3. 2007 navrhovateľovi dal na vedomie, že dôvody uvedené v jeho návrhu boli preverované na základe jeho sťažnosti Daňovým riaditeľstvom SR B., odborom vnútornej kontroly, oddelením petícií a sťažností. Poukázal na to, že tieto dôvody boli súčasťou procesu, ktorý predchádzal vyrubovaciemu konaniu a tento postup je v súčasnosti predmetom odvolacieho konania. Preto o zákonnosti postupu správcu dane rozhodne odvolací orgán v osobitnom konaní.

Zo   súvisiacich   spisov   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   6   S/85/2007, 6 S/126-132/2007 a 7 S/106-111/2007 súd zistil, že navrhovateľove návrhy na nečinnosť správneho orgánu súvisia s daňovou kontrolou začatou dňa 25. 5. 2005, ktorú navrhovateľ neumožnil ukončiť, preto správca dane určil základ dane a DPH podľa pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov a protokol o tomto určení bol prerokovaný 31. 10. 2006. Vo vyrubovacom konaní bolo vydaných 13 platobných výmerov dňa 3. 11. 2006, ktoré boli   navrhovateľovi   doručené   24.   11.   2006   a   navrhovateľ   proti   všetkým   platobným výmerom podal   odvolanie   bez   odôvodnenia,   pričom   vyzval   správcu   dane,   že   odvolanie doplní   až   na   výzvu   správcu   dane.   V   odvolaniach   namieta   rovnaké   nedostatky   postupu správcu   dane   a vykonávanej   kontroly,   ako   v   návrhu   na   začatie   konania   o   splnení, resp. nesplnení   procesných   podmienok   existencie   procesných   prekážok   ukončenia nezákonných daňových kontrol za zdaňovacie obdobie december 2000, február až december 2001 a január 2002. V odvolaniach Daňové riaditeľstvo rozhodlo trinástimi rozhodnutiami zo dňa 12. 10. 2007 a navrhovateľ podal proti týmto rozhodnutiam žaloby doručené súdu dňa 7. 11. 2007....

Podľa   §   20   ods.   1   citovaného   zákona   konanie   je   začaté   dňom,   keď   sa   podanie daňového subjektu doručilo orgánu príslušnému konať vo veci alebo dňom keď daňový subjekt na výzvu tohto príslušného orgánu doručil doplnené podanie. Ak sa konanie začína z podnetu   orgánu   príslušného   konať   vo veci,   konanie sa začína dňom   keď   tento   orgán vykonal voči daňovému subjektu alebo inej osobe, voči ktorej je podľa zákona oprávnený konať prvý úkon v konaní.

Za nečinnosť v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať pasivitu orgánov verejnej správy, t. j. stav, keď orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný.

V čase podania tohto návrhu odporca daňovú kontrolu nevykonával, pretože tá bola ukončená 31. 10. 2006 a vo vyrubovacom konaní, ktoré nasledovalo po ukončení daňových kontrol boli vydané správcom dane platobné výmery. V čase podania návrhu dňa 22. 12. 2006   sa   už   uskutočňovalo   odvolacie   konanie   na   odvolacom   orgáne.   Za   tejto   situácie podanie   predmetného   návrhu   nie   je   možné   považovať   za   také   podanie,   ktoré   by   malo za následok   začatie   konania   podľa   §   20   zák.   č.   511/1992   Zb.   Podľa   ods.   5   cit.   zák. ustanovenia   pre   konanie   je   rozhodujúci   obsah   podania,   i   keď   je   nesprávne   označené. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, čoho sa týka a čo navrhuje. Bez ohľadu na to, že navrhovateľ   označil   svoje   podanie   ako   návrh   na   začatie   konania,   s   poukazom   na citované   zákonné   ustanovenie   je   toto   podanie   potrebné   posúdiť   ako   odvolanie   proti platobným výmerom z 3. 11. 2007, pretože navrhovateľ požaduje preskúmanie, či bol postup správcu v rámci daňovej kontroly a vyrubovacie konanie v súlade so zákonom a žiada zrušiť platobné   výmery.   V   čase   podania   návrhu   už   prebiehalo   odvolacie   konanie   začaté   na základe predchádzajúceho odvolania navrhovateľa z 8. 12. 2006 a dôvody odvolania, ktoré doplnil podaním zo dňa 11. 1. 2007 sa prekrývajú s obsahom jeho podania označeného ako návrh na začatie konania v tejto veci.

Vychádzajúc   z   uvedených   dôvodov   podľa   názoru   súdu   odporca   nebol   nečinný, ak o návrhu navrhovateľa doručeného Daňovému úradu K. dňa 22. 12. 2006 správca dane nerozhodoval formou rozhodnutia a na jeho podanie reagoval iba oznámením zo dňa 13. 3. 2007. Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe podľa § 250t ods. 3 O. s. p. návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.“

Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným   úspechom, z čoho   vyplýva, že všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd celkom zreteľne sťažovateľovi vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, akými úvahami sa riadil, z akých dôkazov vychádzal a ktoré ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov boli preň určujúce.   Prezentované   výstupy   krajského   súdu   dali   pritom   jednoznačný   obraz   o tom, z akého dôvodu krajský súd postup daňového úradu nevyhodnotil ako taký, pri ktorom by sa dalo vôbec uvažovať o nečinnosti, akú má na mysli § 250t Občianskeho súdneho poriadku. Okrem toho je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   prejavil   nespokojnosť   s namietaným   uznesením krajského   súdu   z dôvodu   nedodržania   zásad   spravodlivého   procesu,   ústavný   súd sa nedomnieva,   aby   toto   rozhodnutie   vykazovalo   znaky   svojvoľnosti.   Naopak,   závery krajského súdu vyslovené v označenom rozhodnutí je potrebné charakterizovať ako logické a celkom legitímne.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   a s poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé   súdne   konanie nie   je právo   na rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07), sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010