znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 18/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   W.,   Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 135/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2008 doručená sťažnosť M. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   v spojení   s čl.   1   ods.   1,   čl.   2   ods.   2,   čl.   141   ods.   1   a čl.   144   ods.   1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 10. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 135/2007.

Sťažovateľ   vystupuje   v procesnej   pozícii   žalovaného   v konaní   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 4 Cb 4/97 o náhradu škody, ktoré začalo na základe žaloby spoločnosti S., s. r. o., S. (ďalej len „právny predchodca navrhovateľa“), z 15. januára 1996.

Právny predchodca   navrhovateľa   a sťažovateľ   uzavreli   28.   februára 1994   zmluvu o dielo, predmetom ktorej bolo v prospech sťažovateľa a na jeho náklady vykonávať údržbu a opravy   havarijných   stavov   určených   komunikácií   a ich   príslušenstva   na   území   K. Sťažovateľ od predmetnej zmluvy odstúpil listom z 23. júna 1995 s účinkom od 26. júna 1995.   Na   základe   návrhu   právneho   predchodcu   navrhovateľa   rozhodol   Okresný   súd Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   18.   februára   2005   v inom   konaní   vedenom pod sp. zn. 32   Cb   1409/95   o neplatnosti   predmetného   odstúpenia   od   zmluvy.   Tento rozsudok bol potvrdený odvolacím súdom. Sťažovateľ adresoval právnemu predchodcovi navrhovateľa   29.   novembra   1995   výpoveď tej   istej   zmluvy s trojmesačnou   výpovednou lehotou.   S ohľadom   na   tieto   skutočnosti   si   právny   predchodca   navrhovateľa   uplatnil na krajskom   súde   nárok   na   náhradu   škody,   ktorá mu   mala   vzniknúť   neplnením   si zmluvných povinností sťažovateľom.

V priebehu   konania   krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   Cb   4/97-209   z 3.   mája   2006 pripustil, aby na procesnú pozíciu právneho predchodcu navrhovateľa nastúpila spoločnosť W., L., V. (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „žalobca“). Počas konania právny predchodca navrhovateľa   viackrát   navrhol   zmenu   žalobného   petitu,   čo   sa   týka   výšky   požadovanej náhrady škody.

Na základe návrhu žalobcu z 31. októbra 2006 vydal krajský súd 30. januára 2007 medzitýmny   rozsudok   č.   k.   4   Cb   4/97-362,   ktorým   konštatoval   opodstatnenosť   nároku žalobcu, čo sa týka jeho právneho základu.

V odôvodnení   medzitýmneho   rozsudku   sa   krajský   súd   vysporadúval   s viacerými námietkami   sťažovateľa.   V prvom   rade   vychádzal   z názoru,   že   právny   vzťah   založený zmluvou o dielo podlieha právnemu režimu zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“).   Sťažovateľ   totiž   tvrdil, že v čase   uzatvorenia   zmluvy   o dielo   právny   predchodca   navrhovateľa   nedisponoval živnostenským   oprávnením   na   podnikanie   v oblasti,   ktorá   tvorila   obsah   záväzkov vyplývajúcich preň zo zmluvy o dielo. Z toho vyvodil, že buď je zmluva o dielo v dôsledku tejto skutočnosti absolútne neplatná, alebo je potrebné vylúčiť ju spod režimu Obchodného zákonníka   a posudzovať   ju   podľa   právneho   režimu   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).

S touto námietkou žalobcu sa krajský súd vysporiadal poukazom na § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka v súvislosti s formuláciou záhlavia zmluvy o dielo, keď uviedol, že „k uzavretiu dohody, že daný záväzkový vzťah sa riadi Obchodným zákonníkom, dôjde už uvedením ustanovení Obchodného zákonníka, podľa ktorých sa zmluva uzatvára v záhlaví formulárovej zmluvy. Zo záhlavia zmluvy zo dňa 28.2.1994 vyplýva, že ide o zmluvu o dielo na vykonanie opráv a údržby komunikácií podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka.“. K otázke   prípadnej   absolútnej   neplatnosti   zmluvy   o dielo   zaujal   názor,   podľa   ktorého „nedostatok   legitimity   na   výkon   podnikateľskej   činnosti   v danom   predmete   podnikania príslušného podnikateľského subjektu ešte nespôsobuje jeho nespôsobilosť na uzatváranie príslušných zmlúv“. Ďalej poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ „sám vybral právneho predchodcu   žalobcu   na   základe   výberového   konania,   a teda   rozsah   podnikateľského oprávnenia právneho predchodcu žalobcu mu bol od počiatku známy“.

Krajský   súd   dospel   k záveru,   že   v posudzovanom   prípade   boli   splnené   tri kumulatívne predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Protiprávne konanie sťažovateľa spočívalo   v ukončení   plnenia   povinností   z uzavretej   zmluvy   o dielo.   Krajský   súd   tu vychádzal   z právoplatného   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   konštatoval   neplatnosť odstúpenia   od   zmluvy   z júna   1995.   Sťažovateľ   porušil   aj   niektoré   ďalšie   zmluvné dojednania.   Ďalej   krajský   súd   na základe   znaleckého   posudku   mal   za   preukázané, že porušením sťažovateľových záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy vznikla žalobcovi škoda. Napokon krajský súd dospel aj k záveru, že zisk, ktorý právny predchodca navrhovateľa pri uzatvorení zmluvy o dielo odôvodnene očakával, nebol dosiahnutý v predpokladanom rozsahu práve z dôvodu nesplnenia povinností sťažovateľa.

Krajský súd identifikoval účelnosť vydania medzitýmneho rozsudku v tom, že „bolo preukázané, že ku škode došlo, že žalovaný škodu spôsobil, že za ňu zodpovedá, že škoda bola   spôsobená   zavinením   žalovaného   a že   nárok   žalobcu   s poukazom   na   ust.   §   398 Obchodného zákonníka nie je premlčaný“.

Medzitýmny   rozsudok   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním   z 5.   apríla 2007. Odvolacími dôvodmi boli nesprávne skutkové zistenia krajského súdu na základe vykonaných dôkazov, nesprávne právne posúdenie veci a danosť vád uvedených v § 221 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Sťažovateľ opätovne zdôraznil nutnosť zohľadniť v konaní skutočnosť, že právny predchodca   navrhovateľa   nedisponoval   v čase   uzavretia   zmluvy   o dielo   potrebným oprávnením na plnenie zmluvných záväzkov, pričom podľa jeho názoru „právne posúdenie veci   prvostupňovým   súdom   je   v silnom   rozpore   s ustálenou   aplikačnou   praxou   súdov ako aj so závermi právnej teórie“. Poukázal v tejto súvislosti na existenciu dvoch koncepcií, keď podľa prvej z nich „podnikanie bez daného podnikateľského oprávnenia spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy z dôvodu obchádzania zákona“, kým podľa druhej koncepcie „nedostatok podnikateľského oprávnenia rezultuje do vylúčenia pôsobnosti Obchodného zákonníka v zmysle § 261 ods. 1 (logicky aj § 261 ods. 2) a nevyhnutne bude potrebné daný záväzok posudzovať v režime všeobecného občianskeho práva“.

Sťažovateľ   ďalej   namietal   vecnú   nepríslušnosť   krajského   súdu   na   konanie a rozhodnutie predmetného sporu, a to poukazom na kritériá vecnej príslušnosti krajského súdu podľa § 9 ods. 3 písm. a) OSP v znení platnom a účinnom v čase začatia konania. V prerokúvanej   veci   totiž   podľa   sťažovateľa   nešlo   o spor   z právneho   vzťahu medzi podnikateľmi,   a taktiež   spor   nevznikol   pri   ich   podnikateľskej   činnosti. Z odôvodnenia odvolania vyplýva, že najvyšší súd na základe vzniknutého kompetenčného sporu „určil   svojim   uznesením   zo   dňa   16.11.1996   vecnú   príslušnosť   Krajského   súdu v Košiciach“. Toto rozhodnutie bolo podľa sťažovateľa „nesprávne, pretože § 261 ods. 2 Obchodného   zákonníka   predstavuje   iba   podmienky   povinnej   aplikácie   Obchodného zákonníka, teda podmienky povinného zriadenia obchodnoprávneho režimu zmluvy, ale toto zákonné   ustanovenie nemôže byť   v žiadnom prípade   použité ako   interpretačné   pravidlo v otázkach určenia vecnej príslušnosti súdu...“.

Keďže   skutočnosť,   že   právny   predchodca   navrhovateľa   nedisponoval   potrebným oprávnením,   vyšla   najavo   v priebehu   konania   pred   krajským   súdom,   mal   tento podľa sťažovateľa „bezodkladne po tomto zistení opätovne postupovať podľa § 104a ods. 2 O. s. p. a postúpiť vec Okresnému súdu Košice II ako súdu vecne a miestne príslušnému. Súd   takto   nepostupoval   z dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Vzhľadom na uvedené máme zato, že postupom súdu sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1), písm. f) O. s. p., resp. súd bola nesprávne obsadený v zmysle § 221 ods. 1), písm. g) O. s. p., čím došlo k vade konania ako odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. 2), písm. a) O. s. p. Konkrétne bol odvolací dôvod naplnený porušením ústavou garantovaného práva na zákonného sudcu...“.

Ďalšia   odvolacia   námietka   sťažovateľa   súvisela   s posúdením   kritéria   účelnosti vyjadreného v § 152 ods. 2 OSP krajským súdom. Sťažovateľ k tomu uviedol, že „aj keby v konaní   bolo   preukázané,   že   ku   škode   došlo,   že   žalovaný   spôsobil   škodu,   že   za   ňu zodpovedá, že bola spôsobená zavinením žalovaného, a že nárok žalobcu nie je premlčaný, aj tak tým nie je daná účelnosť vydania medzitýmneho rozsudku. Čo bráni prvostupňovému súdu vysporiadať sa s týmito otázkami až v rozhodnutí o veci samej? V čom je účelnosť prejudikovania   zásadných   otázok   tejto   právnej   veci,   u ktorých   zatiaľ   nebolo   vykonané dokazovanie?   Môže   vydanie   medzitýmneho   rozsudku   napomôcť   hospodárnosti   konania? Podľa nášho názoru sa súd nedostatočne vysporiadal s dôvodmi vydania medzitýmneho rozsudku   najmä   s pojmovým   znakom   účelnosti.   Ak   má   súd   zato,   že   to   napomôže hospodárnosti   konania   je   potrebné   aj   uviesť   z akých   dôvodov   resp.   čím   je   narušovaná alebo znižovaná hospodárnosť konania pri zachovaní status quo.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ znovu tvrdil zmätočnosť rozhodnutia okresného súdu z 18. februára 2005 vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 1409/95, ktorým bolo rozhodnuté   o neplatnosti   odstúpenia   od   zmluvy   o dielo   z júna   1995.   Zmätočnosť   je podľa sťažovateľa   daná   výrokom   uvedeného   rozhodnutia,   v ktorom   sa   uvádza, že odstúpenie   od   zmluvy   o dielo „dané   žalobcovi   žalovaným   dňa   26.06.1995   č. MK- 95/01797/512   je   neplatné“.   Sťažovateľ zdôraznil,   že existuje iba odstúpenie   od zmluvy z 23. júna 1995, nie z 26. júna 1995. O odstúpení od zmluvy z 23. júna 1995 okresný súd teda „doposiaľ právoplatne nerozhodol a preto ani tento súd nemôže vychádzať z toho, že o neplatnosti odstúpenia od zmluvy bolo právoplatne rozhodnuté“.

Napokon   v odôvodnení   svojho   odvolania   sťažovateľ   namietal   aktívnu   procesnú legitimáciu   žalobcu,   ktorú   mal   tento   nadobudnúť   na   základe   zmluvného   postúpenia pohľadávky od právneho predchodcu navrhovateľa následným uznesením krajského súdu z 3.   mája   2006.   Sťažovateľ   citoval   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyslovený   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 312/2005, podľa ktorého „aj v prípade, že dôjde k postúpeniu pohľadávky..., dlžníkovi nemožno uprieť právo poprieť nárok veriteľa na existenciu tejto pohľadávky   a postupník   pri   jej   uplatňovaní   nemôže   nahradiť   postupcu   (veriteľa) pri posudzovaní nároku“.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol   najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom z 10. júna 2008 vydaným v konaní vedenom   pod sp.   zn. 4 Obo 135/2007 tak,   že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   k zásadnej   námietke   sťažovateľa uviedol,   že   sa   stotožňuje   s názorom   krajského   súdu, „že   nedostatok   podnikateľského oprávnenia   na   dohodnutý   predmet   zmluvy   nespôsobuje   jej   absolútnu   neplatnosť, ani nespôsobilosť tohto subjektu na uzatváranie príslušných zmlúv“.

K námietke vecnej nepríslušnosti krajského súdu najvyšší súd uviedol, že „nie je opodstatnená,   pretože   predmetom   konania   je   nárok   vzniknutý   z obchodnej   zmluvy, na obsahu ktorej sa zmluvné strany dohodli, ako i na právnom režime platnom pre ich zmluvný vzťah“.

Najvyšší súd posúdil postup krajského súdu spočívajúci vo vydaní medzitýmneho rozsudku ako správny. „Medzitýmnym rozsudkom súd rozhoduje o základe veci, pod čím je potrebné   rozumieť   posúdenie   otázok,   ktoré   vyplývajú   z uplatneného   nároku,   s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len výšky nároku a vydáva ho súd po vlastnom uvážení.“ Pokiaľ   ide   o námietku   týkajúcu   sa   aktívnej   legitimácie   žalobcu,   najvyšší   súd vychádzal z § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého „vyplýva, že pre dlžníka je právne významná len skutočnosť, či mu bolo oznámené postúpenie pohľadávky, a ak sa tak stalo,   je   povinný   svoj   dlh   splatiť   nástupcovi   pohľadávky   i v prípade,   že   by   zmluva o postúpení pohľadávky nebola platná.... Napokon o právnom nástupcovi na strane žalobcu rozhodol súd prvého stupňa uznesením zo dňa 3. mája 2006...“.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ v podstate zopakoval námietky, ktoré voči rozhodnutiu krajského súdu vzniesol v podanom odvolaní. Upriamil pozornosť na   posúdenie   otázky   platnosti   zmluvy   o dielo   v dôsledku   absencie   podnikateľského oprávnenia   právneho   predchodcu   navrhovateľa   a   na   posúdenie   otázky   účelnosti   ako predpokladu na vydanie medzitýmneho rozsudku. Taktiež znovu argumentoval názorom, že rozhodnutie okresného súdu o neplatnosti odstúpenia od zmluvy o dielo je zmätočné.

V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľ vytýkal rozsudku najvyššieho súdu kvalitu jeho odôvodnenia z pohľadu rešpektovania základného práva na súdnu   ochranu. Podľa jeho názoru je rozhodnutie najvyššieho súdu „protiústavné... v tom, že na otázky súvisiace   s posúdením   právneho   režimu   zmluvy   nedáva   odpovede   vôbec,   teda   okrem konštatovania, že strany sa dohodli na právnom režime pre ich zmluvný vzťah“.

Sťažovateľ   vzniesol   voči   napadnutému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   aj   ďalšiu výhradu   súvisiacu   s námietkou   premlčania   nároku   na   náhradu   škody,   ktorú   sťažovateľ vzniesol   ešte   v prvostupňovej   fáze   konania.   Sťažovateľ   k tomu   uviedol,   že „v   konaní pred súdom   prvého   stupňa  ...   nebola   vyriešená   predovšetkým   námietka   premlčania, vznesená sťažovateľom 27.10.2006 ako ani otázka posúdenia platnosti výpovede zo dňa 29.11.1995, ktorou sťažovateľ vypovedal zmluvu o dielo...“. Podľa sťažovateľa sa krajský súd „s týmito zásadnými argumentmi dostatočne nevysporiadal a NS SR tento protiprávny stav   neodstránil,   keď   sa   ‚s   výrokom   (nižšieho)   súdu   stotožnil‘,   pričom   odôvodnenie   je aj v tomto prípade nedostatočné resp. žiadne“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd meritórne rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl.   1 ods.   1,   čl.   2 ods.   2,   čl.   141 ods.   1 a čl.   144 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 135/2007 zo dňa 10.06.2008.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 135/2007 zo dňa 10.06.2008 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   M.   trovy   právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   berúc   do   úvahy   charakter   námietok   sťažovateľa   smerujúcich proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sa musel zaoberať predovšetkým otázkou dostatočnosti   odôvodnenia   tohto   rozsudku.   Pritom   sa   sústredil   hlavne   na   tie   časti odôvodnenia, ktoré mali sťažovateľovi poskytnúť odpovede na jeho obranu majúcu zásadný význam pre predmet konania oboch všeobecných súdov.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením nárokov a obranou proti   takému uplatneniu. Vyjadruje to   aj znenie § 157   ods.   2   OSP, podľa ktorého   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 211 ods. 2 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

V súvislosti s namietanými nedostatkami odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje aj na iný svoj právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Vzhľadom na takto chápanú jednotnosť súdneho konania je možné predpokladať, že v praxi sa   môžu   vyskytnúť   prípady,   keď   podstata   obrany   účastníka   konania   (odvolateľa) proti prvostupňovému   rozhodnutiu   spočíva   v námietkach,   na   ktoré   dáva   dostatočnú odpoveď   už   samotné   prvostupňové   rozhodnutie,   a to   vo   svojom   odôvodnení.   Z obsahu základného práva na súdnu ochranu potom na odôvodnenie rozhodnutia o odvolaní už nie je kladená požiadavka znovu zopakovať dôvody vyjadrené už v prvostupňovom rozhodnutí. Na tieto dôvody odvolací súd v takom prípade v odôvodnení svojho rozhodnutia môže iba odkázať.   Ústavný súd je toho názoru,   že v okolnostiach   posudzovanej   kauzy ide   práve o tento prípad.

Zásadná   námietka   sťažovateľa   smerovala   proti   právnemu   posúdeniu   otázky absolútnej neplatnosti zmluvy o dielo, keďže z nej pre právneho predchodcu navrhovateľa vyplývali   záväzky,   ktoré   vzhľadom   na   absenciu   podnikateľského   oprávnenia   nemohol splniť.   Samotný   sťažovateľ   v odôvodnení   svojho   odvolania   i sťažnosti   adresovanej ústavnému   súdu   poukázal   na   nejednotnosť   názorov   právnej   teórie   a aplikačnej   praxe na riešenie tohto problému.

Podľa názoru ústavného súdu posúdenie uvedenej otázky krajským súdom a následne i najvyšším   súdom   patrí   medzi   tie   právne   závery   všeobecných   súdov,   ktoré   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS   151/05,   III.   ÚS   344/06).   Z hľadiska   týchto kritérií   ústavný   súd posúdil   riešenie predmetnej právnej otázky, pričom bral do úvahy odôvodnenie tak súdu krajského, ako aj najvyššieho   súdu,   keďže,   ako   je   už   uvedené,   ich   rozhodnutia   nemožno   posudzovať izolovane.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že „nedostatok   legitimity na výkon   podnikateľskej   činnosti   v danom   predmete   podnikania   príslušného podnikateľského subjektu ešte nespôsobuje jeho nespôsobilosť na uzatváranie príslušných zmlúv“. Touto formuláciou zaujal k riešeniu spornej právnej otázky jednoznačný postoj, ktorý ďalej zdôvodnil zistením, že sťažovateľ „sám vybral právneho predchodcu žalobcu na   základe   výberového   konania,   a teda   rozsah   podnikateľského   oprávnenia   právneho predchodcu žalobcu mu bol od počiatku známy“. Ústavný súd je toho názoru, že takto zdôvodnený právny záver krajského súdu netrpí žiadnymi zjavnými chybami v logike jeho tvorby   ani akýmikoľvek   náznakmi   svojvôle.   Preto,   ak   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací v odpovedi   na sťažovateľom   nastolenú   otázku   riešenia   tohto   problému   iba   jednoducho odkázal na právny názor krajského súdu ako na názor, s ktorým sa stotožňuje, nesignalizuje tento jeho postup žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na poskytnutie súdnej ochrany v kvalite požadovanej § 157 ods. 2 OSP a v konečnom dôsledku aj čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ   ide   o hmotnoprávne   posúdenie   spornej   zmluvy   o dielo   z hľadiska   jej prípadnej   absolútnej   neplatnosti   pre   absenciu   podnikateľského   oprávnenia   sťažovateľa, ústavný súd bez ambície kontrolovať právny záver všeobecných súdov, na druhej strane však sledujúc snahu naplniť presviedčaciu funkciu svojho rozhodnutia, zdôrazňuje, že už sám sťažovateľ naznačil v sťažnosti rôznosť názorov na riešenie predmetného problému. Opieral   sa   pritom   hlavne   o aplikačnú   prax   súdov   v podmienkach   Českej   republiky, ktorá pre ústavný   súd   nijako   nie   je   záväzná,   no   poukázal   aj   na   názory   právnej   teórie. Podľa názoru   ústavného   súdu   ak   postoje   aplikačnej   praxe   i právnej   teórie   k obdobným či rovnakým   skutkovým   stavom   boli   v minulosti   nejednotné,   a je   zrejmé,   že   žiaden z nejednotných   právnych   názorov   neprekračuje   limity   ústavne   konformného   výkladu podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, nemožno uvažovať o porušení základného práva na súdnu ochranu, ak si všeobecný súd pri posudzovaní konkrétneho skutkového stavu zvolí jeden z v minulosti uplatňovaných výkladov. Taktiež nesignalizuje porušenie základného práva na súdnu   ochranu   využitie   celkom   nového   právneho   názoru,   ak   je   tento   v odôvodnení súdneho   rozhodnutia   zdôvodnený   a rovnako   je   v súlade   s požiadavkou   ústavne konformného výkladu právnych noriem.

Sťažovateľov prípad vykazoval takéto znaky a krajský súd ako súd prvostupňový odôvodnil   svoj   právny   názor   na   posúdenie   zmluvy   o dielo   v podmienke   absencie podnikateľského oprávnenia jednej zo zmluvných strán poukazom na skutkové poznatky získané   dokazovaním,   ktoré   spočívali   v zistení   priebehu   výberového   konania, ktoré sťažovateľ   organizoval.   Sťažovateľ   v žiadnom   zo   svojich   podaní   adresovaných všeobecným súdom, ba ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu neuvádzal skutočnosti nasvedčujúce   tomu,   že   by   si   v čase   uzavretia   zmluvy   nebol   vedomý   chýbajúceho podnikateľského   oprávnenia   právneho   predchodcu   navrhovateľa.   Všeobecný   súd   tak vyvodil, že absencia podnikateľského oprávnenia druhého kontrahenta bola sťažovateľovi v čase uzatvárania zmluvy známa. Tento skutkový záver konajúceho súdu nijak neodporuje procesným požiadavkám smerujúcim k čo najúplnejšiemu zisteniu skutočného stavu veci pred vydaním rozhodnutia súdu so súčasným dôsledným rešpektovaním kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania. Preto, ak zistený skutočný stav krajský súd právne zhodnotil tak,   že nedostatok   podnikateľského   oprávnenia   nemá   za   následok   absolútnu   neplatnosť zmluvy   a že   vzhľadom   na   záhlavie   spornej   zmluvy   o dielo   i na   obsah   niektorých   jej ustanovení sa táto spravuje režimom Obchodného zákonníka, nemohol podľa ústavného súdu porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Z toho potom plynie, že ak sa najvyšší súd ako súd odvolací zhodol v právnom názore s krajským súdom, nie je jeho právne posúdenie veci arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.

Sťažovateľ ďalej rozhodnutiu najvyššieho súdu vytýkal posúdenie kritéria účelnosti ako   podmienky   na   vydanie   mezditýmneho   rozsudku   krajským   súdom.   Právny   záver konajúceho   súdu   o tom,   či   je,   alebo   nie   je   účelné   vydať   medzitýmny   rozsudok   patrí podľa ústavného súdu k tým otázkam, ktorých riešenie uskutočnené všeobecnými súdmi nie je oprávnený preskúmavať. Aj najvyšší súd zdôraznil, že medzitýmny rozsudok súd vydáva „po   vlastnom   uvážení“.   Ak   taká   úvaha   nie   je   zjavne   neopodstatnená   alebo svojvoľná, potom niet dôvodu na zásah ústavného súdu. Účelnosť zakotvená v § 152 ods. 2 OSP zohľadňuje jednak požiadavku hospodárnosti konania, ale i právnej istoty predovšetkým toho účastníka súdneho konania, ktorý si v ňom uplatňuje svoje hmotné právo. Konanie, v ktorom sťažovateľ vystupoval ako odporca, trvalo od januára 1996. Preto, ak krajský súd na základe návrhu žalobcu pristúpil po viac ako desiatich rokoch k vydaniu medzitýmneho rozsudku,   ktorým   rozhodol   o opodstatnenosti   právneho   základu   žalobcovho   nároku, nemožno jeho postupu z pohľadu kritérií ústavnosti nič vyčítať, ak skutočný stav veci bol pri   rešpektovaní   práv   účastníkov   konania   v   procese   dokazovania   zistený   do   tej   miery, že o právnom základe uplatneného hmotného práva bolo možné rozhodnúť.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku   vôbec nezaoberal vznesenou   námietkou   premlčania   práva žalobcu   na náhradu škody,   ako   ani   námietkou   zmätočnosti   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského   súdu vydaných v súvisiacom konaní o neplatnosti odstúpenia od spornej zmluvy o dielo.

Z obsahu prvostupňového rozhodnutia ústavný súd zistil, že v jeho odôvodnení sa k tomu iba uvádza, že „podaním zo dňa 27.2.2006 žalovaný uplatnil námietku premlčania“. Ústavný   súd   ďalej   z odôvodnenia   doručenej   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľ   uplatňoval námietku   premlčania   vo vzťahu   ku   škode,   ktorá   mala   žalobcovi   vzniknúť   v období od 1. novembra   1998   do 31. mája   2004.   Z prvostupňového   rozsudku   však   jednoznačne vyplýva,   že   nárok   na náhradu   škody   bol   uplatnený   už   aj   za   obdobie   predchádzajúce 1. novembru   1998.   Sťažovateľova   námietka   premlčania   tak   v   konkrétnych   okolnostiach prípadu bude významnou až pri konečnom rozhodnutí vo veci, ktorým sa bude rozhodovať o výške   uplatnenej   náhrady   škody.   Pre   medzitýmne   rozhodnutie   nemala   námietka premlčania podstatný význam, preto, ak sa ňou v odôvodnení takého rozhodnutia krajský súd   nezaberal,   nemohol   tým   porušiť   sťažovateľovo   základné   právo   na   súdnu   ochranu. Následne sa rovnakým postupom takého porušenia nemohol dopustiť ani najvyšší súd.

Sťažovateľ   vo   väzbe   na   posúdenie   protiprávnosti   konania   ako   jedného z nevyhnutných   predpokladov   úspešného   uplatnenia   nároku   na   náhradu   škody   taktiež spochybnil   rozsudky   okresného   súdu   a krajského   súdu   vydané   v konaní   o neplatnosti odstúpenia od zmluvy o dielo, ktoré pre konanie o nároku na náhradu škody predstavovali rozhodnutia o prejudiciálnej otázke.

V slovenskom právnom systéme platí prezumpcia správnosti a zákonnosti súdnych rozhodnutí, ktorá bráni účastníkom konania nespokojným s výrokom súdneho rozhodnutia svojvoľne   ho   nerešpektovať   len   na   základe   vlastného   presvedčenia   o jeho   nesprávnosti alebo   nezákonnosti.   Iba   zákonom   predpísaným   spôsobom   môže   účastník   konania proti súdnemu   rozhodnutiu   brojiť.   Právoplatné   rozhodnutie   musí   účastník   konania rešpektovať   bez   ohľadu   na   svoj   subjektívny   postoj   k nemu.   Vyžaduje   to   právna   istota tvoriaca súčasť právneho štátu.

Rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   32   Cb   1409/95-158   z 18.   februára   2005 a odvolacím rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 57/05-187 z 15. decembra 2005 bolo právoplatne rozhodnuté, že odstúpenie od zmluvy o dielo z 23. júna 1995, ktoré sťažovateľ doručil   právnemu   predchodcovi   navrhovateľa   26.   júna   1995,   bolo   neplatné.   Takéto rozhodnutie predstavovalo pre krajský súd v konaní o uplatnenom nároku na náhradu škody záväzný   úsudok   o predbežnej   otázke   týkajúcej   sa   existencie   zmluvného   vzťahu medzi právnym predchodcom navrhovateľa a sťažovateľom po 26. júni 1995 (§ 159 ods. 2 OSP). Na tom sťažovateľ ako účastník konania o nároku na náhradu škody nemohol nič zmeniť   námietkami   zmätočnosti   súdnych   rozhodnutí   o platnosti   odstúpenia   od   zmluvy. Z toho vyplýva, že ak po 26. júni 1995 sťažovateľ neplnil svoje zmluvné záväzky, mohol tým spôsobiť právnemu predchodcovi navrhovateľa škodu.

Konajúce   súdy   sa   v odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   taktiež   nezaoberali jednostrannou   výpoveďou   sťažovateľa   z 29.   novembra   1995.   Ani   táto   otázka   však vzhľadom   na   obdobie,   za   ktoré   žalobca   uplatňoval   nárok   na   náhradu   škody,   nemala pre medzitýmne   rozhodnutie   krajského   súdu   podstatný   význam,   ktorý   je   daný   len pre rozhodnutie   o výške   uplatneného   nároku.   Preto   najvyšší   súd   správne   v odôvodnení rozhodnutia o odvolaní zdôraznil, že v ďalšom konaní o výške uplatnenej náhrady škody sa krajský súd „bude tiež musieť vysporiadať ešte s výpoveďou zo dňa 29.11.1995...“.

Ústavný   súd   preskúmal   z hľadísk   vyjadrených   sťažovateľom   v odôvodnení   jeho sťažnosti napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vo väzbe na prvostupňové rozhodnutie krajského   súdu   a   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v spojení s ďalšími označeným článkami ústavy. Preto sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2009