znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 18/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. januára 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   L.,   Česká   republika,   vo   veci   namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   v   jeho   prítomnosti   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove č. k. 3 Co 10/2006-112 z 19. septembra 2006 a jemu predchádzajúcim postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2006   doručená   sťažnosť   (z   20. novembra 2006)   V. L.,   Česká   republika   (ďalej   len „sťažovateľ“), v ktorej uviedol, že sa ako žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 465/01 domáhal proti žalovaným v I. rade a v II.   rade   zaplatenia   náhrady   za živý   a mŕtvy   inventár,   ako   aj vydania   bezdôvodného obohatenia.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   9 C   465/01-86   z   10. októbra 2005   rozhodol, že žalovaný   v   II. rade   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   398,40 Sk   v   lehote   troch   dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu proti žalovaným v I. rade a v II. rade zamietol s tým, že náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov konania nepriznáva.

Sťažovateľ napadol rozsudok odvolaním, na prerokovanie ktorého nariadil Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pojednávanie na 19. september 2006. Sťažovateľ po doručení upovedomenia o nariadenom pojednávaní odoslal 5. septembra 2006 krajskému súdu   list,   v   ktorom   požiadal   o   odročenie   pojednávania   kvôli   kolízii   s   termínom pojednávania v inej jeho právnej veci vedenej Mestským súdom v P. Krajský súd však na pojednávaní   stanovenom   na   19. september 2006   vec   prerokoval   a   rozsudkom č. k. 3 Co 10/2006-112 prvostupňové rozhodnutie okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil.   Krajský súd zároveň   uložil   sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalovanému v II. rade trovy odvolacieho konania v sume 57 964 Sk.

Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku č. k. 3 Co 10/2006-112 z 19. septembra 2006 vyjadril k žiadosti sťažovateľa o odročenie pojednávania a jeho neúčasti na ňom v tom zmysle, že ustanovenia § 101 ods. 2, § 118 a § 211 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)   umožňovali   prerokovať vec   v   neprítomnosti   sťažovateľa   bez toho,   aby tento postup bolo možné posúdiť ako odňatie možnosti konať pred súdom, keďže sťažovateľ si sám   zvolil,   že   využije   svoje   právo   zúčastniť   sa   na   inom   pojednávaní   v   inej   veci pred súdom   v   P.   Krajský   súd   preto   nemal   povinnosť   vyhovieť   žiadosti   sťažovateľa o odročenie   pojednávania,   pretože   ním   uvádzaný   dôvod   nebol   z   uvedeného   hľadiska právne relevantný   (ako   napríklad   nemožnosť   zúčastniť   sa   pojednávania   z   dôvodu práceneschopnosti).

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v označenom konaní bolo porušené jeho „... právo na spravedlivý soudní proces...“, resp. že mu bolo odňaté „... právo na účast v řízení před soudem v mojí právní věci“.

Sťažovateľ uvádza, že z obsahu rozsudku krajského súdu   č. k. 3 Co 10/2006-112 z 19. septembra 2006   (konkrétne   z   obsahu   poučenia   o   opravnom   prostriedku   na   šiestej strane uvedeného rozhodnutia) vyplýva, že proti nemu nie je ďalší opravný prostriedok prípustný. Podľa sťažovateľa z uvedeného poučenia je zrejmé, že sa v uvedenej veci môže obrátiť iba na ústavný súd.

Na základe uvedených tvrdení   sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 10/2006-112 z 19. septembra 2006 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby až do rozhodnutia o sťažnosti ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaného rozsudku krajského súdu z 19. septembra 2006.

V doplňujúcom   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   4. decembra 2006   poukázal sťažovateľ   na   nesprávnosť   súdnych   rozhodnutí   v   dedičských   konaniach   súvisiacich s predmetnou   vecou   (ide   o dedičské   konania po rodičoch   sťažovateľa   ako   poručiteľoch vedené okresným súdom pod sp. zn. D 1842/91 a sp. zn. D 1888/93) žiadajúc „... o znova prejednanie dedičstva a to po oboch rodičoch a na pozemky, ktoré nám boli ukradnuté. Sú to tieto pozemky: č. 170/1; 185/4; 187/b; 16/c; 182/c“.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Podstatou   sťažovateľovej   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   je   tvrdenie, že k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie a na prerokovanie veci v jeho prítomnosti (uvedené práva, ktoré sťažovateľ označil   ich   pomenovaním zaručujú čl. 48   ods. 2   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd), malo   dôjsť   postupom   krajského   súdu   v   konaní   o   odvolaní   vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2006.   Jeho   protiústavnosť   spočíva   podľa   sťažovateľa   v   nevyhovení jeho žiadosti   o   odročenie   pojednávania   a   prerokovaní   veci   bez   jeho   účasti   (vrátane vynesenia rozsudku z 19. septembra 2006).

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 236   ods. 1   OSP   možno   dovolaním   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak (...) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (...).

Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   treba rozumieť   nesprávny   procesný   postup   alebo   nezákonné   rozhodnutie   súdu,   ktorým sa účastníkovi   znemožní   realizácia   jeho   procesných   práv   priznaných   mu   v   občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Takýmto nesprávnym procesným postupom môže byť aj prerokovanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti účastníka konania a jeho právneho zástupcu, ktorí požiadali zo závažného dôvodu o odročenie pojednávania (napr. rozsudok najvyššieho súdu z 27. februára 2000 vo veci sp. zn. 3 Cdo 16/01).

Proti   namietanému   pochybeniu   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2006, spočívajúcom v prerokovaní veci bez prítomnosti sťažovateľa, teda v odňatí možnosti konať pred súdom, disponoval sťažovateľ dostupným a účinným právnym prostriedkom nápravy - dovolaním. Sťažovateľ ako účastník konania mohol tento mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   3 Co 10/2006-112 z 19. septembra 2006   uplatniť   na   základe   zákona   (Občianskeho   súdneho   poriadku). Uvedený   prostriedok   nápravy   bol   sťažovateľovi   priamo   dostupný   bez ohľadu   na obsah poučenia   v   rozsudku   krajského   súdu   z   19. septembra 2006,   ktoré   sa   v   zmysle   § 157 ods. 1 OSP   týkalo   iba   poučenia   o   možnostiach   a   podmienkach   na   podanie   odvolania (ako riadneho opravného prostriedku) a ani z jeho obsahu (v príslušnej časti napádaného rozsudku   krajského   súdu   z   19. septembra 2006   sa   uvádza: „Proti   tomuto   rozsudku odvolanie nie je prípustné.“) nie je možné vyvodiť sťažovateľov záver, že sa v predmetnej veci   mohol   obrátiť   už   iba   na   ústavný   súd.   Naopak   ochranu   sťažovateľovým   právam bol v danom   prípade   oprávnený,   ale   aj   povinný   poskytnúť   najvyšší   súd   v   dovolacom konaní.

Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   dovolacieho konania   rozsudok   krajského   súdu   č. k.   3 Co 10/2006-112   z   19. septembra 2006 (s možnosťou jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie v prípade uznania   opodstatnenosti   argumentácie   sťažovateľa   ohľadne   procesného   pochybenia krajského súdu) vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku krajskému súdu v tejto veci.

Právomoc ústavného súdu je v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená aj vo vzťahu k tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   prerokovania   dedičstva   po   svojich rodičoch. Rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (priama ochrana vlastníckeho práva a s ním súvisiacich subjektívnych práv vyplývajúcich z majetkovoprávnych vzťahov) patrí podľa čl. 142 ods. 1 ústavy do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd ako súdny orgán ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   v konaní   podľa   čl.   127   ústavy   rozhodnúť o dedičskom práve, resp. vlastníckom práve sťažovateľa ku konkrétnej veci.

Z uvedených dôvodov ústavný súd, po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde,   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   uvedeného   zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

3. Vzhľadom na nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti sťažovateľa   sa   ústavný   súd   už   nezaoberal   splnením   ďalších   zákonom   stanovených podmienok   meritórneho   prerokovania   sťažnosti   (náležitosťami   návrhu   -   sťažnosti, povinným zastúpením sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom kvalifikovaným právnym zástupcom - advokátom) ani jeho návrhom na vydanie dočasného opatrenia (o odložení vykonateľnosti   napádaného   rozsudku   krajského   súdu   z   19. septembra 2006),   pretože rozhodovanie o týchto otázkach stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2007