znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 18/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť R. K., bytom L., ktorou namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Okresného súdu Považská Bystrica a Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedených v prvom stupni na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 3 C 282/02, 8 C 4/05, 8 C 131/04 a 5 C 177/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2005 doručená sťažnosť (zo 16. októbra 2005) R. K., bytom L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou žiadal „... o prešetrenie rozhodnutí...“ Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný   súd“)   a Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v súvislosti s rozhodovaním o oslobodení sťažovateľa od súdnych poplatkov a ustanovení mu právneho zástupcu v konaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 282/02, 8 C 131/04 a 8 C 4/05.

Sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ neoznačil konkrétne napádané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ktorých protiústavnosť namietal. Sťažnosť neobsahovala označenie základných práv, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, ani návrh rozhodnutia (petit), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne [v súlade s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 56 zákona o ústavnom súde], teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie   ústavného   súdu   v uvedenej   veci   (napr.   III.   ÚS   17/03, III.   ÚS   234/04). K sťažnosti   neboli   pripojené   ani   kópie   právoplatných   rozhodnutí okresného   súdu a krajského súdu, ktorými mali byť porušené sťažovateľove základné práva alebo slobody.

Ústavný   súd   listom   z   23.   novembra   2005   upozornil   sťažovateľa   na   náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ako aj na skutočnosť, že jeho sťažnosť tieto zákonom predpísané náležitosti nespĺňa. Zároveň sťažovateľa poučil o podmienkach ustanovenia kvalifikovaného právneho zástupcu – advokáta v konaní pred ústavným súdom. Vyzval ho, aby v lehote 14 dní od doručenia výzvy nedostatky svojej sťažnosti v rámci svojich možností odstránil minimálne v rozsahu nevyhnutne potrebnom na posúdenie žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, pokiaľ nemá byť sťažnosť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   výzvu   ústavného   súdu   reagoval   sťažovateľ   podaním   z 8.   decembra   2005, v ktorom uviedol, že v konaniach vedených v prvom stupni na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 282/02, 8 C 131/04 a 5 C 177/04 (ktorých priebeh stručne charakterizoval) požiadal o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred súdom. Jeho žiadostiam okresný súd nevyhovel a krajský súd tieto zamietavé rozhodnutia okresného súdu v odvolacom konaní potvrdil, čím bolo porušené sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 dohovoru.

K svojmu   doplňujúcemu   podaniu   sťažovateľ   pripojil   okrem   iných   listín   kópiu uznesenia okresného súdu č. k. 3 C 282/02-35 zo 4. apríla 2003 o zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu v konaní vedenom   na okresnom   súde   pod sp.   zn. 3 C 282/02,   uznesenie krajského súdu   sp.   zn. 17 Co 109/03, 17 NcC 18/03 z 20. júna 2003, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 C 282/02-35 zo 4. apríla 2003, a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 86/2004 zo 14. júna 2004 o zastavení dovolacieho konania vo veci sťažovateľom podaného dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 17 Co 109/03, 17 NcC 18/03 z 20. júna 2003.

Sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   taktiež   kópiu   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 193/05   z 30.   augusta   2005,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 8 C 131/04-52   z   28.   júna   2005   o zamietnutí   sťažovateľovej   žiadosti   o oslobodenie   od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 131/04.

Pokiaľ ide o konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 177/04, sťažovateľ k sťažnosti pripojil kópiu uznesenia okresného súdu č. k. 5 C 177/04-35 z 18. augusta 2005 o zastavení tohto konania.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 4/05 sťažovateľ sťažnosť napriek výzve ústavného súdu z 23. novembra 2005 nedoplnil.

Sťažovateľ požiadal, aby mu ústavný súd ustanovil v konaní právneho zástupcu.

II.

2.1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

2.2. Sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 4/05 nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou uviedol, že v prípade poučenia sťažovateľa o jeho procesných právach a povinnostiach v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných   práv   a slobôd   vrátane poučenia   o tom,   ako   treba   opravu   alebo   doplnenie sťažnosti   urobiť,   je   procesnou   povinnosťou   sťažovateľa   a tiež   v jeho   záujme   výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej obsiahnuté rešpektovať. V prípade   nerešpektovania   uvedenej   povinnosti   sťažovateľom   ústavný   súd   sťažnosť   pri predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietne   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (III. ÚS 199/03).

Sťažovateľ   aj   napriek   podrobnému   poučeniu   ústavného   súdu   nedoplnil   svoju sťažnosť v stanovenej lehote a ani neskôr (až do dňa jej predbežného prerokovania) v súlade s požiadavkami   obsiahnutými   vo   výzve   ústavného   súdu   z   23.   novembra   2005. Predovšetkým nepredložil ústavnému súdu kópie právoplatných rozhodnutí okresného súdu alebo krajského   súdu,   ktorými   mali   byť   porušené   jeho   základné   práva   alebo   slobody v konaní vedenom v prvom stupni na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 4/05, a nepredložil ústavnému súdu ani žiadne iné dôkazy, z ktorých by vyplývala možnosť porušenia jeho práv v súvislosti s uvedeným konaním.

Sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 4/05 v čase jej predbežného prerokovania ústavným súdom neobsahovala také konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli byť predmetom konania ústavného súdu v merite veci. Na základe uvedenej skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade nie sú   splnené   zákonom   ustanovené   podmienky   na   to,   aby   bol   sťažovateľovi   v konaní ustanovený právny zástupca, pretože z jeho strany ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Z uvedeného dôvodu odmietol ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2.3. V súvislosti namietaným porušením základných práv a slobôd v konaní vedenom v prvom stupni na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 282/02 predložil sťažovateľ ústavnému súdu kópiu uznesenia okresného súdu č. k. 3 C 282/02-35 zo 4. apríla 2003 o zamietnutí sťažovateľovej   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a o   ustanovenie   právneho zástupcu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 282/02, uznesenie krajského súdu sp. zn. 17 Co 109/03, 17 NcC 18/03 z 20. júna 2003, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 C 282/02-35 zo 4. apríla 2003, a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 86/2004 zo 14. júna 2004 o zastavení dovolacieho konania vo veci sťažovateľom podaného dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 17 Co 109/03, 17 NcC 18/03 z 20. júna 2003.

Z ich obsahu vyplýva, že uznesenie okresného súdu č. k. 3 C 282/02-35 zo 4. apríla 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 109/03, 17 NcC 18/03 z 20. júna 2003 nadobudlo právoplatnosť ešte v priebehu roka 2003, čo potvrdzuje obsah uznesenia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   86/2004   zo   14.   júna 2004,   v ktorom   sa   konštatuje,   že sťažovateľ podal proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie 22. augusta 2003. Najvyšší súd označeným rozhodnutím zastavil konanie o podanom dovolaní z dôvodu, že sťažovateľ nebol   v rozpore   s povinnosťou   vyplývajúcou   mu   z   §   241   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   zastúpený   v dovolacom   konaní   kvalifikovaným   právnym zástupcom   (advokátom) a aj napriek písomnej   výzve a poučeniu   zo   strany   súdu   prvého stupňa tento nedostatok neodstránil (t. j. nepredložil v dovolacom konaní plnomocenstvo udelené   na   zastupovanie   jeho   osoby   konkrétnemu   právnemu   zástupcovi   –   advokátovi, z ktorého by vyplývalo, že sťažovateľom zvolený právny zástupca splnomocnenie prijal). Z obsahu   sťažovateľovho   podania   z 28.   júla 2004   adresovaného predsedovi   najvyššieho súdu, týkajúceho sa predmetnej veci (ktorého kópiu sťažovateľ pripojil k sťažnosti podanej ústavnému súdu) vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 86/2004 zo 14. júna 2004 bolo sťažovateľovi doručené 27. júla 2004.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej, sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil sťažnosťou zo 16. októbra 2005 podanou na poštovú prepravu 25. októbra 2005, t. j. zjavne po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov počítanej či už vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 3 C 282/02-35 zo 4. apríla 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 109/03, 17 NcC 18/03 z 20. júna 2003, alebo vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 86/2004 zo 14. júna 2004,   ako   aj   vo   vzťahu   k prípadnému   zásahu   do   sťažovateľových   základných   práv spočívajúcemu v postupe okresného súdu alebo krajského súdu, ktorý vydaniu označených rozhodnutí predchádzal.

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky na to, aby bol sťažovateľovi v konaní ustanovený právny zástupca, pretože z jeho strany ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti, a sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre oneskorenosť.

2.4.   Pokiaľ   ide   o konanie   vedené   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   5   C   177/04, sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   kópiu   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   5   C   177/04-35 z 18. augusta 2005 o zastavení tohto konania.

Okresný súd zastavil označeným rozhodnutím konanie vedené pod sp. zn. 5 C 177/04 pre nezaplatenie súdneho poplatku   sťažovateľom   podľa   § 10 ods.   1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.

Proti takémuto rozhodnutiu možno v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky podať odvolanie (§ 201 OSP) a vzhľadom na charakter tohto rozhodnutia týkajúceho sa zastavenia   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   prichádza   do   úvahy   aj   možnosť napadnúť prípadné právoplatné potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v danej veci dovolaním [§ 236, § 237 písm. f) OSP].

Ustanovenie   čl.   127   ods.   1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu   vo vzťahu k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   rozhoduje   ústavný   súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vychádzajúc   z uvedeného   zobral   ústavný   súd   do   úvahy,   že   právna   úprava občianskeho súdneho konania umožňuje sťažovateľovi ako účastníkovi označeného konania napadnúť uznesenie okresného súdu č. k. 5 C 177/04-35 z 18. augusta 2005 odvolaním, a tak sa využitím tohto opravného prostriedku právne účinným spôsobom domáhať ochrany svojich   práv   pred   príslušným   odvolacím   súdom   (prípadne   následne   prostredníctvom dovolania pred súdom dovolacím).

Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k názoru, že sťažovateľ má (resp. mal)   v systéme   všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   prostriedok   na   dosiahnutie ochrany svojich práv v prípade uznania jeho argumentácie súdmi oprávnenými konať v jeho veci.

Za   daných   okolností   nie   je   daný   ústavný   dôvod,   aby   ústavný   súd   vstupoval v označenom   konaní   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Nevyužitie   možnosti   ochrany svojich práv zo strany sťažovateľa uplatnením riadnych opravných prostriedkov, ako aj priamo   dostupných   a účinných   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich základných práv alebo slobôd (v tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že podľa odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 5 C 177/04-35 z 18. augusta 2005 nevyužil sťažovateľ možnosť podať opravný prostriedok ani proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 C 177/04-23 z 8. apríla 2005 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 177/04).

Princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy zároveň vylučuje možnosť paralelne   sa   domáhať   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   v konaní   pred všeobecným súdom, ako aj ústavným súdom (o daný prípad by išlo, ak sťažovateľ možnosť podať odvolanie využil).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2   uvedeného zákona   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   dospejúc   zároveň   k záveru,   že v danom   prípade   nie   sú   splnené   zákonom   ustanovené   podmienky   na   to,   aby   bol sťažovateľovi v konaní ustanovený právny zástupca, pretože z jeho strany ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

2.5. V súvislosti namietaným porušením základných práv a slobôd v konaní vedenom v prvom stupni na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 131/04 predložil sťažovateľ ústavnému súdu   kópiu   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   193/05   z 30.   augusta   2005,   ktorým potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   8   C   131/04-52   z   28.   júna   2005   o zamietnutí sťažovateľovej   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a o   ustanovenie   právneho zástupcu v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 131/04.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 4 Co 193/05 z 30. augusta 2005 uviedol: „Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a pridelenie bezplatného právneho zástupcu. V odôvodnení svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   uznesením   tohto   súdu   zo   dňa   19.   10.   2004   č.   k. 8 C 131/2004-23 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31. 1. 2005 č. k. 5Co   215/2004-28   navrhovateľovi   nebolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a pridelenie bezplatného právneho zástupcu. Konštatoval, že od tohto rozhodnutia uplynula krátka doba a dospel k záveru, že na strane navrhovateľa nie sú také okolnosti, ktoré by odôvodňovali   priznanie   oslobodenia   navrhovateľa   od   súdnych   poplatkov   a   pridelenie bezplatného   právneho   zástupcu.   Poukázal   na   to,   že   navrhovateľ   i   jeho   manželka   sú poberateľmi   starobného   dôchodku,   majú   vzájomnú   vyživovaciu   povinnosť,   sú spoluvlastníkmi   rodinného   domu,   ktorý   s   priľahlými   budovami   zmenili   na   hospodársku usadlosť. Uviedol, že navrhovateľ je tiež výlučným vlastníkom pozemku o veľkej výmere, a táto nehnuteľnosť nemá v súčasnosti nezanedbateľnú hodnotu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 138 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Namietal, že pozemok, ktorý vlastní, je bez úžitku   a   rodinný   dom   postavil   s   manželkou   už   v   mladých   rokoch.   Poukázal   na   to,   že hospodárska usadlosť pozostáva len z drevárne, maštale a garáže pre traktor. Uviedol, že má nízky príjem, 3.900,- Sk mesačne, čo je jeho jediný zdroj obživy.

Odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods. 2 písm. c) O. s. p.] a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 138 ods. 1 O. s. p. môže súd na návrh priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd   inak,   vzťahuje   sa   oslobodenie   na   celé   konanie   a   má   i   spätnú   účinnosť;   poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Predpokladom   pre   oslobodenie   účastníka   od   súdnych   poplatkov   v   zmysle   §   138 ods. 1   O.   s.   p.   sú:   1)   pomery   účastníka,   ktoré   neumožňujú   zaplatenie   týchto   súdnych poplatkov   bez   toho,   aby   sa   nezhoršilo   sociálne   a   finančné   postavenie   účastníka   a 2) skutočnosť, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   v   danej   veci   súd   prvého   stupňa   už   rozhodoval o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   a   pridelenia   bezplatného   právneho zástupcu navrhovateľovi uznesením zo dňa 19. 10. 2004, č. k. 8 C 131/2004-23 a toto uznesenie bolo v odvolacom konaní potvrdené uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31. 1. 2005, č. k 5 Co 215/2004-28.

Odvolací   súd   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   od   tohto rozhodnutia na strane navrhovateľa nedošlo k zmene osobných a majetkových pomerov, ktorá by odôvodňovala oslobodenie navrhovateľa od povinnosti zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 500,- Sk. Zaplatením súdneho poplatku vo výške 500,- Sk nebude životná úroveň navrhovateľa vážne ohrozená.

Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou uviedol, že uloženie poplatkovej povinnosti v občianskoprávnych veciach nemožno samo osebe považovať za rozporné s právom na prístup k súdu chráneným v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Všeobecný súd však   musí   v tejto   súvislosti   prihliadať   na   rovnováhu   medzi   poskytovaním   materiálnej ochrany   právam   a   oprávneným   záujmom   účastníkov   konania   a ochranou   plynulého a riadneho výkonu spravodlivosti pred neuváženým, prípadne šikanujúcim výkonom práva podať návrh na začatie konania jeho spoplatnením.

Legálnym prostriedkom na zabezpečenie rovnováhy uvedených záujmov je zákonná možnosť priznať účastníkovi súdneho konania na návrh celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 OSP), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Splnenie uvedených zákonných podmienok (predpokladov na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP) je taktiež podmienkou pre ustanovenie právneho zástupcu účastníkovi súdneho konania súdom (§ 30 OSP).

Zákonná procesná úprava občianskeho súdneho konania zveruje súdu príslušnému na konanie v konkrétnej veci právomoc zaistiť naplnenie účelu základného práva na súdnu ochranu   osoby,   ktorá   sa   podaním   návrhu   na   začatie   konania   súdnej   ochrany   domáha, v situáciách, v ktorých by jej neschopnosť uhradiť náklady poskytovanej právnej pomoci alebo výška súdneho poplatku vzhľadom na osobné, majetkové a príjmové pomery takejto osoby   predstavovali   reálnu   a objektívnu   prekážku   prístupu   k súdu   v rozpore   s účelom a zmyslom práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 209/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Po   oboznámení   sa   s obsahom uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   193/05 z 30. augusta 2005 dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Závery krajského súdu v uvedenom rozhodnutí nemožno podľa názoru ústavného súdu   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné   so sťažovateľom označeným článkom dohovoru.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa   § 25 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods.   2 uvedeného   zákona   ako   zjavne   neopodstatnenú   dospejúc   zároveň   k záveru,   že   v danom prípade   nie   sú   splnené   zákonom   ustanovené   podmienky   na   to,   aby   bol   sťažovateľovi v konaní   ustanovený   právny   zástupca,   pretože   z   jeho   strany   ide   o   zrejme   bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

2.6. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch   sťažovateľa   v uvedenej   veci   (predovšetkým   o jeho   žiadosti   o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 11. januára 2006