znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 18/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Petra Suchára, B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   Krajským   súdom   v Bratislave   v konaní   o obnove   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 3 Cb 111/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Petra Suchára   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2004   doručená   sťažnosť   Petra   Suchára,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. V.   D., B.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní o obnove konania vedeného pod sp. zn. 3 Cb 111/03.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   jeho   označeného   základného   práva   došlo nečinnosťou a prieťahmi v konaní o návrhu na obnovu konania vedenom na krajskom súde pod   sp.   zn.   3   Cb   111/03.   Poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   samotný   návrh   na   obnovu pôvodného súdneho konania sp. zn. 29 Cb 285/94 podal na označenom súde ešte 9. marca 2003   vzhľadom   k zisteniu   nových   právne   významných   skutočností.   Podľa   sťažovateľa napriek tomu, že na výzvu súdu 22. decembra 2003 uhradil súdny poplatok, krajský súd dosiaľ vo veci nekoná.

Sťažovateľ z toho dôvodu žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho práv, zakázal   krajskému   súdu   pokračovať   v ich   porušovaní   a   priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní krajského súdu o jeho návrhu z 9. marca 2003 na   povolenie   obnovy   konania   smerujúceho   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 29 Cb 285/94 z 30. januára 1997.

Ústavný súd z písomnej dokumentácie sťažovateľa v inom už skoršom jeho podaní ústavnému súdu vedenom pod sp. zn. II. ÚS 51/98 (v ktorom sťažovateľ namietal porušenie iných   základných   práv   v pôvodnom   konaní)   zistil,   že   sťažovateľ   sa   týmto   rozsudkom domáhal   voči   Slovenskej   sporiteľni,   a.   s.,   Bratislava   a ČSOB,   a.   s.,   Bratislava   čiastky 442 320 Sk, ktorá mala byť bez jeho vedomia v rozpore s podmienkami manipulovania s účtom, ktorého je spoluvlastníkom, neoprávnenými prevodmi poukázaná v prospech inej fyzickej osoby na iný účet v inom peňažnom ústave. Krajský súd ako prvostupňový súd žalobu sťažovateľa zamietol a tento rozsudok ako vecne správny potvrdil následne Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   3   Obo   127/97 zo 4. septembra 1997.

Návrhom na obnovu konania sa sťažovateľ domáhal, aby krajský súd povolil obnovu konania   vedeného   pod   sp.   zn.   3   Cb   111/03   vzhľadom   na zistenie   nových   právne významných   skutočností,   preukazovaných   sťažovateľom   v prílohe   listom   Slovenskej sporiteľne, a. s., zo 14. augusta 2003.

Obnova   konania   je   prípustná   len   z dôvodov   ustanovených   v   §   228   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku. Návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne alebo obnovu konania povolí (§ 234 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, II. ÚS 813/00).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prerokovanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01).

Účel označeného základného práva v občianskom súdnom konaní možno definovať aj ako potrebu, aby u osoby, o ktorej občianskom práve alebo záväzku má rozhodnúť súd, bol stav jej právnej neistoty odstránený právoplatným súdnym rozhodnutím v primeranej lehote. Pri   obnove konania podľa   Občianskeho súdneho poriadku   môže byť toto právo porušené v zásade len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania (I. ÚS 64/00, III. ÚS 191/02).

V konaní o návrhu na obnovu konania, v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania, nie je aplikovateľný čl. 48   ods.   2   ústavy   v časti   týkajúcej   sa   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, pretože nejde o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku a odstránenie stavu   právnej   neistoty   v primeranej   lehote   právoplatným   rozhodnutím   vo   veci.   Takéto rozhodnutie už bolo totiž vydané v pôvodnom konaní, v zmysle § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho   poriadku   predstavuje   prekážku   veci   rozhodnutej   a túto   nemožno   prejednávať znova. Právna istota už bola nastolená právoplatným rozhodnutím a trvá do   prípadného povolenia obnovy konania.

Prekážka veci   rozhodnutej   odpadne   len   nadobudnutím   právoplatnosti   rozhodnutia o povolení obnovy konania podľa § 235 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď súd bez ďalšieho   návrhu   vec   znovu   prejedná.   V tomto   štádiu   už   preto   ide   o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku, odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím o návrhu na zmenu rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní, a teda   o   aplikovateľnosť   čl.   48   ods.   2   ústavy   v časti   týkajúcej   sa   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V občianskoprávnej   veci   sťažovateľa   v konaní   sp.   zn.   29   Cb   285/94   už   bolo právoplatne rozhodnuté. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že obnova konania na základe návrhu sťažovateľa nebola v čase podania jeho sťažnosti ústavnému súdu povolená. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ nenachádza v stave právnej neistoty, čo je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a teda ani jeho označené právo nemohlo byť v tomto štádiu porušené.

Pretože   o návrhu   sťažovateľa   na   obnovu   konania   z   9.   marca   2003   krajský   súd nerozhodol právoplatne povolením obnovy konania, nemohlo u neho ani dôjsť k porušeniu označeného   základného   práva,   a preto   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2005