znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 18/04-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. K. Ö., bytom B., a MUDr. E. Ö., bytom K., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu v Komárne v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 118/02 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 To 99/03 z 19. júna 2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Mgr. K. Ö. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Komárne v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 118/02   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť Mgr. K. Ö. a MUDr. E. Ö. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2003 doručená sťažnosť Mgr. K. Ö., B., toho času K. (ďalej aj „sťažovateľ v prvom rade“), a MUDr.   E.   Ö.,   bytom   K.   (ďalej   aj   „sťažovateľka   v druhom   rade“),   vo   veci   porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   v Komárne   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   sp. zn. 2 T 118/02 zo 16. apríla 2003, ako aj postupom okresného súdu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 118/02 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 99/03 z 19. júna 2003. Na základe výzvy ústavného súdu sťažovatelia doplnili uvedenú sťažnosť z 13. októbra 2003 podaniami zo 16. decembra 2003 a z 18. decembra 2003.

K porušeniu označených práv malo podľa obsahu sťažnosti dôjsť tým, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vo veci trestného stíhania sťažovateľa v prvom rade pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona konanom 16. apríla 2003 o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom v prvom rade   proti   predsedovi   senátu   rozhodol   tak,   že   predseda   senátu   okresného   súdu   nie   je vylúčený z vykonávania úkonov v trestnom konaní sťažovateľa v prvom rade. Sťažovateľ podal   proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   sťažnosť,   ktorú   doplnil   a odôvodnil v podaniach zo 17. apríla 2003 a z 31. mája 2003. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 99/03 z 19. júna 2003 sťažnosti sťažovateľa v prvom rade nevyhovel a jeho námietku zaujatosti voči predsedovi senátu okresného súdu posúdil ako neopodstatnenú.

Podľa   obsahu   listín,   ktoré   sťažovateľ   v prvom   rade   k sťažnosti   pripojil   (kópie napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, kópie podaní sťažovateľa v prvom rade zo 17. apríla 2003 a z 31. mája 2003), namietal sťažovateľ v prvom rade zaujatosť predsedu   senátu   okresného   súdu   z dôvodu,   že   v deň   konania   hlavného   pojednávania (16. apríla   2003)   pred   vyvolaním   uvedenej   trestnej   veci „sa   prokurátor   nachádzal v pojednávacej miestnosti, čo je zaznamenané aj v zápisnici o pojednávaní (...)“ Sťažovateľ v prvom rade v tejto súvislosti poukázal na § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   podľa   neho   predseda   senátu „sústavne   ignoruje“. Sťažovateľ v prvom rade taktiež namietal „počas pojednávania mi nedovolil radiť sa so svojím obhajcom a ísť za ním, čo považuje za prechádzku a rušenie pojednávania. Vyhráža sa   mi   poriadkovou   pokutou.   Týmto   a takto   mi   zabraňuje   v účinnej   obrane   (...)   Na objasnenie   skutku   mi   nedovolí   klásť   otázky   svedkom   s tým,   že   nesúvisia   s predmetom prejednávania   skutku,   čo   nie   je   pravdou.   (...)   Moje   námietky   proti   obsahu   zápisnice z pojednávania ignoruje, neprotokoluje a neopraví výpoveď tak, aby bola zrozumiteľná“.

Podľa sťažovateľa v prvom rade krajský súd relevantne nevyvrátil jeho námietky a argumenty v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 16. apríla 2003, čím potvrdil (de facto) ich dôvodnosť, a tým aj zaujatosť súdu.

Vo vzťahu k samotnému postupu okresného súdu v predmetnej trestnej veci (sp. zn. 2   T   118/02)   sťažovateľ   v prvom   rade   uviedol,   že   mu   nebolo   umožnené   na   hlavnom pojednávaní   klásť   otázky   poškodenému,   okresný   súd   neakceptoval   jeho   návrhy   na doplnenie   dokazovania   v podaniach   z 21.   septembra   2002   a z 18.   apríla   2002 a nevysporiadal   sa   ani   s jeho   stanoviskom   z 3.   marca   2003   k znaleckému   posudku vypracovanému v rámci konania.

Okresný   súd   tak   podľa   sťažovateľa „protizákonným   postupom   účelovo   zabránil uplatňovaniu práv obžalovaného v zmysle Tr. poriadku ako aj rovnosti strán pred súdom garantovaných Ústavou SR aj medzinárodnými dohovormi“.

Sťažovateľka v druhom rade namietala, že „všeobecné súdy“ nepripustili jej vstup do konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 118/02 ako poškodenej aj napriek tomu, že uplatnila nárok na náhradu škody „na jej motorovom vozidle, na ktoré zaútočil policajt so zbraňou a poškodil ho“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).  

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   v prvom   rade   vznesenú   námietku   zaujatosti   predsedu senátu okresného súdu v konaní sp. zn. 2 T 118/02, v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných   súdov.   V právomoci   ústavného   súdu   preto   bolo   iba   posúdenie,   či   účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu, proti rozhodnutiu ktorého   nie   je   prípustný   ďalší   riadny   opravný   prostriedok)   v súvislosti   s rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 118/02 zo 16. apríla 2003 o námietke zaujatosti voči predsedovi senátu sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy, listiny a Dohovoru.

Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 118/02 zo 16. apríla 2003 sa sťažovateľ   v prvom   rade   mohol   domáhať   ochrany   svojich   práv   využitím   opravného prostriedku (sťažnosti) pred všeobecným súdom (čo aj využil).

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 99/03 z 19. júna 2003 sťažnosť sťažovateľa v prvom rade proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 118/02 zo 16. apríla 2003 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol : «Ako vyplýva z obsahu spisu, na Okresný súd v Komárne bola dňa 2. 7. 2002 podaná obžaloba na K. Ö., podľa ktorej sa mal dopustiť trestného činu útoku na verejného činiteľa (...) Predmetnú obžalobu začal prejednávať   senát v zložení predsedu senátu JUDr. T. Š. a členov senátu O. Š. a Dr. I. V. dňa 30. 9. 2002, pričom predseda senátu vyzval obžalovaného, aby si sadol na lavicu obžalovaných a nie vedľa obhajkyne   s upozornením   za   akých   podmienok   sa   môže   s ňou   radiť.   Na   to   obžalovaný vzniesol   proti   predsedovi   senátu   námietku   zaujatosti   s tým,   že   keď   existuje   prezumpcia neviny, prečo musí sedieť na lavici obžalovaných (čl. 341). O uvedenej námietke rozhodol senát uznesením tak, že predseda senátu JUDr. T. Š. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného   konania   v tejto   veci,   pričom   sťažnosť   obžalovaného   proti   tomuto   uzneseniu krajský   súd   dňa   5.   12.   2002   ako   nedôvodnú   zamietol   (čl.   365).   Na   ďalšom   hlavnom pojednávaní po vypočutí svedka J. F., člena Mestskej polície, obžalovaný opätovne vzniesol námietku zaujatosti voči predsedovi senátu, že prokurátor bol v pojednávacej miestnosti pred pojednávaním a mohol tak ovplyvniť senát. O tejto námietke rozhodol senát tak, ako je vyššie uvedené. Neobstojí námietka sťažovateľa, že predseda senátu je voči nemu zaujatý keď ho vyzval, aby si sadol na lavicu obžalovaných a nie vedľa obhajkyne, s ktorou sa chcel radiť   počas   hlavného   pojednávania,   pretože   takto   postupoval   v súlade   s ustanovením uvedeným   v   §   203   Tr.   por.   A pre   takéto   konanie   nemožno   mať   u neho   pochybnosť o nezaujatosti   v rozhodovaní   (...)   Naviac   predseda   senátu   je   povinný   viesť   hlavné pojednávanie tak, aby nebolo zdržiavané výkladmi nevzťahujúcimi sa k prejednávanej veci, a len s jeho súhlasom môže obžalovaný klásť otázky (§§ 203, 215 Tr. por.). Napokon sudca je pri výkone svojej funkcie povinný odmietnuť akýkoľvek zásah, nátlak, vplyv alebo žiadosť, musí vystupovať nezaujato k stranám a k účastníkom konania pristupovať bez predsudkov (§ 30   ods.   2   písm.   b),   d)   Zák.   o sudcoch   a prísediacich   č.   385/2000   Z.   z.).   Pokiaľ   ide o prítomnosť prokurátora v pojednávacej miestnosti pred začatím hlavného pojednávania, aj keď je pravdou, že je to neprípustné (§ 11 Vyhl. Č. 66/92 Zb.), nemožno len z tohto faktu, bez   uvedenia   konkrétnej   skutočnosti   vyvodiť   záver,   že   tým   prokurátor   ovplyvnil   senát. Napokon predseda senátu to vysvetlil v písomnom vyjadrení (čl. 399) tak, že prokurátor bol v pojednávacej miestnosti v dôsledku odročovania veci predchádzajúcej tomuto hlavnému pojednávaniu, ktoré začalo o 12,30 hod. (čl. 388). Preto ani túto námietku obžalovaného krajský súd neuznal za dôvodnú. Záverom krajský súd poznamenáva, že trestný poriadok v citovanom ustanovení predpokladá vylúčenie uvedených orgánov z vykonávania úkonov trestného   konania,   ak   možno   mať   pochybnosť   o ich   nezaujatosti   pre   ich   pomer k prerokovávanej   veci   alebo   k osobám,   ktorých   sa   úkon   priamo   dotýka.   Uvedenú pochybnosť o nezaujatosti treba preukázať do tej miery, aby bolo reálne možné ju posúdiť (...)Vyslovovať pochybnosť o nezaujatosti predsedu senátu v dôsledku procesných úkonov, ktoré   vykonal   v súlade   s Trestným   poriadkom   nie   je   namieste   (blíži   sa   k technickej obštrukcii konania okresného súdu). Ani prípadný všeobecný odkaz na „osobné skúsenosti“ s pôsobením   predsedu   senátu   v minulosti   nie   je   v tomto   smere   preskúmateľným argumentom, bez uvedenia konkrétnych skutočností. (...)»

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s týmto rozhodnutím krajského súdu a jeho právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho veci.

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa zaoberal námietkami sťažovateľa. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   vyššie   uvedené skutočnosti   nedomnieva,   že   by   skutkové   alebo   právne   závery   všeobecných   súdov v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné   s   označenými   článkami   ústavy,   listiny   a Dohovoru   (najmä   vo   vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a vo vzťahu k právu na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľom   označenými   právami   podľa   ústavy,   listiny a dohovoru, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 2 výrokovej časti rozhodnutia).

Sťažovateľ v prvom   rade   v sťažnosti   ďalej namietal, že mu nebolo umožnené na hlavnom pojednávaní klásť otázky poškodenému, okresný súd neakceptoval jeho návrhy na doplnenie dokazovania a nevysporiadal sa ani s jeho námietkami týkajúcimi sa znaleckého dokazovania v predmetnej veci.

Zo   skutočností   uvedených   sťažovateľom   v prvom   rade   v sťažnosti   je   zrejmé,   že konanie v trestnej veci, v ktorej je stíhaný pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, stále prebieha a vec v súčasnosti prejednáva a rozhoduje o nej Okresný súd Komárno ako súd prvého stupňa. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti poskytuje ústavnú ochranu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb len za podmienky, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v prvom rade je však oprávnený nedostatky v postupe okresného súdu v súvislosti   s dokazovaním, ako aj nesprávne alebo nedostatočné objasnenie skutkového stavu v predmetnej veci namietať (§ 33 ods. 1 a ods. 3 v spojení s § 12 ods. 1 a ods. 8 Trestného   poriadku)   priamo   v trestnom   konaní   pred   okresným súdom   a v prípade   ich neakceptovania   aj   prostredníctvom   odvolania   (§   245   až   265   Trestného   poriadku)   pred súdom   odvolacím.   Ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd,   pokiaľ   ide   o postup okresného súdu pri dokazovaní, sa teda sťažovateľ v prvom rade môže domáhať využitím prostriedkov, ktoré mu priznáva Trestný poriadok, pred všeobecnými súdmi (čl. 142 ods. 1 ústavy).

S ohľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (bod 1 výrokovej časti rozhodnutia).

Sťažovateľka v druhom rade v sťažnosti namietala, že jej nebol umožnený „vstup do konania“ vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 118/02 ako poškodenej aj napriek tomu, že nárok na náhradu škody riadne uplatnila.

Sťažovateľka v druhom rade v konaní pred ústavným súdom tvrdí, že uplatnila nárok na   náhradu   škody „na   jej   motorovom   vozidle,   na   ktoré   zaútočil   policajt   so   zbraňou a poškodil ho“.

Podľa § 43 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví,   spôsobená   majetková,   morálna   alebo   iná   škoda,   alebo   boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo v prípadoch uvedených v tomto zákone sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť   nárok   na   náhradu   škody,   robiť   návrhy   na   vykonanie   dôkazov   alebo   na   ich doplnenie, nazerať do spisu a oboznámiť sa so spisom, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej   reči   a právo   podávať   opravné   prostriedky   v   rozsahu   vymedzenom   týmto zákonom. Práva preštudovať spis sa môže poškodený výslovne vzdať.

Podľa § 43 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená, je oprávnený   tiež   navrhnúť,   aby   súd   v   odsudzujúcom   rozsudku   uložil   obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu.

Predmetom   konania na okresnom   súde   je obžaloba na sťažovateľa   v prvom   rade (manžela sťažovateľky v druhom rade) podaná 2. júla 2002, podľa ktorej sa mal dopustiť trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného   zákona   v podstate   na   tom   skutkovom   základe,   že   26.   marca   2002,   mal   na vyhradenom   parkovisku   odmietnuť   príslušníkovi   mestskej   polície   predložiť   doklad oprávňujúci   na   parkovanie   a po   výzve,   aby   ho   nasledoval   na   mestskú   políciu,   mal naštartovať vozidlo a naraziť ním do uvedeného príslušníka mestskej polície, ktorý po páde na zem utrpel zranenie, ktoré si vyžiadalo jednorazové ošetrenie. Sťažovateľka v druhom rade podľa svojho vlastného tvrdenia uplatnila nárok na náhradu škody proti osobe, ktorá nemá   postavenie   obžalovaného   v predmetnom   konaní,   a to   na   základe   tvrdeného protiprávneho konania, ktoré nie je predmetom obžaloby v konaní vedenom pred okresným súdom   pod   sp.   zn.   2   T   118/02.   K porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   spôsobom uvedeným v sťažnosti preto nemohlo dôjsť.  

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnenú   (bod   2   výrokovej   časti rozhodnutia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2004