znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 18/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka na neverejnom zasadnutí 12. marca 2003   prerokoval   sťažnosť   A.   Š.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného ustanovením čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   v Brezne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 C 112/00 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo A. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Brezne vo veci vedenej pod sp. zn. 2 C 112/00   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19.   decembra   2002   doručená   sťažnosť   A.   Š.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., Advokátska   kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Brezne (ďalej len „okresný súd“) v konaní o vypratanie nehnuteľností vedenom pod sp. zn. 2 C 112/00.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 18/03-7 z 15. januára 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť   na konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného súdu   k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   (ďalej   len   „sťažnosť“)   písomne   vyjadrili obaja   účastníci   konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   vyjadrením č.   Spr.   4004/03   z 28.   januára   2003   a sťažovateľ,   zastúpený   svojou   právnou zástupkyňou, stanoviskom zo 17. februára 2003.

Okresný súd vo vyjadrení podal chronológiu („faktografiu“) svojich úkonov a k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že „nakoľko súd postupoval v súlade s § 6 a 100 OSP, zbytočné prieťahy v konaní nevznikli“. Z uvedeného dôvodu okresný súd navrhol, aby „Ústavný súd SR sťažnosť navrhovateľa zamietol“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu označenom ako „Zaujatie písomného stanoviska sťažovateľa A. Š. k vyjadreniu Okresného súdu v Brezne“ tvrdila, že okresný súd „zavinil prieťahy v konaní, keď od podania návrhu na súd... neurobil žiaden procesný úkon, smerujúci k meritórnemu vybaveniu veci“. Podľa jej právneho názoru kritérium zložitosti veci tiež neobstojí, pretože ide o „banálnu“ vec ochrany vlastníckeho práva podľa platného práva“.

Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa   s ich   stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich právnych   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   podaných   stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 2 C 112/00 a k nemu pripojených súdnych spisov okresného súdu sp. zn. 4 C 131/01, sp. zn. 21 C 67/92 a sp. zn. 3 C 155/97 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:Sťažovateľ   podal   5.   mája   2000   okresnému   súdu   žalobu   o vypratanie nehnuteľností   s príslušenstvom   (žalovaný   v prvom   rade   -   Horehronské   spotrebné družstvo Brezno, žalovaný v druhom rade - J. M. z B., nájomca žalovaného v prvom rade).Po oznámení zákonného sudcu (16. mája 2000), že sa cíti byť vo veci zaujatý, Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č.   k. 17   Nc   231/00-24   z 30.   júna   2000   vylúčil   zákonného   sudcu   z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Uznesenie krajského súdu spolu so súdnym spisom bolo doručené okresnému súdu 24. júla 2000.

Okresný súd uznesením č. k. Spr 923/00, 2 C 112/00-25 z 30. októbra 2000 pridelil predmetnú vec inému zákonnému sudcovi, ktorý 22. novembra 2000 vyzval žalovaných na vyjadrenie sa k žalobe.

Po doručení vyjadrení (18. decembra 2000 a 16. januára 2001) vytýčil okresný súd prvé pojednávanie na 13. február 2001, na ktorom boli vypočutí účastníci konania a žalovaným bola uložená povinnosť doplniť svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi. Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Okresný   súd   18.   apríla   2001   zaslal   účastníkom   konania   predvolanie   na pojednávanie   s termínom   11.   mája 2001   a od   žalovaného v druhom   rade   opätovne žiadal predložiť požadovaný dôkazný materiál.

Na pojednávaní konanom 11. mája 2001 boli účastníci vypočutí (vyjadrili sa) k predmetu sporu. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v prvom rade 11. mája 2001 podal okresnému súdu návrh na určenie, že nadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu vydržaním, okresný súd uznesením č. k. 2 C 112/00-60 prerušil konanie do rozhodnutia súdu o tomto návrhu (vec vedená na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 131/01).

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa z 26. júla 2001 uznesením sp. zn. 17   Co   2120/01 z 26. septembra   2001 zrušil   uznesenie   okresného   súdu   o prerušení konania. Druhostupňové uznesenie bolo doručené účastníkom konania v októbri 2001.V mesiacoch november a december 2001 zadovažoval okresný súd súdne spisy súvisiace s prerokovávanou vecou. Listom zo 16. januára 2002 okresný súd oznámil sťažovateľovi, že termín pojednávania vytýči až po predložení súdneho spisu sp. zn. 21   C   67/92   (konanie   o určení   neplatnosti   kúpnych   zmlúv   medzi   sťažovateľom a žalovaným v prvom rade, ktoré sa týkajú predmetu sporu), ktorý je pripojený k veci sp.   zn.   3   C   155/97   (týkajúcej   sa   ďalšieho   majetkového   sporu   sťažovateľa) nachádzajúcej sa v rámci odvolacieho konania na krajskom súde.

Dňa   6.   marca   2002   zaslal   okresný   súd   účastníkom   konania   predvolania   na pojednávanie   vytýčené   na   9.   apríl   2002.   Z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   a ich právnych zástupcov bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Pozvánkou   z 28.   októbra   2002   predvolal   okresný   súd   účastníkov   na pojednávanie   s termínom   3.   decembra   2002.   Právny   zástupca   žalovaného v prvom rade ospravedlnil listom z 28. novembra 2002 svoju neúčasť na pojednávaní.

Pojednávanie   konané 3.   decembra   2002   bolo   z dôvodu   neúčasti   žalovaných odročené na 11. februára 2003.

Okresný   súd   listom   z 29.   januára   2003   oznámil   účastníkom   konania, že   z dôvodu   predloženia   súdneho   spisu   ústavnému   súdu   ruší   vytýčený   termín pojednávania.

Súdny spis sp. zn. 2 C 112/00 bol 31. januára 2003 doručený ústavnému súdu.

Vec vedená na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 131/01 týkajúca sa určenia, že   vlastníctvo   k nehnuteľnostiam   nadobudol   žalovaný   v prvom   rade   (v   tejto   veci vystupuje ako navrhovateľ), sa týka toho istého predmetu sporu ako vec vedená pod sp. zn. 2 C 112/00. Uznesením z 1. októbra 2002 okresný súd spojil veci vedené pod sp. zn. 4 C 131/01 a 2 C 112/00 na spoločné konanie, ktoré sa vedie pod sp. zn. 2 C 112/00.

Vec   vedenú   pod   sp.   zn.   21   C   67/92,   v ktorej   sa   sťažovateľ   domáhal zrušenia kúpnej zmluvy uzatvorenej v roku 1971 s právnym predchodcom žalovaného v prvom rade (v tom čase Jednota SD Brezno) okresný súd ukončil rozsudkom č. k. 21 C 67/92-94 z 22. apríla 1997, ktorým určil, že predmetná kúpna zmluva je od samého počiatku neplatná. Prvostupňový rozsudok potvrdil krajský súd rozsudkom č. k. 12 Co 388/98-130 z 12. marca 1998.

Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   3   C   155/97   okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 3   C   155/97-156   z 11.   decembra   2000   určil,   že   nehnuteľnosti   vedené   Okresným úradom   Brezno,   odborom   katastra   nehnuteľností,   na   LV   č.   3389,   a to   kotolňa evidenčné číslo 1620 na parcele KN č. 2949/2 a administratívna budova súpisného čísla   2284,   orientačného   čísla   57,   na   parcele   KN   č.   2949/3,   patria   do   vlastníctva navrhovateľa ako súčasť budovy súpisného čísla 15 na parcele KN č. 2949/1 vedenej Okresným   úradom   Brezno,   odborom   katastra   nehnuteľností   pre   k.   ú.   Brezno, na LV č. 2736 (navrhovateľom bol sťažovateľ a odporcom žalovaný v prvom rade). Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   17   Co   21/94-187   zo   14.   novembra   2001   potvrdil rozsudok okresného súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:„Okresný súd Brezno v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 112/00 porušil právo A. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Okresnému súdu Brezno v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 112/00 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie meritórne prejednaná a rozhodnutá.

A. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, ktoré je Okresný súd Brezno povinný mu vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Brezno   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v sume   1   200   Sk,   na   účet   jeho právnej   zástupkyne JUDr.   E.   Ľ.  ...   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okresný   súd   jednoznačne   uviedol,   ako   to   z obsahu   jeho   vyššie   uvedeného vyjadrenia vyplýva, že konanie v predmetnej občianskoprávnej veci nepovažuje za konanie   vykazujúce   znaky   zbytočných   prieťahov,   a navrhol,   aby   ústavný   súd „sťažnosť navrhovateľa zamietol“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   vyššie   citovanom   stanovisku   tvrdila, že okresný súd „zavinil prieťahy v konaní“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára právna istota. Pre splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka a postup súdu (napr. II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Z judikatúry   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). V týchto   veciach   ústavný   súd   totiž   prihliada   aj   na   vyššie   uvedený   účel   tohto základného práva (I. ÚS 27/02).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/92 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 2 C 112/00 je rozhodovanie o vyprataní nehnuteľnosti s príslušenstvom.

Na   rozhodnutie   posudzovanej   veci   je   (a   bolo)   potrebné   zisťovanie   ďalších skutočností   súvisiacich   s jednoznačným   ustálením   záveru   o vlastníckych   vzťahoch k predmetným nehnuteľnostiam (vrátane nájmu a z neho plynúcich záväzkov), čo je relevantným dôvodom na predĺženie priebehu súdneho konania.

S prihliadnutím na existujúci skutkový stav posudzovanej veci a platnej právnej úpravy regulujúcej právne vzťahy doriešenia, ktorých sa účastníci v predmetnom spore dožadujú, kvalifikuje ústavný súd predmetné súdne konanie za konanie takého stupňa závažnosti, ktorý môže a aj spôsobuje určité (no nie neprimerané) predĺženie trvania jeho priebehu.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa   v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd nezistil takú závažnú skutočnosť,   ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci,   a to   nielen   z hľadiska   sťažovateľom   namietaných   zbytočných   prieťahov spôsobených súdom, ale aj z hľadiska celkového priebehu súdneho konania.

Ako   to   z vyššie   uvedeného   chronologického   priebehu   súdneho   konania zisteného zo súdneho spisu sp. zn. 2 C 112/00 vyplýva, okresný súd po vykonaní prípravných   úkonov   uskutočnil   prvé   pojednávanie 9   mesiacov   po   doručení   žaloby (13.   februára   2001)   a 4   mesiace   po   pridelení   veci   inému   zákonnému   sudcovi v dôsledku   rozhodnutia   krajského   súdu   o vylúčení   pôvodného   zákonného   sudcu z prejednávania   a rozhodovania   veci,   na   ktorom   vypočul   účastníkov   a uložil žalovaným predložiť potrebné dôkazné materiály.

Ďalšie   pojednávanie   (na   ktorom   opätovne   vypočul   účastníkov   k predmetu sporu) vykonal okresný súd o tri mesiace neskôr a vzhľadom na návrh žalovaného v prvom   rade   na   určenie,   že   došlo   k   nadobudnutiu   vlastníctva   k nehnuteľnosti vydržaním (vec napadla okresnému súdu 11. mája 2001, sp. zn. 4 C 131/01), okresný súd uznesením č. k. 2 C 112/00-60 prerušil konanie do rozhodnutia súdu o tomto návrhu.

Po   rozhodnutí   krajského   súdu   (26.   septembra   2001)   o zrušení   uznesenia okresného   súdu   o prerušení   konania   a doručení   súdneho   spisu   okresnému   súdu (19.   októbra   2001)   zadovažoval   okresný   súd   (4   mesiace)   podklady   potrebné   na pokračovanie konania vo veci (súvisiace súdne spisy).

Predvolania   na   ďalšie   pojednávanie   (9.   apríla   2002)   boli   expedované 5 mesiacov (6. marca 2002) po vrátení súdneho spisu z krajského súdu. Z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti účastníkov bolo pojednávanie odročené na neurčito.

Okresný súd v mesiacoch október a november 2002 zadovažoval na Okresnom súde   v Banskej   Bystrici   a v Štátnom   archíve   v Banskej   Bystrici   potrebný   spisový materiál na rozhodnutie veci.

Ďalšie pojednávanie (určené 28. októbra 2002 na termín 3. december 2002) bolo   z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   žalovaných   odročené   na   11.   február   2003. Tento termín pojednávania bol z dôvodu predloženia súdneho spisu ústavnému súdu zrušený.

Vykonanie úkonov súvisiacich s vysporiadaním sa s problematikou vlastníctva k nehnuteľnosti vrátane rozhodovania o návrhu žalovaného vo veci (pôvodne sp. zn. 4   C   131/01)   spojenej   s predmetnou   vecou,   zaoberanie   sa   návrhmi   na   vzájomné započítanie uplatňovaných nárokov a pod. spôsobuje síce určité predĺženie konania, no   pokiaľ   súd   aktívnym   spôsobom   aplikoval   procesné   právne   úkony   regulujúce konanie   pred   ním   a sám   nespôsobil   vlastným   zavinením   predlžovanie   procesu dokazovania, nevyvolal jeho postup podľa názoru ústavného súdu následok vzniku zbytočných prieťahov v konaní.

Samotná skutočnosť uplynutia vyše dvoch rokov od nápadu veci, resp. vrátenia súdneho   spisu   z krajského   súdu   (5.   február   2000,   resp.   24.   júl   2000)   do podania sťažnosti   ústavnému   súdu   (19.   december   2002)   vzhľadom   na   vyššie   popísané okolnosti predmetného prípadu nie je podľa názoru ústavného súdu takou dobou, ktorá by   odôvodňovala   z hľadiska   komplexného   posúdenia   danej   veci   záver o neprimeranosti jej trvania, resp. o kvalifikovaní konania okresného súdu ako takého konania, ktorého dôsledkom by boli zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov   ústavný   súd   žiadal,   aby   svojím   rozhodnutím   okresnému   súdu   uložil povinnosť vo veci sp. zn. 2 C 112/00 konať a zároveň aby mu priznal zaplatenie 200 000 Sk z titulu primeraného finančného zadosťučinenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu   porušil   svojou   nečinnosťou,   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Z uvedeného   vyplýva,   že   oba výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd   vyslovil,   že   základné   právo,   ktorého   porušenie   sťažovateľ   namietal,   porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

K požiadavke sťažovateľa, aby mu boli uhradené trovy konania, ústavný súd uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania si uhrádza trovy konania zo svojho. Výnimku z tejto zásady   upravuje   ustanovenie   ods.   2   citovanej   právnej   normy,   ktoré   umožňuje ústavnému   súdu   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uložiť niektorému   účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému účastníkovi konania jeho trovy. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, pretože bolo rozhodnuté, že jeho základné právo nebolo porušené, teda nemal vo veci úspech.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2003