SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 179/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o.,Laurinská 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák,Košice, ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veciv jeho prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva naspravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnéhosúdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 1038/2009 a jeho uznesenímz 3. septembra 2012, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.11 CoE 69/2014 a jeho uznesením z 31. marca 2014, ako aj postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 ECdo 86/2015 a jeho uznesenímzo 7. októbra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola3. februára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veciv jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom podsp. zn. 10 Er 1038/2009 a jeho uznesením z 3. septembra 2012 (ďalej len „napadnutéuznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 69/2014 a jeho uznesením z 31. marca 2014 (ďalejlen „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 ECdo 86/2015 a jehouznesením zo 7. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinným sa tento zaviazalplatiť dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestalplatiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážnysúd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn.3 C 54/2009 z 13. júla 2009 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného v sume462,12 € s príslušenstvom a trov rozhodcovského konania v sume 230 €. Keďže povinnýdlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľkapodala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovskéhorozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor predložil okresnému súdu žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech sťažovateľky. Okresný súdnapadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie povereniana vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresnéhosúdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie prvostupňového súduako vecne správne potvrdil. Následne najvyšší súd napadnutým uznesením odmietoldovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243bods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov(ďalej len „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Sťažovateľka uvádza, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúciebolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatné novédokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal podľa sťažovateľky z obsahurozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinnýchdôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospel k opačným právnym záveromako arbitrážny súd v označenom konaní, čo viedlo k faktickému zrušeniu účinkovrozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky). Podľa názoru sťažovateľkyexekučný súd preskúmal exekučný titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.
Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislostipoukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré podľa názoru sťažovateľky s vecou súvisia.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej formuluje aj výhrady proti skutkovým a právnymzáverom krajského súdu, a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.
Vo vzťahu k postupu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako súdudovolacieho sťažovateľka namieta, že„tým, že súd prvého stupňa v rozpore so zákonom zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom odvolací súd toto jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, týmto postupom súdov bola sťažovateľovi odňatá jeho možnosť konať pred súdom, čím sa porušilo základné právo oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu...“. Na tomto základe je sťažovateľkapresvedčená o tom, že existovali dôvody prípustnosti dovolania, preto argumentuje, ženajvyšší súd tým, že odmietol jej dovolanie, porušil jej označené práva.
Sťažovateľka tiež namieta, že odôvodnenie napadnutého uznesenia dovolacieho súduje nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné, keďže sa najvyšší súd nevyjadrilk námietkam sťažovateľky uvedených v dovolaní.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijaljej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmia rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jejzákladné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listinya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, aby označenérozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátilokresnému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalojeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnenýa aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanejveci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu
Ústavný súd sa musel v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnostijej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislostiústavný súd bral do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudkuEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolskýa Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva,že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesnéhoodmietnutia najvyšším súdom je lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutémurozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehotaurčená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesnéhorozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu (včas podaná sťažnosťv časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho)nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté rozhodnutie krajskéhosúdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejneprerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávanýmdôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
2.1 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupoma uznesením krajského súdu, sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovýma právnym záverom krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdiluznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia navykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiežnamieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajskýsúd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jejodvolacími dôvodmi.
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto častisťažnosti námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinenýchv rozpore so zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutéhouznesenia krajským súdom.
Krajský súd sa v napadnutom uznesení v rámci odvolacieho prieskumu stotožnils právnym názorom formulovaným v napadnutom uznesení okresného súdu, ktorýmzamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, žerozhodcovská doložka obsiahnutá v poistnej zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi konaniav časti XV všeobecných poistných podmienok nebola spotrebiteľom osobitne dojednaná,a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskehozákonníka. K tomu dodal, že to„rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu... Občiansky zákonník však jasne definuje neprijateľnú podmienku, podľa ktorej nemá spotrebiteľ inú možnosť, ako prípadný spor riešiť výlučne pred rozhodcom...“.
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajskéhosúdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právnerelevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie jeposudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiskaformálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ichústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, žev posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či inýchpochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahomzákladného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne ajI. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľnýchsťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzinapadnutým rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, nazáklade ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne dospieť k záveruo ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkýmvykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd nenariadil pojednávanie a neumožnil jejuplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého stupňanenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania povinný urobiť,zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na základepodaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou podľa§ 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotnýmdovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť ajv dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolacíkonkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Túto možnosť aj využila, a tako námietke spočívajúcej v tvrdení, že odvolací súd nenapravil predmetné pochybenieokresného súdu, meritórne rozhodoval najvyšší súd ako súd dovolací. Preto vzhľadom naprincíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci ústavného súdupreskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska konformitys požiadavkami základných práv vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto časti muselústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Uvedený záver ústavného súdu o nedostatku právomoci ústavného súdu preskúmanienapadnutého postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska konformity s požiadavkamizákladných práv vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy rovnako platí aj pre námietkusťažovateľky, že takýmto postupom jej súd odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávanýmdôkazom, keďže táto námietka bola predmetom posudzovania v súvislosti s prípustnosťoudovolania sťažovateľky najvyšším súdom.
3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názoromdovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolaniapodľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdeniavykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriektomu v predmetných veciach nenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaníneoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súdtakýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí, ženapadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje nasvoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnuochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovorumožno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti (m. m.IV. ÚS 195/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sav jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnomprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladnývýklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladneinterpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, žeokresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanieexekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadilpojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadnenavrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatokpritom nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámcikonania o dovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecnýmsúdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimonariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jejnázoru postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky jenapadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postupnajvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,listiny a dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že bol v okolnostiach veciporušený princíp kontradiktórnosti, pretože sťažovateľka nebola prizvaná k dokazovaniu priposudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky exekučným súdom, čo podľa názorusťažovateľky zároveň zakladalo prípustnosť dovolania z dôvodu odňatej možnosti konaťpred súdom, ústavný súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko pléna o zjednoteníodchylných právnych názorov vzťahujúcich sa na danú problematiku, ktoré plénum prijalona neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 a ktorým je senát podľa§ 6 zákona o ústavnom súde v ďalšom konaní viazaný:
«Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadostiexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomtozáklade posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť saku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Preústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálneposkytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna ústavnéhosúdu“).»
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného aplikoval právne závery vyslovenév zjednocujúcom stanovisku pléna ústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanúv tomto konaní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutienajvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svojujudikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočneniedovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podanésťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243bods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenémusťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že„ide o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania podaného tou istou dovolateľkou... dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 243b ods. 7 O.s.p. už ďalšie dôvody neuvádza.“.Podstatou argumentácie najvyššieho súdu v obdobných veciachsťažovateľky bolo to, že je napádané rozhodnutie vydané v štádiu posudzovania splneniazákonom ustanovených procesných predpokladov, za splnenia ktorých exekučný súd poverísúdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, čižiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúciealebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), savychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,pričom v tomto štádiu sa dokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak súrozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátanedo neho založených listín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahomlistín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov navyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názorunajvyššieho súdu nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávnenéhoa povinného.
Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právona verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právovyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto právanie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takýchveciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sak vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazomje nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadovvýslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovikontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ vočipovinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojeniepriznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolotreba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúciidozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.
Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vecprerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojemv „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsoba postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľatoho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veciv „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovimožnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovaťza prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlades poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd zastáva názor, že nenariadenímpojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia navykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy nedošlo.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jejneumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušeníjej označených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonaťvšetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavnýsúd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudokSúdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. februára 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Radyč. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách samajú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania,čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bolazrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýv rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovaťúčastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí tedadodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvoduuplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvorEurópskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právoúčastníka konania oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdua vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že jev rozpore so základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádzazo skutkových okolností alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohlizoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v.Vysoký úrad, 42/59).
Vzhľadom na uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko plénaústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinounosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovaťustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu„materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu a z nichvyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutiežiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podanéhoopravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranouzaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014,bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdupostačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanomprípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreopakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musíbyť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemusúdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnostikonvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej vecisťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdnehoexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uzneseniaokresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.Preto aj keď okresný súd pochybil, keď nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinnýmdôkazom, jeho preskúmaniu ani k nemu uskutočnenému právnemu posúdeniu, jehopochybenie nemožno pričítať na ťarchu najvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatkyboli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovaťnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniunapadnutého uznesenia, za také, ktoré porušuje sťažovateľkino základné právo vyjadriť sak vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovorudošlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jejdovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté uzneseniekrajského súdu je nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže je nedostatočne odôvodnené.Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (napr.IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že považuje zaústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatokriadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkovýstav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistilv posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry,a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súduuvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností ústavný súd dospelk záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, listinya dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzaljeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatítejto častí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jej porušení.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
5. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1dodatkového protokolu ústavný súd vzhľadom na už prijaté závery týkajúce sa namietanéhoporušenia procesných garancií spravodlivého procesu, ako aj na ústavnú akceptovateľnosťzáverov vo veci konajúcich súdov považuje za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistujerelevantná súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu na jednej strane a medzi napadnutýmpostupom krajského súdu a jeho napadnutým uznesením, ako aj napadnutým postupoma uznesením najvyššieho súdu na strane druhej.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že aj túto časť sťažnosti bolopotrebné pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalšíchnávrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016