znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 179/2013-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   B.   H.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   A.   D.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 MObdo 4/2012 z 31. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 MObdo 4/2012 z 31. októbra 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   MObdo   4/2012 z 31. októbra 2012 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť B. H. trovy konania v sume 323,50 € na účet advokáta JUDr. A. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2012 doručená sťažnosť B. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 MObdo 4/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 179/2013-22 z 24. apríla 2013 sťažnosť v časti, ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vo   zvyšnej   časti sťažnosť odmietol. Ústavný súd súčasne nevyhovel návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   v   procesnom   postavení   žalovaného účastníkom   konania   o   zaplatenie   sumy   126 136,89 €   (pôvodne   3 800 000 Sk) s príslušenstvom. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vo veci rozsudkom č. k.   18   Cb/18/2001-614   z   5.   februára   2007   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Cob/117/2007-664 z 3. februára 2009 žalobu zamietol.   Najvyšší   súd   rozhodujúci   o   mimoriadnom   dovolaní   podanom   Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) najskôr uznesením sp. zn. 3 MObdo 2/2010 z 28. apríla 2011 rozsudok krajského súdu zrušil. Ústavný súd však nálezom č. k. I. ÚS 314/2011-39 z 9. novembra 2011 konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 MObdo 2/2010 z 28. apríla 2011, v dôsledku čoho bolo označené uznesenie najvyššieho súdu zrušené a vec najvyššiemu súdu vrátená na ďalšie konanie.

Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   najvyšší   súd   znovu   rozhodol   o   podanom mimoriadnom   dovolaní napadnutým uznesením   sp.   zn.   3 MObdo 4/2012   z 31.   októbra 2012,   ktorým   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   6   Cob/117/2007-664   z   3.   februára   2009 opätovne zrušil, vychádzajúc zo záveru, že odvolací súd odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom, pretože nepostupoval podľa ustanovenia § 213 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a nevyzval ju, aby sa vyjadrila k možnému použitiu ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní   použité   nebolo.   Tým   bol   podľa   najvyššieho   súdu   daný   dovolací   dôvod založený ustanovením § 237 písm. f) OSP.

Sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti uviedol, že k porušeniu ním označených práv došlo   prerokovaním   mimoriadneho   dovolania   najvyšším   súdom   napriek   nesplneniu všetkých podmienok ustanovených § 243e ods. 1 OSP. Uvedený postup je podľa názoru sťažovateľa   v   rozpore   s   judikatúrou   najvyššieho   súdu   aj   ústavného   súdu.   Námietka nesplnenia všetkých podmienok na prerokovanie mimoriadneho dovolania najvyšším súdom bola predmetom už predchádzajúcej sťažnosti podanej na ústavnom súde proti uzneseniu najvyššieho   súdu   sp. zn.   3   MObdo   2/2010   z 28.   apríla   2011,   touto   námietkou   sa   však ústavný   súd   nezaoberal,   keďže   dôvody,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   rozhodol, boli dostačujúce   na   vyslovenie   porušenia   označených   práv   a   zrušenie   napadnutého rozhodnutia.

V ďalšej časti sťažnosti   sťažovateľ opísal právne názory obsiahnuté v judikatúre ústavného   súdu   týkajúce   sa   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania,   pričom   vo   vzťahu k svojmu prípadu konštatoval, že žalobkyňa mala k dispozícii účinný prostriedok ochrany svojich práv (dovolanie), ktorý nevyužila. Rovnako sťažovateľ poukázal aj na judikatúru najvyššieho   súdu   (uznesenie   sp.   zn.   4   M Cdo   1/2008 vydané 27.   marca   2008),   ako aj ústavného súdu (uznesenie sp. zn. II. ÚS 345/2008 z 24. septembra 2008), v zmysle ktorej právomoc skúmať podmienky na podanie mimoriadneho dovolania nepatrí iba generálnemu prokurátorovi,   ale   aj   najvyššiemu   súdu   rozhodujúcemu   o   merite   veci,   a nadväzne na to konštatoval,   že   pokiaľ   najvyšší   súd   mimoriadne   dovolanie   vecne   prerokoval zaoberajúc sa   iba dôvodom   odňatia   možnosti   konať pred súdom,   nie však namietaným nesprávnym   právnym   posúdením   veci,   napriek   tomu,   že   podmienky   prípustnosti mimoriadneho   dovolania   neboli   splnené,   neprimeraným   spôsobom   zasiahol   do práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Sťažovateľ   vo   veci   samej   navrhol   vydať   rozhodnutie,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 MObdo 4/2012 z 31. októbra 2012 porušené, označené uznesenie zrušil a vec vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Súčasne   najvyššiemu   súdu   navrhol   uložiť povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.

II.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti   vyjadril najvyšší súd stanoviskom č. k. KP 3/2013-30 (Nobs 43/2013) z 3. júna 2013, v ktorom po citácii   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   144   ods.   1   ústavy k sťažovateľovým námietkam, že najvyšší súd prerokoval mimoriadne dovolanie napriek tomu, že neboli splnené podmienky na jeho podanie, uviedol:

„Touto otázkou sa vo veci konajúci senát NS SR zaoberal v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia na strane 11, na ktoré v podrobnostiach poukazujeme. V danom prípade   išlo   o   potvrdzujúce   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   kde   prípustnosť   dovolania s poukazom   na   ustanovenie   §   238   OSP   dané   nie   je.   Podaním   dovolania   s   odkazom na ustanovenie § 237 písmeno f) OSP žalobkyňa nemohla namietať správnosť napadnutých rozhodnutí z hmotnoprávnych dôvodov. Z uvedeného dôvodu je najvyšší súd toho názoru, že bola   splnená   podmienka   daná   ustanovením   §   243e   OSP,   keď   dotknutá   účastníčka bez toho,   aby   podala   dovolanie,   dala   podnet   na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej republiky   a   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   mimoriadne   dovolanie   podal, ktoré najvyšší   súd   prejednal   a   rozhodol   o   ňom   tak,   že   zrušil   mimoriadnym   dovolaním napadnuté   rozhodnutie.   Nedošlo   tým   k   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa § 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, najvyšší súd má za to, že uznesením NS SR sp. zn. 3 MObdo/4/2012 z 31. októbra 2012 k porušeniu sťažovateľom namietaných práv, nedošlo.“

Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení   z 26.   júna 2013   k   stanovisku   najvyššieho   súdu uviedol, že právne závery konajúceho senátu v označenej časti napadnutého rozhodnutia sú z   hľadiska   nárokov   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nedostatočné. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „otázku   splnenia   podmienok   pre   podanie   mimoriadneho dovolania je v tomto prípade potrebné skúmať nie podľa dôvodov uplatnených žalobkyňou, resp. generálnym prokurátorom, ale z hľadiska tých dôvodov, na základe ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o zrušení právoplatného rozsudku odvolacieho súdu... Otázkou správnosti napadnutých rozhodnutí z hmotnoprávnych dôvodov sa konajúci senát vôbec nezaoberal... práve z dôvodu, že dospel k záveru o opodstatnenosti mimoriadneho dovolania z dôvodu vady konania spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   v   danej   veci   upustil   od   ústneho   pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, s vyjadrením predsedu najvyššieho súdu č. k. KP 3/2013-30 (Nobs 43/2013) z 3. júna 2013, vyjadrením sťažovateľa z 26. júna 2013, ako   aj   s obsahom   napadnutého   rozhodnutia   a   spisu   vedeného   okresným   súdom pod sp. zn. 18 Cb/18/01   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutie   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných   súdov   je   najčastejšie   daná   rozporom   súvislostí   ich   právnych   argumentov a skutkových   okolností   prejednávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo absenciou   jasných   a   zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Okrem   toho   však   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu   môže   vyplývať aj z ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných na prerokúvaný   skutkový   prípad.   Právomoc   ústavného   súdu   konštatovať   porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v   ústavnom   a   zákonnom   procesnoprávnom a hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú   predovšetkým   princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru   je   potrebné   posudzovať   spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom na povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce z medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (pozri napr. III. ÚS 79/02)   zahŕňa   zároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu   presvedčivo   a   správne vyhodnotiť dôkazy   a svoje rozhodnutia   náležite   odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 OSP, m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia   (§   157   ods.   2   OSP)   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

Všeobecný   súd   by   mal   vo   svojej   argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   dbať   tiež   na   to,   aby   premisy   zvolené   v   rozhodnutí,   rovnako   ako   závery, ku ktorým   na   základe   týchto   premís   dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú) verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ale   v   neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé. Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovať v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 77/02,   III. ÚS 63/06, III. ÚS 127/2010) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   takých   medzinárodných   zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   už   konštatoval   (III. ÚS 341/07, III. ÚS 212/2011),   že   nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov   zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Po zrušení uznesenia najvyššieho súdu č. k. 3 MObdo 2/2010-703 z 28. apríla 2011 nálezom   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   314/2011-39   z   9.   novembra   2011   z   dôvodu, že nedoručením   mimoriadneho   dovolania   sťažovateľovi   pred   rozhodnutím   dovolacieho súdu   bola   nepochybne   porušená   jedna   z   požiadaviek   spravodlivého   procesu   – kontradiktórnosť konania, pretože mu nebolo umožnené zaujať stanovisko k mimoriadnemu dovolaniu   generálneho   prokurátora,   a   tým   sa   účinne   podieľať   na   bránení   svojho už právoplatne   priznaného   práva,   najvyšší   súd   odstránil   ústavným   súdom   vytknuté pochybenie a opätovne vo veci rozhodol uznesením sp. zn. 3 MObdo 4/2012 z 31. októbra 2012, ktorým rozsudok krajského súdu č. k. 6 Cob 117/2007-644 z 3. februára 2009 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V uznesení napadnutom touto sťažnosťou najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia uviedol:

„Za   základnú   otázku   v   tomto   dovolacom   konaní   s   poukazom   na   vyjadrenie žalovaného k mimoriadnym dovolaním Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 3 O. s. p.) označil, či s poukazom na ustanovení § 243e O. s. p. v ide o dovolanie prípustné, teda   či   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   mohol   účinne   podať   mimoriadne dovolanie za predpokladu, keď podľa žalovaného nebola splnená podmienka, že ochranu žalobkyni nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Z   ustanovenia   §   243e   O.   s.   p.   vyplýva,   že   ak... prokurátor   na   základe   podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu, alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu mimoriadne dovolanie.

V z obsahu spisu je jednoznačné to, že išlo o právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu   k,   proti   ktorému   podal   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   mimoriadne dovolanie,   na   základe,   ktorého   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   (10a   ods.   3 O. s. p.) v konaní o mimoriadnom dovolaní rozhodnutím 3 MObdo 2/2010 zo dňa 28. 04. 2011 rozhodol, teda posudzoval mimoriadne dovolanie ako podané v súlade s ustanovením § 243e O.   s. p. Ústavný súd Slovenskej republiky v jeho náleze II. ÚS 58/2010 taktiež nespochybnil že ide o mimoriadne dovolanie podané v súlade s ustanovením § 243e O. s. p., a   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   3   MObdo   2/2010   zrušilo   iba   sa účelom odstránenia nedostatku povinnosti zakotvenej v ustanovení § 243i ods. 1 O. s. p. zaslať mimoriadne dovolanie účastníkovi konania na vyjadrenie, z obsahu spisu je zrejmé, že   mimoriadne   dovolanie   bolo   účastníkovi   konania   zasielané   na   adresu   jeho   právneho zástupcu, ktorého síce plnomocenstvo bolo odvolané, i keď právny zástupca žalovaného túto skutočnosť   z   konajúcemu   súdu   neoznámil   zásielku   zasielanú   neskôr   ako   mimoriadne dovolanie napriek jeho zrušeného plnomocenstvu prijal. Najvyšší súd Slovenskej republiky vytknutú vadu Ústavným súdom Slovenskej republiky odstránil a nemá dôvod v tomto štádiu s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 58/2010 pochybovať, či Generálny prokurátor Slovenskej republiky v danom prípade postupoval v intenciách ustanovenia § 243e O. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň považuje za potrebné uviesť, že žalobkyňa podala podnet na generálnu prokuratúru proti právoplatnému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým ako účastníčka konania výrok rozhodnutia namietala. Žalobkyňa týmto, že podala podnet o preskúmanie správnosti rozhodnutia na generálnu prokuratúru Slovenskej republiky postupovala v súlade s ustanovením § 243e ods. 2 O. s. p., ktoré ustanovenie jej neukladá podať predtým ako podal podnet po preskúmanie mimoriadnym dovolaním,   že   musí   podať   vyjadrené   v   dovolanie.   Takáto   povinnosť   jej   zo   žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva,   a preto Najvyšší súd slovenskej republiky sa nemohol stotožniť s tvrdením žalovaného v jeho vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, že v danom prípade Generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie   podať   nemohol,   nakoľko   podľa   žalovaného   ochranu   žalobkyne   bolo   možné dosiahnuť iným právnym prostriedkom a to podaním dovolania s poukazom na ustanovenie § 236 O. s. p., keďže v danom prípade prípustnosť dovolania § 238 O. s. p. daná nebola, s poukazom na ustanovení § 237 O. s. p.

Z ustanovenia § 243f ods. 1 O. s. p. vyplýva, kedy možno napadnúť mimoriadnym dovolaním právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v a § 243e O. s. p. a jednou z podmienok   je   aj   podmienka uvedená v písmene   c)   O.   s.   p.,   ak   rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, ako aj podmienky zakotvené písmenách a), b)   a   ani   jedno   z   podmienok   nie   je   viazaná   na   splnenie   podmienky   podať   dovolanie s poukazom na ustanovenie § 236 O. s. p. Táto podmienka nie je zakotvená ani v obsahu ustanovenia § 243e O. s. p. vo vete takúto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   danom   prípade   zastavaná   názor, že žalobkyňa   tým,   že   nepodala   dovolanie   v   zmysle   ustanovenia   §   26   O.   s.   p.   proti právoplatnému   potvrdzujúcemu   rozhodnutiu,   podnet   na   preskúmania   výroku   súdneho rozhodnutia   podať   mohla   a   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   neporušil ustanovenie § 243e O. s. p., keď na základe tohto prijatého podnetu v súlade s ustanovením §   243e   O.   s.   p.   mimoriadne   dovolanie   podal,   čo   vyplýva   aj   z   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   II.   ÚS   58/2010,   keď   v   tejto   veci   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky,   ktorým   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   na   základe   podaného mimoriadneho dovolania konal, zrušil.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v opätovnom konaní   o mimoriadnom dovolaní sa námietkami žalovaného uvedenými vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu nezaoberal nakoľko pre dôvod, pre ktorý napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušuje, súd právne irelevantné, ide o hmotnoprávne námietky žalovaného, ktoré môžu byť predmetom skúmania odvolacím súdom v novom konaní   vo   veci.   V   novom   konaní sa rozhodne   aj o   trovách mimoriadneho dovolacieho konania.“

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namieta porušenie princípu   právnej   istoty   a   z   neho   vyplývajúcej   zásady   nezmeniteľnosti   právoplatných rozhodnutí,   keďže   v   danom   prípade   nepovažoval   za   splnené   všetky   podmienky na konanie o mimoriadnom dovolaní. V zásade považuje výklad a aplikáciu relevantných procesnoprávnych predpisov najvyšším súdom v jeho prípade za arbitrárne.

Ústavný   súd   zo   spisu   vedeného   najvyšším   súdom   k   mimoriadnemu   dovolaniu generálneho   prokurátora   zistil,   že   sťažovateľ   sa   k   mimoriadnemu   dovolaniu   vyjadril podaním   z   28.   septembra   2012,   v   ktorom   vo   vzťahu   ku   generálnym   prokurátorom namietanej   procesnej   vade   majúcej   za   následok   odňatie   možnosti   účastníka   konať pred súdom [uvedená vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu] uviedol, že mimoriadne dovolanie je dovolaním, ktoré   je   mimoriadne   výlučné   z   dôvodu,   že   na   jeho   podanie   je   procesne   legitimovaný len generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania. Sťažovateľ pritom obšírne argumentoval obsahom nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 57/99 a prezentoval názor, že v posudzovanom prípade mala žalobkyňa k dispozícii účinný prostriedok nápravy ochrany svojich práv, ktorý nevyužila, a preto   podmienky   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   splnené   neboli.   Nadväzne na to sa sťažovateľ   zaoberal   právomocou   najvyššieho   súdu   skúmať   splnenie   podmienok na podanie   mimoriadneho   dovolania   poukazujúc   pritom   na   judikatúru   ústavného   súdu (II. ÚS 58/2010,   II. ÚS 345/08).   V   ďalšej   časti   vyjadrenia   k   mimoriadnemu   dovolaniu sťažovateľ uviedol svoju argumentáciu k hmotnoprávnemu posúdeniu prípadu generálnym prokurátorom   v mimoriadnom   dovolaní,   z   ktorej   generálny   prokurátor   vyvodzoval záver o nesprávnom   právnom   posúdení   veci   krajským   súdom   v   jeho   rozsudku č. k. 6 Cob/117/2007-664 z 3. februára 2009.

Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

V   súvislosti   s   konaním   o   súlade   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000   vyslovil   ústavný   súd   svoj   názor,   podľa   ktorého   mimoriadne   dovolanie   môžeme považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré   je   mimoriadne   výlučne   z   dôvodu,   že   na   jeho   podanie   je   procesne   legitimovaný iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie   účastníkom   konania.   Inak,   tak   ako   to   potvrdzuje   aj   zákon,   pre   mimoriadne dovolanie   a   mimoriadne   dovolacie   konanie   platí   tá   istá   procesná   úprava, ako to je pri dovolaní podanom účastníkom konania (§ 242 až § 243c OSP, kde sa síce ustanovuje   primerané   použitie   ustanovení   o   dovolaní,   ale   v   podstate   ide   o   ich   priame použitie).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho konania   vyjadreného   v   §   1   OSP.   Súčasne   tento   účel   sleduje   ochranu   účastníka pred dôsledkami   nespravodlivého   procesu,   konania,   ktoré   trpí   základnými   procesnými pochybeniami a   postupmi   súdov   znamenajúcimi   až   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu. Tento   záver   podľa   názoru   ústavného   súdu   potvrdzujú   dôvody   mimoriadneho   dovolania ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky   zákonom   dovolené   a   efektívne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv   a   zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto právne   prostriedky   nemala k   dispozícii,   tak ako   to   je vo   veciach   správneho   súdnictva, kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené   využiť   tieto   právne   prostriedky   nápravy.   Z   tohto   zákonného   predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99).

Judikatúra   ústavného   súdu   zastáva   stabilne   názor,   že   mimoriadne   dovolanie predstavuje   výnimku   z   pravidla   stability   súdneho   rozhodnutia   vyjadreného   jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom   presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho   rozhodnutia   v   odôvodnených   prípadoch.   Uvedený   účel   môže   mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení   vytýkaných   v   mimoriadnom   dovolaní.   Rešpektovanie   týchto   kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).

V   okolnostiach   sťažovateľovej   veci   je nesporné,   že   žalobkyňa sa   proti   rozsudku okresného   súdu   bránila   (aj   keď   neúspešne)   podaním   odvolania,   na   podanie   ktorého bola podľa platného procesného predpisu oprávnená. Vzhľadom na potvrdzujúci charakter výroku   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   výrokom   tohto   rozsudku   zároveň   nezaložil prípustnosť   dovolania   z   dôvodu,   že   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného významu, je zrejmé, že žalobkyňa mohla rozsudok krajského súdu napadnúť dovolaním iba z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, t. j. že v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 OSP, nie však z dôvodov ustanovených § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP   (t.   j.   že   konanie   bolo   postihnuté   inou   vadou   majúcou   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Žalobkyňa   však   dovolanie   z   dôvodu,   že   v   konaní   došlo   k   niektorej   z   procesných   vád vymenovaných   v   §   237   OSP,   nepodala,   teda   nevyužila   všetky   zákonom   dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov.

V napadnutom uznesení najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu zrušil z dôvodu zistenia procesnej vady majúcej za následok odňatie možnosti účastníka konať pred súdom [tento dovolací dôvod vyplýva z § 237 písm. f) OSP]. Nezaoberal sa však správnosťou napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov z hmotnoprávnej stránky, hoci tak mohol urobiť.   Neobstojí   preto   obrana   najvyššieho   súdu,   že   napadnutým   uznesením   nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených práv, keďže nesprávnosť hmotnoprávneho posúdenia veci   mohol   v   danej   veci   namietať   len   generálny   prokurátor   v   mimoriadnom   dovolaní, pretože skutočné dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil (t. j. odňatie možnosti konať pred súdom), mohla žalobkyňa namietať aj sama, a to v dovolacom konaní. Práve   v   tejto   okolnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   spočíva   arbitrárnosť   postupu najvyššieho súdu, ktorý v rámci konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušením   rozsudku   krajského   súdu   z   dôvodu,   pre   ktorý   bolo   možné   zrušiť   napadnuté rozhodnutie   prostredníctvom   iného   právneho   prostriedku   nápravy   (dovolania   podaného žalobkyňou   do   1   mesiaca   od   právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu),   zasiahol neprípustným spôsobom   do   právoplatne skončeného konania prekračujúc účel   a zmysel ústavných limitov ustanovených pre prípustnosť zásahu do právoplatne skončeného konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom.

Princíp   stability   súdneho   rozhodnutia   vyjadrený   jeho   právoplatnosťou   vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Takýmto postupom, ktorým najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu len z dôvodu, pre ktorý mohla sama žalobkyňa podať dovolanie, sa najvyšší súd odchýlil od ústavne súladného výkladu   aplikovaného zákonného ustanovenia   o mimoriadnom   dovolaní (§   243e ods.   1 OSP), následkom čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   tejto   súvislosti   správnosť   postupu   najvyššieho   súdu   neodôvodňuje   ani   ním formulovaný   názor,   že   žalobkyňa   mala   možnosť   podať   podnet   na   preskúmanie   výroku rozhodnutia   krajského   súdu   a   generálny   prokurátor   neporušil   ustanovenie   §   243e   OSP, keď na jeho základe vo veci mimoriadne dovolanie podal. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu   totiž   vyplýva,   že   na   skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať,   právomoci   o ňom   konať a rozhodnúť,   či   splnenia iných zákonom   ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o   ňom   ustanovuje   príslušný   procesný kódex. Uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti, a rovnako tak aj pokiaľ ide o návrh na začatie konania o mimoriadnom dovolaní (II. ÚS 345/08).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako štvrtá inštancia   všeobecného   súdnictva,   a   pri   ústavnom   prieskume,   ktorý   realizuje,   nemá povinnosť   vytýkať   všetky   pochybenia   a   nedostatky   preskúmavaných   rozhodnutí všeobecných   súdov,   prípadne   postupov,   ktoré   ich   vydaniu   predchádzali.   Preto, aj keď sa ústavný súd v náleze č. k. I. ÚS 314/2011-39 z 9. novembra 2011 riadil princípom samoobmedzenia   a zdržanlivosti,   v   dôsledku   čoho   nepovažoval   za   vhodné   zaoberať sa všetkými sťažovateľom   namietanými skutočnosťami,   najvyšší súd   bol pri   opätovnom prerokovaní   mimoriadneho   dovolania   povinný   zaoberať   sa   všetkými   relevantnými argumentmi   prednesenými   sťažovateľom   v   jeho   vyjadrení   k   mimoriadnemu   dovolaniu a vychádzajúc z ich obsahu dať na ne dostatočnú a ústavne konformnú odpoveď.

Vzhľadom   na   to,   že   najvyšší   súd   tak   neurobil,   ústavný   súd   posúdil   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako porušujúce základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jemu porovnateľné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ako to vyplýva z druhého bodu výroku rozhodnutia. V ďalšom konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods.   6 zákona o ústavnom súde).

IV.

Ústavný súd rozhodol aj o návrhu sťažovateľa na úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli z dôvodu jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. A. D., B. Sťažovateľ si uplatnil trovy právneho zastúpenia súhrnne v sume 323,50 € za 2 úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763,00 €. Úhradu priznal ústavný súd ako za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Nárok právneho zástupcu na úhradu tretieho úkonu právnej služby ústavný súd nepriznal, pretože   jeho   replika   k   stanovisku   okresného   súdu   neobsahovala   žiadne   podstatné skutočnosti, ktoré neboli (resp. nemohli byť) uvedené už v podanej sťažnosti a ktoré by mali podstatný vplyv na rozhodnutie ústavného súdu v danej veci (obdobne napr. IV. ÚS 3/05, III. ÚS 283/09).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 127,16 € a základná sadzba paušálnej náhrady výdavkov (tzv. režijný paušál) sumu 7,63 €, teda v danom prípade odmena a režijný paušál predstavuje za 2 úkony právnej služby sumu 269,58 €. Ústavným súdom priznanú odmenu a náhradu hotových výdavkov bolo potrebné podľa § 18 ods. 3 vyhlášky zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, t. j. o sumu 53,92   €.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zaviazal   najvyšší   súd   na   zaplatenie   sumy 323,50 € právnemu zástupcovi sťažovateľovi ako úhrady trov konania. Uvedenú úhradu trov   konania je najvyšší   súd   zaviazaný zaplatiť na účet   právneho zástupcu   sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013