znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 179/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. A., P., Č., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Slovenskej   advokátskej   komory   sp.   zn.   2612/09 z 3. augusta   2009,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   4   S 217/2009 z 3. decembra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 6/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Z. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012 doručená sťažnosť JUDr. Z. A., P., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Slovenskej advokátskej   komory   (ďalej   len   „SAK“)   sp.   zn.   2612/09   z 3.   augusta   2009,   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 S 217/2009 z 3. decembra 2010   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 24. novembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžo 6/2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že SAK vydala napadnuté uznesenie sp. zn. 2612/09   z 3.   augusta   2009,   ktorým   bol   sťažovateľ   vyčiarknutý   zo   zoznamu advokátov. Sťažovateľ   sa   žalobou   podanou   na   krajskom   súde   domáhal   preskúmania   a   zrušenia napadnutého uznesenia SAK z 3. augusta 2009. Krajský súd o žalobe sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. 4 S 217/2009 z 3. decembra 2010 tak, že ju zamietol. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie. V odvolaní okrem iného namietal, že správny orgány pochybil, pretože nerešpektoval § 28 ods. 1 organizačného poriadku   SAK,   podľa   ktorého   predstavenstvo   umožní   advokátovi   osobne   sa   vyjadriť k dôvodom, pre ktoré rozhoduje o jeho vyškrtnutí zo zoznamu vedeného komorou alebo o pozastavení   výkonu   povolania,   a o tejto   možnosti   ho   vhodným   spôsobom   upovedomí. Nerešpektovanie   citovaného   ustanovenia   organizačného   poriadku   SAK   sťažovateľ odôvodňoval tým, že SAK svojím postupom porušila jeho práva, pretože mu neumožnila osobne   sa   vyjadriť   k dôvodom   rozhodnutia   aj   napriek   vedomosti   SAK,   že   v čase doručovania výziev na vyjadrenie zo strany SAK, ako i v čase zasadnutia SAK bola SAK informovaná o tom, že sťažovateľ sa zdržiaval v zahraničí, a napriek tomu konala v jeho neprítomnosti.   Sťažovateľ   v uvedenom   videl   nezákonnosť   napadnutého   uznesenia   SAK z 3. augusta 2009.

Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   4   S 217/2009   z 3.   decembra   2010   tak,   že   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   potvrdil   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžo   6/2011   z   24.   novembra   2011. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že «v konaní nebolo sporné, že žalobca včas nepreukázal splnenie zákonom danej povinnosti uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení na rok 2009 (nepreukázal povinné poistenie pre prípad zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   výkonom   advokácie,   pozn.).   V   tomto   smere spochybňovanie   evidencie   žalovanej   ako   aj   obavy   žalobcu   o   úspešnosti   platieb zo zahraničia sú bez právneho významu.

V podstate   jedinou   zásadnou   námietkou   žalobcu   v   súdnom   konaní   bolo,   že   sa nemohol pred rozhodnutím žalovaného osobne vyjadriť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   oboznámení   sa   s   rozsahom   a   dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po oboznámení sa s obsahom   pripojeného   spisového   materiálu   nezistil   dôvod   na   zmenu,   alebo   zrušenie napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa krajský súd náležite vyporiadal so žalobcovou námietkou týkajúcej sa nemožnosti „osobne sa vyjadriť vo veci“. Táto námietka nebola spôsobilá   spochybniť   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného,   pretože   nebolo sporné, že žalobca možnosť vyjadriť sa k veci, predložiť dôkazy a brániť sa v lehote, ktorú určil správny orgán, a to do 03. júla 2009 ani do rozhodnutia vo veci 03. augusta 2009, mal.

Najvyšší   súd   ďalej   konštatuje,   že   žalobca   bol   o   tom,   že   sa   má   03.   júla   2008 uskutočniť   zasadnutie   PSAK   za   účelom   prejednania   jeho   veci   dostatočne   vopred informovaný, no napriek tomu sa konania nezúčastnil a hoci svoju neúčasť ospravedlnil, o odročenie jednania nežiadal ani na svojej osobnej účasti netrval.

Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu najvyšší súd k námietke žalobcu, že sa nemohol pred rozhodnutím žalovaného osobne vyjadriť, najvyšší súd dodáva, že ak tak žalobca   mienil   urobiť,   na   predvolanie   žalovaného   na   ústne   prejednanie   veci   nesporne oznámiť, kedy je možné počítať s jeho osobnou účasťou. Žiaden konkrétny dôvod, prečo si svoju   povinnosť   voči   SAK   riadne   a   včas   nesplnil   a   aké   konkrétne   dôvody   mu   bránia zúčastniť   prejednania   veci   žalobca   však   neuviedol   ani   nezdokladoval.   V   tomto   smere tvrdenie   žalobcu,   že   je   v   zahraničí   viazaný   dlhodobým   liečebným   pobytom   a   jednaním so spoločnosťou H., so sídlom v C., Š., ktorý „nebolo možné prerušiť“ (pol roka?), bez predloženia   akýchkoľvek   dokladov   je   nedostatočné   a   javí   sa   byť   účelové,   rovnako   ako tvrdenie žalobcu, že zo zahraničia nemal možnosť poistné uhradiť. Ani z listov z 29. júna 2009, ako aj z 30. júna 2009 doručených žalovanému nevyplýva,   že by žalobca žiadal o odročenie zasadnutia PSAK na iný termín, žalobca iba ospravedlnil svoju neúčasť stým, že poistenie zodpovednosti za škodu uhradí po svojom návrate zo zahraničia, čo možno predpokladať do konca mesiaca augusta 2009. Zo žiadneho listu žalobcu ani pracovníčky jeho kancelárie nevyplýva, že by žalobca trval svojej osobnej účasti na zasadnutí PSAK, žalobca iba požiadal o predĺženie lehoty na vykonanie platieb. Ani samotná korešpondencia žalobcu zo zahraničia nepreukazuje, že by si svoju povinnosť podľa § 27 ods. 1 zákona o advokácii nemohol riadne splniť ešte v čase do rozhodnutia žalovaného.

Aj podľa názoru najvyššieho súdu možnosť vyjadriť sa k veci v zmysle § 28 ods. 1 organizačného   poriadku   Slovenskej   advokátskej   komory,   podľa   ktorého   predstavenstvo umožní advokátovi sa osobne vyjadriť k dôvodom, pre ktoré rozhoduje o jeho vyškrtnutí zo zoznamu vedeného komorou, alebo o pozastavení výkonu povolania a o tejto možnosti ho vhodným spôsobom upovedomí, bola žalobcovi jednoznačne poskytnutá.

V   tomto   smere   možno   prisvedčiť   vyjadreniu   žalovanej,   ktoré   bolo   žalobcovi aj doručené, že citované ustanovenie organizačného poriadku neukladá povinnosť nekonať do tej doby, kým sa advokát osobne nevyjadri. Neodloženie rozhodovania o vyčiarknutí žalobcu   zo   zoznamu   advokátov,   navyše   ak   žalobca   sa   svojej   osobnej   účasti   netrval, ani   najvyšší   súd   nepovažuje   za   takú   vadu,   ktorá   by   mohla   mať   vplyv   na   zákonnosť rozhodnutia PSAK.

Na   žalobcove   námietky   vznesené   v,   žalobe   i   v   odvolaní   najvyšší   súd   záverom k ustanoveniu   §   28   ods.   1   organizačného   poriadku   Slovenskej   advokátskej   komory poukazuje na to, že každý demokratický štát ochranu subjektívnych práv len ponúka, ale nevnucuje, a že „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.».

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta, že „postupem orgánu činných v trestním řízení a označených obecných souduͦ Slovenské republiky stěžovateli jako advokátovi nebylo řádně zajištěno jeho právo na spravedlivý proces“. V tejto súvislosti sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že „dle   ustálené   judikatury   evropských   souduͦ je   nedělitelnou součástí   práva   na   spravodlivý   proces   i právo   stěžovatele   jednat   před   soudem.   Právo každého, tedy i sťěžovatele jednat před soudem nesmí být ohroženo, či znemožneno hrozbou zneužití výkonu státní moci.“. Sťažovateľ tvrdí,   že toto jeho právo „jednat před soudy Slovenské republiky bylo... znemožněno“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedenej   argumentácie   v   závere   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Usnesení   Slovenské   advokátní   komory   č.   2612/09   ze   dne   3.8.2009,   rozsudek Krajského soudu v Bratislave č.k. 4 S217/2009-43 ze dne 3.12.2010 a rozsudek Nejvyššího soudu Slovenské republiky č.k.5 Sžo/6/2011 ze dne 24.11.2011 se zrušují.

2. Slovenské advokátní komoře se ukladá, aby v seznamu advokátů obnovila zápis stěžovatele.

3. Ministerstvo vnitra Slovenské republiky je povinno za ohrožení řadného výkonu práv stěžovatele na území Slovenské republiky v důsledku neúčinného výkonu právomoci orgánů Slovenské republiky činných v trestním řízení, včetně jeho práva na svobodu osobní bezpečnost ve Slovenské republice, vyplatit stěžovateli na finančním zadostiučinéní částku 1.633 miliónu eur.“

Sťažovateľ   súčasne   navrhol,   aby   ústavný   súd „do   konečného   rozhodnutí   o jeho ústavní stížnosti ze dne 9.3.2012 a ústavní stížnosti ze dne 14.3.2012 Ústavní soud SR řízení o ústavní   stížnosti   stěžovatele   proti   rozsudku Nejvyššího soudu   Slovenské republiky   č.k. 5 Sžo/6/2011 ze dne 24.11.2011 přerušil“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade považoval za dôležité poukázať na to, že sťažovateľ, hoci sám   je,   respektíve   bol   advokátom,   nedoložil   plnú   moc   pre   advokáta   na   zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, ďalej na skutočnosť, že predložená sťažnosť sťažovateľa sa vyznačuje značnou nekonzistentnosťou argumentácie vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práv označenými rozhodnutiami SAK a všeobecných súdov. V tejto súvislosti ústavný súd   ďalej   poukazuje   aj   na   nedostatok   petitu   sťažnosti,   kde   úplne   absentuje   návrh na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa. Napriek uvedeným nedostatkom   sťažnosti,   ktoré   by   v takomto   rozsahu   ústavný   súd   štandardne   viedli k odmietnutiu sťažnosti   sťažovateľa pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí   aj vzhľadom na kvalifikovanosť samotného sťažovateľa, ústavný súd v záujme materiálnej ochrany   práv   sťažovateľa   vychádzajúc   z celkového   obsahu   sťažnosti   bez   akýchkoľvek pochybností ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   rozhodnutiami   SAK   a všeobecných súdov,   preto   predmet   svojho   konania   ustálil   tak,   ako   to   je   uvedené   v záhlaví   tohto rozhodnutia.

1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením SAK sp. zn. 2612/09 z 3. augusta 2009 a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4 S 217/2009 z 3. decembra 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

K namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým uznesením SAK sp. zn. 2612/09 z 3. augusta 2009 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 S 217/2009 z 3. decembra 2010 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutie SAK sp. zn. 2612/09 z 3. augusta 2009, keďže ho už preskúmal na základe žaloby v správnom súdnictve krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam. Obdobne v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 S 217/2009 z 3. decembra 2010 tento preskúmal najvyšší súd v rámci odvolacieho konania, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému uzneseniu SAK sp. zn. 2612/09 z 3. augusta 2009 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 S 217/2009 z 3. decembra 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp.   zn. 5 Sžo 6/2011 z 24. novembra 2011

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti namietal, že bolo porušené jeho právo „osobně sa vyjádřit k důvodům, pro ktoré stěžovatel zaplatil pojistné opožděně“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   najvyššieho   súdu   týkajúci   sa   umožnenia advokátovi   vyjadriť   sa   k dôvodom,   pre   ktoré   rozhoduje   o jeho   vyčiarknutí   zo   zoznamu vedeného   SAK   podľa   §   28   ods.   1   organizačného   poriadku   SAK   a jeho   aspektov v napadnutom   rozsudku   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny, prípadne   popierajúci   účel   a zmysel   tohto   práva   sťažovateľa.   Odôvodnenie   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za dostatočné a presvedčivé. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   jasným   a   zrozumiteľným   spôsobom,   na   základe   vykonaného dokazovania a z   neho vyplývajúcich   skutočností   vyhodnotil,   prečo   považoval   námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia jeho práva podľa § 28 ods. 1 organizačného poriadku SAK za nedôvodnú. Závery najvyššieho súdu sa preto javia ako logické a presvedčivé. Je ústavne   akceptovateľný   názor   najvyššieho   súdu,   že   pokiaľ   sťažovateľ   nežiadal   odročiť prerokovanie   jeho   vylúčenia   z komory,   nepredložil   žiadne   dôkazy   a dôvody,   prečo nepreukázal poistenie pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie, ani v primeranej lehote, pričom súd mal za preukázané, že sťažovateľ v čase rozhodovania SAK nebol poistený pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie, bol tu daný zákonný dôvod podľa § 7 písm. h) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   na   vyčiarknutie   zo   zoznamu   advokátov,   preto   ústavný   súd   túto námietku sťažovateľa považoval za neopodstatnenú. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd   primerane   reagoval   na   relevantnú   námietku   sťažovateľa   predostretú   v   podanom odvolaní, vysporiadal sa s ňou spôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení   súdnych   rozhodnutí   z   ustanovenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Podľa   názoru ústavného súdu   nemožno najvyššiemu súdu   vyčítať ani to,   že by v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy. Na základe uvedeného ústavný súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   tak   poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Námietku   zdôvodňujúcu   tvrdené   porušenie   označeného   práva   rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 S   217/2009 z 3. decembra   2010,   tak   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   nedôvodnú   a   nespôsobilú   v   rámci meritórneho   prerokovania   sťažnosti   priviesť   ústavný   súd   k   záveru   o   ústavnej   vadnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   nedostatku   ústavne relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľovým právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2012