znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 179/2010-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. R.,   B.,   zastúpeného advokátkou JUDr. D.   Š.,   B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k.   9   Co 340/09-111 zo 14. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2010 doručená sťažnosť J. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 340/09-111 zo 14. januára 2010.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ (navrhovateľ) sa svojím   návrhom   domáhal   od   odporcu   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvom financií   Slovenskej   republiky,   náhrady   škody   v   sume   13   397,13   €   (403   602   Sk)   s príslušenstvom spôsobenej nesprávnym úradným postupom „podľa zákona č. 58/1969 Zb.“ v súvislosti so zmluvou o pôžičke, darovacou zmluvou a inými uzavretými sťažovateľom (a jeho zomrelým otcom) so spoločnosťou H., a. s., K., a B., B.

Okresný súd Bratislava I vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 8 C 345/04-97 z 24. apríla 2009 tak, že tento návrh zamietol.

Proti uvedenému rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 340/09-111 zo 14. januára 2010 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ „s rozsudkami prvostupňového a odvolacieho súdu v predmetnej veci nesúhlasí a tvrdí, že v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky ods. 2 bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy a taktiež bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v   znení   Protokolu   č.   11   na   základe   relevantných   právnych   skutočností   ďalej uvedených...

Na základe uvedeného sťažovateľ má za to, že prvostupňový Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod číslom 8 C 345/04 a Krajský súd Bratislava,   ako súd odvolací v konaní vedenom pod číslom 9 Co 340/09, porušili jeho právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 46 ods. 3 má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, keď uvedené súdy porušili aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení Protokolu č. 11 a má právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré vzhľadom na dobu konania žiada vo výške škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Vlády Slovenskej republiky a jej zodpovedných orgánov.

Na   základe   uvedených   dôvodov   sťažovateľ   žiada   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky nálezom rozhodol tak, že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 340/09-111 zo dňa 14. 01. 2010, základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo a vec vracia súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľovi priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 13.397,13 Eur a trovy právneho zastúpenia zástupkyne JUDr. D. Š. v sume 210,22 Eur.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 288/05, I. ÚS 268/08).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v petite (návrhu na rozhodnutie) sťažnosti namietal len porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 340/09-111 zo 14. januára 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že predmetom posudzovaného súdneho   konania   je   sťažovateľom   uplatnený   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym   úradným   postupom   štátneho   orgánu.   Sťažovateľ   nesúhlasí „s   názormi prvostupňového   a   odvolacieho   súdu“ vyjadrenými   v   rozsudku,   ktorým „odvolací   súd v celom   rozsahu   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu,   ktorým   zamietol   Návrh navrhovateľa na náhradu škody podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. pre nesplnenie troch podmienok   a   to:   1.   existencie   škody   ako   majetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch, 2. nesprávneho   úradného   postupu   orgánu   štátu,   3.   príčinnej   súvislosti   medzi   škodou a nesprávnym úradným postupom“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 9 Co 340/09-111   zo   14.   januára   2010   uvádza,   že   tento   sa   vysporiadal   s   námietkami sťažovateľa   uvedenými   v   odvolaní.   Rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je   podľa   názoru ústavného   súdu   arbitrárne.   Nevyhovenie   odvolacím   dôvodom   a   ani   vyslovenie   iného právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti   a   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   práva   na   súdnu   ochranu   podľa označeného článku ústavy (m. m. IV. ÚS 189/07).

Krajský súd svoje závery v rozsudku č. k. 9 Co 340/09-111 zo 14. januára 2010 relevantne zdôvodnil, keď uviedol:

„Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zhodne zo súdom prvého stupňa dospel k záveru, že návrh je bezdôvodný, nakoľko nie je daná zodpovednosť odporcu za škodu, ktorá navrhovateľovi a jemu zomrelému otcovi Ing. J. R, vznikla tým, že obchodné spoločnosti H., a. s., K. a B., B., nesplnili svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke, z Dohody   o   vystúpení   z B.,   z   darovacej   zmluvy,   zo   zmluvy   o prevode   cestovného   šeku   č. 2360/2000.   V   konaní   nebol   preukázaný   nesprávny   úradný   postup   odporcu   ako   jedna   z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa citovaného ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. V súvislosti z uzatváraním zmlúv odporca nevykonával žiadnu činnosť spojenú s výkonom jeho právomoci a nemohol teda porušiť žiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre jeho konanie, resp. nemohol porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov jeho činnosti. Navrhovateľ a jeho otec uzatvorili s nebankovými subjektmi predmetnú zmluvu o pôžičke v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a ďalšie zmluvy v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, pričom tu ide o dvojstranné   právne   úkony,   ktoré   vznikli   v   dôsledku   vzájomných   a   zhodných   prejavov slobodnej   a   vážnej   vôle,   ktorá   bola   prejavená   určite   a zrozumiteľne   (§   37   ods.   1 Občianskeho   zákonníka).   Na   základe   týchto   zmlúv   vznikol   medzi   nimi   a   obchodnou spoločnosťou   H.,   a.   s.,   K.   a B.,   B.   súkromnoprávny   vzťah,   do   ktorého   štát   nemohol zasahovať. Tu platí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Štát mal v zmysle zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní, kompetenciu vykonávať dohľad   a   v   rámci   neho   ukladať   sankcie   správcovským   a   investičným   spoločnostiam, fondom,   depozitárom,   núteným   správcom   a   likvidátorom   v   prípade   kolektívneho investovania podľa tohto zákona. V danej veci sa však o kolektívne investovanie nejednalo, pretože   vyššie   uvedená   obchodná   spoločnosť   nevykonávala   činnosť,   ktorú   je   podľa uvedeného zákona oprávnená vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť, resp. investičný fond. V danom prípade, nebola splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969, ktorou je nesprávny úradný postup orgánu štátu a preto odporca za škodu podľa tohto zákonného ustanovenia nezodpovedal.

Chýbal však aj ďalší z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., a to vznik škody. Navrhovateľ si svoju pohľadávku uplatnil v konkurznom konaní, ktoré doposiaľ nebolo skončené. Za tohto stavu nemožno uzavrieť, či navrhovateľovi vznikla škoda, pretože táto môže byť uspokojená v konkurznom konaní, hoci len sčasti. Nutno preto uzavrieť, že z pohľadu škody bol návrh navrhovateľa uplatnený predčasne – až po skončení konkurzného konania bude možné ustáliť, či navrhovateľovi vznikla škoda a ak áno, v akej výške.

Keďže nebol naplnený ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti štátu pre chýbajúcu škodu,   nemohol   byť   daný   ani   posledný   z   predpokladov   vzniku   zodpovednosti   štátu   na základe   zák.   č.   58/1969   Zb.   pre   nesprávny   úradný   postup   –   príčinná   súvislosť   medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

V súdenej právnej veci teda neboli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 O. s. p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.“

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   domnieva,   že   v   predmetnom konaní   bola   zo   strany   krajského   súdu   sťažovateľovi   poskytnutá   súdna   ochrana   ústavne konformným spôsobom, preto jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010