znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 179/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   I. K.   K., B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 60/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2008 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 60/03.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Dnes je presne 5 rokov (!) od doby, kedy som bardejovskému súdu osobne do jeho podateľne   doručil   svoju   žalobu   o   neplatnosť   platobného   výmeru   na   nájomné   a   služieb spojených s účinnosťou od 1. IV. 2001, a to zo dňa 23. III. 2003, ktorá smerovala proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu v B. (ďalej len „OSBD“). Urobil som to preto lebo   tento   mnou   napadnutý   právny   úkon   nemal   vôbec   svoje   zákonné   opodstatnenie a nespĺňal   predpísané   náležitosti   nielen   po   vecnej,   ale   aj   formálnej   stránkach.   Hneď v úvode je treba pripomenúť, že v r. 2003 od podania tejto mojej žaloby až do konca roka bardejovský súd s touto vecou nerobil absolútne nič.

V nasledujúcom roka 2004 sa prvostupňový súd už začal akože činiť a po výzve na zaplatenie súdneho poplatku a šetrení mojich majetkových a iných pomerov na jeho oslobodenie ma, ktoré, vykonal absolútne nedostatočne a veľmi povrchne, chcel so mnou skoncovať najsamprv tak, že mi toto oslobodenie nepriznal, keďže ja som na zaplatenie tohto súdneho poplatku 1 000.- Sk jednoducho nemal a takto mal zámer v procesnej rovine toto súdne konanie zastavením ukončiť, ale potom ho napadla iná vec; a síce to, že ja som svoje odvolanie proti uloženej povinnosti zaplatiť súdny poplatok podal údajne oneskorene a   tak   súdu   prišla   vhodná   príležitosť   na   to,   že svojím   uznesením,   zo   dna   28.   IX.   2004 moje odvolanie odmietol práve z toho dôvodu. No, nepomohlo ani moje ďalšie odvolanie proti tomuto uzneseniu okresného súdu lebo krajský prešovský súd na moje odvolanie nedal a prvostupňové rozhodnutie svojím uznesením sp. zn. 4 Co 333/04, zo dňa 22. XII. 2004, bezvýhradne potvrdil, čím ma súdy dostali úplne do úzkych a keďže ja som súdnej výzve na zaplatenie súdneho poplatku ani naďalej kladne vyhovieť nemohol, prvostupňový súd následne   svojím   uznesením,   zo   dňa   4.   XI.   2005,   konanie   vo   veci   zastavil.   Proti   tejto skrivodlivosti som sa síce bránil ďalším svojím odvolaním, zo dňa 23. XI. 2005, ale keďže už potom som naozaj žiadneho iného východiska nema1 lebo som si bol svojím duchom úplne istý, že s tým nepochodím, nakoniec som súdny poplatok len za požičané (v tomto čase, bolo už vianočné obdobie - pozn.) uhradil, na základe čoho bardejovský súd svoje prvšie uznesenie o zastavení tohto konania následným, zo dňa; 22. II. 2006 zrušil. Potom som   svojím   dôležitým   písomným   podaním   pre   bardejovský   súd,   zo   dňa   13.   IX.   2006, mu oznámil, že môže túto moju záležitosť prejednať na vypísanom súdnom pojednávaní v deň 26. X. 2006 aj v mojej osobnej neprítomnosti s vyhlásením rozsudku, keď dostatočne prihliadne na všetko, čo som tam uviedol. Takto prvostupňový súd v uvedený deň naozaj vyniesol svoj rozsudok v merite sporu, ale tak, že moju žalobu veľmi ľahkovážne v celom rozsahu   zamietol.   A   keďže   tento   rozsudok   som   pokladal   dokonca   za   úplne   svojvoľný, ba až škandalózny,   dňa,   14.   XII.   2006   som   sa   proti   nemu   odvolal,   ale   keďže na znovuzaplatenie   súdneho   poplatku   za   odvolanie   -   tentokrát   až   vo   výške   3   000.-   Sk som nemal   ani   toľko   ako   na   tých   tisíc,   znovu   som   požiadal   súd   o   zbavenie   ma   tejto povinnosti z jeho strany oslobodením ma v súlade so zákonom čím sa bardejovský súd ocitol vo svojom „živle“ a začali vášnivo šetriť opäť moje osobné, rodinné, zárobkové, sociálne, finančné, zdravotné a bohvieako nazvať ešte aj iné pomery, čo mu je tak vlastné a v čom sa asi aj najviac vyžíva, ako keby mu to všetko nebolo známe aj z iných mojich káuz, ktoré sú na dennom poriadku, takže už sa stalo, že najmä bardejovský súd šetrí tieto moje pomery aj trikrát do týždňa! A teraz musím iba čakať po dlhšej pauze, že ako s vecou ďalej naloží odvolací prešovský súd a hlavne ako sa to všetko skončí v merite sporu a dokedy to bude trvať.»

Sťažovateľ   v petite   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 60/03 porušil jeho základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a právo   zaručené   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   okresnému   súdu   prikázal   vo veci   konať a sťažovateľovi priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ   sa   domáha vyslovenia   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   pokiaľ   rozhoduje   o čl.   6   ods.   1 dohovoru, t. j. o námietke porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.   Samotným prerokovaním   veci   na súde   alebo na inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   štátneho   orgánu   (I.   ÚS   10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa   ustanovenia   §   53   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje,   a na ktorých   použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zo sťažnosti a z jej príloh, ale najmä zo spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 60/2003 ústavný súd zistil,   že sťažovateľ nevyužil   všetky   zákonné možnosti   na nápravu,   keďže dosiaľ nepodal sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Sťažovateľ   nevyužil   účinný   prostriedok,   ktorý   mu   poskytol   zákon   na   ochranu jeho základných   práv   a slobôd,   preto   ústavný   súd   v tejto   časti   odmietol   jeho   sťažnosť ako neprípustnú.

Sťažovateľ namieta aj dĺžku konania vo veci. Pri posudzovaní otázky, či v konaní okresného   súdu   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Z predloženého   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   60/2003   vyplýva,   že   tento v určitých   prípadoch   nepostupoval   bez   prieťahov,   ale   toto   jeho   konanie   v zmysle konštantnej judikatúry ústavný súd hodnotí ako ojedinelý prieťah. Plynulosti konania bránil aj postup sťažovateľa, ktorý včas neuhradil súdne poplatky, ako aj poplatky za podané opravné prostriedky.

V tejto   časti   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorej sťažovateľ namieta (III. ÚS 170/06).

Keďže   ústavný   súd   neprijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   nerozhodol ani o požadovanom uložení povinnosti konať a o priznaní primeraného zadosťučinenia.

V tejto časti ústavný súd vyhodnotil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008