znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 179/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. D. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Národnej   rady   Slovenskej republiky,   Námestie   A. Dubčeka   1,   Bratislava,   a   Ministerstva   výstavby   a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Prievozská 2/B, Bratislava, „Výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 22. decembra 2003 č. V-1/2003 v spojitosti s § 20 ods. 4 zák. č. 18/1996 Z. z., v spojitosti s čl. I. bod 8. a čl. VIII. zák. č. 68/2005 Z. z., v spojitosti s čl. I. a II zák. č. 200/2007 Z. z.“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., so sídlom B., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   20 ods.   1 a   4 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len „listina“) a práva   na ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) „Výnosom   Ministerstva   výstavby   a regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky   z 22. decembra 2003 č. V-1/2003 v spojitosti s § 20 ods. 4 zák. č. 18/1996 Z. z., v spojitosti s čl. I. bod 8. a čl. VIII. zák. č. 68/2005 Z. z., v spojitosti s čl. I. a II zák. č. 200/2007 Z. z.“.

Za   porušovateľov   svojich   práv   sťažovateľka   označila   Ministerstvo   výstavby a regionálneho   rozvoja   Slovenskej   republiky,   Prievozská   2/B,   Bratislava   (ďalej   len „ministerstvo“),   a Národnú   radu   Slovenskej republiky, Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava (ďalej len „národná rada“).

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   je   vlastníčkou   dvoch   bytov,   ktoré   užívajú fyzické   osoby   na   základe   uzavretých   nájomných   zmlúv   a   ktoré   sú   prípadom „tzv. regulovaného   nájomného,   teda   maximálna   výška   nájomného   je   určovaná   všeobecne záväzným   právnym   predpisom.   Týmto   predpisom   je   Výnos   Ministerstva   výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky z 22. decembra 2003 č. V-1/2003 v spojitosti s § 20 ods. 4 zák. č. 18/1996 Z. z., v spojitosti s čl. I. bod 8. a čl. VIII. zák. č. 68/2005 Z. z., v spojitosti s čl. I. a II zák. č. 200/2007 Z. z.“.

Sťažovateľka tvrdí, že citovanými predpismi „štát teda zasahuje do práva vlastníka veci brať úžitky z veci, ide teda o zásah štátu, ktorý obmedzuje vlastnícke právo vlastníka veci (...)“.

Svoju argumentáciu opiera o obdobné prípady, ktoré boli predmetom konaní už pred Ústavným súdom Českej republiky a Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu.Sťažovateľka   svoje   podanie   považuje za   ústavnú   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy. Podľa   nej   právomoc ústavného súdu   rozhodnúť o jej   sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy   je založená na tom, že v danom prípade došlo k porušeniu jej označených základných práv právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   (má   na   mysli   citované všeobecne záväzné právne predpisy) a už nemá možnosť domáhať sa nápravy toho stavu na inom súde.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález nasledovného znenia: „Porušovateľ porušuje základné práva sťažovateľa v zmysle článku 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd ako aj článku   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa v zmysle článku 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (...)“

Zároveň   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 500 000 Sk a úhrady trov konania.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má podľa § 20 a § 50 citovaného zákona predpísané náležitosti, či nie je neprípustná, podaná oneskorene alebo niekým zjavne neoprávneným, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   zistil,   že   porušenie   namietaných   práv   vidí   sťažovateľka   v tom,   že všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   t.   j.   označeným   výnosom   ministerstva a citovanými zákonmi, ktorými sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenách“) boli porušené   jej   označené   základné   práva   podľa   ústavy   a   listiny   a práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Konaním o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy sa možno chrániť len proti porušeniam práv   individuálnymi,   ale   nie   normatívnymi   právnymi   aktmi.   Preto   nemožno   v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy vysloviť, že k porušeniu základného práva došlo priamo ustanovením normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou (napr. III. ÚS 18/02).

Sťažovateľka sa teda v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy domáha ochrany pred údajným porušením jej práv priamo normatívnym právnym aktom, čiže niečoho, o čom ústavný   súd   nemôže   v tomto   type   konania   konať   a rozhodnúť.   Samotnou   existenciou výnosu   ministerstva   a zákona   o cenách   zjavne   nemohlo   dôjsť   k zásahu   do   práv sťažovateľky. K takémuto zásahu mohlo dôjsť len konkrétnou aplikáciou tohto výnosu a zákona   o cenách   a   sťažovateľka   navyše   v sťažnosti   ani   neuvádza   žiadne   konkrétne porušenie jej označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uplatňovaním napadnutého výnosu ministerstva a zákona o cenách.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti sťažovateľky viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. O všeobecne záväznom právnom predpise ministerstva a zákone prijatom národnou radou platí prezumpcia ústavnosti, kým ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy nevysloví nesúlad posudzovaného právneho predpisu ministerstva, resp. zákona s ústavou (III. ÚS 65/00).

Preto je sťažnosť sťažovateľky zjavne neopodstatnená. Jej zjavná neopodstatnenosť spočíva v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý sťažovateľka zvolila, a obsahom sťažnosti.

Na ochranu pred porušením práv priamo normatívnym právnym aktom je konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde. Sťažovateľka ako právnická osoba v danom prípade nepatrí medzi subjekty oprávnené podať   návrh   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   uvedené   v čl.   130   ods.   1 písm. a) až f) ústavy, resp. § 18 ods. 1 písm. a) až f) v spojení s § 37 zákona o ústavnom súde. V tomto konaní by bola zjavne neoprávnenou osobou.

Zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti nie je možné odstrániť, a preto ústavný súd ani neskúmal, či ústavná sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2007