znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 179/06-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. Ch., D., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 27 Er 69/2005 z 18. januára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   Ch.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2006 telefaxom   a následne   27.   marca   2006   poštou   doručená   sťažnosť   M.   Ch.,   D.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. M., B., ktorou namieta porušenie svojho základného   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“), práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   ústavy   v spojení   s porušením   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 Er 69/2005 z 18. januára 2006.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   na   základe   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 4 C 438/97 zo 7. mája 1998 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 68/98 z 31. augusta 1998, ktorý nadobudol právoplatnosť čo do istiny 25. júna 1998 a čo do trov 21. septembra 1998, bola uložená povinnosť J. K., bytom N.,   zaplatiť   veriteľovi   Ing.   J.   K.,   bytom   Ž.,   istinu   25   000   000   Sk   s   15%   úrokom od 15. novembra 1996 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 291 180 Sk. Veriteľ, ktorému bola pohľadávka voči povinnému priznaná citovaným súdnym rozhodnutím, ju 10. septembra 1999 účinne postúpil na L. Ch., ktorý zomrel.

Sťažovateľ ako brat zosnulého L. Ch. v dedičskom konaní nadobudol pohľadávku proti   J.   K.   na   základe   osvedčenia   o dedičstve   č. k. 23 D 1005/2004,   D/not   247/2004 vydanom notárkou Ž. P. ako súdnou komisárkou, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. februára 2005.

Sťažovateľ ako oprávnený podal 31. marca 2005 návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky vo výške 25 000 000 Sk s príslušenstvom voči povinnému J. K.

Súdna exekútorka Bc. K. Dz., Exekútorský úrad B., na základe poverenia okresného súdu   na   vykonanie   exekúcie   č.   5309   007351   z   12.   apríla   2005   vydala   upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo platne doručené povinnému podľa § 49 ods. 3 Exekučného poriadku 19. júna 2005. Exekúcia je vedená pod sp. zn. Ex 28/05. Dňa 5. mája 2005 vydala exekútorka exekučné príkazy na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti povinného a na exekučný podiel povinného v obchodnej spoločnosti.

Sťažovateľ ďalej uviedol,   že 28.   apríla 2005 podal   povinný   návrh   na zastavenie výkonu rozhodnutia. V návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia uvádzal, že dal Ing. J. K. prostredníctvom L. Ch., P. K. a M. Ch. 10 000 000 Sk v hotovosti, tri rýpadlá a náhradné diely   na   osobné   auto   zn.   VW.   Na   základe   údajného   vyrovnania   mal   dostať   zmluvu o postúpení pohľadávky, na základe ktorej mala byť pohľadávka postúpená z L. Ch. na A. K.,   ktorého   určil.   Svoje   nepravdivé   tvrdenia   nijako   nepreukázal   a predložil   len   návrh zmluvy   o postúpení   pohľadávok   medzi   L.   Ch.   a A.   K.,   ktorý   nemá   žiadnu   právnu relevanciu, pretože na nej chýba podpis A. K.

Uvedené tvrdenie nevedel povinný preukázať ani dodatočne na výzvu súdu, pretože k žiadnemu   odovzdaniu   sumy   vo   výške   10   000   000   Sk   v hotovosti,   ani   k odovzdaniu stavebných strojov, náhradných dielov a osobného automobilu nikdy nedošlo.

Dňa 27. apríla 2005 podal povinný podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdnej exekútorky, v ktorom okrem iného tvrdí, že nevie, akým spôsobom mohla byť pohľadávka voči nemu postúpená z pôvodného veriteľa Ing. J. K. na L. Ch., pričom mal byť v minulosti nútený vydieraním   zaplatiť pohľadávku   prostredníctvom   osôb   z mafiánskeho   prostredia, ktoré uvádza.

Komora exekútorov, ktorej bol podnet povinného postúpený na prešetrenie, nezistila zo   strany   súdnej   exekútorky   žiadne   porušenie   zákonných   povinností   pri   vykonávaní exekúcie.

Námietkam povinného voči exekúcii z 23. septembra 2005 okresný súd uznesením sp. zn. 27 Er 69/05 z 2. decembra 2005 nevyhovel, pretože boli podané oneskorene.

Právny zástupca povinného podal 21. septembra 2005 návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom uvádza, že povinný vyplatil L. Ch. 10. novembra 1999 sumu 25 264 080 Sk v USD. Prevzatie uvedenej sumy mal údajne L. Ch. potvrdiť na výdavkovom pokladničnom doklade   z 9.   novembra   1999,   ktorého kópia   bola jednou   z príloh   návrhu na zastavenie exekúcie.

V tejto   súvislosti   podal   sťažovateľ   21.   októbra   2005   trestné   oznámenie,   pretože existuje dôvodné podozrenie, že uvedený pokladničný doklad bol vyhotovený len pre účely zastavenia   prebiehajúceho   exekučného   konania,   a to   bez   účasti   L.   Ch.   Trestné   konanie v tejto veci je vedené na Krajskom riaditeľstve PZ v T.

Na podporu   svojho tvrdenia   o vyrovnaní pohľadávky   povinný predložil aj čestné vyhlásenie M. P., ktorý však neskôr svoje vyhlásenie poprel.

Právny zástupca povinného podal 20. decembra 2005 návrh na povolenie odkladu exekúcie   z dôvodu,   že povinný   podal   trestné   oznámenie pre   trestný   čin   podvodu   a iné, pretože tvrdí, že pohľadávku zaplatil 10. novembra 1999 a že exekučný titul neexistuje. Návrh na povolenie odkladu exekúcie nebol sťažovateľovi ani jeho právneho zástupcovi doručený.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   27   Er   69/05   z   18.   januára   2006   povolil   odklad exekúcie do právoplatného skončenia trestného stíhania vedeného na Prezídiu Policajného zboru, Úrade boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ v T. (ďalej len „prezídium PZ“) pod ČVS: PPZ-75/BOK-Z-I-2005. Rozhodnutie o odklade bolo doručené právnemu zástupcovi   sťažovateľa   24.   januára   2006.   V poučení   súd   pripustil   možnosť   podať   proti uzneseniu odvolanie.

Prostredníctvom   právneho   zástupcu   sťažovateľ   8.   februára   2006   podal   proti rozhodnutiu okresného súdu o odklade exekúcie odvolanie.

Podľa sťažovateľa okresný súd v uznesení sp. zn. 27 Er 69/05 z 18. januára 2006 nesprávne   poučil   sťažovateľa   o možnosti   podať   opravný   prostriedok,   pretože   podľa právneho stavu v čase vydania predmetného rozhodnutia nebol opravný prostriedok voči takémuto rozhodnutiu prípustný, pretože podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak ods.   2   neustanovuje   inak.   Odsek   2   uvedeného   ustanovenia   obsahuje   taxatívny   výpočet ustanovení Exekučného poriadku, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Sťažovateľ argumentuje tým, že podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Návrh sťažovateľa na vykonanie exekúcie bol podaný 31. marca 2005. Preto je sťažovateľ toho názoru, že pri rozhodovaní o odklade exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku mal súd postupovať podľa práva platného do 31. augusta 2005, keď voči takémuto rozhodnutiu Exekučný poriadok nepripúšťal možnosť odvolania. Svoj názor oprel aj o § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje   inak.   Až   novelou   Exekučného   poriadku   zákonom   č.   341/2005   Z.   z. s účinnosťou od 1. septembra 2005 bol doplnený v § 56 Exekučného poriadku odstavec 7, ktorý proti rozhodnutiu o povolení odkladu pripúšťa odvolanie.

Sťažovateľ podal sťažnosť na ústavný súd pre prípad (sledujúc zabezpečenie právnej istoty nezmeškania lehoty), že by odvolací súd odmietol odvolanie pre neprípustnosť podľa § 218 ods. 1 OSP z dôvodu, že súd nesprávne poučil sťažovateľa o možnosti odvolania, keď odvolanie smeruje proti takémuto rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Tým,   že   okresný   súd   svojím   postupom,   keď   nedoručil   sťažovateľovi   návrh   na povolenie   odkladu   exekúcie,   neumožnil   sťažovateľovi   sa   k takémuto   návrhu   vyjadriť, nevypočul   sťažovateľa   a rozhodol   o ňom   bez   nariadenia   pojednávania,   porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48. ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie zásady proporcionality vidí sťažovateľ v postupe okresného súdu, ktorý rozhodol   nad   rámec   dispozície   časového   obmedzenia   účastníkom   navrhovaného   úkonu a priznal povinnému v exekučnom konaní viac práv, ako sa tento v skutočnosti domáhal. Tým, že okresný súd akceptoval podané trestné oznámenie zo strany povinného ako dôvod pre svoje rozhodnutie o odklade bez toho, aby bolo osvedčené, že právne dôsledky konania, na ktoré sa odklad viaže, sú spôsobilé buď zrušiť alebo zmeniť exekučný titul, resp. vyvolať zánik súkromnoprávneho nároku, porušil aj ústavný princíp legality.

K zásahu do vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy došlo tým, že napriek legitímnemu očakávaniu sťažovateľa pri splnení podmienok a predpokladov vymedzených Exekučným poriadkom sťažovateľ ako oprávnený v exekúcii nemal k dispozícii ten druh zákonnej ochrany svojho vlastníckeho   práva,   ktorý   mu zákon   pri   takomto   prejave vôle poskytuje. Povolením odkladu exekúcie súdom sa mení doba, kedy je nárok sťažovateľa realizovaný a toto rozhodnutie tak znemožňuje vykonávať sťažovateľovo vlastnícke právo.

Sťažovateľ v súvislosti s uvedeným žiada, aby ústavný súd:

-   deklaroval,   že   rozhodnutím   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   27   Er   69/2005 o povolení odkladu exekúcie z 18. januára 2006 bolo porušené jeho základné vlastnícke právo podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 protokolu č. 1 k dohovoru, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

- zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 27 Er 69/2005-94 z 18. januára 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

-   priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk a trovy konania v zatiaľ nevyčíslenej výške.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preto zisťoval, či ochranu základným právam, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, neposkytujú všeobecné súdy   na   základe   opravných   prostriedkov   jemu   dostupných,   ktoré   možno   považovať   za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   v uznesení   sp.   zn. 27 Er 69/05   z   18.   januára   2006   o povolení   odkladu   exekúcie   ho   nesprávne   poučil o možnosti   podať   opravný   prostriedok.   Argumentoval   pritom,   že   podľa   právneho   stavu v čase   vydania   predmetného   uznesenia   nebol   opravný   prostriedok   voči   takémuto rozhodnutiu prípustný.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania, ku ktorým patria aj procesné podmienky odvolacieho konania ako riadneho opravného postupu všeobecného súdu. A napokon treba uviesť, že tento záver sa   vzťahuje   aj   na   výklad   a používanie   prechodných   ustanovení   zákonov   vrátane Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku.

Podľa § 254 OSP na výkon rozhodnutia a na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa použijú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní   podľa   osobitného   zákona,   ak   tento   osobitný   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa právneho stavu platného do 31. augusta 2005 Exekučný poriadok nepripúšťal odvolanie proti uzneseniu o odklade exekúcie.

Zákon č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov, nadobudol účinnosť 1. septembra 2005. Podľa § 56 ods. 7 Exekučného poriadku v znení tejto   novely:   „Proti   rozhodnutiu,   ktorým   bol   povolený   odklad   exekúcie,   je   prípustné odvolanie.“

Prechodné   ustanovenie   obsiahnuté v   §   238   ods.   1   Exekučného   poriadku   v znení novely znie: „Konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do   31.   augusta   2005,   ak   odsek   2   neustanovuje   inak.“   Odsek   2   uvedeného   ustanovenia obsahuje taxatívny výpočet ustanovení Exekučného poriadku, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005. Ustanovenie § 56 ods. 7 tam zahrnuté nie je.

V okolnostiach   prípadu   v exekučnom   konaní   (začatom   na   návrh   oprávneného 31. marca   2005)   okresný   súd   na   základe   návrhu   povinného,   doručeného   tomuto   súdu 20. decembra 2005, vydal uznesenie sp. zn. 27 Er 69/05 z 18. januára 2006, ktorým povolil odklad exekúcie do právoplatného skončenia trestného stíhania t. č. vedenom na prezídiu PZ pod ČVS: PPZ-75/BOK-Z-I-2005. V poučení uviedol, že proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia na tomto súde.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   súčasne   skonštatoval,   že sťažovateľ   odvolanie   proti   predmetnému   uzneseniu   aj   podal,   a to   8.   februára   2006. Za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní bol spisový materiál predložený odvolaciemu krajskému súdu 22. februára 2006.

Ústavný   súd   rešpektuje   právny   názor   sťažovateľa,   v ktorom   vyslovil   obavy o prípustnosti opravného prostriedku (s poukazom na začiatok exekučného konania pred 1. septembrom 2005) proti rozhodnutiu o odklade exekúcie v súvislosti s plynutím lehoty na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu,   ako   aj   to,   že   v súlade   s poučením   okresného   súdu odvolanie   aj   využil.   Odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok   je   nesporne   účinným právnym   prostriedkom   nápravy   prípadného   porušenia   sťažovateľových   namietaných základných   práv.   Vychádzajúc   z procesných   účinkov,   ktoré   zákon   s podaním   odvolania spája, ústavný súd pripomína, že jeho devolutívny účinok (o odvolaní zásadne rozhoduje odvolací súd ako súd druhej inštancie) nastáva aj v prípadoch, v ktorých sú pochybnosti o tom, či odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou alebo či nebolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému sa odvolanie nepripúšťa. Tieto pochybnosti totiž musí svojím rozhodnutím odstrániť funkčne príslušný súd, ktorý môže dôjsť aj k opačnému záveru než súd   prvého   stupňa   pri   príprave   a skúmaní procesných   podmienok   odvolacieho   konania. V okolnostiach prípadu, kedy sťažovateľ podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v súlade s jeho poučením o možnosti podať tento riadny opravný prostriedok, tou kvalifikovanou   právnou   skutočnosťou,   ktorá   môže   založiť   plynutie   lehoty   na   podanie sťažnosti na ústavný súd, v súlade s odkladným účinkom podania odvolania, je rozhodnutie odvolacieho súdu o podanom odvolaní.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že sťažovateľ mal s ohľadom   na konkrétne okolnosti   tohto prípadu   v systéme všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy svojho práva, porušenie ktorého v konaní pred ústavným súdom namietal. Týmto účinným opravným prostriedkom nápravy bolo v danom prípade odvolanie, ktoré sťažovateľ podľa poučenia   prvostupňového   súdu   aj   podal.   O jeho   prípustnosti   v súlade   so   zákonom, resp. dôvodnosti   argumentov   sťažovateľa   v ňom   uvedených   bude   rozhodovať   odvolací krajský súd.

Využitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy vylučuje prijatie sťažnosti na ústavný súd, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Ústavný súd už judikoval: „Ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Porušenie   práva   na   súd,   resp.   prístup   k súdu   podľa   čl.   46   ústavy   by   v prípade odvolacieho súdu prichádzalo do úvahy len vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   a Exekučným   poriadkom   neboli rešpektované   zo   strany   odvolacieho   súdu   spôsobom   zjavne   neopodstatneným   alebo arbitrárnym. V štádiu, kedy sťažovateľ iba podal odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu   (22.   februára   2006   bolo   odvolanie   sťažovateľa   aj   so   spisovou   dokumentáciou odstúpené na odvolací krajský súd) a odvolací súd o ňom v tomto štádiu ešte nerozhodol, ústavný súd takéto skutočnosti nemôže prejudikovať.

V súlade   s princípom   subsidiarity   zakotvenom   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorý vylučuje, aby o tom istom skutkovom základe prebiehalo okrem civilného konania aj ďalšie konanie   o ústavnej   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   pred   ústavným   súdom,   ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie. Z uvedeného dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2006