znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 179/03-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. novembra 2003 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť A. M., bytom B. B., zastúpenej advokátom JUDr. M. S. Advokátska   kancelária,   Č.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 367/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 367/00   p o r u š i l základné   právo   A.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   367/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 35 000 Sk (slovom   tridsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   v Žiline p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Žiline je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia A. M. vo výške 10 555 Sk (slovom desaťtisícpäťstopäťdesiatpäť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. S., Advokátska kancelária, Č., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti A. M. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2003 doručená sťažnosť A. M., bytom B. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   S.,   Advokátska   kancelária,   Č.,   v ktorej   namietala   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   v Žiline   v konaní   o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru vedenom pod sp. zn. 14 C 367/00.

Sťažovateľka uviedla, že 13. decembra 1999 zaslala Okresnému súdu v Čadci návrh, ktorým sa domáhala vyslovenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru.   Okresný   súd   v Čadci   17.   februára   2000   odstúpil   vec   na   ďalšie   konanie Okresnému súdu v Žiline, na ktorom bola vec ďalej vedená pod sp. zn. 14 C 367/00. Dňa   15.   marca   2002   bola   sťažovateľka   vyzvaná,   aby   oznámila   aktuálne   miesto podnikania   odporcu,   pretože   na   pôvodnom   mieste   nepodniká.   V priebehu   konania žiadala o odstránenie prieťahov v konaní, a to urgenciami zo 17. júla 2001, 5. mája 2003 a 3. júna 2003.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho ústavného práva v neprimeraných časových prieťahoch spôsobených nečinnosťou Okresného súdu v Žiline, ktorý od postúpenia veci do výzvy z 15. marca 2002, keď začal konať, teda vyše dvoch rokov, vo veci vôbec nekonal. Ďalšia doba nekonania Okresného súdu v Žiline vznikla od 3. mája 2002,   keď   sťažovateľka   odpovedala   na   jeho   výzvu,   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému súdu a trvá teda vyše jedného roka. Vo veci nebolo od 13. decembra 1999 nariadené ani jedno pojednávanie, čo je tri a pol roka od podania návrhu.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ktoré zdôvodnila   dĺžkou   celého   konania   a stavom   právnej   neistoty,   čo   pociťuje   ako psychickú ujmu, pretože nevie, či jej pracovný pomer trvá alebo nie. V súčasnosti nie je zamestnaná a nemôže si ani uplatniť nárok z neplatného rozviazania pracovného pomeru. Nemá žiadny finančný príjem a je odkázaná na svojich blízkych. Okamžité rozviazanie pracovného pomeru poškodzuje jej pracovnú i občiansku povesť.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že:„Základné právo A. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 367/00 o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru bolo porušené. Okresnému   súdu   v Žiline   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 367/00 konal bez zbytočných prieťahov.

A. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk..., ktoré   je   Okresný   súd   v Žiline   povinný   jej   vyplatiť   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažnosť sťažovateľky bola uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 179/03 z 21. augusta 2003 prijatá na ďalšie konanie.

Vo veci bolo vyžiadané vyjadrenie predsedu Okresného súdu v Žiline, ktorý v liste z 15. októbra 2003 uviedol, že predkladá spis so stanoviskom sudkyne. Zároveň uviedol: «Náš súd sa môže vyjadriť k veci len od 9. 3. 2000, keď spis bol doručený nášmu súdu. Zo spisu a stanoviska sudkyne vyplýva, kedy došlo k časovým úsekom, počas ktorých sa nekonalo. Počas PN sudkyne nebolo možné spisy prideliť inému sudcovi, pretože ak sudca by k 500 svojim spisom dostal ďalších 100 - 800 spisov (podľa   spôsobu   rozdelenia),   určite   by   ani   v jednom   neurobil   úkon.   Pri   stanovení 6 mesiacov ako už obvyklej lehote, ktorá sa považuje za prieťah, je potrebné ozrejmiť, z čoho sa vychádza.

Treba brať do úvahy lehoty, systém práce na súdoch, zásady procesu a možnosti štátu   (určite   na   dĺžku   konania   majú   vplyv   aj   ekonomické,   historické   a sociálne okolnosti štátu). Šesť mesiacov vzhľadom na typ procesu, možnosti štátu, advokátsky typ konaní s prepracovaným systémom právneho zastúpenia pre nemajetných, je iný časový   úsek   v USA,   Francúzsku,   Slovensku,   postsovietskej   republike   a pod.   Napr. za dva - tri roky odhadujem, že na našom súde budú optimálne podmienky - moderná, komplexne   zrekonštruovaná   budova,   informačné   technológie   s komplexným   PC vybavením, programovým a informačným vybavením, naplnený počet sudcov, vyšších súdnych úradníkov a zamestnancov, ustálený nápad nových vecí a aké také vyrovnanie sa s minulosťou. V novom procese bude väčší nápor a tlak na prípravu pojednávania, písomné konanie a pokusy o odstránenie nesporných skutočností zo strany vyššieho súdneho   úradníka,   tajomníka   a asistentky   taký,   že   sudca   prvý   úkon   urobí   až   po 6 mesiacoch alebo doba 6 mesiacov akejkoľvek nečinnosti bude príliš dlhá.

Zmení Ústavný súd pohľad na dobu 6 mesiacov a „skráti ju“? Alebo „skráti“ je len vo vzťahu k jeho súdu. Veď voči účastníkom by to bolo správne. Už teraz na niektorých súdoch, kde je niektorá agenda úzka a sudca doslova čaká na novú vec (aby   mu   nezmenili   náplň   práce)   a pojednávanie   vytýči   o 2   -   3   týždne   po   podaní návrhu, je v tomto prípade správne čakať na 6 mesiacov nečinnosti, aby mohlo byť vyslovené porušenie ústavného práva.

V budúcnosti   možno   očakávať   žaloby   v zdravotníctve,   keď   sa   občanovi nedostane na vidieku starostlivosti ako na špičkovom pracovisku v centre. Neplnenie ústavného   práva   na   starostlivosť   podľa   aktuálnych   poznatkov   bude   znamenať automatické   konštatovanie,   že   iba   keď   budú   všade   špičkové   pracoviská,   nepôjde o porušenie ústavného práva?

Očakávam   toleranciu   od   Ústavného   súdu   pri   prednášaní   môjho   stanoviska v tom smere, že ho bude vykladať dobromyseľne. Jeho podstatou je naznačenie, že či súčasný náhľad na problém nemá medzery. Zjednodušene povedané, nájdeme v spise 6   mesiacov   nečinnosti   a   konštatujeme   porušenie   práva.   (Tým   pochopiteľne   sa nedotýkam iných dôvodov prieťahov - nesústredený a nekompetentný postup súdu, zavinenie   účastníka   a pod.)   Napokon   aj Ústavný súd je zavalený množstvom   vecí a nepochybne sa v zmysle vlastnej judikatúry dostáva do situácie prieťahov v konaní (nečinnosť   a meškanie   účastníkov   vrátane   jeho   súdu).   Tým   sa   problém   nevyrieši. Novelizáciou   predpisov   (počet   sudcov   a zamestnancov   sa   už   zmenil),   je   možné, že   Ústavný   súd   aj pod   ťarchou   vlastných   problémov   bude   prehodnocovať   vlastnú judikatúru.»

K stanovisku predsedu Okresného súdu v Žiline bol priložený prehľad úkonov vykonaných zákonnou sudkyňou bez jej stanoviska k veci.

Obaja účastníci konania prehlásili, že netrvajú na ústnom prejednaní veci.

II.

Predmetom   konania   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   14   C   367/00   bola   žaloba o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 14 C 367/00 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľka   13.   decembra   podala   Okresnému   súdu   v Čadci   žalobu o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru proti P. M. - PM. K návrhu bolo pripojené splnomocnenie pre jej právneho zástupcu, výpis zo živnostenského registra odporcu (č. l. 4), pracovná zmluva (č. l. 5), prípis o zrušení pracovnej zmluvy (č. l. 6) a zápis o inventarizácii (č. l. 7). Návrhu bola pridelená sp. zn. 4 C 1652/99.

Dňa   11.   januára   2000   bola   Okresnému   súdu   v   Čadci   podaná   žiadosť sťažovateľky o vydanie potvrdenia pre sociálne účely (č. l. 9).

Dňa 15. februára Okresný súd v Čadci vydal potrebné potvrdenie. Dňa 18. februára 2000 sudca vydal pokyn odstúpiť spis podľa § 85 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku Okresnému súdu v Žiline z dôvodu miesta podnikania odporcu. Pokyn bol expedovaný 22. februára 2000.

Dňa 9. marca 2000 vec prevzal Okresný súd v Žiline (č. l. 12) a pridelil jej sp. zn. 14 C 367/00.

Dňa 5. júna 2000 sudca vydal pokyn doručiť žalobu odporcovi (č. l. 13). Žaloba sa vrátila pre závadu v doručení.

Dňa 13. marca 2001 sudca požiadal Obecný úrad v Divine o oznámenie pobytu odporcu (č. l. 17).

Dňa   19.   júla 2001   sťažovateľka   urgovala   Okresný   súd   v Žiline,   aby vytýčil termín pojednávania (č. l. 18).

Dňa 5. septembra 2001 Národný úrad práce požiadal o vyjadrenie, či spor trvá.Dňa 25. februára 2002 Národný úrad práce opakovane požiadal o oznámenie, či spor trvá.

Dňa   1.   marca   2002   sťažovateľka   opakovane   urgovala   vytýčenie   termínu pojednávania (č. l. 21).

Dňa 15. marca 2002 Okresný súd v Žiline požiadal sťažovateľku, aby oznámila miesto podnikania odporcu a oznámila Národnému úradu práce, že spor trvá.

Dňa 6. mája 2002 sťažovateľka oznámila požadované údaje (č. l. 26). Žaloba odporcovi nebola doručená (č. l. 29 - 30).

Dňa 9. mája 2003 sťažovateľka urgovala vytýčenie pojednávania (č. l. 31).Dňa   25.   júla   2003   Okresný   súd   v Žiline   oznámil   Národnému   úradu   práce, že spor nie je ukončený.

Na č. l. 35 sa nachádza zoznam úkonov sudcu.

III.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach uviedol, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdneho   orgánu, pričom   k naplneniu   tohto   práva   dochádza   až   právoplatným   súdnym   rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97).

Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a tým   aj   porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na   konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

1.   V posudzovanom   prípade   ide   o závažný   pracovnoprávny   spor,   ktorý   sa osobitne   nelíši   od   pracovnoprávnych   sporov   tohto   druhu   (o   neplatné   skončenie pracovného   pomeru   a náhradu   mzdy).   Ide   o závažnú   statusovú   vec   z hľadiska sociálneho   postavenia   sťažovateľky.   Z vyjadrení   sťažovateľky,   Okresného   súdu v Žiline   ani   z obsahu   predloženého   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

2. Správanie sťažovateľky v konaní možno hodnotiť ako aktívne. Už pri podaní návrhu   predložila   doklady   k právnemu   posúdeniu   veci.   V   ďalšom   jej   priebehu   sa viackrát domáhala vytýčenia pojednávania, a to 19. júla 2001, 1. marca 2002 a 9. mája 2003. Jej postoj k veci ústavný súd hodnotí ako aktívny a nebolo zistené, že by z jej správania bolo možné vyvodiť záver o tom, že prispela k vzniknutým prieťahom.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo   ku   zbytočným   prieťahom,   bol   postup   Okresného   súdu   v Žiline,   ktorého nekonaním   malo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky.   Ide   teda o hodnotenie postupu vo veci po 9. marci 2000, keď mu vec napadla (bola odstúpená) z Okresného   súdu   v Čadci.   Ústavný   súd   zistil,   že   Okresný   súd   v Žiline   v takej závažnej veci   nevykonal za obdobie vyše tri   a pol   roka   ani jeden   úkon, ktorý   by smeroval k objasneniu právnej stránky veci a k rozhodnutiu v nej.

Tvrdenia predsedu Okresného súdu v Žiline sa nedotýkajú veci samej a v tomto období   tento   súd   okrem   pokusov,   ktoré   možno   hodnotiť   ako   nespôsobilé   doručiť odporcovi i len žalobu, hoci mal na to prostriedky, a to zistením jeho pobytu cez centrálnu evidenciu pobytu obyvateľov alebo cez mestský úrad v mieste jeho bydliska až po   doručenie   Policajným   zborom.   Jediným   úkonom   v tomto   smere   bola   výzva Obecnému úradu v Divine, ktorú mal odporca uvedenú ako sídlo subjektu (živnosti). Samotná   zákonná   sudkyňa   označila   svoje   tri   úkony,   a to   referát   z 5.   júna   2000 (expedovaný 7. júna 2000), referát z 1. marca 2001 (výzva Obecnému úradu v Divine expedovaná 12. marca 2001) a referát z 15. marca 2002, v ktorom žiada sťažovateľku o oznámenie miesta podnikania odporcu. V období od 21. marca 2003 do 12. mája 2003 bola sudkyňa práceneschopná a od 19. mája 2003 do 23. mája 2003 bola na rehabilitačnom pobyte sudcu.

Nečinnosť sudcu v týchto obdobiach aj tak predstavuje 3 roky bez toho, aby sa konalo   čo   len   jedno   pojednávanie   vo   veci.   Uvedené   skutočnosti   svedčia   o tom, že Okresný súd v Žiline nekonal plynulo a dôsledne v záujme efektívneho a rýchleho odstránenia právnej neistoty sťažovateľky.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že ústavné právo sťažovateľky zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy bolo nečinnosťou Okresného súdu v Žiline porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou,   ústavný   súd   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   tieto   práva   alebo   slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   Okresného   súdu   v Žiline   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   vo   výške   100   000   Sk,   ktoré   zdôvodnila   dĺžkou   celého   konania a pretrvávajúcim stavom právnej neistoty. Nekonanie zo strany súdu   pociťuje ako psychickú ujmu z dôvodu, že nevie, či jej pracovný pomer trvá alebo nie, a nemôže si uplatniť ani nárok z prípadného neplatného rozviazania pracovného pomeru.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, môže priznať tomu, koho základné práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Súčasťou zadosťučinenia sťažovateľky je aj samotné deklarovanie porušenia jej základného práva, ako aj príkaz ústavného súdu Okresnému súdu v Žiline, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk.

Pri   určovaní   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu, hlavne na predmet sporu vyžadujúci obzvlášť urýchlené konanie. Súčasne sa pritom riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   ústavného   práva   zaručeného   čl.   48 ods. 2 ústavy a prikázal tiež Okresnému súdu v Žiline, aby v označenej veci konal bez zbytočných prieťahov, vzniknutý stav nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci   ústavného   súdu.   V dôsledku   toho   ústavný   súd   rozhodol   o použití primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   35   000   Sk,   pričom   zohľadnil tvrdenia sťažovateľky o jej právnej neistote, ktorá má na jej osobu i závažné sociálne dopady.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil náhradu trov konania za dva úkony, a to   prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a návrh   ústavnému   súdu   po   4   270   Sk,   ako aj režijný   paušál   po   128   Sk,   spolu   8   796   Sk.   Zároveň   predložil   ústavnému   súdu osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty sp. zn. 654/3100/53598/01/Mic5 z 24. augusta 2001, podľa ktorého je platcom dane od 1. októbra 2001, preto si uplatnil DPH 20 %, t. j. 1 759,20 Sk, spolu 10 555,20 Sk.

Pri určení výšky náhrady trov ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Zistil, že právny zástupca si uplatnil výšku trov právneho zastúpenia podľa citovanej vyhlášky, preto mu predmetné trovy priznal a zároveň v zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde zaviazal Okresný súd v Žiline tieto trovy uhradiť.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2003