znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 178/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Dušanom Pálkom, advokátska kancelária, Polianky 5, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava Iv konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 104/2005 a rozsudkom z 18. mája 2007 a postupomv konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 129/2012 a uznesením zo 16. septembra 2014a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 403/2007a rozsudkom z 20. mája 2009 a postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 61/2015a uznesením z 30. septembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresnýsúd“) sp. zn. 11 C 104/2005 z 18. mája 2007 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“),postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.4 Co 403/2007 z 20. mája 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom a uznesenímokresného súdu sp. zn. 9 C 129/2012 zo 16. septembra 2014 a postupom a uznesenímkrajského súdu sp. zn. 5 Co 61/2015 z 30. septembra 2015 (ďalej len „napadnutéuznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu 4. februára 2005žalobu, ktorou sa domáhal zaplatenia 4 245,58 €. Okresný súd v uvedenej vecizaregistrovanej na okresnom súdepod sp. zn. 11 C 104/2005 rozhodol rozsudkomz 18. mája 2007, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol z dôvodu, že rozsah a spôsobpoškodenia motorových vozidiel nezodpovedal deklarovanému priebehu nehody. Protiuvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil akovecne správne.

Sťažovateľ následne 2. júla 2012 podal na okresnom súde návrh na obnovu konania,ktorý oprel o závery ním predloženého znaleckého posudku. Okresný súd uznesenímzo 16. septembra 2014 návrh na obnovu konania zamietol z dôvodu, že znalecký posudokvyhotovený po právoplatnom skončení pôvodného konania nemožno považovať za dôkaz,ktorý sťažovateľ nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní. Proti uvedenémuuzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súdnapadnutým uznesením tak, že odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdupotvrdil, keď dospel k záveru, že sťažovateľ mal počas pôvodného konania možnosťpožiadať o vykonanie kontrolného znaleckého posudku, čo však neurobil.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza skutkové okolnosti prípadu a namieta, že prístupokresného súdu a krajského súdu k jeho návrhu na obnovu konania bol svojvoľnýa označené rozhodnutia sú arbitrárne. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ tvrdí, že vo vecikonajúce súdy mu neposkytli súdnu ochranu v požadovanej kvalite. Sťažovateľ v tejtosúvislosti argumentuje, že ešte v pôvodnom konaní žiadal o vypracovanie dodatkuk znaleckému posudku, na čo súdy konajúce vo veci obnovy konania vôbec nereagovalia dospeli k ústavne neudržateľnému záveru, že sťažovateľ v rámci návrhu na obnovukonania nepredložil dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní predsúdom. Sťažovateľ zastáva názor, že zo strany krajského súdu došlo k excesu, keďžev konaní o návrhu na obnovu konania vo veci konajúce súdy nezohľadnili skutočnosť, žesťažovateľ v pôvodnom konaní žiadal o vypracovanie dodatku k znaleckému posudku, pretozáver krajského súdu, že sťažovateľ mal počas pôvodného konania možnosť požiadaťo vykonanie kontrolného znaleckého posudku, čo však neurobil, pre ktorý krajský súdpotvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na obnovu konania, jenelogický, arbitrárny.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodolvo veci týmto nálezom:

„1. Konaním vedenom na Okresnom súde Bratislava I. č.k.: 11C/104/05 v spojení s konaním č.k. 4Co 403/07 vedenom na Krajskom súde v Bratislave a konaním č.k.: 9C 129/2012 vedenom na Okresnom súde Bratislava I. v spojení s konaním č.k.: 5Co/61/2015 vedenom na Krajskom súde v Bratislave bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. v konaní 11 C/104/05 zo dňa 18.5. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava 4Co 403/07 zo dňa 20.5. 2009 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I. č.k.: 9C 129/2012 zo dňa 16.9. 2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k.: 5Co/61/2015 zo dňa 30.9.2015 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 5 000,- eur (slovom päťtisíc eur).“

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle § 20ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnomsúde). To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáhav petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľasvojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

1. Pokiaľ ide o pôvodné konanie, teda konanie pred okresným súdom pod sp. zn.11 C 104/2005 a jeho rozsudok z 18. mája 2007 a konanie pred krajským súdom pod sp. zn.4 Co 403/2007 a jeho rozsudok z 20. mája 2009, ústavný súd z vlastnej rozhodovacejčinnosti zistil, že sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu už v minulostipodal sťažnosť, o ktorej už ústavný súd rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn.III. ÚS 151/2010 rozhodnutím z 20. apríla 2010. Predmetom skoršieho konania bolonamietané porušenie identických práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo leno podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vychádzajúc z dôvodu odmietnutia skoršej sťažnosti (zjavná neopodstatnenosť), akoaj z totožnosti označených práv, porušenie ktorých sa namieta, a napadnutého rozsudku,v oboch sťažnostiach ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorounamietal porušenie označených práv postupom okresného súdu a napadnutým rozsudkomsúdu prvého stupňa, ako aj postupom krajského súdu a jeho napadnutým rozsudkom bolopotrebné v rámci predbežného prerokovania sťažnosti odmietnuť z dôvodu prekážkyrozhodnutej veci ako neprípustnú.

Pre úplnosť dodáva, že pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu a jehopredchádzajúci postup, ústavný súd s poukazom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127ods. 1 ústavy konštatuje, že vo všeobecnosti nemá právomoc preskúmavať rozhodnutiaprvostupňových súdov v prípadoch, ak proti rozhodnutiam je prípustný riadny opravnýprostriedok odvolanie, čo je aj prípad sťažovateľa.

2. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušeniaoznačených práv napadnutým uznesením okresného súdu, ústavný súd opätovne poukazujena princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomocústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje inýsúd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenieokresného súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorýbol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuťpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).

3. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namietalporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jehoargumentácie spočíva konkrétne v arbitrárnosti záveru, že sťažovateľ v rámci návrhu naobnovu konania nepredložil dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnomkonaní pred súdom, pričom sťažovateľ tvrdí, že tento záver je mylný.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdukonštatuje, že primárnym dôvodom na podanie návrhu na obnovu konania vo vecisťažovateľa bol nový znalecký posudok. Sťažovateľ teda mal možnosť na vlastné nákladyvyhotoviť kontrolný znalecký posudok, resp. navrhnúť súdu jeho vypracovanie ajv pôvodnom konaní, a táto skutočnosť ani nie je sporná. Sťažovateľ argumentuje tým, žev pôvodnom konaní žiadal doplnenie znaleckého posudku, čo však nemožno považovať zatotožný návrh, ako sa snaží ústavnému súdu prezentovať. Pokiaľ sťažovateľ mal závažnévýhrady k pôvodnému znaleckému posudku, mal ich predniesť v pôvodnom konanía navrhnúť vypracovanie kontrolného znaleckého posudku. Ani prípadné nevyhovenietakémuto jeho návrhu súdom by ho nezbavovalo dôkaznej povinnosti, keďže v pôvodnomkonaní vystupoval v procesnej pozícii žalobcu. Navyše, sťažovateľov návrh na doplnenieznaleckého posudku sa týkal stanovenia rozsahu poškodenia motorových vozidiel podľapredpokladu, z ktorého znalec vychádzal, a teda nie je možné preto tvrdiť, že sťažovateľ užv pôvodnom konaní spochybňoval správnosť vypracovaného znaleckého posudkua skutkový priebeh nehodovej udalosti, ktorý vyplynul až z nového znaleckého posudku.

Ústavný súd preto uzatvára, že vypracovanie znaleckého posudku sťažovateľom preúčely obnovy pôvodného konania bez ďalšieho nemožno považovať za dôvod na obnovukonania, pretože z tvrdení sťažovateľa, ako ani z napadnutých rozhodnutí nevyplýva, žev jeho prípade existovali nové skutočnosti rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej vinynemohol použiť v pôvodnom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede navšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04).

Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základnéhopráva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospelk záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom súdu, ktorý mupredchádzal, a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloveniaich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pripredbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmuznesením krajského súdu a postupom súdu, ktorý mu predchádzal, ústavný súd konštatuje,že zo štrasburského pohľadu nie je obnova konania v zásade krytá zárukami čl. 6 dohovoru,a to ani v jeho trestnej časti (porov.: Vebiu proti Českej republike, rozhodnutie, 26. 7. 2003,č. 46168/99, oddiel 2; Kulnev proti Rusku, rozhodnutie, 18. 3. 2010, č. 7169/04, oddiel 1),ako ani v civilných veciach (pozri Jussy proti Francúzsku, rozhodnutie, 8. 4. 2003,č. 42277/98, § 18; Melis proti Grécku, rozhodnutie, 22. 7. 2010, č. 30604/07, § 18 20).̶Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenostisťažnosti aj v tejto jej časti, a preto ju z uvedeného dôvodu v rámci jej predbežnéhoprerokovania aj odmietol.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedenévo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 30. marca 2016