znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 178/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   rozhodnutím   Rady   pre   vysielanie   a   retransmisiu   č.   RP/82/2011 zo 4. júla 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Sž 28/2011-17 z 26. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2012 doručená sťažnosť M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) č. RP/82/2011 zo 4. júla 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 6 Sž 28/2011-17 z 26. septembra 2012.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   8.   januára   2011   v   čase   okolo   20:45   h   bol v rámci televíznej programovej služby J. odvysielaný program „Č.“ (ďalej len „program“), ktorý bol približne v čase o 22:22 h prerušený programom „P.“ (ďalej len „p.“). Na základe uvedeného   jej   bola   13. januára   2011   doručená   výzva   rady   na   predloženie   záznamu   z vysielania tohto programu a následne 12. apríla 2011 jej bolo doručené oznámenie o začatí správneho konania vo veci možného porušenia § 16 ods. 3 písm. i) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“).

Podľa vyjadrenia sťažovateľky v rámci uvedeného správneho konania rada prijala rozhodnutie   č.   RP/82/2011   zo   4.   júla   2011   (ďalej   len   „rozhodnutie   rady“),   v   ktorom konštatovala,   že   uvedeným   konaním   sa   sťažovateľka   dopustila   porušenia   §   16   ods.   3 písm. i)   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii,   pretože   nezabezpečila,   aby   sa   program vo vysielaní televíznej programovej služby neprerušoval, ak citovaný zákon neustanovuje inak.   Za porušenie   tejto   povinnosti   jej   bola   podľa   §   67   ods.   4   zákona   o   vysielaní a retransmisii uložená pokuta v sume 2 000 €.

Proti   rozhodnutiu   rady   sa   sťažovateľka   odvolala,   pričom   o   odvolaní   rozhodol najvyšší súd rozsudkom č. k. 6 Sž 28/2011-17 z 26. septembra 2012 tak, že napadnuté rozhodnutie rady potvrdil.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala,   že   namiesto   toho,   aby   ju   rada   vyzvala na predloženie záznamu z vysielania prijatým rozhodnutím, zaslala jej len obyčajnú výzvu. V tejto súvislosti sťažovateľka dodala: „Sťažovateľka má za to, že vyžiadanie Záznamu z vysielania programu, bez toho, aby o tomto úkone rozhodla RVR ako kolektívny orgán vykonaním hlasovania, nie je možné považovať za postup, ktorý by zaručoval dodržanie právnej   istoty   sťažovateľky   a   rovnako   tak   dodržanie   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu...“

Sťažovateľka súčasne vyslovila názor, že nebola povinná predložiť rade uvedený záznam z vysielania ako dôkaz pre ďalšie konanie. Podľa sťažovateľky je takýto charakter donútenia neprípustný a navyše povýšený na zákon, o čom svedčí § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii. Sťažovateľka namietala, že tento záznam bola nútená predložiť proti svojej vôli, a tým, že záznam odmietla predložiť, len realizovala výkon svojho práva „neobviňovať samu seba“.

Sťažovateľka uviedla, že zákon o vysielaní a retransmisii počíta s tromi dôvodmi prerušenia programu, a to vysielaním reklamy, telenákupu a mimoriadneho spravodajstva. Sťažovateľka vyslovila presvedčenie, že program p. bol mimoriadnym spravodajstvom. V tomto ohľade sa nestotožnila so závermi rady, ktoré považovala za účelovo prispôsobené cieľu,   nedostatočne   odôvodnené,   nezrozumiteľné,   nepreskúmateľné   a   nezákonné.   Podľa názoru sťažovateľky odvysielaný komunikát o plese v opere spĺňal definíciu mimoriadneho spravodajstva,   pretože   išlo   o   jedinečnú   a   významnú   spoločenskú   udalosť,   ku   ktorej dochádza   raz   ročne.   K   uvedenému   sťažovateľka   dospela   na základe   gramatického   a logického výkladu pojmu mimoriadny.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o., B., na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   o   odvolaní pod sp. zn.: 6 Sž/28/2011   zo   dňa   26.   9.   2012   a   rozhodnutie   Rady   pre   vysielanie a retransmisiu   zo   dňa   4.   7.   2011,   číslo   RP/82/2011,   v   konaní   vedenom   pod   spisovou značkou 242-PLO/O-2085/2011, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa spoločnosti M. s. r. o., B., trovy konania podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR vo výške 323,51 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich práv   rozhodnutím   rady   vydaným   v   správnom   konaní   vedenom   pod   č.   242-PLO/O-2085/2011, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach   a preskúmavajúcich   aj   zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,   a to   tým spôsobom,   že ochrany základného práva a slobody   sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v   prípade,   ak   takúto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy.

Z namietaného rozhodnutia rady je zrejmé, že podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii mala sťažovateľka možnosť proti tomuto rozhodnutiu podať na najvyššom súde   opravný   prostriedok.   Sťažovateľka   svoje   právo   využila   a   na   základe   podaného „odvolania“ rozhodnutie rady preskúmal najvyšší súd, ktorý rozsudkom č. k. 6 Sž/28/2011-17   z   26.   septembra   2012   napadnuté   rozhodnutie   potvrdil.   Z   uvedeného   vyplýva,   že na preskúmanie   rozhodnutia   rady   bol   v   prvom   rade   povolaný   najvyšší   (odvolací)   súd, ktorého   právomoc   predchádza   právomoci   ústavného   súdu   bezprostredne   preskúmať rozhodnutie rady v danej veci. Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

Z totožného dôvodu ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala procesný postup rady v súvislosti s vyžiadaním záznamu z vysielania programu, a to formou výzvy; ako aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala, že v rámci zásady „neobviňovať samu seba“ nebola povinná rade požadovaný záznam predložiť.

Ústavný súd zistil, že tieto námietky sťažovateľka nepredostrela v rámci odvolacieho konania, ale prvýkrát ich predostrela až v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   pripomína,   že   z   princípu   subsidiarity limitujúceho   vzťah   ústavného   súdu   ku   všeobecným   súdom   okrem   iného   vyplýva,   že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľka ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľka v rámci ochrany svojich základných   práv   a   slobôd   uplatní   v   konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú mohla predniesť, avšak nepredniesla v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04).

Keďže   sťažovateľka   v   rámci   odvolacieho   konania   predmetnú   argumentáciu neuplatnila,   ale   prvýkrát   ju   uplatnila   až   v   rámci   konania   pred   ústavným   súdom, pridržiavajúc   sa   svojej   judikatúry,   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k.   6   Sž   28/2011-17 z 26. septembra 2012.

Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   predmetným   rozhodnutím   najvyšší   súd   v   rámci odvolacieho konania potvrdil rozhodnutie rady vydané v správnom konaní.

Rozhodnutím rady bolo vyslovené, že sťažovateľka porušila § 16 ods. 3 písm. i) zákona   o   vysielaní   a   retransmisii,   pretože   nezabezpečila,   aby   sa   program   vo vysielaní televíznej   programovej   služby   neprerušoval,   ak   citovaný   zákon   neustanovuje   inak. Za porušenie tejto povinnosti jej bola podľa § 67 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii uložená pokuta   v sume 2 000 €.   V označenom   rozhodnutí rada   argumentovala tým, že program spĺňal definíciu programu, ktorý možno prerušiť. Odvolávajúc sa na znenie zákona o vysielaní a retransmisii rada konštatovala, že p., ktorými bol prerušený program, spĺňa definíciu programu, ktorý možno prerušiť, a preto ho nemožno považovať za reklamu alebo telenákup. Vzhľadom na to, že zákon o vysielaní a retransmisii neobsahuje definíciu pojmu mimoriadne spravodajstvo,   rada v súvislosti   s vystihnutím   podstaty   tohto pojmu okrem iného uviedla: „Predmetom mimoriadneho spravodajstva sú teda také udalosti, ktoré sa stali   náhle,   resp.   neplánovane   (teda   mimoriadne)...   Jedná   sa   o   informácie,   ktorých odvysielanie je vo verejnom záujme a sú natoľko závažné a pre spoločnosť prínosné, že odôvodňujú mimoriadne prerušenie programu (napr. čerstvá informácia o náhlej živelnej pohrome) a ich neskoršie odvysielanie by výraznou mierou znížilo ich hodnotu. Nakoľko však takéto prerušenie programu možno označiť za výnimočné, musí byť realizované len v nevyhnutnom čase.“ Na základe toho rada uzavrela, že program p. nebol mimoriadnym spravodajstvom ani inou zákonnou výnimkou, ktorou možno prerušiť vysielaný program, a keďže k prerušeniu programu došlo, sťažovateľka porušila § 16 ods. 3 písm. i) zákona o vysielaní a retransmisii. Za porušenie tejto povinnosti rada uložila sťažovateľke pokutu v sume 2 000 €. Uloženie pokuty odôvodnila s poukazom na § 64 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že sťažovateľka sa uvedeného porušenia zákona dopustila potom, ako jej rozhodnutím rady č. RL/24/2010 z 13. apríla 2010, právoplatným 13. mája 2010, bola podľa §   64   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   vysielaní   a retransmisii   uložená   sankcia   –   upozornenie na porušenie zákona.

Rozhodnutie rady napadla sťažovateľka opravným prostriedkom, v ktorom dôvodila, že   rozhodnutie   správneho   orgánu   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci a zároveň   je   nepreskúmateľné   pre   nezrozumiteľnosť   alebo   pre   nedostatok   dôvodov. Sťažovateľka predovšetkým nesúhlasila s definíciou mimoriadneho spravodajstva tak, ako tento pojem ustálila rada, a zároveň namietala uloženie pokuty poukazujúc na to, že proti rozhodnutiu   rady   č.   RL/24/2010   z   13.   apríla   2010,   ktoré   bolo   v   aktuálnom   prípade podkladom   na   uloženie   sankcie   (pokuty),   bola   na   Krajskom   súde   v Bratislave   podaná žaloba, pričom o žalobe nebolo právoplatne rozhodnuté.

Najvyšší   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia   rady   zaujal   k   relevantným   námietkam sťažovateľky tento právny názor:

«Odvolací   súd   sa   nestotožnil   s   námietkou   navrhovateľa   ohľadne   nesprávneho právneho posúdenia daného skutkového stavu, ktorý bol podľa jeho názoru v dostatočnej miere   správne   zistený   a   na   ktorý   správny   orgán   aplikoval   správne   ustanovenie vzťahujúceho   sa   právneho   predpisu...   Zistený   skutkový   stav   nenamietal   ani   samotný navrhovateľ, sporným však ostal výklad ust. § 16 ods. 3 písm. i) zákona o vysielaní a retransmisii... Z obsahu odvolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva jednak tá skutočnosť, že   odporca   sa   dôsledne   vysporiadal   so   všetkými   aspektmi   vysielaného   komunikátu   vo vzťahu k zneniu ust. § 35 ods. 6 citovaného zákona, z pohľadu, či sa nejedná o reklamu alebo telenákup. Keďže odporca dospel k záveru, že vysielaný komunikát P. tvoril svojím obsahom jeden uzavretý celok a tým naplnil definíciu programu podľa ust. § 3 písm. i) citovaného   zákona,   sa   vylúčilo,   že   by   šlo   o   reklamu   alebo   telenákup,   keďže   tieto   sú doplnkovými vysielaniami, odporca zameral svoju pozornosť na výklad pojmu mimoriadne spravodajstvo, keďže ním možno prerušiť vysielanie na základe zákona. Absencia zákonnej definície „mimoriadneho spravodajstva“ dáva priestor na výklad orgánov aplikácie práva, kedy správny orgán tento pojem vyloží z pohľadu ústavne chránených základných zásad právneho štátu, účelu zákona, prípadne konkrétnej aplikovanej normy ako i s ohľadom na okolnosti   konkrétneho   prípadu.   Pri   výklade   tohto   pojmu   správny   orgán   nevybočil   z medzí   významu   pripísanému   synonymickým   slovníkom   danému   slovu   „mimoriadny“   a použitie ďalších kritérií pre lepšiu interpretáciu pojmu „mimoriadne spravodajstvo“ možno považovať   za   logický   záver   s   ohľadom   na   skutkový   stav   ako   i   účel   a   predmet   zákona o vysielaní a retransmisii, ktorého záverom je, že odvysielaný komunikát nespĺňal kritériá mimoriadneho   spravodajstva,   čo   aj   vo   svojom   rozhodnutí   odporca   podľa   názoru odvolacieho súdu primerane a náležité odôvodnil...

Odvolací   súd   sa   ďalej   nestotožnil   ani   s   názorom   navrhovateľa   ohľadne   straty opodstatnenia odôvodnenia o výške uloženej sankcie v odvolaním napadnutom rozhodnutí, pretože   v   prípade   vyhovenia   žalobe   podanej   proti   rozhodnutiu   o   uložení   sankcie upozornenie pre porušenie zákona č. RL/24/2010 zo dňa 13. 4. 2010, ktorého uloženie bolo predpokladom pre postup podľa ust. § 64 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii sa nič nezmení   na   skutočnosti,   že   v   čase   uloženia   sankcie   pre   opätovné   porušenie   zákona navrhovateľom skutkom, ktorý je vymedzený vo výroku odvolaním napadnutého rozhodnutia bola podmienka uvedená v ust. § 64 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého pokutu rada uloží,   ak   vysielateľ,   prevádzkovateľ   retransmisie,   poskytovateľ   audiovizuálnej   mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek   písomnému   upozorneniu   rady   opakovane   porušila   povinnosť,   splnená.   V   tejto súvislosti upriamuje odvolací súd pozornosť na ust. § 250l ods. 1 v spojení s ust. § 250i ods. 1 O. s. p., podľa ktorého je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania   napadnutého   rozhodnutia.   Keďže   v   čase   jeho   vydania   bola   navrhovateľom opakovane porušená uvedená povinnosť, nemôže súd v rámci prieskumu predmetnej veci brať na uvedenú námietku ohľad.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia všeobecného   súdu   v   rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04, III. ÚS 222/2012).

Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia najvyššieho súdu obsiahnutá v odôvodnení namietaného rozhodnutia   obsahuje dostatok   relevantných informácií a   dôvodov   na jeho výrok, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie rady.

Ako   je   z   obsahu   sťažovateľkinho   opravného   prostriedku   zrejmé,   táto   v   ňom predostrela   dve   námietky,   a   teda   nesúhlasila   s   definíciou   rady   týkajúcou   sa   pojmu mimoriadne   spravodajstvo   a   zároveň   namietala,   že   rozhodnutie   rady   č.   RL/24/2010 z 13. apríla 2010 nemohlo byť podkladom na uloženie pokuty v tomto prípade, pretože bolo napadnuté žalobou v rámci správneho súdnictva a o tejto žalobe nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté. Podľa názoru ústavného súdu právne úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa oboch sťažovateľkiných   argumentov   je   potrebné   považovať   za   odôvodnené   a nevybočujúce z rámca zákonných limitov. Najvyšší súd v súvislosti s pojmom mimoriadne spravodajstvo dodal, že práve z dôvodu absencie zahrnutia tohto pojmu do zákona sa vytvoril priestor pre orgán   aplikácie   práva   –   radu,   ktorá   tento   pojem   interpretovala   akceptovateľným spôsobom. Ten podľa názoru najvyššieho súdu a zároveň aj podľa názoru ústavného súdu vyústil do prijatia logického záveru, pri ktorom sa potreba ingerencie zo strany ústavného súdu javí ako zbytočná.

Aj   pokiaľ   ide   o   druhú   z „odvolacích“ námietok   sťažovateľky,   a   teda   uloženie pokuty,   podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   aj   s   touto   otázkou   dostatočne vysporiadal a zaujal k nej názor súladný s ústavou a medzinárodnými dohovormi. V tejto súvislosti   najvyšší   súd   dodal,   že   v zmysle   §   250l   ods.   1   v   spojení   s   §   250i   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bol preňho rozhodujúci skutkový stav, ktorý   tu   bol v čase prijatia jeho rozhodnutia. Tento skutkový   stav svedčil   jednoznačne o tom, že v rozhodujúcom čase bola rozhodnutím rady č. RL/24/2010 z 13. apríla 2010 uložená sťažovateľke sankcia – upozornenie na porušenie zákona. Proti tomuto rozhodnutiu, ktoré bolo podkladom na uloženie pokuty v namietanom prípade, sa nebolo možné odvolať [§ 64 ods. 1 písm. a) a ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii]. Označené rozhodnutie však bolo preskúmateľné súdom,   a to   postupom   podľa   § 247   a násl.   OSP,   v rámci   ktorého všeobecné   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   postupov   a rozhodnutí   správnych   orgánov, proti ktorým zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stali právoplatnými (§ 247 ods. 3 OSP).   Uvedenú   možnosť   sťažovateľka   využila a   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   rady podala   žalobu, o   ktorej   v čase podania   odvolania nebolo právoplatne rozhodnuté.   Toto zistenie však nemení nič na tom, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu bol skutkový stav taký, že sťažovateľke bola právoplatným rozhodnutím rady č. RL/24/2010 z 13. apríla 2010 uložená sankcia – upozornenie na porušenie zákona, ktorá sa následne v správnom konaní, ktorého výsledkom   bolo prijatie   rozhodnutia   rady   č.   RP/82/2011   zo   4. júla 2011,   stala podkladom na uloženie pokuty, keďže sťažovateľka aj napriek písomnému upozorneniu rady   opakovane   porušila   povinnosť   podľa   §   16   ods.   3   písm.   i)   zákona   o   vysielaní a retransmisii.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v   namietanom   rozsudku   vychádzal zo skutkového stavu zisteného správnym orgánom, dôkladným spôsobom vysvetlil svoje myšlienkové   pochody,   ktoré   doplnil   právnymi   úvahami   vychádzajúcimi   z   relevantnej právnej úpravy a nevybočujúcimi zo zákonného rámca.

Preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu č. k. 6 Sž 28/2011-17 z 26. septembra 2012 ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Tým ústavný súd zároveň nezistil žiadne dôvody na možné vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   súčasne   namietala   aj   porušenie   jej   základného   práva   na   slobodu prejavu   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy   predmetným   rozsudkom   najvyššieho   súdu. K naznačenému ústavný súd uvádza, že o prípadnom porušení tohto základného práva by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného (najvyššieho) súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09, III. ÚS 51/2011), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto časti je potrebné vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky, ktoré vyplynuli zo sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013