znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 178/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   R.   M., Ž.,   vo veci   namietaného porušenia práva   na prejednanie   jeho   záležitosti   verejne   v jeho   prítomnosti   a verejné   vyhlásenie   rozsudku zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 Co 340/2009   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 289/2010 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. M. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2012 doručená sťažnosť Ing. R. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti verejne v jeho prítomnosti a verejné vyhlásenie rozsudku zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 340/2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 289/2010 z 31. mája 2011.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ sa žalobou podanou na Okresnom súde Žilina (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal „spolu   so   svojimi   sestrami   náhrady   škody   voči Slovenskej   republike,   zast.   Ministerstvom   spravodlivosti   SR,   spôsobenej   nesprávnym postupom Štátneho notárstva v Žiline v konaní pod sp. zn. RI 557/69 o registrácii kúpnej zmluvy   N501/69   NZ697/69   a následne   nesprávnym   postupom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici v konaní pod sp. zn. 13 Co/370/91“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 350/1994 z 8.   júna   2009   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   v rámci odvolacieho konania „v odvolaní zo 4. 9. 2009 navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy a teda ani nemohol dospieť k správnym skutkovým zisteniam“. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že krajský súd bol povinný nariadiť pojednávanie pri prerokovaní jeho odvolania a tým, že tak neurobil, mu mal odňal možnosť   konať   pred   súdom.   Krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 8   Co   340/2009 z 30. marca 2010 rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ nespokojný s rozhodnutím odvolacieho súdu podal dovolanie, v ktorom namietal, že „mu postupom súdu bola odňatá možnosť   konať   pred   súdom,   že   žiaden   zo   súdov   nevykonal   ním   predložené   dôkazy, že odvolací súd nenariadil pojednávanie, aby sa na ňom vykonali ešte aj ďalšie dôkazy“. Najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Cdo 289/2010 z 31. mája 2011 dovolanie sťažovateľa   odmietol.   Sťažovateľ   najvyššiemu   súdu   vyčíta,   že „odmietnutie   môjho dovolania zo strany Najvyššieho súdu nie je založené na žiadnych skutočných skutkových zisteniach   a preto   ho   považujem   za   nenáležité,   tendenčné   a nezákonné“.   Na   základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu   bolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V závere   sťažnosti   preto   sťažovateľ   navrhol, aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa, Ing. R. M., aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho   prítomnosti   a verejne   bol   vyhlásený   rozsudok   podľa   Čl.   6,   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a slobôd,   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   pod zn. 8 Co/340/2009   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   pod   zn.   2   Cdo   289/2010   bolo porušené.

2. Navrhovateľovi Ing. R. M. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 tis. Eur, ktoré mu bude vyplatené do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   nepriložil   k predloženej   sťažnosti   žiadne   relevantné   prílohy   a   nie   je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu požiadal o ustanovenie právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   v prvom   rade   považuje   za   potrebné   uviesť, že táto   nespĺňa   povinné   obsahové   náležitosti.   Sťažovateľ k sťažnosti   nepripojil   kópiu právoplatného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktoré   označil   ako   porušujúce   jeho   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Takéto zistenie štandardne vedie ústavný súd k výzve sťažovateľovi na doplnenie jeho podania s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve.

Sťažovateľ ďalej žiadal ústavný súd, aby mu „ustanovil právneho zástupcu, ak je to potrebné...“.

V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   v spojení   s   §   31a   zákona   o ústavnom   súde)   od výzvy adresovanej sťažovateľovi upustil a sťažovateľa ani neodkázal na Centrum právnej pomoci, ktoré je oprávnené rozhodnúť o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné   rozhodnutie   o predloženej   sťažnosti   v rámci   jej   predbežného   prerokovania. Ústavný   súd   totiž   na   základe   podkladov,   ktorými   disponoval,   dospel   k záveru,   že   ani prípadné doplnenie sťažnosti sťažovateľa o povinné náležitosti by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

1. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd na okresnom súde zistil,   že napadnuté   uznesenie   sp.   zn.   2   Cdo   289/2010   z 31.   mája   2011   sa   stalo právoplatným 19. júla 2011.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   stabilne   zotrváva   na   stanovisku,   že   nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu   z 31. mája 2011 nadobudlo právoplatnosť 19. júla   2011.   Sťažnosť   odoslal   sťažovateľ   na   poštovú   prepravu   ústavnému   súdu 2. marca 2012,   čo   je   zjavne   po   uplynutí   lehoty   ustanovenej   zákonom   o ústavnom   súde na podanie   sťažnosti.   V tejto   časti   tak   ústavný   súd   posúdil   predloženú   sťažnosť   ako oneskorene podanú.

2.Vzhľadom na to, že ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie   svojich   označených   práv   dovolacím   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   odmietol z dôvodu   jej   oneskorenosti,   nebolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   možné   aplikovať judikatúru   ústavného   súdu (napr.   m.   m.   I. ÚS 184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010) vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 340/2009, podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú.   V posudzovanom   prípade   táto   okolnosť,   že   sťažnosť   sťažovateľa   vo   vzťahu k dovolaciemu   rozhodnutiu   bola   odmietnutá   ako   oneskorené   podaná,   bráni   zachovaniu lehoty aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, pretože v opačnom prípade by sa   možnosť podania ústavnej sťažnosti vo vzťahu k odvolaciemu rozhodnutiu po rozhodnutí o dovolaní stala časovo neohraničenou. Keďže nebolo možné aplikovať už uvedenú judikatúru, ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že postup krajského súdu bolo možné   namietať   podľa § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu   z 30.   marca   2010   (nadobudol   právoplatnosť 18. mája 2010, pozn.), teda do 18. júla 2010, a sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu   ústavnému súdu 2. marca 2012, čo je zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde na podanie sťažnosti, ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa ako oneskorene podanú.

3.   Vzhľadom   na   odôvodnenie   odmietnutia   predloženej   sťažnosti   nepovažoval ústavný   súd   za   nevyhnutné   odstraňovať   nedostatky   a vady   podania   sťažovateľa, pretože taký postup by nemohol viesť k inému rozhodnutiu pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2012