znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 178/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpeného   A.,   B.,   konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. D. N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupmi   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 35/97 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 113/07, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 302/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P., spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2010 doručená sťažnosť P., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na   rovnosť   účastníkov   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom a na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 35/97 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 113/07, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   z   30.   novembra   2010   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co 302/2008.

Zo   sťažnosti   a z   jej   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   odporca   bol   účastníkom konania   na   okresnom   súde   od   februára   1997,   predmetom   ktorého   bolo „zaplatenie 1.783.582,40   Sk   z   titulu   vrátenia   kúpnej   ceny   v   dôsledku   odstúpenia   navrhovateľky   od kúpnej zmluvy zo dňa 29. 01. 1997, ktorú uzavrela so sťažovateľom. Predmetom kúpnej zmluvy o predaji motorového vozidla č. 410/96 zo dňa 02. 04. 1996 medzi navrhovateľkou ako kupujúcou a sťažovateľom ako predávajúcim bolo osobné motorové vozidlo zn..., kúpna cena bola dohodnutá vo výške 1.783.582,40 Sk...“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne na strane 2 až 18 opisuje priebeh konania pred všeobecnými súdmi a uvádza konkrétne dôvody, v čom vidí porušenie svojich označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupmi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 35/97 a najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 113/07, ako aj posledným rozsudkom krajského súdu z 30.   novembra   2010   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   302/2008,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 25. januára 2011.

Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   nečinnosťou   súdu   prvého   stupňa   po   podaní   dovolania navrhovateľkou došlo k neodôvodneným prieťahom od roku 2002 až do roku 2008, keďže sťažovateľ sa dozvedel „o existencii dovolania voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.   zn.   10 Co 147/02,   ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.   08.   2002 až na základe doručenia rozsudku dovolacieho súdu dňa 27. 11. 2008...“.

Na strane 17 v bode VI. sťažnosti „Právomoc ústavného súdu“ sťažovateľ napokon uvádza, „že podal dovolanie voči napadnutému rozsudku Krajského súdu z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, napriek uvedenému sa však sťažovateľ nachádza v stave procesnej neistoty, že dovolanie bude dovolacím súdom zamietnuté pre jeho neprípustnosť.

Z uvedeného dôvodu procesnej neistoty podáva sťažovateľ súčasne aj túto ústavnú sťažnosť. V prípade zamietnutia dovolania je jediným prostriedkom, ktorý zákon na ochranu jeho práva poskytuje, ústavná sťažnosť podľa článku 127 Ústavy SR.“.

Vzhľadom na uže uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„1. Základné právo spoločnosti P., spol. s r. o...   na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti bez zbytočných prieťahov a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy... právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu... postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní sp. zn. 11 C 35/97, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 3 Cdo 113/07 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5 Co 302/2008-228 zo dňa 30. 11. 2010 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5 Co 302/2008-228 zo dňa 30. 11. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti P., spol. s r. o., B... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške   20.000   eur,   ktoré   je   Krajský   súd...   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd... je povinný uhradiť spoločnosti P., spol. s r. o., B..., trovy konania v sume 314,18 eur s DPH..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu....“.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich   práv pred   iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 35/97 a najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cdo   113/07,   ako   aj   posledným   rozsudkom   krajského   súdu z 30. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 302/2008 došlo k porušeniu jeho základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 35/97 a najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 113/07.

Ústavný   súd   zistil,   že   konanie   okresného   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   11   C   35/97 v spojení   s   konaním krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   147/02   bolo   právoplatne skončené 12. augusta 2002 (ako to uvádza sám sťažovateľ na strane 3 tejto sťažnosti) a dovolacie konanie 27. novembra 2008, keď bol sťažovateľovi doručený rozsudok najvyššieho súdu z 25. septembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 113/07 (strana 5 sťažnosti).

Keďže jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľov, ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu k postupu okresného súdu a najvyššieho súdu za oneskorene podanú, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez toho, aby sa zaoberal bližšie údajným namietaným porušením jeho základných práv, pretože sťažnosť sťažovateľ podal až v marci 2011.

2. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta rozhodnutie krajského súdu a jeho nezákonný postup z viacerých dôvodov, ústavný súd odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd zo sťažnosti zistil, že v danom prípade sťažovateľ podal 28. februára 2011 dovolanie proti namietanému rozhodnutiu krajského súdu najmä z tvrdeného dôvodu [podľa   §   237   písm.   f)   OSP],   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam sťažovateľa   má   najprv   a   predovšetkým   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   (k   podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   svoje   námietky   uplatnil   aj   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.

Sťažovateľ v sťažnosti na strane 17 uvádza, že „podal dovolanie voči napadnutému rozsudku Krajského súdu z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP, napriek uvedenému sa však sťažovateľ nachádza v stave procesnej neistoty, že dovolanie bude dovolacím súdom zamietnuté pre jeho neprípustnosť.

Z uvedeného dôvodu procesnej neistoty podáva sťažovateľ súčasne aj túto ústavnú sťažnosť. V prípade zamietnutia dovolania je jediným prostriedkom, ktorý zákon na ochranu jeho práva poskytuje, ústavná sťažnosť podľa článku 127 Ústavy SR.“.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu z 30. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 302/2008 (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol v tejto časti ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011