znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 178/09-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   U.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. Ch., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Sž   129/2007 z 13. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti U., s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2009 faxom a následne 5. mája 2009 poštou (po doplnení 21. mája 2009) doručená sťažnosť spoločnosti U., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Ch., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 129/2007 z 13. januára 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Rozsudkom   pod   sp.   zn.   5   Sž   129/2007   zo   dňa   13.   januára   2009   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   zrušil   podľa   §   250j   ods.   2   písm.   a)   O.   s.   p.   rozhodnutie Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 81/01/2007 zo dňa 19. 10. 2007 ako aj rozhodnutie   prvostupňového správneho   orgánu č.   4126/10/2006-1   zo dňa 21.   05.   2007 v právnej veci žalobcu: S., s. r. o. (...) proti žalovanému: Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky (...) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu žalovaného (TÚ SR) zo dňa 19. 10. 2007 č. 81/01/2007 a vec vrátil TÚ SR na ďalšie konanie. Rozhodnutím o rozklade zo dňa 19. 10. 2007 č. 81/01/2007 predseda žalovaného (TÚ SR) zamietol podľa § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách (ďalej len „ZEK“) v spojení s § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) rozklad žalobcu (S.,   s.   r.   o.) a   potvrdil   napadnuté   rozhodnutie   odboru   správy   frekvenčného   spektra žalovaného (TÚ SR) č. 4126/10/2006-1 zo dňa 21. 05. 2007 vo veci žiadosti o pridelenie frekvencie   vo   frekvenčnom   pásme   2252-2300   MHz   za účelom   zriaďovania   a prevádzkovania verejnej elektronickej komunikačnej siete MMDS Bratislava z kóty Kamzík a poskytovanie služby retransmisie nezmenených TV programov.

Na základe rozhodnutí TU SR podala dňa 31. 12. 2007 spoločnosť S., s. r. o. správnu žalobu   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   predsedu   TÚ   SR   číslo   rozhodnutia 81/10/2007 zo dňa 19. 10. 2007. V predmetnej správnej žalobe sa S., s. r. o. zaoberala okrem   touto   správnou   žalobou   napadnutými   rozhodnutiami   aj   frekvenčným   spektrom využívaným sťažovateľkou, pričom argumentovala, že pri zlúčení spoločností U. S., s. r. o. a sťažovateľky, pri ktorom zaniklo U. S., s. r. o., nemohli prejsť individuálne povolenia na nástupnícku spoločnosť – sťažovateľku... V rámci predmetného súdneho konania na NS SR sa k žalobe spoločnosti S., s. r. o. vyjadril žalovaný, ktorým bol TÚ SR, ktorý vo svojom vyjadrení zdôvodnil, prečo svojimi rozhodnutiami odmietol prideliť žalobcovi (S., s. r. o.) frekvenčné spektrum, o ktoré vo svojej   žiadosti   žiadal.   Hlavným   a   jediným   argumentom   TU   SR   bolo,   že   predmetné frekvenčné   spektrum   už   bolo   v   minulosti   pridelené   inému   podnikateľovi,   ktorým je sťažovateľka, resp. ešte pred ňou spoločnosť U. S., s. r. o. Prechod týchto individuálnych povolení TÚ SR potvrdil viacerými svojimi rozhodnutiami... V konaní na NS SR sa nepochybne konalo vo veci, ktorá sa týkala priamo práv a povinností   sťažovateľky; práva   a   povinnosti   sťažovateľky   mohli   byť   (a   sú)   zrušením rozhodnutia správneho orgánu (TÚ SR) dotknuté.

Sťažovateľka   spĺňa   podmienky účastníka   v   predmetnom   správnom   konaní pred TÚ SR, keďže sa o jej právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach konalo, resp. jej práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti mohli (môžu) byť rozhodnutím TU SR priamo dotknuté.

Sťažovateľka napriek uvedenému nebola účastníkom konania a NS SR ju v rozpore s ust. § 250 ods. 1 O. s. p. nepribral do konania.

Napriek   tomu,   že   NS   SR   boli   uvedené   skutočnosti   známe   a   to   jednak   z   obsahu rozhodnutí TÚ SR ako aj z obsahu správnej žaloby spoločnosti S., s. r. o., v rozpore s ust. § 250 ods. 1 O. s. p. nepribral sťažovateľku do konania ako účastníka konania... Sťažovateľka poukazuje na to, že pre vymedzenie okruhu účastníkov konania nie je podstatné   zistenie,   s   kým   správny   orgán   skutočne   ako   s   účastníkom   konania   konal, ale záver, s kým ako s účastníkom daného správneho konania malo byť konané. Rovnako pre súd nie je určujúce stanovenie okruhu účastníkov konania žalobcom v žalobe. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a to predovšetkým zo skutočností, že:

- meritum veci prejednávanej na NS SR sa týkalo priamo individuálnych povolení na predmetné frekvencie patriacich sťažovateľke a teda aj samotnej sťažovateľky,

- práva a povinnosti sťažovateľky mohli byť (a sú) zrušením rozhodnutia správneho orgánu (TÚ SR) dotknuté,

- sťažovateľka napriek uvedenému nebola účastníkom konania, je sťažovateľka toho názoru, že ak ju NS SR nepribral do konania ako účastníka, boli porušené jej základné práva a   slobody   garantované   Ústavou   SR   v   čl.   46   ods.   1   a   2 a   rovnako právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Je teda nesporné, že NS SR svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 129/2007 a rozsudkom sp. zn. 5 Sž 129/2007 zo dňa   13. januára   2009   sťažovateľke   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   a   tým   jej   odňal základné právo na súdnu ochranu ako aj na ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

Proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu vecne príslušného podľa § 246 ods. 2 nie je prípustný opravný prostriedok.

To znamená, že sťažovateľka nemôže podať proti rozsudku NS SR zo dňa 13. januára 2009 sp. zn. 5 Sž 129/2007 nielen riadny opravný prostriedok, ale ani mimoriadny opravný prostriedok.

Vzhľadom na vyššie uvedené je sťažovateľka aktívne legitimovaná podať túto ústavnú sťažnosť. »

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sž   129/2007   z 13.   januára   2009   bolo   porušené,   napadnutý rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie,   priznal   jej   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods.   1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa   §   250   ods.   1 OSP účastníkmi   konania sú   žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu   uznesením   priberie   do   konania   účastníka   správneho   konania,   ktorého   práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom   chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   sa   má   konať   alebo   koho   práva, právom chránené   záujmy   alebo   povinnosti   môžu   byť   rozhodnutím   priamo   dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom   chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutý,   a   to   až   do   času, kým sa preukáže   opak.   Podľa   odseku   2   citovaného   ustanovenia   účastníkom   konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

Podľa § 72 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“) na konanie podľa tohto   zákona   sa   vzťahuje   všeobecný   predpis   o   správnom   konaní,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu č. k. Snj 5/09-13 z 10. júna 2009 ústavný súd zistil, že 31. decembra 2007 spoločnosť S., s. r. o., B. (ďalej len „S., s. r. o.“) doručila najvyššiemu súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky (ďalej aj „telekomunikačný úrad“ a „žalovaný“) č. 81/10/2007 z 19. októbra 2007. Ako vyplynulo z vyjadrenia predsedu senátu najvyššieho súdu „právnym jadrom uvedeného rozhodnutia správneho orgánu, v ktorom v pozícii účastníka vystupovala iba hore uvedená spoločnosť S., s. r. o., bolo rozhodovanie správneho orgánu o tom, či frekvencia, o pridelenie ktorej požiadal   žalobca   (spoločnosť   S.,   s. r. o.),   je   spôsobilá   na   pridelenie“.   Predseda telekomunikačného   úradu,   ako   aj   prvostupňový   správny   orgán   dospeli   k záveru, že požadovanú frekvenciu nemožno prideliť S., s. r. o., pretože táto je už pridelená inej právnickej osobe – sťažovateľke.

O žalobe   S.,   s.   r.   o.,   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sž   129/2007 z 13. januára 2009 tak, že rozhodnutie predsedu telekomunikačného úradu č. 81/01/2007 z 19.   októbra   2007   a rozhodnutie   prvostupňového   správneho   orgánu   č.   4126/10/2006-1 z 21. mája 2007 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší súd súčasne rozhodol aj o náhrade trov konania.

Na základe uvedeného sa teda sťažovateľka domnievala, že zrušením napadnutých rozhodnutí   najvyšším   súdom   došlo   k zásahu   do   jej   základných   práv   a aj napriek   tomu, že uvedeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sú   podľa   jej   názoru   dotknuté   aj   jej   práva, v rozpore s § 250 ods. 1 OSP ju najvyšší súd nepribral do konania ako účastníka správneho konania. Podľa názoru sťažovateľky jej tým bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Vychádzajúc   z námietok   sťažovateľky,   podstaty   rozsudku   najvyššieho   súdu, citovaných ustanovení príslušných právnych predpisov, ako aj zo svojej judikatúry dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd zastáva názor, že zjavná neopodstatnenosť tejto sťažnosti spočíva v tom, že postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľka namietala ako také, ktoré jej odňali možnosť byť účastníkom konania, jej v dôsledku zrušenia rozhodnutí správnych orgánov a následného znovuotvorenia konania de facto a de iure umožnili v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom, prípadne druhostupňovým orgánom a napokon (podľa vzniknutej   situácie)   aj   v konaní   pred   najvyšším   súdom   byť   účastníkom   konania s možnosťou uplatnenia práv, ktoré účastníkovi konania zo zákona patria.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Sž 129/2007 z 13. januára 2009 okrem iného   konštatoval: „Bude   preto   úlohou   žalovaného   v ďalšom   konaní   sa   vysporiadať so žiadosťou   žalobcu   v tom   smere,   že   v čase   jej   podania   (13.   09.   2006)   spoločnosť U., s. r. o.,   B.   disponovala   s frekvenciou,   ktorá   jej nebola   pridelená   v zmysle   zák.   č. 610/2003 Z. z., hoci počnúc 1. januárom 2007 už právny stav (§ 32 ods. 22 zák. č. 610/2003 Z.   z.)   umožňoval   po   predchádzajúcom   súhlase   žalovaného   previesť   práva   vyplývajúce z pridelenej frekvencie na iný podnik“.

Podľa názoru ústavného súdu už týmto konštatovaním najvyšší súd odkryl postavenie sťažovateľky v rámci ďalšieho správneho konania, v rámci ktorého bude telekomunikačný úrad rozhodovať o žiadosti S., s. r. o., o pridelenie frekvencie. Je nepochybné, že správny orgán bude musieť vychádzať z toho, že vydaným rozhodnutím budú môcť byť dotknuté práva sťažovateľky, ktorá frekvenciu, ktorej pridelenia sa S., s. r. o., domáha, využíva. Sťažovateľka preto ako účastník tohto konania podľa druhej definície účastníka konania vyplývajúcej z § 14 ods. 1 Správneho poriadku bude (a aj v súčasnosti je) tou, ktorej práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.

V tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   práve   rozsudok najvyššieho   súdu   otvára   priestor   pre   reparáciu   sťažovateľkou   tvrdených   procesných pochybení,   pretože   zrušením   rozhodnutia   prvostupňového   správneho   orgánu,   ako   aj zrušením   rozhodnutia   predsedu   telekomunikačného   úradu   sa   vec   vrátila   žalovanému na ďalšie   konanie,   v ktorom   sťažovateľka   ako   účastník   konania,   ktorého   práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím dotknuté, bude mať príležitosť uplatniť postavenie účastníka konania.

Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebola sťažovateľke definitívne a s konečnou   platnosťou   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   alebo   iným   orgánom Slovenskej   republiky,   pretože   v konaní   o žiadosti   S.,   s.   r.   o.,   o pridelenie   požadovanej frekvencie bude mať možnosť predstaviť svoje argumenty a legálnym spôsobom využiť všetky zákonné prostriedky, aby status, o zachovanie ktorého jej ide, obhájila (čl. 127 ods. 1 ústavy).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   zásah   najvyššieho   súdu do sťažovateľkou uvedených práv (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých porušenie   namieta,   nemožno   hodnotiť   ako   zásah   takej   intenzity,   ktorá   by   znamenala ich porušenie.   Práve   naopak   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   svojou   podstatou   a zmyslom dáva sťažovateľke v ďalšom konaní príležitosť realizovať práva (aj povinnosti) účastníka konania.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009