znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 178/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., L., a M. B., M., obaja t. č. vo väzbe, zastúpených advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uzneseniami   Úradu   hraničnej   a cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti sp. zn. ČVS: PPZ-86/HCP-OV-2007 z 15. novembra 2007 a 30. novembra 2007 a uzneseniami Okresnej prokuratúry Michalovce č. k. 1 Pv 494/07-67 z 3. januára 2008 a č. k. 1 Pv 494/07-68 z 3. januára 2008 a základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Michalovce   sp.   zn.   0   Tp   67/2007 zo 17. novembra 2007 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Tpo 38/2007-62 z 30. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. a M. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2008   doručená   sťažnosť   M.   K.,   L.,   a M.   B.,   M.,   obaja   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami   Úradu   hraničnej   a cudzineckej   polície   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky,   odboru   vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   (ďalej   len   „odbor vyšetrovania“) sp. zn. ČVS: PPZ-86/HCP-OV-2007 z 15. novembra 2007 a 30. novembra 2007 a uzneseniami Okresnej prokuratúry Michalovce (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 494/07-67 z 3. januára 2008 a č. k. 1 Pv 494/07-68 z 3. januára 2008 a základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Michalovce   (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   0   Tp   67/2007   zo   17.   novembra   2007 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Tpo 38/2007-62 z 30. novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: „Uznesením   vyšetrovateľa   MV   SR,   Úrad   hraničnej   a   cudzineckej   polície,   odbor vyšetrovania   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti   Košice,   ČVS:   PPZ-86/HCP-OV-2007 zo dňa 15. novembra 2007 bolo vznesené obvinenie sťažovateľom v 1. aj v 2. rade pre zločin prevádzačstva   podľa   §   355   ods.   2,   písm.   a)   Tr.   zákona,   na   tom   skutkovom   základe, že doposiaľ nestotožnení páchatelia z okresu Michalovce v období mesiacov marec - apríl 2007 v blízkosti ukrajinsko-slovenskej štátnej hranice medzi hraničnými prechodmi Vyšné Nemecké   -   Ubľa   spoločným   konaním   za   finančnú   odmenu   organizovali   nedovolené prekročenie štátnej hranice SR z ukrajinskej strany a následnú prepravu doposiaľ presne nestotožneného   počtu   ilegálnych   migrantov   -   občanov   tretích   krajín   bez   platných cestovných   dokladov   cez   Michalovce   v   košickom   kraji   a   ďalší   ich   prevoz   cez   územie Slovenskej republiky k západným hraniciam s cieľom umožniť im dostať sa do rôznych krajín západnej Európy. (...)

Proti hore cit. uzneseniu sťažovatelia v lehote podali sťažnosť v ktorej poukázali na nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Uznesenie je vydané v rozpore s § 206 ods. 3 Tr. poriadku. Uznesenie o obvinení musí obsahovať označenie osoby, voči ktorej sa znáša   obvinenie,   opis   skutku   s   uvedením   miesta,   času,   prípadne   iných   okolností, za ktorých   k   nemu   došlo   tak,   aby   skutok   nemohol   byť   zamenený   s   iným   skutkom.   (...) Opis skutku v uznesení o vznesení obvinenia je všeobecný, neurčitý a zameniteľný s iným. (...) Na základe sťažnosti sťažovateľov vyšetrovateľ podľa § 174 ods. 1 Tr. poriadku uznesením   zo   dňa   30.   novembra   2007   vydal   opravné   uznesenie,   kde   opravil   podstatné náležitosti pôvodného uznesenia o vznesení obvinenia. (...)

Proti hore cit. uzneseniu sťažovatelia podali sťažnosť a poukázali na nezákonnosť napadnutého uznesenia. Podľa § 174 ods. 1 Tr. poriadku je možné opraviť pisárske chyby a iné   zrejmé   nesprávnosti.   Opravy,   ktoré   urobil   vyšetrovateľ   v   napadnutom   uznesení sú dôkazom toho, že nejde o pisárske chyby ani iné zrejmé nesprávnosti, ku ktorým došlo pri vyhotovení uznesenia. (...) Vyšetrovateľ týmto opravným uznesením zo dňa 30. novembra 2007 len priznal, že uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 15. novembra 2007 neobsahuje formálne a materiálne náležitosti tak, ako vyžaduje zákon. (...)

Aj   napriek   hore   uvedeným   skutočnostiam   prokurátor   OP   Michalovce   uznesením sp. zn. 1 Pv 494/07-67 zo dňa 03. 01. 2008 zamietol sťažnosť sťažovateľov. (...)

Prokurátor OP Michalovce uznesením sp. zn. 1 Pv 494/07-68 zo dňa 03. 01. 2008 zamietol tiež sťažnosť sťažovateľov proti opravnému uzneseniu vyšetrovateľa. (...) Už v návrhu na vzatie do väzby prokurátor dôvody preventívnej väzby zdôvodňuje tým, že sťažovatelia sú nezamestnaní a je obava, že budú pokračovať v trestnej činnosti. Dôvody   kolúznej   väzby   prokurátor   zdôvodňuje   tým,   že   sťažovatelia   odmietli   vypovedať a nedoznávajú sa k trestnej činnosti. (...)

Sudca pre prípravné konanie akceptoval takto zdôvodnený návrh na vzatie do väzby a uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 0 Tp/67/2007 zo dňa 17. 11. 2007 boli sťažovatelia   vzatí   do väzby   z dôvodov   § 71   ods.   1,   písm.   b),   c)   Tr.   poriadku.   Dôvody kolúznej   väzby   sudca   pre   prípravné   konanie   zdôvodnil   tým,   že   vzhľadom   na   charakter trestnej činnosti a postoj obvinených k ich obvineniu a celkovú dôkaznú situáciu hrozí obava,   že   by   mohli   pôsobiť   na   svedkov,   atď.   Dôvody   preventívnej   väzby   sudca   pre prípravné konanie zdôvodnil tým, že hrozí obava, že obvinení budú pokračovať v trestnej činnosti, že táto činnosť je dobre platená, že sťažovatelia sú bez zamestnania, atď. (...) Proti hore cit. uzneseniu sťažovatelia podali sťažnosť, kde poukázali na nezákonnosť napadnutého   uznesenia.   Novelou   trestného   poriadku   od   01.   januára   2006   je   sudca pre prípravné   konanie,   ktorý   rozhoduje   o   väzbe,   povinný   preveriť   vznesené   obvinenie (§ 71 ods. 1 Tr. poriadku), sudca musí skúmať skutkové náležitosti obvinenia. Opis skutku v šiestich prípadoch je všeobecný za použitia neurčitých termínov, čo je v rozpore s § 206 ods. 3 Tr. poriadku, ale hlavne s článkom 17 ods. 2 Ústavy SR. (...) Vznesené obvinenie je vydané tiež v rozpore s článkom 5 ods. 1 Európskeho dohovoru. (...)

Sudca   pre   prípravné   konanie   vôbec   neskúmal   formálne   a   materiálne   náležitosti uznesenia o vznesení obvinenia. (...)

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 5 Tpo 38/2007-62 zo dňa 30. novembra 2007 zamietol sťažnosť sťažovateľov. Krajský súd si osvojil právne názory okresného súdu, čo sa týka dôvodov väzby a poukázal na jediný racionálny dôkaz t.j. na informácie získané použitím ITP t. j. prepisy záznamov telekomunikačných činností. Tvrdím, že je nemožné zdôvodniť   kolúznu   a   preventívnu   väzbu   jedine   prepismi   záznamov   telekomunikačných činností. Pritom tieto prepisy z časového hľadiska sa vôbec nezhodujú so skutkom, ktorý mali sťažovatelia spáchať v 6-tich prípadoch. (...)

Dovolím si poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tz 3/03 zo dňa 17. júla 2003, ktorým súd zamietol sťažnosť prokurátora pre porušenie zákona. V tomto prípade išlo o rovnaký skutok obvinenia. (...)

Napadnutými rozhodnutiami porušovateľov boli porušené základné ústavné práva sťažovateľov   garantované   v   článku   17   ods.   1,   2,   5   Ústavy   SR,   tiež   v   článku   5   ods.   1 dohovoru.

Všetky   vytýkané   nedostatky   procesného   ako   aj   hmotno-právneho   charakteru sú jednoznačným porušením ústavou zaručeného práva, že nikoho nemožno stíhať alebo vziať do väzby ináč, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý upravuje zákon.

Záverom   vyhlasujem,   že   súhlasím,   aby   Ústavný   súd   SR   pri   prejednávaní   tejto sťažnosti upustil od ústneho pojednávania.“

Na základe uvedených skutočností   sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1.   MV   SR,   Úrad   hraničnej   a   cudzineckej   polície,   odbor   vyšetrovania   obzvlášť závažnej trestnej činnosti uznesením ČVS: PPZ-86/HCP-OV-2007 zo dňa 15. novembra 2007, porušil základné právo M. K. a M. B. podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   MV   SR,   Úrad   hraničnej   a   cudzineckej   polície,   odbor   vyšetrovania   obzvlášť závažnej trestnej činnosti uznesením ČVS: PPZ-86/HCP-OV-2007 zo dňa 30. novembra 2007, porušil základné právo M. K. a M. B. podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Okresná prokuratúra v Michalovciach uznesením sp. zn. 1 Pv 494/07-67 zo dňa 03.   01.   2008,   porušila   základné   právo   M.   K.   a M.   B.   podľa   článku   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky,

4. Okresná prokuratúra v Michalovciach uznesením sp. zn. 1 Pv 494/07-68 zo dňa 03.   01.   2008,   porušila   základné   právo   M.   K.   a M.   B.   podľa   článku   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.

5. Okresný súd Michalovce uznesením sp. zn. 0 Tp/67/2007 zo dňa 17. 11. 2007, porušil základné právo na osobnú slobodu M. K. a M. B. podľa článku 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6. Krajský súd Košice uznesením sp. zn. 5 Tpo 38/2007-62 zo dňa 30. novembra 2007, porušil základné právo na osobnú slobodu M. K. a M. B. podľa článku 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7.   Uznesenie   MV   SR,   Úrad   hraničnej   a   cudzineckej   polície,   odbor   vyšetrovania obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti,   Košice,   ČVS:   PPZ/86/HCP-OV-2007   zo   dňa 15. novembra 2007 zrušuje.

8.   Uznesenie   MV   SR,   Úrad   hraničnej   a   cudzineckej   polície,   odbor   vyšetrovania obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti,   Košice,   ČVS:   PPZ/86/HCP-OV-2007   zo   dňa 30. novembra 2007 zrušuje.

9.   Uznesenie   Okresnej   prokuratúry   Michalovce,   sp.   zn.   1   Pv   494/07-67,   zo   dňa 03. 01. 2008 zrušuje.

10. Uznesenie Okresnej prokuratúry Michalovce, sp. zn. 1 Pv 494/07-68, zo dňa 03. 01. 2008 zrušuje.

11. Uznesenie Okresného súdu Michalovce, sp. zn. 0 Tp/67/2007 zo dňa 17. 11. 2007 zrušuje a Okresnému súdu Michalovce prikazuje, aby prepustil M. K. a M. B. neodkladne z väzby na slobodu.

12. Uznesenie Krajského súdu Košice, sp. zn. 5 Tpo 38/2007-62 zo dňa 30. novembra 2007 zrušuje.

13. M. K. a M. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vsunie 5.144,- Sk, ktorú   sú   porušovatelia   povinní   vyplatiť   právnemu   zástupcovi   advokátovi   JUDr.   J.   K. do jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   (2 úkony   po   2.382,-   Sk   a   2   režijné paušály po 190,- Sk).

Vzhľadom na to, že sťažovatelia sú v súčasnosti vo väzbe, tak žiadam o prednostné vybavenie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

(...)

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

(...).

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie uvedených práv uzneseniami odboru vyšetrovania sp. zn. ČVS: PPZ-86/HCP-OV-2007 z 15. novembra 2007   a 30.   novembra   2007,   uzneseniami   okresnej   prokuratúry   č.   k.   1   Pv   494/07-67 z 3. januára 2008 a č. k. 1 Pv 494/07-68 z 3. januára 2008 a uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2007 zo 17. novembra 2007, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity svojho   konania   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd, v dôsledku ktorého je o nich ústavný súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovatelia nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom štátu. Ústavný súd   už   predtým   rozhodol,   že   nemá   právomoc   konať   o   návrhu   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby na vyslovenie porušenia jej základných práv, ak im poskytuje ochranu právny poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. I. ÚS 1/97, II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07).

Vo   vzťahu   k namietaným   uzneseniam   odboru   vyšetrovania   ústavný   súd   uvádza, že na základe podaného opravného prostriedku (sťažnosti) bola na ich preskúmanie v prvom rade   príslušná   okresná   prokuratúra,   ktorá   napadnuté   uznesenia   preskúmala   a dospela k záveru, že sťažnosti sťažovateľov neboli dôvodné, a preto ich uzneseniami z 3. januára 2008 zamietla.

Ústavný súd zároveň zastáva názor, že sťažovatelia budú mať možnosť v ďalšom priebehu   trestného   konania   tvrdiť   a preukazovať,   že   sa   trestného   činu   nedopustili a že v súvislosti s ich obvinením došlo k porušeniu označených základných práv. Vzhľadom na túto skutočnosť nie je v právomoci ústavného súdu poskytnúť sťažovateľom ochranu ani proti uzneseniam okresnej prokuratúry o zamietnutí ich sťažností proti rozhodnutiam odboru vyšetrovania týkajúcich sa vzneseného obvinenia. Ako to totiž vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda ak ochranu týmto právam a slobodám neposkytujú všeobecné súdy. Pokiaľ nebude trestné stíhanie voči sťažovateľom zastavené a bude podaná na nich obžaloba, bude v právomoci príslušného všeobecného súdu poskytnúť im ochranu. To zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu (obdobne I. ÚS 69/07).

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že   obdobné   platí   aj   vo   vzťahu   k namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2007 zo 17. novembra 2007 o vzatí sťažovateľov do väzby. Ani na preskúmanie zákonnosti a ústavnosti tohto uznesenia nemal ústavný súd vychádzajúc zo znenia čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   túto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné   súdy.   Je   nepochybné,   že pred   právomocou   ústavného   súdu   vo   vzťahu k namietanému   uzneseniu   okresného   súdu   tu   stále   existoval   iný   (krajský)   súd,   ktorý na základe   podanej   sťažnosti   bol   v prvom   rade   povinný   poskytnúť   ochranu   označeným právam sťažovateľov, ktorých porušenie namietali.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).  

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 Tpo 38/2007-62 z 30. novembra 2007. Uvedeným rozhodnutím krajský súd zamietol sťažnosť   sťažovateľov   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   67/2007 zo 17. novembra 2007, na základe ktorého boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku.

V sťažnosti smerujúcej proti označenému uzneseniu okresného súdu právny zástupca sťažovateľov   tvrdil,   že   napadnuté   rozhodnutie   považuje   za   nezákonné   poukazujúc na nedostatočné   a chabé   dôvody   vznesenia   obvinenia,   ktoré   sú   jedným   zo   zákonných predpokladov vzatia osoby do väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Právny zástupca sťažovateľov zároveň namietal nedostatočné dôvody preventívnej väzby, pričom vyslovil názor,   že   väzba   z tohto   dôvodu   nemôže   byť   opodstatnená   len   preto,   že   jeden zo sťažovateľov je nezamestnaný, alebo preto, že ďalší z nich má záznam v registri trestov. V sťažnosti boli predostreté aj argumenty sťažovateľov proti kolúznej väzbe v tom smere, že na jej uvalenie nestačí charakter trestnej činnosti, z ktorej boli sťažovatelia obvinení, či predpoklad,   že   pobytom   na   slobode   by   marili   vyšetrovanie,   a to   či   už   vzájomným ovplyvňovaním,   či   ovplyvňovaním   svedkov.   Okrem   toho   právny   zástupca   sťažovateľov poukázal na iné rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie o   vzatí   iného   obvineného   stíhaného   za   obdobný   skutok   do   väzby,   pričom   bol   prijatý písomný sľub a tento obvinený bol prepustený na slobodu. Na základe toho sťažovatelia žiadali, aby krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu o ich vzatí do väzby, aby ich ihneď prepustil na slobodu a aby alternatívne prijal nahradenie väzby písomným sľubom alebo dohľadom, prípadne peňažnou zárukou.

O tejto sťažnosti, ktorú v mene sťažovateľov podal ich právny zástupca, rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Tpo 38/2007-62 z 30. novembra 2007 tak, že ju zamietol. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   stručne   uviedol   podstatu   napadnutého uznesenia okresného súdu a veľký priestor venoval prezentácii argumentov sťažovateľov obsiahnutých v ich sťažnosti.

Z odôvodnenia tohto rozhodnutia okrem iného vyplýva: „Obvinení namietajú vymedzenie skutkov v uznesení o vznesení obvinenia. Krajský súd takto uplatnené námietky považuje za nedôvodné, pretože opis skutkov, ako sú uvedené vyšetrovateľom   v   uznesení   o   vznesení   obvinenia   zo   dňa   15.   11.   2007   je   dostatočne konkrétny.   Vyplýva   z   neho   tak   miesto,   ako   aj   čas,   ale   aj   spôsob   konania   páchateľov. Treba preto uviesť,   že opis skutkov je   rámcom,   ktorý určuje   hranice trestného stíhania a v priebehu vykonávaného dokazovania orgánmi činnými v trestnom konaní môže byť ešte upresnený. V tejto súvislosti treba mať ale na zreteli, že dôvodné podozrenie zo spáchania trestného   činu   predpokladá   existenciu   faktov,   alebo   informácii,   ktoré   by   objektívnemu pozorovateľovi   umožnili   úsudok   o   tom,   že   konkrétna   osoba   mohla   spáchať   trestný   čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu. Až v priebehu   ďalšieho   konania   dôjde   v   rámci   vykonávaného   dokazovania   k   zisteniu, či podozrenie   voči   obvineným   je   opodstatnené.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   pre   dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu obvinenými, v nadväznosti na rozhodnutie o väzbe obvinených stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti a nie je potrebné, aby trestná činnosť bola spoľahlivo   preukázaná,   ako   sa   to   vyžaduje   v   prípade   uznania   viny   súdom.   Dôvodnosť podozrenia nie je totožná s rozhodnutím o vine.

Obvinení   M.   K.,   M.   B.   (...)   spochybňujú   dôkazy   uvedené   v uznesení   o   vznesení obvinenia, najmä informácie získané použitím ITP, že sú všeobecné a nemajú dôkaznú silu. Krajský súd v nadväznosti na uvedené považuje preto za potrebné uviesť, že dokumentácia a dokazovanie   trestnej   činnosti   organizovanej   v   spojení   s   cudzinou   bez   použitia   ITP je takmer   nemožná.   Práve   naopak,   zákonným   využitím   ITP   možno   pomerne   presne a objektívne   zaznamenať   sledované   skutočnosti.   Pomocou   tejto   techniky   dochádza k dokumentácii situácie na mieste činu, vrátane jednotlivých etáp sledovaného deja tak, ako tomu   bolo   v   posudzovanej   trestnej   veci.   Sledovaný   dej   policajnými   orgánmi   našiel napokon svoje vyjadrenie v skutkových zisteniach, ktoré tvoria obsah uznesenia o vznesení obvinenia.

Krajský   súd   zistil,   že   informačno-technické   prostriedky   boli   použité   v   súlade so zákonom a preto záznam získaný pri takomto použití je dôkazom. Medzičasom došlo aj k prepisu záznamom do písomnej podoby, ktoré tvoria súčasť vyšetrovacieho spisu. Krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   u   obvinených   existuje   reálna   obava   zmarenia objasňovania   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie,   vzájomným   pôsobením spoluobvinených, ktorá zakladá dôvod väzby obvinených v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že spôsob komunikácie obvinených M. K., M. B., (...) prostredníctvom mobilnej telefónnej siete ako účinného prostriedku pri páchaní posudzovanej   trestnej   činnosti,   ako   je   zaznamenaný   v   doslovných   prepisoch   záznamov telekomunikačných činností svedčí pre záver o dôvodnej obave zo vzájomného pôsobenia spoluobvinených v snahe klamlivým spôsobom prezentovať skutočnosti závažné pre trestné stíhanie a tak vlastne mariť ich objasnenie a dokumentáciu orgánmi činnými v trestnom konaní, najmä pokiaľ ide o ustálenie okruhu páchateľov, ich identifikáciu, ale aj konkrétne konanie.

Rovnako je reálna obava z pokračovania v trestnej činnosti obvinenými M. K., M. B., (...) zakladajúca dôvod väzby obvinených v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., keďže obvinení   sú   dôvodne   podozriví   nie   z   ojedinelého   protiprávneho   konania,   ale   z   trestnej činnosti v páchaní ktorej mali pokračovať dlhší čas. Vzhľadom na povahu a charakter uvedenej trestnej činnosti je zrejmá a nepochybná snaha obvinených takýmto spôsobom získať majetkový prospech, pričom je irelevantné, či má ísť o hlavný a jediný zdroj príjmu obvinených, alebo o ďalší príjem z trestnej činnosti. Zo zadokumentovaných dôkazov totiž vyplýva,   že   finančná   výhoda,   ktorú   mali   páchatelia   získať   pre   seba   organizovaním nedovoleného   prekročenia   štátnej   hranice   SR   a   Ukrajinskej   republiky   nelegálnymi migrantami   predstavuje   250   -   350   USD   za   osobu,   pričom   páchatelia   sa   zmieňovali v priebehu komunikácie o možnom mesačnom príjme až 160.000,- Sk.(...)

V súlade so stavom veci a zákonom postupoval procesný sudca, keď neprijal písomný sľub na nahradenie väzby u obvinených M. K. (...) a rovnako aj ponúknutú peňažnú záruku na   nahradenie   väzby   obvineného   M.   B.,   pretože   vzhľadom   na povahu   prejednávaného prípadu, jeho závažnosť, tieto inštitúty nie sú dostatočné na nahradenie väzby obvinených M. K., M. B. (...).“

V prípadoch,   keď   sa   ústavný súd zaoberal   možným porušením   základného   práva na osobnú   slobodu   v zmysle   čl.   17   ústavy   rozhodnutím   súdu   konajúceho   o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05).

Požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho zákona („lawfulness“), na ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), je podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) primárna. Ak dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako je to v čl. 5, rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov c. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   z čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to   nielen   pri   rozhodnutiach   o vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

(...)

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý.

Po   tom,   čo   ústavný   súd   podrobil   konfrontácii   námietky   sťažovateľov   obsiahnuté v ústavnej   sťažnosti   a   rozhodnutie   krajského   súdu,   proti   ktorému   námietky   smerovali, s cieľom zistiť dopad tohto rozhodnutia na základné právo sťažovateľov na osobnú slobodu a na ich právo na slobodu a bezpečnosť, dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v napadnutom   uznesení   sa   krajský   súd   s náležitým dôrazom vysporiadal s námietkami sťažovateľov, pričom v odôvodnení rozhodnutia tieto ich   námietky   predostrel   a následne   krok   za   krokom   vysvetlil   podstatu   výrokovej   časti svojho   rozhodnutia.   Poukázal   na   to,   že   zadovážené   a vykonané   dôkazy,   ktoré aj konkretizoval,   svedčia   o dôvodnom   podozrení,   že   skutky,   z ktorých   sú   sťažovatelia obvinení, boli aj spáchané a majú znaky skutkovej podstaty zločinu prevádzačstva formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 355 ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Okrem toho krajský súd ozrejmil sťažovateľom, že za účelom naplnenia dikcie § 71 ods. 1 Trestného poriadku v súvislosti   s odôvodnenosťou   uvalenia   väzby   postačuje   vyšší   stupeň   pravdepodobnosti spáchania skutku obvinenými, pričom poukázal na rozdiel medzi dôvodnosťou podozrenia a rozhodnutím o vine.

Z odôvodnenia   rozhodnutia   vyplýva,   že   krajský   súd   dôvody   kolúznej   väzby [§ 71   ods.   1 písm.   b)   Trestného   poriadku]   a preventívnej   väzby [§ 71 ods.   1 písm. c) Trestného   poriadku]   odôvodnil   aj   skutkovými   okolnosťami   tak,   ako   si   to   vyžaduje § 72 ods. 2 Trestného poriadku. Opodstatnenosť uvalenia kolúznej väzby videl krajský súd aj v spôsobe   komunikácie medzi   sťažovateľmi, a to prostredníctvom   mobilného telefónu ako prostriedku použitého pri páchaní trestnej činnosti. S tým podľa názoru krajského súdu úzko   súvisela   aj pravdepodobnosť   vzájomného   ovplyvňovania   sa   za   účelom   marenia vyšetrovania. Takéto úvahy krajského súdu považuje ústavný súd za legitímne a celkom logické, pretože vzhľadom na povahu dôvodov vzneseného obvinenia (v danom prípade zločin   prevádzačstva   spáchaný   formou   spolupáchateľstva),   charakter   a spôsob   páchania trestnej   činnosti   ide   o takú   konkrétnu   skutočnosť,   ktorou   krajský   súd   mohol   odôvodniť väzbu. Navyše v prípade sťažovateľov išlo o prvotné rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti väzby, keď vplyv charakteru a závažnosti trestnej činnosti na rozhodnutie súdu je výrazný, na rozdiel od nasledujúcich rozhodnutí súdu týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby.

Ústavný súd je zároveň toho názoru, že aj odôvodnenie krajského súdu týkajúce sa preventívnej väzby sťažovateľov treba chápať ako dostatočné. Krajský súd totiž s poukazom na zákonné znenie konštatoval, že obava z pokračovania v trestnej činnosti je daná aj tým, že bolo preukázané, že sťažovatelia ju páchali dlhší čas a že vzhľadom na jej povahu bola pozorovateľná   aj   snaha   sťažovateľov   získať   z nej   nemalý   majetkový   prospech,   pričom podľa   zistenia   krajského   súdu   mala   táto   skutočnosť   vyplynúť   aj z komunikácie uskutočnenej medzi sťažovateľmi.

V neposlednom rade sa krajský súd vo svojom rozhodnutí zaoberal aj požiadavkou sťažovateľov o nahradenie väzby písomným sľubom či peňažnou zárukou, keď uviedol, že rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie o ich neprijatí bolo správne odvolávajúc sa na závažnosť   prerokúvaného   prípadu,   pri   ktorom   sa   nahradenie   väzby   týmito   inštitútmi javilo ako nepostačujúce.

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd.   Z uvedeného   dôvodu ústavný   súd   nemôže   zasahovať   do   skutkových   a právnych   záverov   týchto   všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.

Po   preskúmaní spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Prezentovaná   konštatácia   bola   podkladom   na   záver   ústavného   súdu   premietnutý do výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008