znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 178/07-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. októbra 2007 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   K.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 106/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 106/94 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18 C 106/94 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   J.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100 000 Sk   (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. K. trovy konania v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. K., B.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 178/07-10   z   19. júna 2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 106/94.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 2019/1999 doručeným ústavnému súdu 20. augusta 2007, v ktorom okrem podrobnej chronológie procesných úkonov okresného súdu a účastníkov konania   poukázala   na   správanie   sťažovateľa   a   žalovanej   v   spore,   ktorí   sa   podľa   nej podieľali   na zbytočných   prieťahoch   v   konaní a   k   jeho zložitosti   uviedla,   že   ide   o   vec skutkovo zložitú.

Právny   zástupca   sťažovateľa   k vyjadreniu   predsedníčky   okresného   súdu   predložil ústavnému súdu 12. septembra 2007 nasledovné stanovisko:

«Veľmi stručne, avšak dôrazne považujem za potrebné odmietnuť snahu, Okresného súdu,   resp.   zákonnej   sudkyne   JUDr.   H.   o   prenesenie   zodpovednosti   za   prieťahy v namietanom konaní na sťažovateľa, resp. účastníkov.

Súd   disponuje   v   rámci   svojich   právomocí   daných   mu   právnym   poriadkom   SR množstvom   zákonných   prostriedkov   a   opatrení,   aby   zabezpečil   plynulosť,   rýchlosť, efektívnosť a hospodárnosť súdneho konania bez zbytočných prieťahov.

Počas   celého   konania   súd   ani   raz   neaplikoval   žiadne   zákonné   prostriedky na dosiahnutie vyššie uvedených želaných atribútov súdneho konania a to najmä vo vzťahu k odporkyni u ktorej bolo naozaj zreteľné, že konanie úmyselne zdržiava. Skôr naopak. Podľa názoru sťažovateľa súd konanie vo veci od počiatku odďaľoval zbytočnými dotazmi   k   sťažovateľovi,   aby   opakovane   vysvetlil   prečo   žiada   zabezpečenie   dôkazu ocenením   majetku   spadajúceho   do   BSM.   Taktiež,   podľa   názoru   sťažovateľa   išlo o obštrukciu zo strany súdu nezmyselnými výzvami na „vysvetlenie“ zákonných formulácií použitých v petite návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Obštrukcie Okresného súdu a nevyhovenie návrhu na dočasný zákaz nakladať s majetkom v BSM odporkyni, viedlo k jeho zašantročeniu, zaťaženiu, znehodnoteniu.

Sťažovateľ   na   akékoľvek   (aj   zbytočné)   výzvy   súdu   opakovane   a   vždy   trpezlivo reagoval obratom s oneskorením maximálne niekoľkých dní.

Samotný návrh podľa názoru sťažovateľa nebol nekvalifikovaný, lebo nadobúdacie a zostatkové hodnoty jednotlivých položiek BSM sa aj tak upresňujú na pojednávaniach a počas konania sa menia podľa výsledku dokazovania, preto tieto nie sú a ani nemôžu byť obligatórnou náležitosťou návrhu, ktorej absencia by spôsobila akýkoľvek prieťah v konaní. Samotné namietané konanie pred Okresným súdom je toho dôkazom.

Rozšírenie návrhu na vyporiadanie BSM vyplynulo z dôkazovej situácie a z výsledku konaní pred inými súdmi. Hovoriť o prieťahu z pohľadu niekoľko dňových lehôt potrebných pre doručovanie rozšíreného návrhu vo vzťahu k celkovej dĺžke konania, resp. nečinnosti súdu, je podľa názoru sťažovateľa nevhodné.

V   prípade,   že   by   sa   Okresný   súd   pri   vybavovaní   návrhu   sťažovateľa   sústredil od počiatku na meritórne majetkové otázky účastníkov, tak ako to sťažovateľ viackrát žiadal a   neviedol   dokazovanie   smerom   prejednávania   zanedbateľných   majetkových   položiek, nebolo by konanie ani časovo ani skutkovo zložité, ako sa Okresný súd snaží ospravedlniť svoju neefektívnu činnosť, resp. nečinnosť.

Väčšina   znaleckých   posudkov   bola   súdom   zadaná   k   vypracovaniu   oneskorene a na nepodstatné majetkové hodnoty - položky a podľa názoru sťažovateľa celkom zbytočne a jednotlivé posudky boli zadávané s odstupom aj niekoľkých rokov, napriek tomu, že nič nebránilo, aby bolo ich vypracovanie zadané naraz.

Nie   je   pravdou,   že   by   súčasťou   vyporiadania   BSM   bolo   viacero   spoločností v zahraničí, ako tvrdí zákonná sudkyňa. Ide len o jednu (I., s. r. o. so sídlom v ČR), ktorá je toho času v likvidácii po zamietnutí konkurzu pre nedostatok majetku. Vo vzťahu k nej žiaden   z   účastníkov   nežiadal   žiadne   znalecké   ani iné   dokazovanie   a   súd   ani   žiadne nevykonal. Sťažovateľ len žiadal v rozšírení návrhu na vyporiadanie BSM o vyporiadame pôžičky, ktorá bola tejto spoločnosti poskytnutá počas manželstva zo spoločného majetku účastníkov a ktorú údajne táto spoločnosť splatila odporkyni už po rozvode manželstva. Sťažovateľ má za to, že jeho sťažnosť k Ústavnému súdu je dôvodná, ako to priznáva aj   predsedníčka   Okresného   súdu   a   to   aj   v   časti   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Neefektívne   a   neakceptovateľné   dlhé   konanie   pred   Okresným   súdom, ktorého koniec a výsledok je nejasný a v nedohľadne, viedlo k tomu, že zo spoločného majetku BSM, s disponovaním ktorého nebolo odporkyni súdom zabránené, sa takmer nič nezachovalo, alebo to, čo sa zachovalo je bez hodnoty. Súd doposiaľ napriek opakovaným návrhom   a   prosbám   sťažovateľa   nezistil   hodnotu   spoločného   majetku,   ktorý   zostal po rozvode   manželstva   v   držbe   odporkyne   a   toto   sa   mu   už   zrejme   nepodarí,   lebo   táto uvedený majetok buď zcudzila, zašantročila, alebo zaťažila, resp. tento už neexistuje.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav   konania   vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   18 C 106/94,   predmetom ktorého je žaloba sťažovateľa o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Konanie sa začalo 6. mája 1994.

Okrem   tejto   žaloby   sú   v spise   okresného   súdu   zadokumentované   z   hľadiska posudzovania, či došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv, tieto podstatné úkony:

V roku   1994   okresný   súd   vykonal   iba   jednoduché   procesné   úkony   (výzvy na doplnenie   podania,   zaslanie   žaloby   na   vyjadrenie   žalovanej).   Prípravu   prvého pojednávania vo veci urobil okresný súd 21. marca 1995, keď určil jeho termín na 4. máj 1995,   ktoré   však   po   vypočutí   sťažovateľa   bolo   odročené   z   dôvodu   práceneschopnosti žalovanej.

Druhé   pojednávanie   sa   uskutočnilo   24. októbra 1995   (bolo   odročené   na   neurčito s tým, že sťažovateľ bude vyzvaný na doplnenie žaloby).

V roku 1996 sa konalo ďalších päť pojednávaní a to v termínoch 4. január, 30. apríl, 30. máj,   18. jún   a   10. september 1996.   Dňa   20. júna 1996   doručil   okresnému   súdu sťažovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý konanie o tomto návrhu zastavil 15. júla 1996.   V   dôsledku   podaného   odvolania   bol   spis   predložený   odvolaciemu súdu 29. novembra 1996. Dňa 23. augusta 1996 podala návrh na vydanie predbežného opatrenia žalovaná, o ktorom okresný súd rozhodol 3. septembra 1996. Od 9. do 13. septembra 1996 nariadil okresný súd osem znaleckých dokazovaní a pribral do konania znalcov z rôznych odborov na ocenenie hnuteľných vecí tvoriacich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Od   októbra   1996   a   počas   roka   1997   boli   vypracované   znalecké   posudky   doručované okresnému   súdu,   ktorý   v roku   1997   vykonal   iba   jednoduchý   úkon,   keď   14. novembra vyzval   žalovanú   o   predloženie   inventarizácie   majetku.   V   roku   1998   urobil   tiež len jednoduché procesné úkony - výzvy na predloženie inventarizácie majetku (23. február, 22. máj,   12.   október   a   5.   november   1998)   a   na   základe   vyjadrenia   právneho   zástupcu žalovanej, že inventarizáciu nemôže predložiť, výzvu zopakoval aj v januári 1999. V roku 1998   tiež   niekoľkokrát   urgoval   u   znalca   z   odboru   spotrebnej   elektroniky   zaslanie znaleckého posudku a v júli doručoval zásielku súdu žalovanej prostredníctvom polície.

Dňa   22. októbra 1999   sťažovateľ   rozšíril   svoj   návrh   a   25. októbra 1999 sa neuskutočnilo pojednávanie z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne. V roku 2000 sa konali pojednávania 16. mája, keď žalovaná požiadala o prerušenie konania z dôvodu súvisiaceho   konania   vedeného   Okresným   súdom   Nové   Mesto   nad   Váhom   o   určenie neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   ďalej   21. septembra 2000,   keď   bola   žalovanej   uložená poriadková   pokuta 1 500   Sk   a 21. novembra 2000,   keď   okresný   súd zamietol   jej   návrh na prerušenie konania.

V roku   2001   sa   konali   pojednávania   1. februára   (22. marca,   resp.   29. marca sa pojednávania nekonali) pre neprítomnosť zákonnej sudkyne, 14. júna (keď okresný súd pripustil vzájomný návrh žalovanej a prvýkrát vypočul žalovanú) a 25. septembra 2001.

V roku   2002   sa   konali   pojednávania   17. februára,   25. apríla,   4. júna,   9. júla a 10. októbra (okresný súd sa pokúsil o zmier medzi účastníkmi).

V roku 2003 sa konali ďalšie pojednávania 28. januára, 24. apríla, 25. septembra (okresný súd pripustil rozšírenie žaloby) a 13. októbra 2003 vylúčil návrh o vydanie veci na samostatné konanie.

V roku 2004 sa konalo pojednávanie 14. septembra, ktoré bolo odročené za účelom vykonania znaleckého dokazovania znalcom z odboru oceňovanie nehnuteľností (nariadené bolo   až uznesením   zo   4. marca 2005).   Znalec   20. decembra 2005   požiadal   o   predĺženie termínu na vyhotovenie posudku a 28. decembra 2005 doručil okresnému súdu znalecký posudok.

Dňa 9. januára 2006 okresný súd nariadil znalecké dokazovania znalcom z odboru spotrebná elektronika a znalcom z odboru bytové zariadenie (ten doručil znalecký posudok 1. marca 2006). Po doručení znaleckého posudku znalcom z odboru spotrebná elektronika 28. februára 2007 okresný súd dosiaľ vo veci nekonal.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu veci a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov. Ústavný súd uznáva, že takéto spory sú skutkovo zložitejšie a svojou povahou náročné na dokazovanie, pretože treba nielen zistiť okruh vecí patriacich do zaniknutého   bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov   konania,   ale aj   ich   hodnotu ku dňu   zániku   a zohľadniť aj viacero   skutočností,   ktoré   vyplývajú z § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva. Faktická zložitosť veci bola v tomto konaní vyvolaná počtom a povahou vecí tvoriacich predmet   bezpodielového   spoluvlastníctva,   súhlasným   alebo   nesúhlasným   stanoviskom účastníkov   konania   k   veciach   tvoriacim   predmet   bezpodielového   spoluvlastníctva, ako aj potrebou znaleckého dokazovania ich hodnoty ku dňu zániku manželstva. V konaní bolo tiež potrebné vypočuť viacerých svedkov. Ide však o konanie, ktoré nie je právne zložité. Uplatňovanie   tejto   úpravy   je   stabilizované   v   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania takých majetkových sporov.   Podobné   stanovisko   k   zložitosti   konania   zaujal   okresný   súd   vo   vyjadrení k sťažnosti,   keď   uviedol,   že „Vec   je skutkovo   zložitá   z dôvodu,   že   predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov ako navrhovatelia tvrdia, sú aj spoločnosti mimo územia SR a ku všetkým veciam týchto spoločností navrhli zabezpečiť dôkazy vykonaním znaleckých   úkonov,   čo   bolo   časovo   náročné,   keďže   išlo   o   deväť   znaleckých   posudkov, či odborných   vyjadrení,   v   rámci   zabezpečenia   dôkazu   a   v rámci   riadneho   dokazovania ďalšie 3 znalecké posudky, čím vznikli objektívne prieťahy“. V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ani prípadná skutková zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96, II. ÚS 6/06). Ústavný súd konštatuje, že žiadna skutková zložitosť   veci   v   danom   prípade   nemôže   však   ospravedlniť   doterajšiu   13   ročnú   dĺžku konania vedeného okresným súdom bez jediného meritórneho rozhodnutia vo veci samej.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zistil, že doterajšia doba konania bola čiastočne ovplyvnená i úkonmi sťažovateľa (akceptoval v tomto smere čiastočne vyjadrenie predsedníčky okresného súdu), na ktoré musel okresný súd reagovať. Sťažovateľ bol viackrát vyzývaný na doplnenie návrhu, neoznačil všetky dôkazy   v   zmysle   § 79   ods. 2   OSP   a   riadne   nešpecifikoval   a   nekonkretizoval   návrh na predbežné opatrenie ani na základe výzvy okresného súdu, v dôsledku čoho bolo konanie zastavené a vec sa nachádzala aj na odvolacom súde. Na uvedené skutočnosti preto ústavný súd prihliadol pri určení primeraného finančného zadosťučinenia.

Na druhej   strane ale predkladanie návrhov,   napr.   na rozšírenie predmetu   konania a zmenu petitu nekvalifikuje ústavný súd ako skutočnosť, ktorá spôsobila zbytočné prieťahy v konaní. Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (napr. OSP) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práv v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy   (napr.   I.   ÚS   31/01).   V   takomto prípade však zodpovednosť nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

Na   priebeh   konania   malo   nepochybne   vplyv   aj   správanie   žalovanej,   ktorá sa spočiatku nezúčastňovala pojednávaní a neposkytla mu potrebnú súčinnosť. Okresný súd ju prvýkrát vypočul až na pojednávaní 14. júna 2001, teda po viac ako 7 rokoch od začatia konania.

3. Pri   hodnotení   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   v   namietanom   konaní poukazuje ústavný súd na to, že v jeho konaní sa vyskytli menšie obdobia nečinnosti – do 5 mesiacov, ktoré nebude podrobne analyzovať. Väčšia nečinnosť v trvaní 13 mesiacov bola zistená iba na začiatku konania (od 29. novembra 1996, keď predložil spis na odvolací súd, až do 14. januára 1998, keď priznal odmenu znalcom za znaleckú činnosť) a neskôr od 13. októbra 2003, keď okresný súd vylúčil návrh o vydanie veci na samostatné konanie, až do 14. septembra 2004, keď bolo odročené pojednávanie na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania (nečinnosť 11 mesiacov) a tiež od 15. marca 2006, keď okresný súd dal znalecký posudok na vyjadrenie účastníkom konania, až do prerokúvania sťažnosti na ústavnom súde (nečinnosť viac ako 17 mesiacov). Neefektívna činnosť bola tiež zistená počas roka 1998 a 1999, keď okresný súd urobil len jednoduché úkony (opakované výzvy na predloženie inventarizácie majetku). Aj keď ústavný súd v inom období neprehliadol aktivitu   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní,   pretože   nariadil   vo   veci   množstvo pojednávaní   (na   niektorých   vykonal   aj   dokazovanie   vypočutím   svedkov   a účastníkov konania) a nariadil viackrát znalecké dokazovanie, ale na druhej strane nerešpektoval pritom zásadu hospodárnosti konania, z neúčasti žalovanej na pojednávaniach nevyvodil spočiatku žiadne opatrenia podľa § 53 OSP, prvýkrát jej uložil poriadkovú pokutu až 16. mája 2000.

Je   neakceptovateľné   tiež   to,   že   dosiaľ   vo   veci   samej   nerozhodol   rozsudkom, teda nepostupoval   v zmysle   citovaných   ustanovení   OSP.   Uvedená   nečinnosť   okresného súdu   teda   nadobudla   charakter   zbytočných   prieťahov   v kontexte   neprimerane   dlhého trinásťročného konania, ale aj neefektívneho a nehospodárneho konania okresného súdu v danej veci (nie je zlučiteľné s čl. 48 ods. 2 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby o návrhu na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ktorý   bol   súdu   doručený 6. mája 1994, nebolo dosiaľ rozhodnuté).

Aj   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   konštatovala,   že   sťažnosť sťažovateľa na zbytočné prieťahy v konaní je dôvodná, a zo spisového materiálu zistila „taktiež subjektívne zavinenie sudkyne“.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu, aby vo veci konal a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, aj keď o to v sťažnosti sťažovateľ nežiadal.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 2,5 mil. Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, ktoré je vedené pod sp. zn. 18 C 106/94, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, správanie sťažovateľa hodnotené v II. časti   v   bode 2   tohto   nálezu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   100 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde. Vo zvyšnej časti žiadosti sťažovateľa nevyhovel.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. J. K. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti)   v   súlade   s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2   a s   § 16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk za 2 úkony po 2 970 Sk urobené v roku 2007 a 2 x 178 Sk režijný paušál.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2007