znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 178/06-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. Z., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 Listiny základných   práv   a slobôd   rozhodnutím   bývalého   KNV   B.   č.   FIN.   4/C75/60-216/67 o odobratí nehnuteľného a hnuteľného majetku, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2006 doručená   sťažnosť J. Z.,   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 11 a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   36   Listiny   základných   práv   a slobôd   rozhodnutím   bývalého   KNV   B. č. FIN. 4/C75/60-216/67 o odobratí nehnuteľného a hnuteľného majetku.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je synom a dedičom po nebohom E. Z., ktorému bol rozhodnutím bývalého KNV B. č. 4/C75/60-216/67 zabavený nehnuteľný majetok, a to parcela   č.   705/1   v katastrálnom   území   P.   o výmere   2   340   m2,   zapísaná   na   LV č.   503, v prospech nadobúdateľa Československý štát – Š., H.

Sťažovateľ namieta, že doteraz nedošlo v jeho veci k náprave, odobratý nehnuteľný a hnuteľný majetok mu nebol vydaný a nedostalo sa mu ani náležitého odškodnenia zo strany príslušných štátnych orgánov. Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľ v tom, že zo zákona štát nenapravil všetky porušenia práv a slobôd z „totalitného systému“.

V tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd deklaroval, že rozhodnutie KNV B. z roku 1967 o zhabaní majetku, a to parcely č. 705/1 a zničenej píly a strojovne, je neplatné, ako aj všetky naň nadväzujúce rozhodnutia, ktoré bližšie nešpecifikoval.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predmetom   konania   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   označených základných práv tým, že mu štát (príslušné orgány) doteraz nevydal nehnuteľný a hnuteľný majetok odobratý jeho právnemu predchodcovi E. Z. na základe rozhodnutia bývalého KNV B. v prospech Š., H.

Ak účelom príslušných reštitučných zákonov (zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších   predpisov,   zákon   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych   rehabilitáciách   v znení neskorších   predpisov,   zákon   č.   503/2003   Z.   z.   o navrátení   vlastníctva   k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva   k pozemkom   v znení   neskorších   predpisov   a pod.)   je   zmiernenie   následkov niektorých   majetkových   a iných   krívd,   ktoré   vznikli   v tzv.   rozhodnom   období   (t.   j. od 25. februára 1948 do 1. januára 1990), toto zmiernenie potom môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú vydané (vrátené) tomu, komu boli odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným alebo iným osobám, ktoré určujú tieto zákony.

Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom, ktorý oprávnená osoba musí vykonať na príslušnom orgáne štátnej správy (napr. na pozemkovom úrade) a zároveň vyzve   povinnú   osobu   na   vydanie   veci.   Reštitučný   nárok   na   vydanie   veci   znamená   iba obnovu   predchádzajúceho   stavu   a zakladá   právo   oprávnenej   osoby   na   navrátenie vlastníckeho práva. Až po realizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t. j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického odovzdania, resp. vypratania.

Reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu,   osoba nestratila svoj   vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany   vlastníckeho   práva   –   žalôb   určovacích,   vindikačných   (na   vydanie   veci), negatórnych a pod.].

Aj keď v okolnostiach prípadu sťažovateľ v sťažnosti neuvádza, akým spôsobom sa domáhal,   resp.   uplatňoval   svoj   reštitučný   vlastnícky   nárok   u príslušného   orgánu   štátnej správy, je nesporné, že sa ho domáhal súdnou cestou. Táto skutočnosť je zrejmá z listiny tvoriacej   prílohu   k sťažnosti,   podľa   ktorej   sťažovateľ   uplatňoval   svoj   reštitučný   nárok dokonca až v dovolacom konaní.

Ústavný súd šetrením (na Okresnom súde v Trnave) zistil, že konanie v reštitučnej veci   sťažovateľa   vedené   pôvodne   na   zrušenom   Okresnom   súde   v Piešťanoch   pod sp. zn. PN 4 C 311/97   bolo   právoplatne   ukončené   24.   júna   1998.   Voči   rozsudku odvolacieho Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky odmietnuté a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2000.

Ústavný súd uzatvára, že ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti nerozhoduje o vrátení   majetku   oprávneným   osobám.   V reštitučných   veciach   konajú   a rozhodujú príslušné orgány štátnej správy a všeobecné súdy.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako   z obsahu   podania,   tak   aj   z neúplného   petitu   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   ide o ústavnú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv a slobôd rozhodnutím   orgánu   štátnej   správy   (bývalého   KNV   B.)   pri   uplatňovaní   reštitučných nárokov. Zároveň je nepochybné, že sťažovateľ sa už domáhal na príslušnom súde ochrany svojich namietaných práv.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ mal na ochranu svojich základných práv, ktorých porušenie namieta predmetnou sťažnosťou, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, ktoré aj využil, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl.   127   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. O žalobných návrhoch v súvislosti s uplatňovaním reštitučných nárokov rozhodujú všeobecné súdy.

V tejto   časti   ústavný   súd   preto   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Okrem   toho,   v neúplnom   a nepresne   formulovanom   petite   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný   súd   vyhlásil   za   neplatné   aj   všetky   rozhodnutia   nadväzujúce   na   rozhodnutie bývalého   KNV   B.   Ústavný   súd   predpokladá   (ako   vyplýva   z prílohy   k   sťažnosti),   že sťažovateľ má zrejme na mysli príslušné rozhodnutia všeobecných súdov.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03).

V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že v čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy (jeho sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 16. marca 2006), už vo vzťahu ku konečným rozhodnutiam všeobecných   súdov   nepochybne   uplynula   lehota   stanovená   pre   tento   typ   konania   pred ústavným   súdom   (rozsudok   odvolacieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   24.   júna   1998, rozhodnutie dovolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2000). Preto je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podaná oneskorene.

Ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   sťažnosť   neobsahovala   všetky   zákonom predpísané   náležitosti,   pretože   sťažovateľ   neuviedol   presný   návrh   výroku   rozhodnutia (petit),   ktorý   by   mohol   slúžiť   ako   východisko   rozhodnutia   ústavného   súdu.   Takisto nepripojil splnomocnenie pre advokáta. Vzhľadom k tomu, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné odstrániť tieto jej nedostatky zaslaním výzvy na doplnenie podania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2006