znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 178/04-51

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Jána Duchoňa, bytom H. n.   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   B.,   Advokátska   kancelária,   P.,   namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 940/94 na verejnom zasadnutí 14. decembra 2004 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Vranov   nad Topľou   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   940/94 p o r u š i l   základné právo Jána Duchoňa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Jánovi Duchoňovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Vranov nad Topľou   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Vranov nad Topľou   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Jána Duchoňa v sume 14 000 Sk (slovom   štrnásťtisíc slovenských korún) na účet jeho právneho   zástupcu   JUDr. J.   B.,   Advokátska   kancelária,   P.,   do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Jána Duchoňa vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 178/04-9   z   10.   júna 2004   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (z 2. mája 2004) Jána Duchoňa, bytom H.   n.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   B.,   Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 940/94.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 30. decembra 1994 podal na okresnom súde žalobu o ochranu osobnosti, ktorá je na ňom vedená pod sp. zn. 8 C 940/94. Napriek skutočnosti, že od začiatku konania v predmetnej veci uplynulo už viac ako deväť rokov, okresný súd dosiaľ nevydal právoplatné rozhodnutie vo veci samej. Sťažovateľ sa preto domnieva,   že   predmetné   konanie   je   v rozpore   s účelom   ústavou   zaručeného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov, pretože ani po uplynutí neúmerne dlhej doby okresný súd vo veci nerozhodol a neodstránil jeho právnu neistotu.

Okresný   súd   v tejto   veci   uskutočnil   viacero   pojednávaní   (23.   marca   1995, 12. decembra 1996, 7. januára 1997, 2. decembra 1997, 5. februára 1998, 24. júna 1998 a 17.   februára   2003).   Prvé   pojednávanie   23.   februára   1995   sa   neuskutočnilo   z dôvodu sťažovateľovej   neúčasti,   ktorú   ospravedlnil   zdravotnými   dôvodmi.   Konať   sa   podľa sťažovateľa začalo až 23. marca 1995.

V   podaní   zo   14.   marca   1995   sťažovateľ   požiadal   o pridelenie   veci   inému   súdu z dôvodov „nie najlepších skúseností“ s okresným súdom, ako aj zo zdravotných dôvodov. Krajský súd v Košiciach uznesením z 11. júla 1996 (t. j. po cca jednom roku a štyroch mesiacoch od doručenia podania) tento návrh sťažovateľa zamietol. Medzi pojednávaním uskutočneným 24. júna 1998 a pojednávaním 17. februára 2003 uplynuli cca štyri roky a šesť   mesiacov.   Okresný   súd   sa   v tomto   období   podľa   sťažovateľa   obmedzil   iba   na urgencie z 27. októbra 1999, 25. júla 2001, 2. novembra 2001 a 4. decembra 2001 a na uznesenia o ustanovení zástupcov z radov advokátov z 30. apríla 2002 a 16. októbra 2002. Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   týmto „zámerne   naťahuje   konanie“, pretože spomínanými urgenciami žiadal predloženie adries potenciálnych svedkov, ktoré však už k dispozícii   má   (boli   mu   doručené   sťažovateľom   7.   januára   1998).   Takýmto   konaním okresný súd podľa sťažovateľa „zastiera prieťahy v konaní“, pretože ústavné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zakladá povinnosť súdu aj sudcu organizovať prácu tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo.

Listom   z 3.   júla   2001   sťažovateľ   okresný   súd   opätovne   upozornil   na   prieťahy v konaní a alibistické konanie z jeho strany. Žalovaný podľa sťažovateľa «využíva časové prieťahy v konaní vo veci a uskutočňuje proti sťažovateľovi rôzne kampane a „vyrába“ proti   nemu   rôznych   svedkov,   ktorí   ako   to   vyplýva   z predložených   výpovedí,   nemajú o predmetnej veci žiadne vedomosti, ich úlohou je jedine kompromitovať osobu sťažovateľa a na druhej strane porušovateľ napriek jeho návrhom nevypočul svedkov, ktorých označil za dôležitých, a ktorí postupom času z dôvodu ich vysokého veku poumierali». Uvedeným konaním okresný súd podľa neho porušil § 6, § 100, § 114 ods. 1, ako aj § 120 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa sťažovateľa „táto zdĺhavosť konania v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný súd v predmetnej veci nálezom rozhodol, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 940/94 porušené, ďalej navrhol, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk, ktoré by mu bol povinný okresný súd vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, a napokon aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť jeho trovy konania.

V rámci odôvodnenia požadovaného primeraného zadosťučinenia sťažovateľ okrem iného   uviedol: „Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   poznačenú   zbytočnými   prieťahmi v konaní sp. zn. 8 C 940/94, berúc do úvahy, že sa sťažovateľ ako žalobca o predĺženie tejto doby   nijako   nepričinil,   a zohľadňujúc   tiež   okolnosti   prípadu   vrátane   osobného   stavu a celkovej situácie sťažovateľa považujeme sumu 300.000,- Sk za primeranú.“ Uvedené konanie podľa neho okrem toho aj nepriaznivo pôsobí na jeho zdravotný stav, pretože je držiteľom preukazu občana s ťažkým zdravotným postihnutím.

Sťažovateľ žiadal, aby bola sťažnosť prerokovaná na verejnom ústnom pojednávaní.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti sťažovateľa prostredníctvom svojho podpredsedu podaním sp. zn. Spr. 441/04 z 15. júla 2004, v ktorom okrem podrobného popisu priebehu posudzovaného konania uviedol:

„K tvrdeniam žalobcu v sťažnosti je potrebné podotknúť, že tunajší súd konal vo veci priebežne.   Žalobca   svojím   konaním   maril   viaceré   úkony   súdu,   tým,   že   sa   zdržiava   na rôznych adresách, aj keď bol volaný vždy z viacerých adries, opakovane sa stávalo, že si nevyzdvihol   zásielku,   nedozvedel   sa   o termíne   pojednávania   a nedostavil   sa.   Požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, bolo potrebné prešetriť jeho majetkové a zárobkové pomery, odvolal sa proti uzneseniu o oslobodení od súdnych poplatkov, čím sa konanie predĺžilo, opäť keď bol vytýčený termín pojednávania, nedostavil sa, požiadal o vhodnú delegáciu na iný súd, vec musela byť predložená Krajskému súdu, čím sa konanie predĺžilo. Keď   súd   požiadal   o výsluch   svedkov   dožiadaný   súd   v Bratislave,   na   pojednávaní   toto žalobca nenamietal, až následne, keď dostal upovedomenie o výsluchu, trval na tom, aby svedok, ktorý býva v Bratislave, bol vypočutý procesným súdom vo Vranove n. T., preto bolo dožiadanie vrátené bez vybavenia, aj keď mohol jeho právny zástupca do Bratislavy vycestovať.   Navyše   žiadal   aj   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov,   dvaja z ustanovených   advokátov   ho   odmietli   zastupovať,   s tým,   že   poznajú   niektorého z účastníkov, súd vždy musel vydávať nové uznesenie, ustanoviť ďalšieho zástupcu, čím sa konanie taktiež predlžovalo.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že k prieťahom v tomto konaní po dlhšiu dobu došlo fakticky v období od 26. 6. 1995, kedy bol spis tunajšieho súdu sp. zn. 8 C 940/94 zaslaný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu Krajskému súdu v Košiciach, ktorému bol spis doručený dňa 3. 7. 1995 a spis sa z Krajského súdu v Košiciach tunajšiemu súdu, ako to vyplýva z podacej pečiatky, vrátil dňa 2. 5. 1996.

(...) Z vyššie uvedeného je teda zrejmé,   že podľa názoru vedenia Okresného súdu vo Vranove   nad   Topľou   postupom   Okresného   súdu   vo   Vranove   nad   Topľou   nedošlo k prieťahom v konaní tak, ako to tvrdí sťažovateľ Ján Duchoň (...).“

Ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde nariadil vo veci ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 14. decembra 2004 za účasti právneho zástupcu sťažovateľa, ktorý ospravedlnil neúčasť sťažovateľa na pojednávaní z vážnych zdravotných dôvodov.

Predseda okresného súdu ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní listom sp. zn. Spr. 1003/04 z 3. decembra 2004, vysloviac súhlas s prejednaním veci v jeho neprítomnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v mene svojho   klienta   na   pojednávaní   okrem   iného uviedol, že zotrváva na ústavnej sťažnosti v jej písomnom znení poukazujúc na význam predmetu konania, ktorým je ochrana osobnosti, pre sťažovateľa, ako aj na skutočnosť, že viacerí svedkovia v priebehu konania vzhľadom na vysoký vek a zhoršený zdravotný stav, kvôli pomalému postupu konania, zomreli a nebude ich už možné vypočuť, pričom samotné rozhodnutie vo veci samej vzhľadom na uplynutú dobu „nemá už pre sťažovateľa význam“.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ (v konaní pred okresným súdom žalobca) sa 29. decembra 1994 obrátil na okresný   súd   so   žalobou   o   ochranu   osobnosti   proti   JUDr.   Š.   O.,   V.   n.   T.   (ďalej   len „žalovaný“). Žalobca zároveň podal žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Zákonný sudca dal 2. januára 1995 pokyn súdnej kancelárii na vyžiadanie správy od Obecného úradu Remeniny o majetkových, osobných a príjmových pomeroch žalobcu, na zaslanie výzvy žalobcovi, aby v lehote 10 dní predložil súdu potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, a zaslanie žaloby žalovanému, aby sa k nej v lehote 10 dní vyjadril.

Dňa 30. januára 1995 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie obce Remeniny. Toho istého dňa žalovaný osobne doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie k žalobe.

Dňa 6. februára 1995 nariadil zákonný sudca termín pojednávania na 23. február 1995 a nechal naň predvolať účastníkov konania s tým, že žalobca mal predložiť potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch. Zákonný sudca zároveň uložil súdnej kancelárii vyžiadať súvisiace podklady od Okresnej prokuratúry Humenné a Okresného súdu Humenné.

Listom z 3. februára 1995 doručeným okresnému súdu 7. februára 1995 požiadal žalobca o predĺženie lehoty na predloženie potvrdenia o majetkových pomeroch z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu. Vo vyjadrení uviedol, že sa toho času zdržiava „v P.“.Listom z 9. februára 1995 doručeným okresnému súdu 13. februára 1995 doplnil žalobca svoju žalobu a žiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu, pretože si ho nemôže dovoliť, s tým, že doklady preukazujúce jeho majetkové pomery predloží okresnému súdu, hneď ako mu to umožní jeho zdravotný stav. Naďalej sa nachádzal na adrese „... P.“.

Dňa 22. februára 1995 bol okresnému súdu doručený telegram žalobcu, v ktorom uviedol, že sa pre chorobu nemôže zúčastniť pojednávania, a preto žiada o jeho odročenie.

Pojednávanie 23. februára 1995 bolo z dôvodu neprítomnosti žalobcu odročené na 23. marec 1995 a zároveň mal byť pripojený spis Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou sp. zn. 3 Vp 6/92. Predvolanie na nový termín pojednávania bolo žalobcovi doručované na obe adresy známe okresnému súdu. Žalobca zásielky prevzal v dňoch 27. a 28. februára 1995. Okresná prokuratúra Vranov nad Topľou prevzala výzvu 24. februára 1995.

Dňa 23. februára 1995 bolo okresnému súdu doručené potvrdenie žalobcu o jeho osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch,   ako aj potvrdenie pošty   o výške jeho dôchodku.

Listom z 27. februára 1995 doručeným okresnému súdu 28. februára 1995 oznámil okresný prokurátor vo Vranove nad Topľou, že evidenciu spisov 3 Vp nevedú. Dožiadaniu okresného súdu by mohli vyhovieť, ak by im boli oznámené mená účastníkov konania, predmet sporu, prípadne meno vyšetrovateľa.

Okresnému   súdu   bola   17.   marca   1995   doručená   žiadosť   žalobcu   o prikázanie predmetnej veci inému súdu z dôvodu vhodnosti - zo zdravotných dôvodov žalobcu, ako aj z „nie najlepších skúseností s okresným súdom“. V tomto podaní oznámil sťažovateľ, že žiada o doručovanie na adresu „Ján Duchoň,... P.“.

Pojednávanie 23. marca 1995 konané bez prítomnosti žalobcu, ktorý sa nedostavil, bolo z dôvodu návrhu žalobcu na prikázanie veci inému súdu odročené na neurčito s tým, že spis bude predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.

Pokynom z 24. apríla 1995 uložil zákonný sudca súdnej kancelárii vyzvať žalobcu, aby v lehote 7 dní zaslal okresnému súdu správu od všeobecného lekára o jeho zdravotnom stave vzhľadom na odôvodnenie návrhu na prikázanie veci inému súdu. Lekárska správa bola okresnému súdu doručená 24. mája 1995.

Uznesením č. k. 8 C 940/94-25 z 31. mája 1995 priznal okresný súd žalobcovi 50 % oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Voči predmetnému rozhodnutiu podal žalobca 21. júna 1995 odvolanie. Dňa 26. júna 1995 predložil okresný súd spis Krajskému súdu v Košiciach.

Uznesením č. k. 19 Co 331/95-30 z 27. marca 1996 Krajský súd v Košiciach potvrdil rozhodnutie okresného súdu z 31. mája 1995. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu bolo okresnému súdu doručené 2. mája 1996.

Na základe pokynu zákonného sudcu zo 7. mája 1996 bol žalobca vyzvaný na úhradu súdneho poplatku za podaný návrh na prikázanie veci inému súdu. Súdny poplatok žalobca uhradil   12.   júna   1996.   Okresný   súd   25.   júna   1996   predložil   spis   Krajskému   súdu v Košiciach na rozhodnutie o delegácii z dôvodu vhodnosti.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 19 Nc 67/96-36 z 11. júla 1996 návrhu na prikázanie veci inému súdu nevyhovel. Okresnému súdu bolo označené uznesenie doručené 2. septembra 1996 a 9. septembra 1996 uložil zákonný sudca zaslať ho účastníkom konania. Prevzatie   rozhodnutia   je   vykázané   u žalobcu   16.   septembra   1996   a u   žalovaného 11. septembra 1996.

Pokynom   zo   4.   decembra   1996   nariadil   zákonný   sudca   termín   pojednávania   na 12. december 1996. Pojednávanie 12. decembra 1996 konané iba v prítomnosti žalovaného bolo   pre   neúčasť   žalobcu   odročené   na   7.   január   1997.   Predvolanie   žalobca   prevzal 17. decembra 1996.

Na pojednávaní 7. januára 1997 okresný súd vypočul stanoviská oboch účastníkov konania k žalobe. Žalobca okrem iného uviedol, že žiadal o ustanovenie právneho zástupcu a na svojej žiadosti trvá. Následne bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že žalobca mal v lehote 10 dní predložiť okresnému súdu potvrdenie pošty o výške jeho dôchodku, ako aj dôchodku jeho manželky.

Dňa 22. januára 1997 boli okresnému súdu doručené doklady žalobcu preukazujúce jeho   majetkové,   osobné   i zárobkové   pomery,   ako   aj   potvrdenie   pošty   o výške   jeho dôchodku.

Uznesením   č.   k.   8   C   940/94-44   z 15.   júla   1997   okresný   súd   priznal   žalobcovi oslobodenie   od súdnych   poplatkov   a ustanovil   mu   právneho   zástupcu   -   advokáta JUDr. M. R., V. n. T.

Dňa 4. augusta 1997 bolo okresnému súdu doručené podanie ustanoveného právneho zástupcu,   v ktorom   okresnému   súdu   (s   poukazom   na   §   16   písm.   c)   zákona   Slovenskej národnej   rady   č.   132/1990   Zb.   o advokácii)   oznámil   prekážku   ohľadne   poskytovania právnej   pomoci   v predmetnej   veci   spočívajúcu   v jeho   osobnom   dlhoročnom   priateľstve so žalovaným. Uviedol, že žalobca bol so stavom uzrozumený a súhlasil, aby bol okresným súdom ustanovený iný právny zástupca.

Uznesením č. k. 8 C 940/94-48 z 2. októbra 1997 okresný súd zrušil ustanovenie právneho zástupcu JUDr. M. R. Z uznesenia vyplýva, že si žalobca sám zvolil právneho zástupcu JUDr. Ľ. G., P. Rozhodnutie bolo JUDr. R. doručené 7. októbra 1997 a žalobcovi po opakovanom doručovaní 17. novembra 1997.

Dňa   10.   novembra   1997   nariadil   zákonný   sudca   termín   pojednávania   na 18. november   1997   a nechal   naň   predvolať   účastníkov   konania   (žalovaný   predvolanie prevzal 12. novembra 1997), ako aj nového právneho zástupcu žalobcu (upovedomenie prevzal 14. novembra 1997).

Pojednávanie 18. novembra 1997 bolo z dôvodu neúčasti žalobcu (v tom čase nemal okresný súd jeho predvolanie vykázané) odročené na 2. december 1997.

Dňa   20.   novembra   1997   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalobcu z 18. novembra 1997, v ktorom tvrdil, že si sám nevybral právneho zástupcu, len chcel pomôcť pri jeho výbere. Preto žiada, aby bolo uznesenie č. k. 8 C 940/94-44 z 2. októbra 1997 opravené v tom zmysle, že súd ustanovuje nového právneho zástupcu, a to JUDr. Ľ. G.

Na pojednávaní 2. decembra 1997 konanom v prítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu,   ako   aj   žalovaného   boli   vypočutí   obaja   účastníci   konania.   Žalovaný   navrhol vypočuť   svedka   a   vyžiadať   doklady   týkajúce   sa   sporu   z Okresného   úradu   Vranov   nad Topľou. Právny zástupca žalobcu navrhol vypočuť svedkov s tým, že ich presné adresy doručí   okresnému   súdu   v lehote   10   dní   a tiež   oznámi   spisovú   značku   súvisiaceho vyšetrovacieho spisu Okresnej prokuratúry Humenné. Pojednávanie bolo následne odročené na neurčito   za   účelom   poskytnutia   lehoty   právnemu   zástupcovi   žalobcu   na predloženie potrebných dokladov a informácií.

Dňa 2. januára 1998 uložil zákonný sudca pokynom súdnej kancelárii zaslať urgencie právnemu zástupcovi žalobcu, aby v lehote 10 dní oznámil okresnému súdu presné mená a adresy svedkov, ktorých žiada v konaní vypočuť.

Dňa 7. januára 1998 boli okresnému súdu doručené mená a adresy svedkov.

Pokynom z 22. januára 1998 nariadil zákonný sudca pojednávanie na 5. február 1998 a okrem účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu nechal naň predvolať aj šiestich svedkov: 1. J. B., 2. V. Ď., 3. M. V., 4. J. G., 5. J. Č., 6. A. V. a prednostu Mestského úradu Vranov nad Topľou. Prevzatie bolo vykázané u všetkých predvolaných.

Dňa 3. februára 1998 doručil okresnému súdu svedok V. Ď. ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní zo zdravotných dôvodov, o čom predložil aj lekárske potvrdenie. Uviedol, že sa k veci písomne vyjadril 13. decembra 1994 a nemá k nej viac čo dodať. Toho istého dňa ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní zo zdravotných dôvodov aj svedok J. B. s tým, že k veci sa už vyjadril v roku 1991. Dňa 4. februára 1998 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti svedka M. V. na pojednávaní zo zdravotných dôvodov. Svoje vyjadrenie k veci podal v roku 1991 a naďalej na ňom trvá.

Na   pojednávaní   5.   februára   1998   konanom   za   prítomnosti   účastníkov   konania a právneho   zástupcu   žalobcu   boli   vypočutí   traja   prítomní   svedkovia.   Právny   zástupca žalobcu   predložil   čestné   prehlásenia   J.   B., V.   Ď.   a M.   V.   Žalovaný   predložil   písomné vyhlásenia troch kňazov. Právny zástupca žalovaného navrhol ich vypočutie. Pojednávanie bolo následne odročené na neurčito z dôvodu vyžiadania spisu od Okresnej prokuratúry Humenné a za účelom výsluchu kňazov. Okresná prokuratúra Humenné žiadosť o zaslanie spisu prevzala 9. februára 1998.

Dňa 11.   februára   1998 bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalobcu z 9. februára 1998, v ktorom žiadal o zmenu uznesenia okresného súdu z 2. októbra 1997 v tom zmysle, aby mu okresný súd ustanovil JUDr. Ľ. G. za právneho zástupcu, ako aj aby jeden   z troch   svedkov,   ktorí   mali byť vypočutí,   ktorý   býval v Bratislave,   bol   vypočutý priamo okresným súdom, prípadne Okresným súdom Prešov, nie však dožiadaným súdom v Bratislave   z dôvodov „ekonomických   i zdravotných“, keďže   jeho   právny   zástupca   mu avizoval, že pre „zaneprázdnenosť a preťaženosť“ do Bratislavy „nebude môcť ísť“.

Okresný súd požiadal 1. júna 1998 Okresný súd Bratislava IV o vypočutie svedka I. J. v lehote 15 dní (dožiadanie bolo doručené 5. júna 1998). Toho istého dňa bolo zasielané dožiadanie o vypočutie svedka T. Z. Okresnému súdu Košice I (dožiadanie bolo doručené 4. júna 1998 a v ten istý deň bolo postúpené na vybavenie Okresnému súdu Košice II).

Pokynom z 10. júna 1998 vytýčil sudca Okresného súdu Košice II pojednávanie na 24. jún 1998, upovedomil o tom účastníkov konania a nechal naň predvolať svedka.Listom z 10. júna 1998 odstúpil Okresný súd Bratislava IV dožiadanie okresného súdu o vypočutie svedka Okresnému súdu Bratislava II.

Dňa 2. júla 1998 doručil Okresný súd Košice II okresnému súdu zápisnicu z výsluchu svedka T. Z.

Okresný   súd   urgoval 15.   júla   1998   vybavenie   dožiadania   Okresným   súdom Bratislava   IV.   Listom   z 29.   júla   1998   odstúpil   Okresný   súd   Bratislava   IV   urgenciu Okresnému súdu Bratislava II a upovedomil o tom okresný súd.

Pokynom zo 6. augusta 1998 vytýčil sudca   Okresného súdu Bratislava II termín vypočutia svedka na 22. september 1998 (svedok dostal predvolanie 7. septembra 1998).

Pokynom z 24. augusta 1998 uložil zákonný sudca vo veci súdnej kancelárii vyzvať právneho   zástupcu   žalobcu, aby v lehote 5   dní   doručil   okresnému   súdu   kópie čestných prehlásení svedkov, ktoré predložil na nahliadnutie na pojednávaní konanom 5. februára 1998.   Dňa   13.   októbra   1998   bolo okresnému   súdu   doručené   čestné   prehlásenie   svedka M. V.

Na základe pokynu zákonného sudcu zo 16. novembra 1998 bola zaslaná urgencia Okresnému súdu Bratislava II ohľadom vykonania dožiadania a od Okresnej prokuratúry Humenné bol vyžiadaný súvisiaci spis sp. zn. 3 Vp 6/92 (ohľadne trestného oznámenia na žalovaného pre trestný čin ohovárania).

Dňa   27.   novembra   1998   nariadil   sudca   Okresného   súdu   Bratislava   II   termín vypočutia svedka I. J. na 18. január 1999. Pokynom z 31. decembra 1998 bol zmenený termín výsluchu na 27. január 1999.

Listom z 3. januára 1999 doručeným okresnému súdu 8. januára 1999 a Okresnému súdu Bratislava II dňa 11. januára 1999 požiadal žalobca opätovne o vypočutie svedka I. J. na príslušnom súde, a nie na Okresnom súde Bratislava II. Dňa 11. januára 1999 doručil žalobca   osobne   okresnému   súdu   potvrdenie   interného   lekára   o jeho   zdravotnom   stave, v ktorom je uvedené, že sa pacientovi odporúča kľud na lôžku. Listom z 12. januára 1999 doručeným Okresnému súdu Bratislava II dňa 14. januára 1999 požiadal žalobca o zrušenie vytýčeného pojednávania.

Dňa 22. januára 1999 bol okresnému súdu vrátený predmetný spis z Okresného súdu Bratislava II, pretože žalobca uplatňoval právo zúčastniť sa na dokazovaní súdu.

Dňa   21.   a   26.   januára   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalobcu z 19. januára 1999, v ktorom žiadal okresný súd o zrušenie dožiadania o výsluch svedka I. J. prostredníctvom Okresného súdu Bratislava II, pretože vzhľadom na to, že ide o závažnú svedeckú výpoveď, je podľa žalobcu účasť svedka na pojednávaní nutná.

Dňa 5. februára 1999 bola okresnému súdu doručená zápisnica z výsluchu svedka I. J. konaného 27. januára 1999 na Okresnom súde Bratislava II.

Predseda   okresného   súdu   pridelil   12.   apríla   1999   predmetnú   vec   na   vybavenie novému zákonnému sudcovi JUDr. M. F. Ten listom zo 14. apríla 1999 oznámil, že sa cíti byť vo veci zaujatý, a žiadal o vylúčenie z rozhodovania. Na základe tohto vyjadrenia bol spis   14.   apríla   1999   predložený   Krajskému   súdu   v Prešove,   ktorý   uznesením   č.   k. 3 Nc 56/99-90 z 10. mája 1999 vylúčil uvedeného sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci.   Rozhodnutie   spolu   so   spisom   bolo   okresnému   súdu   doručené   4. júna   1999. Podpredseda okresného súdu pridelil 22. júna 1999 vec na prejednanie JUDr. R. V.

Dňa 2. septembra 1999 bola vec pridelená na rozhodovanie podpredsedom okresného súdu ďalšiemu sudcovi JUDr. M. V. Na základe pokynu zákonného sudcu súdnej kancelárii z 27.   októbra   1999   boli   účastníci   konania   vyzvaní   na   zaujatie stanoviska   k dosiaľ vykonanému dokazovaniu a na predloženie ďalších návrhov na dokazovanie. Stanoviská účastníkov boli okresnému súdu doručené 2. novembra 1999 a 31. decembra 1999. Na   základe   poverenia   podpredsedu   okresného   súdu   bola   vec   3.   januára   2000 opätovne pridelená JUDr. R. V., ktorá 11. januára 2000 namietla svoju predpojatosť vo veci z dôvodu blízkeho príbuzenského vzťahu s právnym zástupcom žalobcu. Na základe tohto vyjadrenia bol spis 14. januára 2000 predložený Krajskému súdu v Prešove. Uznesením z 28.   februára   2000   bola   sudkyňa   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci. Predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove bolo okresnému súdu doručené 6. marca 2000. Na druhý deň pridelil podpredseda okresného súdu vec na rozhodovanie JUDr. M. V. Dňa 3. apríla 2000 pridelil podpredseda okresného súdu vec na ďalšie konanie JUDr. I. M.

Výzvou   okresného   súdu   z 2.   augusta   2000   bola   požiadaná   Okresná   prokuratúra Humenné   o podanie   správy,   kedy   bol   spis   3   Vp   6/92   postúpený   Okresnej   prokuratúre Vranov   nad   Topľou,   kto   bol   účastníkom   konania,   čo   bolo   predmetom   sporu,   príp. o oznámenie   mena   vyšetrovateľa,   pretože   predmetný   spis   má   na   Okresnej   prokuratúre Vranov nad Topľou inú spisovú značka a bez bližších údajov nie je možné zistiť, o akú vec ide.   Na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   súdnej   kancelárii   z 22.   augusta   2000, z 20. septembra   2000   a z 24. januára   2001 boli   Okresnej   prokuratúre   Humenné   zaslané urgencie podania správy.

Na základe pokynu zákonného sudcu súdnej kancelárii zo 4. júna 2001 bola 25. júla 2001 zaslaná výzva právnemu zástupcovi žalobcu, aby v lehote 7 dní oznámil okresnému súdu mená a aktuálne adresy svedkov J. B., Š. S., M. V. a V. Ď. za účelom ich výsluchu ako svedkov.

Dňa 27. septembra 2001 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalobcu z 3. júla 2001, ktoré doplnil 17. septembra 2001.

Pokynom   z 2.   novembra   2001   nariadil   zákonný   sudca   súdnej   kancelárii   urgovať u právneho   zástupcu   žalobcu   splnenie   požiadaviek   v zmysle   výzvy   okresného   súdu z 25. júla 2001 a zároveň nariadil zaslať totožnú výzvu žalobcovi.

Listom   zo   6.   novembra   2001   doručeným   okresnému   súdu   7.   novembra   2001 vypovedal právny zástupca žalobcu plnomocenstvo, ktoré mu bolo žalobcom udelené.

Na základe pokynu zákonného sudcu súdnej kancelárii z 28. novembra 2001 bolo žalobcovi oznámené vypovedanie plnomocenstva jeho právnym zástupcom a zároveň bol žalobca požiadaný, aby v lehote 7 dní oznámil, či si nájde právneho zástupcu sám alebo nebude   v konaní   právne   zastúpený.   Taktiež   bol   urgovaný,   aby   oznámil   mená   a   adresy svedkov.

Dňa   14.   januára   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalobcu z 10. januára 2002, v ktorom požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní a oznámil, že mená a adresy svedkov predložil okresnému súdu už v priebehu konania vo veci, a teda je toho názoru, že by sa mali nachádzať v spise.

Uznesením č. k. 8 C 940/94-114 z 30. apríla 2002 ustanovil okresný súd žalobcovi právneho zástupcu Mgr. D. S., V. n. T. Voči predmetnému uzneseniu sa ustanovený právny zástupca žalobcu 17. mája 2002 odvolal.

Uznesením č. k. 8 C 940/94-118 zo 16. októbra 2002 ustanovil okresný súd žalobcovi nového právneho zástupcu - JUDr. M. J., V. n. T. Rozhodnutie bolo doručené uvedeným advokátom 21. októbra 2002 a 22. októbra 2002 a žalobcovi 4. novembra 2002.

Zákonný   sudca   pokynom   z 28.   januára   2003   nariadil   termín   pojednávania   na 17. február 2003. Pojednávanie 17. februára 2003 konané v prítomnosti účastníkov konania aj právneho zástupcu žalobcu bolo odročené na neurčito za účelom poskytnutia právnemu zástupcovi žalobcu lehoty 10 dní na spresnenie petitu žaloby. Po doplnení žaloby mali byť vypočutí 3 svedkovia, pretože ďalší navrhovaní svedkovia v priebehu konania zomreli.

Dňa 5. marca 2003 bol okresnému súdu doručený zmenený návrh podaný právnym zástupcom žalobcu.

Listom z 29. júla 2003 zaslal okresný súd dožiadanie Okresnému súdu Košice II za účelom vypočutia svedka V. Ď. Koncept listu bol súdnej kancelárii doručený 31. júla 2003. List bol súdnou kanceláriou prepísaný a vypravený až 10. októbra 2003. Dožiadanie bolo doručené 15. októbra 2003.

Pokynom z 3. októbra 2003 nariadil zákonný sudca pojednávanie na 6. november 2003 a nechal naň predvolať žalovaného, žalobcu a jeho právneho zástupcu s tým, aby tento zároveň predložil čestné prehlásenia od svedkov B. a Ď.

Dňa 31. októbra 2003 bolo okresnému súdu vrátené dožiadanie z Okresného súdu Košice   II   z 27.   októbra   2003   s poukazom   na   ospravedlnenie   neúčasti   svedka   V.   Ď.   na výsluchu nariadenom Okresným súdom Košice II (listom z 21. októbra 2003 doručeným Okresnému súdu Košice II dňa 23. decembra 2003) a na pripojenú lekársku správu.

Na pojednávaní 6. novembra 2003 konanom v prítomnosti účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu žalobcu boli prítomní oboznámení s organizačným poriadkom okresného súdu   platným   v čase,   keď   bol   žalovaný   prednostom,   s vyšetrovacím   spisom   Okresnej prokuratúry Humenné sp. zn. Pv 101/92, vyjadreniami správcov fár J. K. a Š. S., ako aj s uznesením   Okresnej   prokuratúry   Humenné   sp.   zn.   3 Vp   6/92   z 18.   augusta   1992 o odložení   veci   (podozrenia   z   trestného   činu   ohovárania).   Právny   zástupca   žalobcu   na pojednávaní navrhol zmenu žaloby s poukazom na podanie z 5. novembra 2003. Okresný súd   uznesením   pripustil   zmenu   žaloby.   Okresný   súd   ukončil   dokazovanie   a vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu žalobcu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Dňa 27. novembra 2003 bolo okresnému súdu doručené vyčíslenie trov právneho zastúpenia žalobcu v sume 70 224 Sk.

Zákonný sudca požiadal 5. decembra 2003 podpredsedu okresného súdu o predĺženie lehoty   na   vypracovanie   rozhodnutia   vo   veci   vzhľadom   na   mimoriadnu   pracovnú preťaženosť. Podpredseda okresného súdu žiadosti vyhovel a lehotu predĺžil do 20. januára 2004. Dňa 20. januára 2004 bol vypracovaný rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 940/94-164 zo 6. novembra 2003 a následne doručovaný právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému.

Listom z 15. februára 2004 doručeným okresnému súdu 20. februára 2004 podal právny zástupca žalobcu voči predmetnému rozsudku odvolanie. Dňa 25. februára 2004 bolo odvolanie zaslané žalovanému s výzvou na vyjadrenie v lehote 3 dní. Krajskému súdu v Prešove bola vec predložená 30. marca 2004. Dňa 14. júla 2004 bolo Krajskému súdu v Prešove dodatočne doručené uznesenie okresného súdu z 28. mája 2004 č. k. 8 C 940/94-177, ktorým bolo rozhodnuté o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia žalobcu.

III.

1.1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu v primeranej dobe. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   (III.   ÚS   8/04, III. ÚS 111/04).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. III. ÚS 29/03).

1.2.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   sťažovateľom uplatnené právo na ochranu osobnosti, poskytnutie primeraného zadosťučinenia a náhrada nemajetkovej ujmy podľa ustanovení § 11 až 16 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení   neskorších   predpisov.   Predmetom   označeného   konania   je   teda   citlivá   otázka ochrany osobnosti, pri ktorej je efektívnosť súdnej ochrany neodmysliteľne spojená s jej poskytnutím   v primeranej   dobe,   teda   s rýchlosťou   a plynulosťou   postupu   súdu v prejednávanej veci, kde časové hľadisko môže zohrávať významnú úlohu.

Od   podania   žaloby   sťažovateľom   do   rozhodnutia   okresného   súdu   v merite   veci uplynulo   takmer   deväť   rokov.   Celková   doba   posudzovaného   konania   je   teda   zjavne neprimeraná   povahe   predmetu   sporu   a účelu   súdnej   ochrany   v   konaní   o takomto   type žaloby.   Z vyjadrení   sťažovateľa,   okresného   súdu   ani   z obsahu   predloženého,   na   vec   sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   navyše   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a s vyjadreniami účastníkov konania konštatoval, že na dosiaľ uplynutú dobu predmetného konania mohla mať vplyv faktická   zložitosť   veci.   Svedčia   o tom   jednak   skutkové   okolnosti   prípadu,   keď   výroky žalovaného na adresu   žalobcu   (sťažovateľa   v konaní pred ústavným súdom),   ktoré   boli dôvodom žaloby, mali byť urobené ústne, pričom sa následne mali ústnym podaním rozšíriť a stať „verejným tajomstvom“, čím malo dôjsť k zásahu do dobrého mena a cti sťažovateľa, jednak aj skutočnosť, že svedkovia, ktorí mohli potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu v žalobe označených vyjadrení žalovaného na adresu žalobcu alebo sa mohli vyjadriť k pravdivosti ich obsahu, boli už staršie osoby s podlomeným zdravím, bývajúce aj mimo sídla a obvodu okresného súdu konajúceho vo veci, pričom viacerí z nich sa s poukazom na svoj zdravotný stav   nedostavili   na   pojednávanie   pred   okresným   súdom,   resp.   ani   na   výsluch   pred dožiadaným   súdom.   Uvedené   skutočnosti   však   nemôžu   byť   legitímnym   dôvodom   na odopretie poskytnutia súdnej ochrany sťažovateľovi ako osobe, ktorá sa domáhala ochrany svojich práv pred súdom, a nemožno nimi dostatočne a rozumne odôvodniť ani celkovú dobu, ktorá uplynula od podania žaloby do vyhlásenia rozsudku.

Ústavný súd preto skúmal dôvody a príčiny dĺžky posudzovaného konania vo vzťahu k sťažovateľom   namietaným   zbytočným   prieťahom   použitím   ďalších   dvoch   označených kritérií, t. j. správania účastníka konania (resp. jeho právneho zástupcu) a spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

1.3.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   resp.   jeho   právneho   zástupcu v posudzovanom konaní prispelo de facto k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci.

Sťažovateľ sa nedostavil na prvé dve pojednávania (nariadené na 23. február 1995 a na 23. marec 1995). V priebehu januára až marca 1995 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov,   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   a podal   návrh   na   prikázanie   veci inému súdu.

Zdravotné   dôvody   (pokiaľ   je   ich   existencia   súdu   preukázaná)   sú   závažným a ospravedlniteľným   dôvodom   neúčasti   na   pojednávaní.   Rovnako   označené   procesné návrhy sťažovateľa predstavovali realizáciu jeho procesných práv ako účastníka konania. Uvedené platí aj o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu o čiastočnom oslobodení od súdnych poplatkov. Tieto úkony nemožno teda kvalifikovať ako zbytočné prieťahy zavinené sťažovateľom. Nesporne však ide o okolnosti na strane sťažovateľa, ktoré objektívne   prispeli   k predĺženiu   posudzovaného   konania   v jeho   úvodnej   fáze. Zodpovednosť   za   oddialenie   meritórneho   prerokovania   predmetnej   veci   v tomto   období preto nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu.

Po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach o návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu a po vrátení spisu okresnému súdu v septembri 1996 nariadil zákonný sudca pojednávanie vo veci na 12. december 1996. Žalobca sa na pojednávanie opäť nedostavil, keďže   sa   mu   nepodarilo   predvolanie   včas   doručiť,   pretože   sa   striedavo   zdržiaval   na viacerých   adresách.   Obdobne   sa   sťažovateľ   nezúčastnil   ani   na   pojednávaní   konanom 18. novembra   1997.   Na   nasledujúcom   pojednávaní   2.   decembra   1997   navrhol   právny zástupca sťažovateľa vypočutie viacerých svedkov s tým, že ich presné adresy oznámi súdu v lehote 10 dní. Stalo sa tak však až 7. januára 1998.

Z ustanovenia § 101 OSP vyplýva pre účastníka konania procesná povinnosť prispieť k tomu,   aby   sa   dosiahol   účel   konania   poskytnutím   náležitej   súčinnosti   súdu   v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní. Sťažovateľ neposkytoval okresnému súdu vždy dostatočnú   súčinnosť,   pokiaľ   ide   o preberanie súdnych   zásielok   a účasť   na   nariadených pojednávaniach.   Označenie   ťažiskových   dôkazov,   na   ktorých   boli   založené   skutkové tvrdenia žaloby (mená a adresy navrhnutých svedkov), až v januári 1998 (t. j. takmer tri roky   po   podaní   žaloby   aj   napriek   tomu,   že   ide   o jednu   z náležitostí   návrhu   na   začatie konania) taktiež nemožno označiť za aktívny a efektívny postup sťažovateľa ako žalobcu v sporovom konaní.

Za neakceptovateľný považuje ústavný súd aj postoj právneho zástupcu sťažovateľa (pozri   vyjadrenie   sťažovateľa   z februára   1998),   ktorý   sa   bez   preukázania   závažných dôvodov iba všeobecne poukazujúc na „pracovnú zaneprázdnenosť“ odmietol zúčastniť dokazovania   pred   dožiadaným   súdom   v Bratislave   ohľadne   výsluchu   svedka,   ktorého vypočutie v záujme svojho klienta sám navrhol.

Uvedené skutočnosti na strane sťažovateľa majúce vplyv na predĺženie doby konania však samy osebe nevylučujú zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym či neefektívnym postupom, alebo dokonca nečinnosťou (obdobne napr. I. ÚS 21/00, III. ÚS 193/03, III. ÚS 105/04, III. ÚS 111/04).

1.4.   Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

V úvodnej fáze konania, po podaní žaloby, tento postup plynulo smeroval k príprave pojednávania   a k prejednaniu   veci   v kontexte   procesnej   situácie   nastolenej   viacerými podaniami sťažovateľa (žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, následný návrh na prikázanie veci inému súdu a podanie odvolania proti rozhodnutiu o čiastočnom oslobodení od súdnych poplatkov).

K predĺženiu celkovej doby prerokovania predmetnej veci prispela nepochybne aj skutočnosť, že v období od 25. júna 1995 do 2. mája 1996 a následne od 25. júna 1996 do 2. septembra   1996   (spolu   viac   ako   jeden   rok)   sa   spis   nachádzal   na   Krajskom   súde v Košiciach   v prvom   prípade   kvôli   rozhodnutiu   o odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného   súdu   z 31. mája   1995   o čiastočnom   (50   %)   oslobodení   od   platenia   súdneho poplatku a v druhom prípade kvôli rozhodnutiu o návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu. Keďže ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom   na   začatie   konania,   pričom   sťažnosť   sťažovateľa   (vychádzajúc   z jej   petitu) smeruje výlučne proti okresnému súdu, ktorý nemohol ovplyvniť dobu prerokovania veci Krajským   súdom   v Košiciach,   ústavný   súd   označené   obdobia   z hľadiska   sťažovateľom namietaných zbytočných prieťahov bližšie neskúmal.

Po rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach o návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému súdu a po vrátení spisu okresnému súdu 2. septembra 1996 nariadil zákonný sudca pojednávanie vo veci na 12. december 1996, nezaoberal sa však sťažovateľovou žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu v konaní podanou ešte vo februári 1995. V situácii, keď žalobcom bola staršia osoba so zhoršeným zdravotným stavom a skutkové okolnosti prípadu nasvedčovali potrebe vykonať náročnejšie dokazovanie, išlo o dôležitú otázku z hľadiska ďalšieho   plynulého   postupu   v konaní.   Okresný   súd   o ustanovení   právneho   zástupcu prvýkrát rozhodol až 15. júla 1997, t. j. po viac ako desiatich mesiacoch od vrátenia spisu Krajským súdom v Košiciach na ďalšie konanie, čo nemožno považovať za postup súladný s jeho povinnosťou vyplývajúcou z § 6 a § 100 OSP postupovať v konaní tak, aby bola prejednávaná vec čo najrýchlejšie rozhodnutá a ochrana práv účastníkov rýchla a účinná.

Postup   okresného   súdu   nebol   vždy   efektívny   ani   pri   zabezpečovaní   dôkazných prostriedkov v rámci prebiehajúceho dokazovania.

Okresný súd odročil pojednávanie vo veci konané 5. februára 1998 na neurčito kvôli   vyžiadaniu   súvisiaceho   spisu   z Okresnej   prokuratúry   Humenné   a kvôli   výsluchu svedkov pred dožiadanými súdmi. Dožiadania zasielal však až 1. júna 1998 (takmer po štyroch mesiacoch) v situácii, keď konanie o ochranu osobnosti trvalo už viac ako tri roky. Obdobne odročil okresný súd pojednávanie konané 17. februára 2003 s tým, že po doplnení žaloby (upresnením jej petitu) budú vypočutí traja svedkovia. K doplneniu žaloby došlo 5. marca 2003 a k nasledujúcemu úkonu – zaslaniu dožiadania Okresnému súdu Košice II o vypočutie svedka až po siedmich mesiacoch 10. októbra 2003 (aj keď súdnej kancelárii bol pokyn zákonného sudcu doručený 31. júla 2003), a to v čase, keď posudzované konanie prebiehalo už deviaty rok.

Vypracovanie   a zaslanie dožiadania   o vypočutie   svedka   inému   súdu   predstavuje realizáciu procesného úkonu, ktorá z hľadiska jej zložitosti a časovej náročnosti spravidla nevyžaduje   dobu   presahujúcu   jeden   mesiac.   Zostávajúce   obdobie   v oboch   označených prípadoch (spolu približne deväť mesiacov), počas ktorého okresný súd nerealizoval žiadne iné úkony vo veci (v druhom prípade ide o obdobie do 3. októbra 2003, keď zákonný sudca nariadil   pojednávanie   na   6.   november   2003),   posúdil   preto   ústavný   súd   ako   zbytočné prieťahy v konaní zavinené okresným súdom.

Súvisiaci   spisový   materiál   týkajúci   sa   trestného   konania   vo   veci   trestného oznámenia   na   žalovaného   pre   trestný   čin   ohovárania   žiadal   okresný   súd   od   Okresnej prokuratúry Humenné na základe pokynu zákonného sudcu zo 16. novembra 1998. Ďalšiu výzvu   ohľadne   uvedeného   spisu   zasielal   okresný   súd   Okresnej   prokuratúre   Humenné 2. augusta 2000. Od uvedeného dátumu až do 4. júna 2001 (približne 10 mesiacov), keď bola   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   zasielaná   výzva   na oznámenie   aktuálnych   adries navrhnutých   svedkov,   sa   okresný   súd   obmedzil   iba   na   urgencie   adresované   Okresnej prokuratúre Humenné ohľadne uvedeného spisu (pozri pokyny zákonného sudcu   súdnej kancelárii z 22. augusta 2000, 20. septembra 2000 a z 24. januára 2001). Žiadne iné úkony smerujúce   k doplneniu   dokazovania   a meritórnemu   rozhodnutiu   vo   veci   nerealizoval   aj napriek tomu, že od podania žaloby uplynulo viac ako päť a pol roka.

Efektívne a plynulo nepostupoval okresný súd v konaní, ani pokiaľ ide o obdobie od   5.   februára   1999,   keď   mu   bola   doručená   zápisnica   o výsluchu   svedka   I.   J.   pred dožiadaným súdom, do   2.   augusta 2000,   keď pokračoval v konaní výzvou   adresovanou Okresnej prokuratúre Humenné. V označenom období realizoval okresný súd z hľadiska doplnenia   dokazovania   a ďalšieho   postupu   v konaní   iba   úkony   spočívajúce   vo   výzve účastníkom konania (pozri pokyn zákonného sudcu súdnej kancelárii z 27. októbra 1999) na zaujatie   stanoviska   k dosiaľ   vykonanému dokazovaniu   a na predloženie   ďalších   návrhov v tomto smere. V tomto období bola vec pridelená na konanie viacerým sudcom. Dvaja z nich vyslovili svoju zaujatosť. V oboch prípadoch bola vec predložená na rozhodnutie nadriadenému súdu (Krajskému súdu v Prešove), na ktorom sa spis nachádzal od 21. apríla 1999 do 4. júna 1999 a od 21. januára 2000 do 6. marca 2000. V oboch prípadoch bol sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu. Ďalší sudcovia, ktorým bola vec postupne pridelená, ju   nemohli prerokovať   do   konca   a meritórne   o nej   rozhodnúť   z najrôznejších organizačných a personálnych dôvodov, ktoré boli síce objektívneho rázu, no z ústavného hľadiska   nimi   nemožno   uspokojivo   odôvodniť   skutočnosť,   že   v posudzovanom   konaní neboli počas jedného a pol roka s výnimkou približne troch mesiacov, keď sa spis nachádzal na   Krajskom   súde   v Prešove,   realizované   efektívne   procesné   úkony   smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu vo veci.

Ústavný súd dospel k záveru, že uvedené obdobia neefektívnej činnosti okresného súdu je potrebné kvalifikovať ako obdobia, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom   konaní.   V dôsledku   uvedených   zbytočných   prieťahov   bolo   porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti nálezu).

2.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o priznanie   finančného   zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk z dôvodu ujmy, ktorú utrpel v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 30 000 Sk (bod 2 výrokovej časti nálezu). Táto suma zohľadňuje charakter zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej   neistoty.   Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   finančné   zadosťučinenie nevyhovel (bod 4 výrokovej časti nálezu).

Pri posúdení intenzity nemajetkovej ujmy sťažovateľa prihliadal ústavný súd okrem dĺžky   posudzovaného   konania   a zistených   zbytočných   prieťahov   (dva   roky   a desať mesiacov) aj na skutočnosť, že sťažovateľ v konaní prispel k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci.

3.   Sťažovateľ   žiadal   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným   súdom   priznať   náhradu   trov.   Právny   zástupca   sťažovateľa   vyčíslil   výšku uplatnených trov v konaní pre ústavným súdom sumou 14 000 Sk za tri úkony právnej služby realizované v roku 2004 (prevzatie a prípravu zastúpenia, písomné podanie súdu a účasť na pojednávaní).

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a), c) a d), § 19 ods. 3 a § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný súd dospel k záveru, že výška uplatnenej náhrady trov v danom prípade neodporuje platným právnym predpisom, preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   uplatnenej   právnym   zástupcom sťažovateľa, ktorý bol v konaní úspešný, teda 14 000 Sk (bod 3 výroku tohto nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2004