znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 177/2015-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkouJUDr. Antóniou Kauzalovou, Advokátska kancelária, Májová 1115, Čadca, pre namietanéporušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 110/2013a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.1 Cdo 110/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   vo   veci   Okresného   súdu   Čadca   sp.   zn.7 C 1627/1999 na základe vzájomného návrhu odporcu v prvom rade (sťažovateľa, pozn.) sasťažovateľ   ako   odporca   v prvom   rade   domáhal určenia,   že   je   vlastníkom   nehnuteľnostíidentifikovaných   v návrhu.   Okresný   súd   Čadca   v uvedenej   veci   rozhodol   rozsudkomz 26. októbra   2010,   ktorým   vyhovel   návrhu   sťažovateľa.   Proti   predmetnémuprvostupňovému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súdv Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 8 Co 86/2011 zo 14. decembra 2012tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ uvádza, žeproti uvedenému rozsudku krajského súdu podal dovolanie 8. januára 2013. Sťažovateľnamieta, že v napadnutom dovolacom konaní dochádza k zbytočným prieťahom, a tým ajk porušovaniu jeho označených práv. Napadnuté   konanie prebieha na najvyššom súdepod sp. zn. 1 Cdo 110/2013.

S poukazom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   ženajvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 110/2013 porušil jeho základné právopodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd najvyššiemusúdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov a aby sťažovateľovi priznalfinančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základnéhopráva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavya práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,I. ÚS 132/03).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo potrebnéodmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   totižvyplýva,   že nie každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následokporušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keďústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takýmivýznamnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmyslečl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),alebo ho   odmietol   ako zjavne neopodstatnený   (napr.   IV. ÚS 221/05,   III.   ÚS 126/2010,I. ÚS 96/2011).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konaniasama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnostina ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa, preto jeho sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobnenapr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).

Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru dovolacieho konania, kdeúlohou dovolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového, ako ajdruhostupňového   súdu,   pričom   z hľadiska   početnosti   úkonov   viditeľných   z pohľadusťažovateľa,   napr.   pojednávaní,   je   potrebné   mať   na   zreteli   fakultatívnosťnariadenia pojednávania dovolacím súdom na prejednanie dovolania (§ 243a ods. 1 zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov), ktoré spravidla aninenariaďuje.   Skutočnosť,   že   v posudzovanej   veci   nedošlo   k nariadeniu   pojednávania,resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, žedovolací   súd   bol   vo   veci   úplne   nečinný.   Ústavný   súd   nepovažoval   namietanú   dĺžkudovolacieho konania od jeho začiatku 19. marca 2013 (informácia získaná v súčinnostis Okresným   súdom   Čadca)   do   podania   tejto   sťažnosti   (4.   februára   2015)   za   nesúladnús označenými právami sťažovateľa. K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutímna rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach,podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti odpovahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   saďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušeniapráva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť saopätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v napadnutom   konanína najvyššom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015