znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 177/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. O., T., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., T., pre namietané   porušenie   základných   práv   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, práv vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 11   C/67/2005   a   sp. zn.   6   C/51/2010   a postupom Krajského   súdu   v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/291/2009 a sp. zn. 6 Co/20/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2012 doručená sťažnosť Ing. R. O., T. (ďalej len „sťažovateľ), pre namietané porušenie základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práv vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/67/2005 a sp. zn. 6 C/51/2010 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/291/2009 a sp. zn. 6 Co/20/2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Namietam postup krajského súdu, ako aj okresného súdu, ktorým došlo k porušeniu mojich   vyššie   uvedených základných   práv na súdnu   ochranu   a   na   vlastníctvo,   nakoľko prakticky   už   od   roku   1998,   t.   j.   14   rokov,   sa   domáham   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, ktoré som nadobudol dedením po mojich právnych predchodcoch a som toho názoru, že krajský súd spolu s okresným súdom postupovali v rozpore s označenými ustanoveniami ústavy, listiny a dodatkového protokolu, spôsobom ktorým zásadne popreli ich účel a význam.

Už   návrhom   na   začatie   konania   zo   12.   6.   1998,   podanom   dňa   3.   7.   1998 na Okresnom súde v Topoľčanoch, v spojení s rozšírením návrhu zo dňa 4. 3. 1999, som sa ako žalobca domáhal proti štyrom žalovaným určenia vlastníckeho práva a neplatnosti právnych úkonov, a to určenia, že som vlastníkom časti nehnuteľnosti pôvodne zapísanej v pozemkovej knihe pre kat. úz. T. vo vložke č. 2, pod parcelným číslom 92 - dom č. 9 intr. o výmere   2381   m2,   vedenej   podľa   Výmeru   o   vlastníctve   pôdy   vydaného   Povereníctvom pôdohospodárstva a poz. reformy v B. č. 1701/48 zo dňa 8. 5. 1948 ako parcela č. 92/4 - dom č. 59 a dvor 1708 m2.

Svoj   návrh   som   odôvodnil   tým,   že   tieto   nehnuteľnosti   som   nadobudol   dedením po mojich rodičoch R. O. a manželke A. O., ktorí boli vlastníkmi predmetných nehnuteľností na základe uvedenej prídelovej listiny -   Výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 8.   5.   1948, vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v B., pod č. 1701/48. Napriek   tomu,   že   Okresný   súd   Topoľčany   rozsudkom   zo   dňa   7.   2.   2002 č. k. 4 C/210/98-207   môjmu   návrhu   na   určenie   vlastníckeho   práva   vyhovel,   bol   som, v dôsledku   odvolania   odporcov   proti   tomuto   rozsudku   a   následného   zrušenia   rozsudku a vrátenia veci odvolacím súdom prvostupňovému súdu, v tomto konaní procesne neúspešný a to len z dôvodu, že odporca v prvom rade previedol vlastníctvo žalovaných nehnuteľností na svoju dcéru, na čo som ja procesné nereagoval. Preto súd z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie moju žalobu zamietol, a to rozsudkom zo dňa 17. 3. 2004, č. k. 4 C/210/98-308, ktorý Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 29. 6. 2005, č. k. 5 Co 136/2004-328 potvrdil. Vzhľadom   na   uvedené   zamietnutie   môjho   návrhu,   ku   ktorému   došlo   v   dôsledku obštrukcie   žalovaného   v   1/   rade   a   mojej   následnej   procesnej   chyby,   podal   som   dňa 30. 9. 2005 novú žalobu proti trom žalovaným o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,   ktorou   som   sa   s   odkazom   na   vykonané   dokazovanie   vedené pod sp. zn. 4 C/210/98   domáhal   určenia   svojho   vlastníckeho   práva   k   uvedeným nehnuteľnostiam.

Po vykonanom dokazovaní mi Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo dňa 10. 4. 2007, pod č. k. 11 C/67/2005-194 opätovne priznal vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam. Toto rozhodnutie opäť napadli odvolaním žalovaní v 1/ až 3/ rade, na základe čoho Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 27. 11. 2007, sp. zn. 6 Co/126/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   žalobu   zamietol   a   rozhodol   o   mojej   povinnosti   nahradiť žalovaným trovy konania. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že Výmer o vlastníctve pôdy zo dňa 8. 5. 1948, na základe ktorého bola mojim právnym predchodcom pridelená aj nehnuteľnosť v kat. úz. T. označená vo Výmere ako vložka č. 2, parc. č. 92/4, B-16, dom číslo 59 a dvor 0,1708 ha, je neplatný, lebo nehnuteľnosť, ktorej sa týka nie je identická.

Navyše,   podľa   odvolacieho   súdu   z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   malo   bez pochýb vyplývať, že moji právni predchodcovia sa vzdali svojho prídelu v prospech JRD. Voči uvedenému rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 11. 2007 som podal dovolanie,   ktorým   som   sa   domáhal   nápravy   a   ochrany   svojich   práv   v   konaní   pred dovolacím súdom.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 28. 10. 2009, č. k. 4 Cdo/48/2008-272, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 11. 2007, č. k. 6 Co/126/2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Následne   s   odkazom   na   intencie   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR,   Krajský   súd v Nitre   uznesením   zo   dňa   22.   1.   2010,   č.   k.   6   Co/291/2009   napadnutý   rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Následne po opätovnom vrátení veci na prvostupňový súd som bol nútený reagovať na obštrukcie žalobcov v 1/ a 3/ rade, ktorí rovnako ako v konaní sp. zn. 4 C/210/98, aj v priebehu konania pod sp. zn. 11 C/67/2005 previedli vlastníctvo k predmetu sporu na inú osobu. Podaním zo dňa 20. 1. 2010 adresovaným Krajskému súdu v Nitre som procesné reagoval   na   zmenu   vlastníckych   vzťahov   v   prípade   odporcu   v   3/   rade   a   podal   návrh na zámenu účastníkov konania, ohľadom odporcu v 3/ rade.

Taktiež   návrhom   zo   dňa   20.   4.   2010   som   pre   obštrukcie   aj   na   strane   odporcu v 1/ rade bol nútený domáhať sa zámeny účastníkov aj v prípade procesného postavenia odporcu 1/ rade.

Súd mojim návrhom na zámenu účastníkov konania zo dňa 20. 1. 2010 a zo dňa 20. 4. 2010 vyhovel, uznesením zo dňa 18. 5. 2010, č. k. 6 C/51/2010-319, následne však aj novoustanovený účastník konania v 1/ rade previedol vlastníctvo na ďalšiu osobu a preto som návrhom na zámenu účastníkov zo dňa 17. 2. 2011 opätovne musel žiadať o zmenu na strane odporcu v 1/rade.

Vzhľadom na uvedené obštrukcie v konaní zo strany odporcov, ktorými podstatne sťažili procesný priebeh tohto konania, požiadal som súd o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by do právoplatného skončenia konania odporcom v 1/ až 3/ rade uložil povinnosť nenakladať   s   nehnuteľnosťami,   ktoré   sú   predmetom   tohto   súdneho   sporu,   vrátane povinnosti zdržať sa akejkoľvek stavebnej činnosti na týchto pozemkoch.

Na základe uvedeného Okresný súd Topoľčany vydal uznesením zo dňa 16. 6. 2011 predbežné opatrenie, ktorým odporcom v 1/ až 3/ rade zakázal nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom tohto súdneho sporu. V časti výroku však v dôsledku chyby pri písaní výrokovej   časti   uznesenia   uviedol,   že   odporcom   sa   zakazuje   zdržať   sa   vykonávania akejkoľvek   stavebnej   činnosti   na   týchto   nehnuteľnostiach.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 7. 2011...

Vo   veci   samej   Okresný   súd   Topoľčany   rozsudkom   zo   dňa   11.   11.   2011, č. k. 6 C/51/2010-723   môj   návrh   na   určenie   vlastníckeho   práva   k   predmetným nehnuteľnostiam v celom rozsahu zamietol a rozhodnutie o trovách vyhradil na rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej...

Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   som   podal   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 27. 6. 2012, č. k. 6 Co/20/2012-762 (ktorý bol môjmu právnemu zástupcovi doručený dňa 11. 7. 2012) tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Krajský súd sa v plnom rozsahu so zisteným skutkovým stavom ako aj právnym posúdením súdu prvého stupňa stotožnil...

Som toho názoru, že uvedeným postupom Krajský súd v Nitre, rozsudkom zo dňa 27. 6. 2012, č. k. 6 Co/20/2012-762, spolu s Okresným súdom Topoľčany v konaniach, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzali hrubo porušili moje ústavou garantované základné právo na súdnu ochranu a na spravodlivý proces a prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, ako aj moje základné právo na vlastníctvo a preto sa touto sťažnosťou domáham nápravy. Zásadne nesúhlasím správnym názorom krajského súdu, ktorý sa stotožnil s názorom okresného   súdu   a   považujem   takýto   výklad   existencie   reštitučných   predpisov za arbitrárnosť, resp. svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonných predpisov všeobecným súdom...

Podotýkam, že počas týchto konaní mi súd dvakrát moje vlastnícke právo priznal, ktoré rozhodnutia však nenadobudli právoplatnosť, jednak v dôsledku procesnej obštrukcie zo   strany   žalovaného,   ako   aj   v   dôsledku   nesprávneho   právneho   posúdenia   zo   strany odvolacieho súdu, ktoré bolo Najvyšším súdom SR jednoznačne konštatované.

Taktiež   napriek   tomu,   že dovolacím   súdom bol rozhodnutím   zo dňa 22.   1.   2010 vymedzený procesný postup súdom nižšieho stupňa ohľadom posúdenia otázky naliehavosti právneho záujmu a prípadne vydržania, trvalo ďalšie dva roky kým, rozsahom dokazovania nie   náročnú   otázku   posúdenia   naliehavosti   právneho   záujmu,   Okresný   súd   Topoľčany posúdil a rozhodol.

Rovnako poukazujem na to, že otázku posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu v prípade určovacej žaloby má súd prioritne posúdiť ako prvú, prejudiciálnu otázku, a   nie   až   po   vykonaní   rozsiahleho   dokazovania   po   siedmych   rokoch   trvania   súdneho konania.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/20/2012 porušil základné právo Ing. R. O., bytom T.,, občana SR, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   a   právo   na   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

3.   Základné   právo   Ing.   R.   O.,   bytom   T.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Topoľčany   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C/51/2010,   ako   aj   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo   na   Okresnom   súde   Topoľčany   pod   sp.   zn.   11   C/67/2005   a   postupom Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 6 Co/20/2012, ako aj v konaní, ktoré mu predchádzalo na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 6 Co/291/2009 porušené bolo.

4. Krajskému súdu v Nitre prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/20/2012 konať bez zbytočných prieťahov.

5. Ing. R. O., bytom T., priznáva finančné zadosťučinenie 5.000,- € (slovom päťtisíc eur), ktoré je Krajský súd Nitra povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Ing. R. O., bytom T., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 257,60 € (slovom dvestopäťdesiatsedem eur a šesťdesiat centov), ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., advokátska kancelária so sídlom T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol o vydaní dočasného opatrenia takto:„Osobe – P., s. r. o., B., sa ukladá povinnosť, aby až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej nenakladal s nehnuteľnosťami, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území obce T. a ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností vedenom Správou katastra T. na liste vlastníctva č. 1226, ako parc. č. 586/1 o výmere 5009 m2, druh pozemku - ostatné plochy a parc. č. 586/8 o výmere 969 m2, druh pozemku - ostatné plochy ostatné plochy, najmä, aby tieto nehnuteľnosti spolu alebo osve nescudzil, nepredal, nedaroval, nezaťažil ich záložným právom, vecným bremenom, zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva, inou vecnou alebo   záväzkovo-právnou   ťarchou,   neuzavrel   k   nim   nájomnú   zmluvu,   nevložil   ich   ako nepeňažný   vklad   do   obchodnej   spoločnosti   a   neurobil   žiadny   právny   úkon   smerujúci k obmedzeniu prevodu ich vlastníckeho práva, alebo smerujúci k ich zaťaženiu právami tretích   osôb   a   aby   sa   zdržal   vykonávania   akejkoľvek   stavebnej   činnosti   na   týchto nehnuteľnostiach.

Osobe – R., s. r. o., T., sa ukladá povinnosť, aby až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej nenakladal s nehnuteľnosťami, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území obce T.   a   ktoré   sú   zapísané   v   katastri   nehnuteľností   vedenom   Správou   katastra   T.   na   liste vlastníctva č. 764, ako parc. č. 586/2 o výmere 3051 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 586/14 o výmere 1332 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, najmä, aby tieto nehnuteľnosti spolu alebo osve nescudzil, nepredal, nedaroval, nezaťažil ich záložným právom, vecným bremenom, zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva, inou vecnou alebo záväzkovo-právnou ťarchou, neuzavrel k nim nájomnú zmluvu, nevložil ich ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti a neurobil žiadny právny úkon smerujúci k obmedzeniu prevodu ich vlastníckeho práva, alebo smerujúci k ich zaťaženiu právami tretích   osôb   a   aby   sa   zdržal   vykonávania   akejkoľvek   stavebnej   činnosti   na   týchto nehnuteľnostiach.

Osobe, A., s. r. o., T. sa ukladá povinnosť, aby až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej nenakladal s nehnuteľnosťami, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území obce T.   a ktoré   sú   zapísané   v   katastri   nehnuteľností   vedenom   Správou   katastra   T.   na   liste vlastníctva č. 1225, ako parc. č. 586/6 o výmere 128 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 586/22 o výmere 148 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, najmä, aby tieto nehnuteľnosti spolu alebo osve nescudzil, nepredal, nedaroval, nezaťažil ich záložným právom, vecným bremenom, zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva, inou vecnou alebo záväzkovo-právnou ťarchou, neuzavrel k nim nájomnú zmluvu, nevložil ich ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti a neurobil žiadny právny úkon smerujúci k obmedzeniu prevodu ich vlastníckeho práva, alebo smerujúci k ich zaťaženiu právami tretích   osôb   a   aby   sa   zdržal   vykonávania   akejkoľvek   stavebnej   činnosti   na   týchto nehnuteľnostiach.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom   pod sp.   zn. 11   C/67/2005   a postupom   krajského   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/291/2009.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti   (napr.   I.   ÚS   22/02, III. ÚS 187/06, III. ÚS 121/07).

Zo   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   vedené   na   okresnom   súde pod sp. zn. 11 C/67/2005   a   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   6   Co/291/2009   bolo   právoplatne skončené ešte v roku 2009. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 10. septembra 2012, teda po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti. Preskúmaním sťažnosti sťažovateľa   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   jeho   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C/67/2005 a postupom krajského v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/291/2009, je podaná oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na to, že predmetné súdne konanie sa právoplatne skončilo ešte v roku 2009, ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   (10.   februára   2012)   považoval   ústavný   súd   za   dostatočne   preukázané podanie   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05, III. ÚS 215/06). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd už po predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) bol nútený sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C/67/2005 a postupom krajského v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/291/2009, odmietnuť ako podanú oneskorene.

2. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/51/2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/20/2012.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Ústavný   súd   v   časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/51/2010 a postupom krajského v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/20/2012 vychádzal zo stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa a že zároveň ochranu tomuto základnému právu ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať. Keďže však ústavný súd zistil, že konanie na okresnom súde vedené pod sp. zn. 6 C/51/2010 a konanie na krajskom súde vedené pod sp. zn. 6 Co/20/2012 bolo právoplatne skončené vydaním a doručením rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012 (doručeným sťažovateľovi 11. júla 2012), ktorým krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že v čase podania sťažnosti už k namietanému porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemohlo dochádzať.

3. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012, podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012 za ústavne nekonformný, je to, že podľa jeho názoru   slovenský   právny   poriadok   nevylučuje   uplatnenie   práv   určovacou   žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiada určiť, teda deklarovať existenciu svojho vlastníckeho práva. Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny.

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012 a zistil, že námietky sťažovateľa nie sú opodstatnené. V danom prípade krajský súd rozhodujúc o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 6 C/51/2010-723 z 11. novembra 2011 vyslovil svoj právny názor a riadne aj vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, prečo napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012 okrem iného uviedol:

„... Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť...

Odvolací   súd   po   preskúmaní   spisového   materiálu,   ako   aj   konania,   ktoré   mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav a z takto zisteného   skutkového   stavu   vyvodil   správny   právny   záver.   Súd   prvého   stupňa   správne zameral dokazovanie na zistenie, akým spôsobom a na základe akých skutočností prešlo vlastnícke   právo   z   pôvodných   vlastníkov   na   štát.   Odvolací   súd   sa   v   plnom   rozsahu so zisteným   skutkovým   stavom   v   tomto   smere   ako   aj   jeho   právnym   posúdením   plne stotožňuje.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že štát v rozhodnej dobe, t. j. od 25. 02. 1948 do 01. 01. 1990 prevzal nehnuteľnosť bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, teda išlo o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jedným z reštitučným zákonov typizovaných vecí pre vydanie veci oprávneným osobám.

V zmysle ust. § 213 ods. 1 OSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil   súd   prvého   stupňa,   keď   nezistil   žiadne   dôvody   uvedené   v   ods.   2   -7   citovaného ustanovenia, pre ktoré by skutkovým stavom nemal byť viazaný. Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom (akým je Občiansky zákonník) vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho; teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 OZ a to ani formou určenia vlastníckeho práva či už svojho, alebo svojho predchodcu podľa § 80 OSP ak   mohla   žiadať   o   vydanie   veci   podľa   reštitučného   predpisu.   Žalobou   o   určenie vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Súd prvého stupňa správne zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a odvolací súd už len v ďalšom poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 219 ods. 2 OSP bez toho, aby opakoval výsledky vykonaného dokazovania. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené.

Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je totiž daná až vtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva toto právo preukázané. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát a to či už v prípade vyvlastnenia, alebo prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne stanovené a za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov,   lebo   ako   už   bolo   uvedené,   reštitučná   úprava   je   vo   vzťahu   k   všeobecným predpisov úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období by bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok stratu   možnosti   domáhať   sa   tejto   hmotnoprávnej   i   procesnoprávnej   ochrany   podľa všeobecných predpisov,   teda aj ochrany prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva. Prostredníctvom prijatia reštitučných prepisov zákonodarca akceptoval skutočnosť, že v minulosti dochádzalo k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu, ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátom, a na základe jeho vôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch sa potom prevzatia veci bez právneho dôvodu stal formálne právny titul nie pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale pre vznik nároku na vydanie veci a teda obnovu formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto nároku v zákonnej   lehote   došlo   k   nezvratnému   zániku   (preklúzii   práva)   a   tým   k   nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období...“

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil prvostupňové rozhodnutie (rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/51/2010-723 z 11. novembra 2011), pričom jeho závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal stanovisko k námietkam sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o riešenie otázky, že žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Ak oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca mohol žiadať o vydanie veci podľa reštitučného   predpisu,   nemôže   sa   domáhať   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   podľa všeobecných predpisov. Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov tejto požiadavke nebolo vyhovené.

Z   vyžiadaného   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľ   si   neuplatnil   svoj   nárok   podľa reštitučných predpisov. Svoj nárok si uplatnil v občianskom súdnom konaní, a to dvakrát, prvýkrát na základe určovacej žaloby z 12. júna 1998 a druhýkrát opäť na základe určovacej žaloby 30. septembra 2005. V obidvoch prípadoch boli jeho žalobné návrhy právoplatne zamietnuté. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu a dodáva, že po uplynutí reštitučných   lehôt   už nie   je možné uplatniť si   všeobecnou   vlastníckou   žalobou   určenie vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti.   Reštitučné   predpisy   majú   povahu   lex   specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Ak oprávnená osoba zmeškala lehotu na uplatnenie reštitučného nároku, nemôže sa brániť žalobou o vydanie veci (vypratanie nehnuteľnosti), resp. určenie vlastníckeho práva podľa § 126 Občianskeho zákonníka   s   odvolaním   sa   na   nepremlčateľnosť   vlastníckeho   práva   (§   100   ods.   2 Občianskeho   zákonníka)   a   na   to,   že   ak   niečo   nie   je   upravené   v   reštitučnom   predpise (špeciálny   predpis),   potom   je   možné   subsidiárne   použiť   ustanovenia   Občianskeho zákonníka, ktoré vo všeobecnosti upravujú ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Z   povahy   reštitučných   zákonov   ako   predpisov   špeciálnych   vyplýva,   že   nároky   nimi upravené nie je možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone   všeobecnom   a   osobitnom   (lex   specialis   derogat   legi   generali).   Ak   stanoví reštitučný predpis určité podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu.

Pokiaľ by i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa   §   126   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   bolo   možné   uplatniť   si   podľa   reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom, ako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného   predpisu   už   nedôjde,   na   základe   riadnych   právnych   skutočností   túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj právna   istota   budúcich nadobúdateľov   tohto   majetku.   Vzhľadom   na   rozsah   socializácie majetku v rokoch 1948 – 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol v rozpore s požiadavkou právneho štátu.

Vzhľadom na príbuznosť reštitučných predpisov v danom prípade je možné použitie judikatúry Ústavného súdu Českej republiky. Ústavný súd Českej republiky sa zaoberal obdobnou   otázkou   vzťahu   reštitučnej   a   vlastníckej   žaloby   (stanovisko   pléna   ÚS   ČR sp. zn. Pl.   ÚS-st.   21/05   z   1.   novembra   2005),   z ktorého   vyplýva:   „Žalobou   o   určenie vlastníckeho   práva   nie   je   možné   obchádzať   zmysel   a   účel   reštitučného   zákonodarstva. Nie je možné účinne sa domáhať podľa všeobecných predpisov ani ochrany vlastníckeho práva, ku ktorého zániku došlo pred 25. februárom 1948 a špeciálny reštitučný predpis nestanovil   spôsob   zmiernenia   alebo   nápravy   tejto   majetkovej   ujmy.“   Z   rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Českej republiky vyplýva, že existujú aj rozhodnutia s opačným názorom v niektorých individuálnych prípadoch (napr. I. ÚS 89/07, I. ÚS 3503/10), podľa ktorých je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe. Z týchto rozhodnutí však vyplýva, že občianskemu súdnemu konaniu predchádzalo uplatnenie reštitučného nároku oprávnenou   osobou   podľa   reštitučných   predpisov   a   až následne   bola   podaná   určovacia žaloba. Sťažovateľ však v danej   právnej   veci   vôbec nevyužil možnosť uplatňovať svoj nárok   podľa   reštitučných   predpisov   a   uplatňoval   svoj   nárok   len   podľa   všeobecných predpisov občianskeho práva na základe určovacej žaloby, v dôsledku čoho došlo zo strany sťažovateľa k obchádzaniu reštitučného zákonodarstva.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnený,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 listiny, práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co/20/2012 z 27. júna 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4.   O   ďalších   návrhoch   sťažovateľa   formulovaných   v   petite   sťažnosti   (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, náhrada trov konania) a o návrhoch sťažovateľa na uloženie povinnosti dočasne sa zdržať nakladania s nehnuteľnosťami z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť z dôvodu, že tieto sa viažu na prijatie veci na ďalšie konanie, resp. na rozhodovanie v merite veci.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Rudolf Tkáčik.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013