znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 177/2012-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   R.   V.,   K.,   zastúpeného   JUDr. M.   C.,   Advokátska   kancelária,   B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Pezinok   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5   C   68/2009   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn. 25 C 59/2002)   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Co 131/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod   sp. zn.   5   C   68/2009   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   59/2002)   a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 131/2010 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Pezinok   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5   C   68/2009 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. R. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), z ktorej Okresný   súd   Pezinok j e   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   sumu   1 000   €   (slovom   tisíc   eur) a Krajský   súd   v Bratislave   sumu   2   000   €   (slovom   dvetisíc   eur)   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. R. V. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden   eur   a osemdesiatdva   centov),   z   ktorej s ú   p o v i n n é   vyplatiť Okresný súd Pezinok sumu 87,27 € (slovom osemdesiatsedem eur a dvadsaťsedem centov) a Krajský súd v Bratislave sumu 174,55 € (slovom stosedemdesiatštyri eur a päťdesiatpäť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. C., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 177/2012-16 z 24. apríla 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť R. V., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   5   C   68/2009   (pôvodne   vedenom   pod sp. zn.   25   C   59/2002   )   a postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Co 131/2010.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľ   podal   23.   augusta   2002 okresnému   súdu „Žalobu   o mimoriadne   zvýšenie   náhrady   za   bolesť   a sťaženie spoločenského   uplatnenia“. Okresný   súd   v   danej   veci   sťažovateľa   konal   pôvodne pod sp. zn. 25 C 59/2002.

Sťažovateľ v sťažnosti formuloval podrobný chronologický prehľad úkonov konania, v rámci   ktorého   okrem   iného   uviedol,   že   prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo 10. februára 2003. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 21. novembra 2005, ktorým priznal sťažovateľovi mimoriadne odškodnenie. Uznesením z 21. decembra 2005 rozhodol prvostupňový   súd o náhrade trov konania. Rozsudok   bol napadnutý   odvolaním odporcu a uznesenie   o trovách   konania   odvolaním   vedľajšieho   účastníka   konania.   Sťažovateľ podaním zo 4. augusta 2008 namietal prieťahy v konaní, žiadal krajský súd o urýchlenie odvolacieho konania a určenie termínu pojednávania. Sťažovateľovi bolo 22. júna 2011 doručené   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   131/2010   z 27.   apríla   2011,   ktorým odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ poukázal v sťažnosti   na to, že vždy „promptne a neodkladne reagoval na výzvy súdu a predložil požadované doklady a úpravy v najkratšom možnom termíne“.

Podľa názoru sťažovateľa doterajší postup konajúcich súdov v priebehu „takmer 10- ročného trvania súdneho konania“ vykazuje zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 68/2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   2   Co   131/2010,   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrili okresný súd a krajský súd. Vyjadrenie okresného súdu doručené ústavnému súdu 5. júna 2012 obsahovalo podrobný chronologický   prehľad   procesných   úkonov   konania   a bola   v ňom   konštatovaná   právna zložitosť   veci,   podľa   názoru   okresného   súdu   daná   potrebou „posúdenia   psychickej a fyzickej   ujmy   navrhovateľa   na   zdraví   v dôsledku   dopravnej   nehody“. Okresný   súd k otázke   postupu   konania   uviedol,   že   vo   veci   sťažovateľa   pôvodne   vedenej   Okresným súdom Bratislava III koná „nový“ okresný súd počnúc jej postúpením, teda od 11. marca 2009, a v danej etape podľa názoru okresného súdu k prieťahom v konaní nedošlo. Najbližší termín pojednávania bolo možné podľa vyjadrenia okresného súdu vzhľadom na rozsiahlosť agendy zákonného sudcu určiť k termínu 19. september 2012. V liste okresný súd zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Krajský súd vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 14. júna 2012 predložil toto stanovisko: «Pokiaľ   ide   o   rozhodovanie   vo   veci   v   senáte   „2Co“   (k   predchádzajúcemu postupu   a   konaniu   súdu   vo   veci   sp.   zn.   8Co   505/2005,   sa   predsedníčka   senátu   nevie vyjadriť, pretože nebola členkou tohto senátu „8Co“) od nápadu veci, t. j. od 04. 06. 2010 do rozhodnutia veci dňa 27. 04. 2011, neuplynula podľa jej názoru doba, ktorá by spôsobila porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v čl.   48   Ústavy   SR, s   poukazom na objektívne   dôvody,   pre   ktoré   senát   nemohol   vec   vybaviť   okamžite   po   jej   predložení na rozhodnutie o podanom odvolaní, pretože jedným z objektívnych dôvodov bolo, že dňom 01.   07.   2010   nastúpila   členka   senátu   JUDr.   A.   P.   na   stáž   na   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky. Všetky nevybavené spisy zostali v senáte a do septembra 2010 pracoval senát v dvojčlennom zložení.

Ďalším objektívnym dôvodom bolo, že JUDr. M. P., členka senátu, v tom čase tiež oznámila,   že   odchádza   do   starobného   dôchodku   a   všetky   nevybavené   veci   odovzdala predsedníčke senátu „2Co“,

To   znamená,   že   nápad   všetkých   vecí   v   senáte   „2Co“   vybavovala   JUDr.   D.   K., predsedníčka senátu. Okrem toho jej zostali nevybavené veci v senáte, a preto nebolo možné všetky veci skončiť tak, ako predpokladal sťažovateľ, keď do senátu „2Co“ pre nedostatok sudcov   na   občiansko-právnom   úseku,   nebolo   možné   zaradiť   ďalších   sudcov,   ktorí   by prevzali spisy po JUDr. M. P. a JUDr. A. P.»

Vyjadrenie   krajského   súdu   obsahovalo   aj   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 3. júla 2012 súhlasil s upustením od ústneho pojednávania   vo   veci   samej   aj   sťažovateľ   a k vyjadreniam   oboch   súdov   predložil   toto stanovisko:

«K stanovisku Okresného súdu v Pezinku z 31.5.2012 uvádzame, že toto vyjadrenie sa týka ako je v ňom doslovne uvedené len obdobia konania na „novom“ Okresnom súde v Pezinku,   teda   od   11.3.2009.   Rovnako   vyjadrenie   podpredsedu   Krajského   súdu   v Bratislave zo 14.6.2012, ktoré vychádza z vyjadrenia predsedníčky senátu „2 Co“ JUDr. D. K.   a   plne   sa   s   ním   stotožňuje   sa   týka   len   obdobia   od   4.6.2010.   Nepochybnými a preukázateľnými skutočnosťami z ktorých vychádza ústavná sťažnosť však je, že žalobný návrh bol podaný dňa 23.8.2002, teda pred takmer 10-timi rokmi a pojednávanie na ktorom bol   vyhlásený   prvostupňový   rozsudok   sa   uskutočnilo   21.11.2005.   Od   vyhlásenia prvostupňového rozsudku do pokračovania konania po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom do nariadenia ďalšieho pojednávania na OS v Pezinku (22.2. 2012) uplynulo takmer 6 a pol roka, čo je väčšie časové obdobie ako trvalo prvotné konanie pred prvostupňovým súdom, takže zdĺhavý priebeh malo najmä konanie pred odvolacím súdom. Sťažovateľ trvá na dôvodoch uvedených vo svojej sťažnosti o porušení práva na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti, stanoviska okresného súdu a krajského súdu   a súvisiaceho   súdneho   spisu dospel   k týmto   pre posúdenie   sťažnosti   relevantným zisteniam:

Sťažovateľ podal 26. augusta 2002 okresnému súdu „Žalobu o mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 3 906 000Sk“.

Uznesením zo 7. apríla 2004 ustanovil okresný súd vo veci nového znalca z odvetvia ortopédie   (z   dôvodu   vyčiarknutia   pôvodne   ustanoveného   znalca   zo   zoznamu   znalcov) a uložil   mu   povinnosť   predložiť   vypracovaný   znalecký   posudok „v   lehote   do   60   dní“ a 23. novembra   2004   ho   vyzval   na predloženie   vypracovaného   znaleckého   posudku a upozornil ho na súdom určenú lehotu na jeho vypracovanie. Výzvu zopakoval Okresný súd Bratislava III, pracovisko Pezinok (ďalej len „Okresný súd Bratislava III“) 7. februára 2005 s poučením o možnosti uloženia poriadkovej pokuty a uznesením zo 4. apríla 2005 uložil znalcovi poriadkovú pokutu vo výške 10 000 Sk. Následne 19. apríla 2005 Okresný súd   Bratislava   III   opätovne   vyzval   znalca   na predloženie   vypracovaného   znaleckého posudku s poučením o možnosti opätovného uloženia poriadkovej pokuty, výzvu zopakoval 1.   júna   2005   a   uznesením   z 9.   júna   2005   uložil   znalcovi   poriadkovú   pokutu   vo   výške 10 000 Sk. Znalec Okresnému súdu Bratislava III vypracovaný znalecký posudok predložil 28. júna 2005.

Okresný   súd   Bratislava   III   rozsudkom   z 21.   novembra   2005   zaviazal   odporcu zaplatiť sťažovateľovi sumu 3 542 175 Sk, vo zvyšnej časti konanie zastavil a na základe odvolaní uplatnených odporcom a vedľajším účastníkom konania predložil spisový materiál 23. decembra 2005 krajskému súdu ako súdu odvolaciemu.

Krajský súd 29. júna 2006 vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku. Odporca 17. júla 2006 požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, a krajský súd ho preto vyzval 30. novembra 2006 na vyplnenie a predloženie potvrdenia o majetkových a zárobkových pomeroch v lehote 15 dní. Sťažovateľ požiadal 6. augusta 2008 krajský súd o „urýchlenie konania“. Krajský   súd   30.   októbra   2008   vrátil   okresnému   súdu   spisový   materiál   bez rozhodnutia o odvolaní z dôvodu jeho predčasného predloženia   (nepriloženie doručeniek týkajúcich sa uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania a proti ktorému podal odporca   odvolanie   –   potrebných   pre   účely   posúdenia   včasnosti   podaného   odvolania), zároveň   krajský   súd   uložil   okresnému   súdu   pokyn   rozhodnúť   o žiadosti   odporcu o oslobodenie od súdnych poplatkov (spis bol okresnému súd doručený 6. novembra 2008). Okresný   súd   uznesením   z 29.   júna   2009   priznal   odporcovi   oslobodenie   od   súdnych poplatkov   a   následne   9.   decembra   2009   vydal   opravné   uznesenie.   Spisový   materiál s opravnými prostriedkami predložil krajskému súdu 4. júna 2010.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 131/2010 z 27. apríla 2011 zrušil napadnutý rozsudok, vec vrátil okresnému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie a spisový materiál okresnému súdu predložil 30. mája 2011. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd poukázal na nedostatočné ustálenie skutkového stavu ako podkladu pre rozsudok okresného súdu,   na   nevysporiadanie   sa   s relevantnými   námietkami   odporcu   a na   nedostatočné odôvodnenie   rozsudku.   Okresný   súd   15.   augusta   2011   vyzval   účastníkov   konania na vyjadrenie, či navrhujú v konaní vykonať ďalšie dôkazy; títo svoje vyjadrenia predložili 30.   augusta   2011   a   27.   septembra   2011.   Okresný   súd   určil   termín   pojednávania na 22. február 2012.

Na základe výzvy ústavného súdu konajúceho o sťažnosti sťažovateľa mu okresný súd   doručil   spisový   materiál,   a   to   9.   februára   2012,   pričom   ústavný   súd   oboznámený s určeným   termínom   pojednávania   obratom   spisový   materiál   vrátil   späť,   ktorý   bol okresnému súdu doručený 20. februára 2012. Určený termín pojednávania 22. februára 2012 okresný   súd   bez   prerokovania   veci   odročil   a nový   termín   pojednávania   určil na 19. september 2012.

V čase rozhodovania ústavného súdu teda nebola vec sťažovateľa pred okresným súdom právoplatne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci   jej skutkovú a právnu zložitosť, kde zohľadnil aj jej významnosť z pohľadu sťažovateľa (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúcich súdov (3).

1. Predmetom posudzovaného konania je uplatnený nárok sťažovateľa na náhradu škody   ako   ujmy   spôsobenej   na   zdraví.   Z obsahu   predloženého   na   vec   sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   okolnosti,   ktoré   by odôvodňovali záver o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci majúcej zásadný vplyv na predĺženie posudzovaného konania. Určitý stupeň skutkovej náročnosti   veci   v rámci   prvostupňového   konania   možno   uznať   cez   potrebu vykonania   znaleckého   dokazovania,   no   zároveň   treba   konštatovať,   že   táto okolnosť vo vzťahu k doterajšiemu postupu konania nemala zásadnejší vplyv na jeho plynulosť, pretože z hľadiska časovej náročnosti vypracovaniu jedného zo znaleckých   posudkov   zodpovedala   doba   len   3   mesiacov   a v prípade   druhého znaleckého   posudku   zdĺhavejšia   doba   jeho   vypracovania   nebola   daná objektívnymi okolnosťami, ale nerešpektovaním lehoty určenej súdom na jeho vypracovanie   zo   strany   ustanoveného   znalca,   ktorého   správanie   mal   a   mohol konajúci   súd   eliminovať   prostredníctvom   dôrazného   využitia   poriadkových opatrení (pozri bod 3).

V rámci   tohto   kritéria   prihliadol   ústavný   súd   aj   na   osobitný   charakter   veci sťažovateľa (žaloba o náhradu škody), ktorý v intenciách judikatúry štrasburských orgánov ochrany   práva   vyžadujúcej   osobitnú   rýchlosť   konania   v prípade   vecí   spojených s prostriedkami   na   živobytie   sťažovateľa   (napr.   Havala   c.   Slovenská   republika z 12. novembra   2002)   sprísňuje   pohľad   ústavného   súdu   pri   posúdení   otázky   existencie zbytočných prieťahov v konaní.

2. Pokiaľ ide   o druhé   kritérium   používané na hodnotenie   prípadných   zbytočných prieťahov v súdnom konaní, ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali nedostatočnú   aktivitu   sťažovateľa   ako   účastníka   posudzovaného   konania.   Sťažovateľ uplatnil svoje nároky už v úvodnej fáze konania perfektným návrhom, na výzvy konajúcich súdov reagoval v primeraných lehotách a zúčastňoval sa určených termínov pojednávania a napokon námietky v tomto smere nevzniesol ani jeden z odporcov.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup konajúcich súdov v posudzovanom konaní.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   postupu   konajúcich   súdov   v posudzovanom   konaní dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia nečinnosti   konajúcich   súdov,   v   ktorých   súdy   nekonali   bez toho,   aby   im   v   tom   bránila zákonná prekážka, ako aj ich neefektívny a nesústredený postup.

Už   v prvotnej   fáze   konania   zistil   ústavný   súd   neefektívnosť   v postupe prvostupňového konania, keď konajúce súdy (okresný súd a Okresný súd Bratislava III) voči sťažovaniu postupu konania zo strany znalca ustanoveného uznesením zo 7. apríla 2004 nepostupovali s dostatočnou dôraznosťou a efektívnosťou pri aplikácii poriadkových opatrení. Úlohou konajúcich súdov v tomto smere bolo po predchádzajúcom jednorazovom poučení   o možnosti   vynútenia   splnenia   uloženej   povinnosti   a bezvýslednej   výzve   k jej splneniu reagovať pružne ich okamžitou a aj opakovanou realizáciou.

Pasivitou krajského súdu bolo poznačené obdobie od 23. decembra 2005, keď   mu prvostupňový   súd   predložil   spisový   materiál   s uplatnenými   opravnými   prostriedkami, do 29. júna   2006,   keď   krajský   súd   vyzval   odporcu   na zaplatenie   súdneho   poplatku. Vymedzenému   obdobiu   kvantitatívne   zodpovedá   nečinnosť   krajského   súdu   v rozsahu takmer 6 mesiacov.

Ďalšie   obdobie   nečinnosti   krajského   súdu   v rozsahu   približne   štyroch   mesiacov nasledovalo po doručení žiadosti   odporcu   o oslobodenie od súdnych   poplatkov 17. júla 2006   a trvalo   do   30.   novembra   2006,   keď   krajský   súd   odporcu   vyzval,   aby   vyplnenie a predložil   tlačivo   o jeho   majetkových   a zárobkových   pomeroch.   Po   uvedenom   úkone zostal krajský súd opäť pasívny v rozsiahlom období takmer 1 roka a 10 mesiacov a nekonal až   do   30.   októbra   2008,   keď   vrátil   spisový   materiál   bez   rozhodnutia   o podaných odvolaniach okresnému súdu pre účely predloženia doručeniek potrebných na posúdenie včasnosti podaných odvolaní. Ústavný súd celkový postup krajského súdu, keď mu bol spisový   materiál   s podanými   opravnými   prostriedkami   predložený   už   v decembri   2005 a jednoduchý   technický   nedostatok   týkajúci   sa   v spise   absentujúcich   doručeniek,   ktorý považoval za dôvod na vrátenie spisu prvostupňovému súdu,   zistil až s odstupom takmer troch   rokov,   považuje   za   hrubo   nesústredený   a   narušujúci   zbytočne   plynulosť   postupu posudzovaného konania.  

Obdobie nečinnosti okresného súdu kvantitatívne zodpovedajúce približne deviatim mesiacom vykazuje etapa súdneho konania v rozmedzí od 29. júna 2009, keď okresný súd priznal odporcovi oslobodenie od súdnych poplatkov, do 4. júna 2010, keď okresný súd predložil   spisový   materiál   spolu   s opravnými   prostriedkami   na   rozhodnutie   krajskému súdu.

Ďalšie obdobie nečinnosti krajského súdu v rozsahu približne 8 mesiacov sa vyskytlo v úseku konania počnúc 4. júnom 2010, keď mu predložil okresný súd spisový materiál s podanými odvolaniami na rozhodnutie, končiac 27. aprílom 2011, keď krajský súd svojím uznesením zrušil napadnutý prvostupňový rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie.

Zrušenie rozsudku okresného súdu uznesením odvolacieho súdu z dôvodov podľa § 221   ods.   1   písm.   f)   a h)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   napokon   tiež   signalizuje   neefektívnu   činnosť,   ktorá   ide   na   vrub okresnému súdu.

V etape   po   vrátení   veci   odvolacím   súdom   do   štádia   prvostupňového   konania   je postup okresného súdu   poznačený jeho nečinnosťou počnúc 27. septembrom 2011, keď predložil účastník konania okresnému súdu svoje vyjadrenie, až do obdobia rozhodovania ústavného súdu (teda v rozsahu zhruba 9 mesiacov). Okresný súd totiž napriek určenému termínu pojednávania (22. február 2012) toto bez relevantných dôvodov a bez prerokovania veci odročil (napriek tomu, že spisový materiál mu ústavný súd obratom vrátil a pre potreby pojednávania   ním   disponoval   už   20.   februára   2012),   a to   s neprimeraným   časovým odstupom až na 19. september 2012, čo je vzhľadom na doterajšiu dobu konania (takmer 10 rokov)   a požiadavku   osobitnej   rýchlosti   konania   vyplývajúcu   z charakteru   veci sťažovateľa z hľadiska garancií poskytovaných čl. 48 ods. 2 ústavy neakceptovateľné.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodujúcim   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   konajúcich   súdov   a   zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustili jednak v dôsledku zistených období nečinnosti (okresný súd v celkovej dĺžke 1 roka a 6 mesiacov; krajský súd v celkovej dĺžke 3 rokov a 4 mesiacov), ako aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu.

Ústavný   súd   sa   vyrovnal   aj   s argumentáciou   predostretou   v stanovisku   krajského súdu,   ktorý   zbytočné   prieťahy   odôvodnil   objektívnymi   okolnosťami   súvisiacimi s nadmernou agendou príslušného oddelenia krajského súdu. Ústavný súd zdôrazňuje, že doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto smere formulovala stanovisko, podľa ktorého otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), preto   argumenty   krajského   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí   a nedostatočným personálnym obsadením akceptovať nemohol.

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred   konajúcimi   súdmi   považovať   za ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy, a ústavný súd preto dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa bolo porušené.

Ústavný súd na záver dodáva, že pri posudzovaní postupu konajúcich súdov v rámci prvostupňového konania vychádzal z toho, že k 1. januáru 2005 prešiel na základe zákona č. 371/2004 Z.   z. o sídlach   a obvodoch súdov   Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov výkon súdnictva vo veci sťažovateľa z okresného súdu na Okresný súd Bratislava III (následne opätovne na okresný súd). Z uvedeného dôvodu v zmysle ustanovení § 18a ods. 1 v spojení s § 18b ods. 1 citovaného zákona nesie okresný súd zodpovednosť za porušenie označených práv sťažovateľa aj za obdobie, v ktorom vo veci konal Okresný súd Bratislava III.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a konanie   nebolo   v čase rozhodovania   ústavného   súdu   pred   okresným   súdom   meritórne   skončené,   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza.

Pokiaľ   ide   o krajský   súd,   v jeho   prípade   ústavný   súd   síce   príkaz   konať v potenciálnom prípade odvolacieho konania výslovne neformuloval, no na tomto mieste zdôrazňuje,   že   povinnosť   konať   pružne   a plynule   a   spôsobom   smerujúcim   k nastoleniu právnej   istoty   vyplýva   pre   súd   každého   stupňa,   teda   aj   pre   krajský   súd   v prípade odvolacieho   konania,   priamo   z obsahu   čl.   48   ods.   2   ústavy   garantujúceho   každému účastníkovi konania prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ neprimeranou   dĺžkou   posudzovaného   konania   a pocitom   právnej   neistoty,   pričom za primeranú považoval sťažovateľ výšku finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľovi čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného   súdu   deklarujúci   toto   porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 3 000 €, z ktorej je povinný vyplatiť mu sumu 1 000 € okresný súd a sumu 2 000 € krajský súd. Táto suma zohľadňuje najmä rozsah zbytočných prieťahov v konaní a nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v jeho psychickej záťaži a pocite právnej neistoty, ako aj osobitný charakter posudzovaného konania.   Pri určení rozsahu povinnosti porušovateľov vychádzal ústavný súd z miery ich účasti na porušení práv sťažovateľa.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Podľa   § 36   ods.   2 zákona   o ústavnom   súde   ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uložiť   účastníkovi   konania,   aby   inému   účastníkovi konania uhradil trovy konania.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   predstavovala sumu 741 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z uvedeného za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume 2 x 123,50 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál 7,41 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume 261,82 €, z ktorej sumu 87,27 € je povinný uhradiť okresný súd a sumu 174,55 € je povinný uhradiť krajský súd, a to na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu. Pri určení rozsahu povinnosti úhrady trov právneho zastúpenia porušovateľmi vychádzal ústavný súd z miery ich účasti na porušení práv sťažovateľa.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012