znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 177/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. T., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/8/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. T.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. L. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/8/2006.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 5. septembra 2005 na Okresnom súde Veľký Krtíš žalobu o zaplatenie sumy 12 847 Sk s prísl., ktorý vec postúpil okresnému súdu z dôvodu miestnej nepríslušnosti.

Okresný súd vydal 28. októbra 2005 platobný rozkaz, proti ktorému podal odpor žalovaný. Okresný súd odpor 20. marca 2006 odmietol ako nedôvodný, pretože odpor bol podaný osobou, ktorá nie je účastníkom konania.

Žalovaný   podal   proti   rozhodnutiu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 30. marca 2007 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil.

Dňa 11. septembra 2007 okresný súd konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 22 Cb 138/04, a proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ   odvolal   v októbri   2007.   Dňa 29.   novembra   2007   krajský   súd   rozhodnutie okresného súdu o prerušení konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa   18.   júna   2008   okresný   súd   konanie   prerušil   do   právoplatného   skončenia konania sp. zn. 6 Sp/2/2008 o „zrušenie rozhodnutia rozhodcu“ vedeného na krajskom súde.

Od tohto rozhodnutia uplynuli už takmer tri roky a okresný súd vo veci nekoná.

Sťažovateľ   na   základe   týchto   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom,   že okresný   súd   porušil   základné   právo sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C/8/2006 konať bez zbytočných prieťahov.

Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 8 000 € a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom   prerokovaní návrhu je tiež posúdiť,   či   tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/8/2006.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd   za   účinný prostriedok   nápravy namietaného protiprávneho stavu,   ktorý   má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podanú predsedovi súdu.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo porušovaniu   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi   úradníkmi   alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak osobitný zákon neustanovuje inak, a podľa odseku 2 sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale poskytnutie príležitosti súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu sťažovateľom   podaná   bola.   Ústavný   súd   v   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania sťažnosti   na   okresnom   súde   tiež   zistil,   že   sťažovateľ   sa   na   predsedu   okresného   súdu so sťažnosťou na prieťahy v konaní neobrátil.

Sťažovateľ   zároveň,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v   sťažnosti neuvádza   ani   žiadne   argumenty,   ktorými   by   preukázal,   že   podmienku   nevyužitia   tohto prostriedku   ochrany   svojho   základného   práva   nesplnil   z dôvodov   hodných   osobitného zreteľa, a preto mu ústavný súd nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   konštatoval,   že   sťažovateľ   nevyužil   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu účinný právny prostriedok nápravy proti nečinnosti krajského súdu a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde),   pričom   existenciu   takýchto dôvodov   nemožno vyvodiť   ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pre jej neprípustnosť (obdobne napr. I. ÚS 369/2010 a III. ÚS 101/2011).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.

Na rámec ústavný súd k tomu poznamenáva, že podľa jeho konštantnej judikatúry podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty   účastníka   konania   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Tento   účel spravidla   nemožno   dosiahnuť   po   právoplatnom   prerušení   konania,   ku   ktorému   došlo v súlade   so   zákonom.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto nečinnosť okresného súdu v dôsledku existencie zákonnej   prekážky   jeho   postupu   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní   (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03).

Navyše,   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   v súčasnosti   pravidelne   zisťuje   stav konkurzného konania, kvôli ktorému konanie prerušil, a proti rozhodnutiu okresného súdu z 18. júna 2008 o prerušení súdneho konania sťažovateľ nepodal ani odvolanie, čo tiež ide na jeho ťarchu.

Toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v zmysle   §   24   písm.   a) zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľovi nebráni po splnení zákonom ustanovených podmienok, aby podal v tej istej veci novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011