znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 177/2010-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. S. a PhDr. J. S., B., zastúpených advokátom JUDr. I. N., Advokátska   kancelária,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 321/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S. a PhDr. J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2010 doručená sťažnosť R. S. a   PhDr. J. S., B. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietajú porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods.   1 v spojení s čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 321/2010.

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že sťažovatelia vystupovali v procesnej pozícii   navrhovateľov   v   konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom   Trenčín   (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   23   C   78/2006,   ktorého   predmetom   bolo   zaplatenie   sumy 489 793 Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody.

Okresný súd rozsudkom v konaní z 21. augusta 2007 v právnej veci vedenej pod sp. zn. 23 C 78/2006 žalobný návrh sťažovateľov zamietol, keď po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že je nedôvodný.

Na základe odvolania sťažovateľov Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 17 Co 289/07 z 15. apríla 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu (sp. zn. 23 C 78/2006) ako vecne správny.

Sťažovatelia sa pojednávania na krajskom súde konaného 15. apríla 2008, na ktorom bolo   rozsudkom   rozhodnuté   vo   veci,   nezúčastnili,   keďže   tvrdia,   že «ich   právnemu zástupcovi nebola doručená predvolánka na súdne pojednávanie. Je pravdou, že na súdnej doručenke   je   uvedené   „Predvolanie   T15/4   +   vyj.“.   V   obálke   sa   však   nachádzalo   len vyjadrenie žalovaného a nie predvolánka na súdne pojednávanie.».

Sťažovatelia   10.   júla   2008   podali   prostredníctvom   okresného   súdu   dovolanie na najvyššom   súde,   ktorého   prípustnosť odôvodnili   porušením   svojich   procesných   práv, pretože krajský súd im svojím postupom mal odňať možnosť konať pred súdom podľa ustanovenia   §   237   písm.   f)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   keď   im   údajne   nedoručil   predvolanie na pojednávanie a následne konal v ich neprítomnosti. Ďalej v dovolaní namietali nesprávne vyhodnotenie skutkového a právneho stavu konajúcimi súdmi veci,   ako aj   nedostatočnú odôvodnenosť rozsudku krajského súdu a jeho nepreskúmateľnosť.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   321/2008   z   26.   januára   2010   dovolanie sťažovateľov odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 45 ods. 2 OSP, ktoré ustanovuje, že údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len „doručenka“) sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Z obálky doručenky bolo nesporné, že na nej   je   uvedený   termín   odvolacieho   pojednávania   (T15/4),   a   právny   zástupca sťažovateľov po tvrdenom zistení (že obálka neobsahuje predvolanie) mal túto skutočnosť oznámiť   príslušnému   súdu. „Preto   ak   odvolací   súd   konal   a   rozhodol   v   neprítomnosti žalobcov   1/,   2/,   ktorí   mali   doručené   predvolanie   a   nepožiadali   z   vážnych   dôvodov o odročenie, neporušil svoju povinnosť, vyplývajúcu z ustanovení O.s.p. a nezaťažil preto svoje   konanie   vadou,   ktorá   by   mala   svoje   vyjadrenie   v   §   237   písm.   f)   ako   uviedli dovolatelia.“

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   vyslovil,   že   sa   nezaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľov [ktorých obsah najvyšší súd vyhodnotil tak, že podľa nich rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP] pre neprípustnosť dovolania samotného, pretože „nesprávne právne   posúdenie   veci   je   síce   relevantným   dovolacím   dôvodom,   samo   osebe   však prípustnosť dovolania nezakladá.“

Námietku   sťažovateľov   týkajúcu   sa   nedostatočnej   odôvodnenosti   písomného vyhotovenia rozhodnutia krajského súdu najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože po preskúmaní veci dospel k záveru, že „v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil“.

Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že právoplatným uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v dovolacom konaní sp. zn. 5 Cdo 321/2010 z 26. januára 2010 sa porušili ich základné práva zaručené čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože «Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie, ako súd dovolací odôvodnil tvrdenia uvedené na stranách 5 až 9 vydaného uznesenia nesprávnym výkladom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o doručovaní písomností (§ 45 až § 50 OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky pri doručovaní písomnosti kládol dôraz na to, že dôkazné   bremeno   o   tom,   že   žalobcom   resp.   ich   právnemu   zástupcovi   nebola   doručená predvolánka   na   súdne   pojednávame   na   deň   15.04.2008,   leží   na   samotných   žalobcoch a na ich právnom zástupcovi, čo je podľa nášho názoru nesprávny a nesplniteľný výklad. Uviedol, že sme neuniesli dôkazné bremeno.

Je pravdou, že na súdnej doručenke je uvedené „Predvolanie TI5/4 + vyj.". V obálke sa však nachádzalo len vyjadrenie žalovaného a nie predvolánka na súdne pojednávanie. Poštu   preberala   asistentka   advokáta   slečna   J.   T.,   ktorá   poštovej   doručovateľke doručenku riadne podpísala a okamžite jej doručenku odovzdala, pričom nemala možnosť si prečítať, čo je na doručenke napísané.

Avšak aj keby si poznámku na doručenke všimla, aj tak by to nemenilo nič na veci a na skutočnosti, že v obálke sa nachádzalo iba vyjadrenie žalovaného.

Doručenka po podpísaní adresátom je k dispozícii pošty, ktorá ju bez zbytočného odkladu doručí odosielateľovi, t.j. Krajskému súdu v Trenčíne.

Z   toho   vyplýva,   že   dôkazné   bremeno   v   žiadnom   prípade   nemôže   byť   presunuté na právneho zástupcu žalobcov.

Podľa OSP je povinnosťou každého súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej stránky rozhodnutia. Súd sa touto zásadou vyslovenou v § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení uznesenia dostatočne nezaoberal.».

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal po meritórnom prerokovaní sťažnosti tento nález:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   5Cdo   321/2008   zo   dňa 26.01.2010 porušil naše základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku č. 46 ods. 1 v spojení s článkom č. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku č. 6 bod 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vo veci znovu konať a rozhodnúť. Je povinný zaplatiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia tak, ako budú vyčíslené na základe výzvy súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorú sťažovatelia videli v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ústavný súd poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v odôvodnení svojej sťažnosti sa v podstate obmedzili na stručné tvrdenie o „nedostatočnosti“ odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   (s   poukazom   na   §   157   ods.   2   OSP)   a   vyslovenie   názoru,   že   najvyšší   súd   zvolil nesprávny výklad „ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o doručovaní písomností (§ 45   až   §   50   OSP)“,   ktorý   v   súvislosti   s   konštatovaním   najvyššieho   súdu   o   tom,   že neuniesli   dôkazné   bremeno   pri   preukazovaní   „nedoručenia“   predvolania,   sťažovatelia označili aj za „nesprávny a nesplniteľný výklad“.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu a konštatuje, že ho v žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   svojvoľné   alebo   zjavne   neodvodnené, resp. ústavne nekonformné.

Vzhľadom na neuvedenie dôvodov a neidentifikovanie skutočností, v čom videli sťažovatelia nedostatky odôvodnenia napadnutého uznesenia, ústavný súd po preskúmaní napadnutého   uznesenia   konštatuje,   že   nemožno   napadnuté   uznesenie   považovať za svojvoľné, zjavne neodvodnené, respektíve ústavne nekonformné, a preto bol nútený odmietnuť túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Čo sa týka dôkazného bremena sťažovateľov preukázať svoje tvrdenia týkajúce sa údajného   nedoručenia   predvolania   na   pojednávanie,   hoci   na   doručenke   je   uvedené,   že obsahom   obálky   bolo   aj   predvolanie   na   pojednávanie,   ústavný   súd   poznamenáva,   že z tvrdenia popierajúceho vyvrátiteľnú domnienku podľa 45 ods. 2 OSP vyplynula procesná povinnosť   sťažovateľov   toto   tvrdenie   preukázať,   a   vyvrátiť   tým   správnosť   listinného dôkazu doručenky (tzv. dôkazná povinnosť podľa § 120 ods. 1 OSP).

Pokiaľ   sťažovatelia   argumentovali   svedectvom   právneho   zástupcu,   respektíve asistentkou právneho zástupcu J. T., súd po vyhodnotení všetkých okolností prípadu, a to najmä z nepochybnej existencie doručenky s uvedeným obsahom zásielky a dôveryhodnosti asistentky   senátu   (vyjadrenie   predsedníčky   senátu)   a   ničím   nepodloženým   tvrdením právneho zástupcu a jeho zamestnankyne o nedoručení predvolania pri hodnotení dôkazov vychádzal   z   §   133   OSP   a   mal   za   preukázané   doručenie   predvolania,   keďže   v konaní nevyšiel najavo opak. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd aplikoval správne relevantné právne   normy   a   zachoval   ústavnú   konformnosť   pri   ich   aplikácii,   ktorá   nesignalizuje porušenie označených práv.

Nad rámec uvedeného odôvodnenia ústavný súd konštatuje, že ak by bol právny zástupca,   u   ktorého   sa   predpokladá   odbornosť   a dôsledné   plnenie povinností   advokáta, po doručení   spornej   zásielky   konal   bona   fide,   bol   by   určite   bezodkladne   požadoval od krajského   súdu   potrebné   informácie   (to   napokon   obdobne   uviedol   aj   najvyšší   súd vo svojom odôvodnení).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2010