znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 177/09-47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   septembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., a M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 15/2001 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Ing. D. Ď. – S. a M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 15/2001   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu Bratislava   III v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   34   C   15/2001 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. Ing. D. Ď. – S. a M. T.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume   2 500 €   (slovom   dvetisícpäťsto   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý uhradiť JUDr. Ing. D. Ď. – S. a M. T. trovy   právneho   zastúpenia   v sume   468,95 €   (slovom   štyristošesťdesiatosem   eur a deväťdesiatpäť centov) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 177/09-32 zo 7. júla 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., a M. T., B. (ďalej len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   pre   namietané   porušenie   ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   práva   na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 15/2001.

Podstatou námietok sťažovateľov v rozsahu, ktorý bol prijatý na ďalšie konanie, boli tvrdenia o porušení označených práv z dôvodu zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu pod sp. zn. 34 C 15/2001, predmetom ktorého je žaloba o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv.   Podľa   vyjadrení   sťažovateľov   je   konanie   okresného   súdu   zdĺhavé,   pričom   trvá už takmer 9 rokov a ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebol vo veci určený žiadny termín pojednávania.

Na základe toho sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 15/2001 bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal im primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 30 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 468,95 €.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3380/09 z 21. mája 2009   vyjadril   okresný   súd,   zastúpený   jeho   podpredsedníčkou.   Súčasťou   vyjadrenia podpredsedníčky okresného súdu bolo aj vyjadrenie zákonnej sudkyne, v ktorom podrobne uviedla prehľad vo veci vykonaných úkonov. Okrem toho z vyjadrenia vyplynulo aj toto: „Navrhovatelia v predmetnej sťažnosti namietajú zbytočné výzvy súdu na zaslanie listinného dokladu, a to rozsudku KS BA č. 27 S 60/99 zo dňa 11. 1. 2001, ktorú im tunajší súd mal doručiť minimálne dvakrát aj napriek tomu, že tento rozsudok zaslali súdu dňa 27. 3.   2001   a   17.   5.   2002.   Zo   spisového   materiálu   vyplýva,   že   tunajší   súd   vyzval navrhovateľov na zaslanie rozsudku v uvedenej veci, ako i listu vlastníctva dňa 23. 1. 2007 z dôvodu, že rozsudok zaslaný navrhovateľmi nebol právoplatný, jednalo sa o rozhodnutie, ktorým nebolo v merite veci rozhodnuté. Práve z tohto dôvodu vyzýval súd navrhovateľov na zaslanie uvedeného rozhodnutia vo veci č. 27 S 60/99, nie však rozsudku zo dňa 11. 1. 2001. Čo sa týka námietok navrhovateľov na prieťahy v konaní spôsobené tým, že súd nekonal   vo   veci   vytýčením   pojednávaní   aj   napriek   súbežným   návrhom   na   vydanie predbežných opatrení, kedy bolo možné vo veci pojednávať vzhľadom k tomu, že predbežné opatrenie nie je takým rozhodnutím, ktoré by bránilo súdu vo veci samej konať. K tomuto uvádzam,   že   na   posúdenie   dôvodnosti   predbežného   opatrenia   je   potrebné,   aby   sa   súd (odvolací) oboznámil s celým spisovým materiálom. V konkrétnej veci z dôvodu odvolania resp. odvolaní podaných navrhovateľmi proti uzneseniam o predbežných opatreniach bolo potrebné odvolaciemu súdu za účelom posúdenia odvolaní zaslať celý spisový materiál, v dôsledku čoho bolo nemožné súčasne bez spisu postupovať vo veci a vykonávať úkony vo veci samej prvostupňovým súdom.

Ako vyplýva zo spisového materiálu, prieťah v konaní bol tunajším súdom spôsobený od 27. 3. 2001 do 4. 3. 2002, ktorý však bol spôsobený veľkým počtom vecí v oddelení mňa ako   konajúcej   sudkyne.   V   neposlednom   rade   je   však   potrebné   poukázať   na   množstvo nejasných   a   bezdôvodných   podaní   navrhovateľov   od   podania   návrhu,   ktoré   vady a nejasnosti bolo a je potrebné súdom odstraňovať a o nich rozhodovať.“

Predseda   okresného súdu v podaní sp. zn. Spr. 3380/09 z 24. júla 2009 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Právny   zástupca   sťažovateľov   v   podaní   z 3.   augusta   2009   uviedol,   že   netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ku dňu prerokovania veci na ústavnom súde vec nie je právoplatne skončená.

II.

Z obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania,   ale   hlavne z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 34 C 15/2001 ústavný súd zistil, že 3. mája 2000   bola   na   okresnom   súde   podaná   žaloba   o   určenie   neplatnosti   kúpnych   zmlúv a o určenie vlastníckeho práva. Dňa 25. mája 2000 bola vec postúpená Krajskému súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z   dôvodu   vecnej   príslušnosti,   o ktorej   napokon rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. Ndob 868/2000 z 20. septembra 2000 tak, že vecne príslušným súdom na prerokovanie veci je okresný súd. Vec bola okresnému súdu vrátená 30. januára 2001.

Po určení vecnej príslušnosti okresný súd 19. marca 2001 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov   na   odstránenie   nedostatkov   petitu   a   zaslanie   ohodnotenia   nehnuteľností pre účel vyrubenia súdneho poplatku, na základe čoho sťažovatelia podaním z 27. marca 2001 zmenili svoj žalobný návrh.

Dňa 11. apríla 2002 okresný súd opätovne vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na zaslanie ocenenia nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, pričom na túto výzvu reagoval právny zástupca sťažovateľov 25. apríla 2002. Dňa 9. mája 2002 okresný súd opätovne vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na úpravu žalobného petitu, na čo právny zástupca sťažovateľov reagoval 17. mája 2002. Následne 26. júna 2002 okresný súd nariadil predbežné opatrenie, proti nariadeniu ktorého sa 2. augusta 2002 odvolal žalovaný v 2. rade. Po zaplatení súdneho poplatku za podanie odvolania a po zabezpečení potrebných vyjadrení k odvolaniu okresný súd 15. októbra 2002 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Uznesením zo 16. januára 2003 krajský súd ako súd odvolací uznesenie súdu prvého   stupňa   o   nariadení   predbežného   opatrenia   zmenil   tak,   že   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia zamietol a 28. januára 2003 spis vrátil okresnému súdu.

Dňa 28. marca 2003 okresný súd požiadal správcu konkurznej podstaty žalovaného v 1. rade o vyjadrenie, či žiada pokračovať v súdnom konaní podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, na čo správca konkurznej podstaty reagoval 21. mája 2003.

Dňa 12. februára 2004 okresný súd požiadal krajský súd o oznámenie, či právna vec vedená pod sp. zn. 81 Cb 80/97 je právoplatne skončená, zároveň požiadal o zapožičanie spisu. Na žiadosť okresného súdu reagoval krajský súd listom z 19. februára 2004, v ktorom mu   oznámil,   že   požadovaný   spis   sa   nachádza   na   najvyššom   súde   z   dôvodu   podaného odvolania.

Dňa 23. apríla 2004 podal správca konkurznej podstaty žalovaného v 1. rade návrh na zastavenie konania.

Dňa   26.   apríla   2004   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov na doplatenie   súdneho   poplatku,   proti   čomu   právny   zástupca   sťažovateľov   namietal, že došlo   k   preklúzii   jeho   vymáhania.   Následne   okresný   súd   25.   júna   2004   uznesením rozhodol o povinnosti sťažovateľov doplatiť súdny poplatok v sume 3 500 Sk, pričom proti tomuto   rozhodnutiu   podali   sťažovatelia   12.   júla   2004   odvolanie,   na   základe   čoho   bol 30. augusta   2004   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie.   O odvolaní   rozhodol krajský súd uznesením až 30. apríla 2007 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a 31. mája 2007 spis vrátil okresnému súdu. Po rozhodnutí odvolacieho súdu o povinnosti doplatiť súdny poplatok sťažovatelia tento v stanovenej sume 3. júla 2007 uhradili.

V období   od   23.   júla   2007   do   24.   októbra   2007   okresný   súd   spracoval   výzvy krajskému súdu, príslušnej správe katastra, ako aj účastníkom konania na zaslanie listinných dôkazov, ako aj na vyjadrenie ku konkrétnym skutočnostiam, pričom v priebehu uvedeného obdobia príslušné orgány, ako aj účastníci konania na výzvy okresného súdu reagovali.

Ešte predtým 20. septembra 2007 právny zástupca sťažovateľov navrhol pribratie ďalšieho   účastníka   do   konania   –   žalovaného   v   3.   rade   H.,   s.   r.   o.,   a zároveň   žiadal o nariadenie   predbežného   opatrenia.   Následne   okresný   súd   24.   októbra   2007   vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na zaslanie dokladov a na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý sťažovatelia zaplatili 31. októbra 2007.

Dňa 18. januára 2008 okresný súd pripustil vstup spoločnosti H., s. r. o., do konania na strane žalovaných a 23. januára 2008 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov na zaslanie dokladov,   ktoré   právny   zástupca   okresnému   súdu   predložil   30.   januára   2008,   pričom ho zároveň   požiadal   o   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Následne   21.   februára   2008 okresný súd zastavil konanie o vydanie predbežného opatrenia proti žalovanému v 3. rade.

Dňa 18. apríla 2008 podal právny zástupca sťažovateľov návrh na zmenu účastníka na strane žalovaného v 3. rade – H. (S.), a. s., a návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Dňa   21.   apríla   2008   okresný   súd   pripustil   vstup   spoločnosti   H.   (S.), a.   s.,   do   konania na strane žalovaných, 23. apríla 2008 právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu listinné dôkazy a 25. apríla 2008 navrhol zmenu žalobného petitu.

Dňa 30. júla 2008 okresný súd vydal opravné uznesenie a 21. augusta 2008 zamietol návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 26. augusta 2008 okresný súd požiadal príslušnú správu katastra   a príslušný dopravný   inšpektorát   o   oznámenie   údajov,   ktoré   boli   okresnému   súdu   poskytnuté 25. a 26. septembra 2008.

Dňa 16. septembra 2008 okresný súd vydal opravné uznesenie a 19. septembra 2008 podali sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, na základe čoho ich potom okresný súd 22. októbra 2008 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie,   pričom   zároveň   vyzval žalovaných   na vyjadrenie sa   k   podanému odvolaniu. Súdny poplatok sťažovatelia zaplatili 18. novembra 2008 a po vyjadrení správcu konkurznej podstaty žalovaného v 1. rade k odvolaniu okresný súd 22. decembra 2008 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie. O odvolaní rozhodol krajský súd 23. januára 2009 tak, že prvostupňové   rozhodnutie   o zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia potvrdil a 18. februára 2009 vrátil spis okresnému súdu.

Dňa   16.   apríla   2009   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov, aby upresnil svoje podanie z 23. apríla 2008, na čo právny zástupca sťažovateľov reagoval 5. mája 2009.

III.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých podstata spočíva v záruke, že každého vec, ktorú prerokováva príslušný orgán verejnej moci (v danom prípade ide o všeobecný súd), bude prerokovaná bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04, III. ÚS 313/08).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (I.   ÚS   24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri posudzovaní otázky, či v konaní okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02, III. ÚS 111/02,   IV.   ÚS   74/02)   ústavný súd   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd   (obdobne   ako   Európsky   súd pre ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 34   C   15/2001   podľa   troch   označených   základných   kritérií   ústavný   súd   dospel   k týmto záverom:

1. Predmetom konania je žaloba o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv, predmetom ktorých boli hnuteľné veci a nehnuteľnosti, pričom takýto druh žalôb predstavuje stabilnú agendu   sporových   konaní   v občianskoprávnych   oddeleniach   všeobecných   súdov s ustálenou súdnou   praxou   a bohatou   judikatúrou   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania, z jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov konštatuje,   že nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   zdôvodňovali   priebeh   konania jeho zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu, okrem prípadu,   keď   sťažovatelia   neformulovali   a nevymedzili   jasne   žalobný   návrh,   na   čo   ich musel   okresný   súd   vyzývať.   Je   potrebné   zdôrazniť,   že   inak   boli   sťažovatelia   v konaní aktívni a súčinnostní. Pri hodnotení ich správania ako účastníkov súdneho konania dospel ústavný súd   k záveru,   že   významným   spôsobom   neprispeli   k predĺženiu   doterajšej   doby konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   bol   postup   okresného   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd konštatuje,   že   v priebehu   konania,   ktoré   sa   začalo   doručením   žalobného   návrhu sťažovateľov okresnému súdu 3. mája 2000, bol okresný súd v dvoch obdobiach výrazne nečinný, a to prvýkrát v období od 27. marca 2001, keď mu bol doručený zmenený žalobný návrh,   až do   11.   apríla   2002,   keď   vyzval sťažovateľov   na zaslanie listinných   dôkazov týkajúcich   sa   ocenenia   nehnuteľností.   Toto   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   trvalo takmer 13 mesiacov. V druhom prípade bol okresný súd nečinný v období od 21. mája 2003, keď sa správca konkurznej podstaty žalovaného v 1. rade vyjadril k výzve okresného súdu,   až   do   12.   februára   2004,   keď   okresný   súd   dožiadal   krajský   súd   o poskytnutie informácií a zaslanie požadovaného spisu. Toto druhé obdobie nečinnosti okresného súdu trvalo   takmer   9   mesiacov.   Aj   keď   od   začatia   konania   ubehla   doba   viac   ako   9   rokov, za obdobie nečinnosti trvajúce od 30. augusta 2004 do 31. mája 2007 nenesie zodpovednosť okresný   súd,   pretože   v tomto   období   sa   spis   z   dôvodu   rozhodnutia   o odvolaní   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 34 C 15/2001 z 25. júna 2004 nachádzal na krajskom súde. V posudzovanej veci však sťažovatelia nečinnosť krajského súdu nenamietali, a preto ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemohol označené obdobie nečinnosti krajského súdu posúdiť a vyhodnotiť. Odhliadnuc od uvedeného ústavný súd konštatuje, že v priebehu 6 rokov (po odrátaní 3 rokov z celkovej doby   konania   9   rokov,   keď   sa   spis   nachádzal   na   krajskom   súde)   okresný   súd   neurčil ani jeden termín pojednávania, čo spolu s už spomínanou nečinnosťou zdôrazňuje zdĺhavosť jeho postupu, a to bez toho, aby sa ústavný súd v ďalšom zaoberal efektivitou vykonaných úkonov.

Okrem toho považuje ústavný súd za podstatné uviesť, že aj keď predmet sporu (žaloba   o určenie   neplatnosti   kúpnych   zmlúv)   nemožno   hodnotiť   ako   zásadný   a pre sťažovateľov bytostne významný, keďže sa netýka ich statusovej sféry, avšak na druhej strane žiadne okolnosti neoprávňujú okresný súd na takéto zdĺhavé konanie, výsledkom ktorého má byť očakávané rozhodnutie vo veci samej.

Uvedené   okolnosti   považoval ústavný súd   za dostatočné na to,   aby ho oprávnili k záveru,   že   právna   vec   sťažovateľov   nebola   prerokovaná   bez zbytočných   prieťahov. Ústavný súd teda zastáva názor, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34   C   15/2001   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ani   obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v   argumentácii   o vysokom   nápade   vecí zákonnej sudkyne v období od 27. marca 2001 do 4. marca 2002 ústavný súd neakceptoval. Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   či   námietka   častých   zmien   zákonných sudcov,   neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   či   dokonca   technická nefunkčnosť   súdu   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci osoby, ktorá sa naň obrátila. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo každého   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (obdobne   napr.   III.   ÚS   140/07, III. ÚS 118/07).

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 15/2001, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádzajú   sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 30 000 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   porušovania   základného   práva   (IV.   ÚS   210/04, III. ÚS 127/07).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby sťažovatelia čakali na výsledok súdneho konania viac ako 9 rokov, z toho takmer 6 rokov konanie prebieha na okresnom súde. U sťažovateľov oprávnene takýto postup okresného súdu vyvoláva stav právnej neistoty. Vychádzajúc z uvedeného, z princípov spravodlivosti a spôsobu zavŕšenia ochrany   základného   práva   sťažovateľov,   ako   aj z konkrétnych   okolností   tohto   prípadu ústavný súd dospel k záveru, že finančné zadosťučinenie v sume po 2 500 € každému zo sťažovateľov, ktoré je okresný súd povinný im zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je primeraným   zadosťučinením   spojeným   s porušením   ich   práv   (bod   3   výroku   nálezu). Zvyšnej časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a ktorých výšku vyčíslil ich právny zástupca sumou 468,95 €.

Pri   určení   úhrady   trov   konania   ústavný   súd   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok   2008,   ktorá   bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za úkony právnej služby u obidvoch sťažovateľov bola v súlade s § 18 ods. 3 vyhlášky zvýšená o 19 % daň z pridanej hodnoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania   zistil,   že sťažovateľmi uplatnená suma nie je vyššia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky, preto v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej   sume   468,95   €   (bod   4   výroku   nálezu).   Priznanú   úhradu   trov   právneho zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009