znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 177/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.,   B.,   t. č. vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn. 6 Tpo 46/2007 z 22. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2008   doručená   sťažnosť   J.   M.,   B.,   t. č. vo   väzbe (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   G.,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   6   Tpo   46/2007 z 22. novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: „Sťažovateľ je trestne stíhaný na základe uznesenia vyšetrovateľa OR PZ v Trnave, č. k.   ORP-1286/OVK-TT-2007Od   zo   dňa   9.   11.   2007   pre   zločin   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi   podľa   § 172 ods.   1 písm.   a),   písm.   c),   písm.   d)   Tr.   zák.   na skutkovom   základe uvedenom vo výrokovej časti uznesenia. (...)

Sťažovateľ je vo väzbe, do ktorej bol vzatý uznesením Okresného súdu v Trnave č. k. Tp 167/07 zo dňa 11. 11. 2006 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť podaním zo dňa 12. 11. 2007, doručeným v tento deň Okresnému súdu v Trnave.

O   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   Krajský   súd   v   Trnave   uznesením č. k. 6 Tpo 46/2007 zo dňa 22. 11. 2007 tak, že ju zamietol, rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené dňa 10. 12. 2007.

V   tomto   rozhodnutí   sa   Krajský   súd   v   Trnave   nezaoberal   písomnými   dôvodmi sťažnosti sťažovateľa a neurobil tak ani Okresný súd v Trnave vo svojom rozhodnutí o vzatí do väzby, hoci sťažovateľ už v štádiu pred rozhodovaním o väzbe pred sudcom Okresného súdu v Trnave predložil svoju obranu písomne podaním zo dňa 11. 11. 2007. (...)

Podľa názoru sťažovateľa porušil Krajský súd v Trnave pri rozhodovaní o väzbe článok 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky. (...)

Sťažovateľ sa ďalej domnieva, že v tomto konaní bol porušený aj článok 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (...)   Takto   došlo   k   porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (aj porušenie článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd).

V tejto súvislosti bol porušený tiež článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. a tým základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   odôvodnil   a   uviedol   všetky skutočnosti, ktoré považoval za nezákonné.

Krajský   súd   v   Trnave   sa   nimi   nezaoberal,   s   argumentáciou   sťažovateľa sa nevysporiadal, jeho rozhodnutie je arbitrárne, tento súd vo svojom rozhodnutí dokonca uviedol   nepravdu,   že   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   bližšie   neodôvodnil. Sťažovateľ   pritom obranu uvádzal písomne aj pred rozhodnutím o vzatí do väzby Okresným súdom v Trnave a na nej zotrval aj pri odôvodnení sťažnosti. (...)

Ak   odôvodnenie   rozhodnutia   o   vzatí   do   väzby   neobsahuje   vysporiadanie   sa   s obranou sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, ako i s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ   poukazuje   napr.   na   Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky III. ÚS 135/04-38 zo dňa 10. júna 2004. (...)“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„Konaním Krajského súdu v Trnave o žiadosti o prepustení z väzby sťažovateľa, v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 6 Tpo 46/2007 v súvislosti s rozhodnutím tohto súdu zo dňa 22. 11. 2007, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   k   porušeniu   práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ďalej došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   6   Tpo   46/2007   zo   dňa   22.   11.   2007 sa zrušuje.

Sťažovateľ (...) náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci (á 3 176 Sk + 190 Sk x 2 = 6 732 Sk). (...)“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 46/2007 z 22. novembra 2007 došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods.   1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že krajský súd vzatie sťažovateľa do väzby dostatočne neodôvodnil,   pričom   zároveň   nereagoval   na   jeho   námietky   obsiahnuté v sťažnosti   proti uzneseniu   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   Tp   167/07 z 11. novembra   2007,   ktorým   bola   na   sťažovateľa   uvalená   preventívna   väzba   podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností ústavný súd zistil, že na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 167/07 z 11. novembra 2007 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu sťažovateľ „pri výsluchu pred sudkyňou pre prípravné konanie využil svoje právo a odmietol sa vyjadriť“. Okresný súd tak pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa vychádzal z návrhu prokurátorky, pripojeného vyšetrovacieho   súpisu,   ako   aj zo zistenia,   že sťažovateľ   je za obdobnú   trestnú   činnosť stíhaný aj v rámci konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 T 59/2007.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   12.   novembra   2007   sťažnosť,   ktorú v podstate   odôvodnil   tým,   že   jeho   vzatiu   do   väzby   predchádzalo vznesenie   obvinenia, ku ktorému   podľa   jeho   názoru   došlo   na   základe   nezákonne   a protiústavne   vykonaných dôkazov.   Apeloval predovšetkým   na   nepreskúmateľnosť   príkazu   na domovú   prehliadku a na nezákonnosť jej vykonania. Podľa jeho názoru tieto skutočnosti vylučujú dôvodnosť väzby, pričom zároveň uviedol, že takto predostretými argumentmi sa okresný súd vôbec nezaoberal.

O sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 6 Tpo 46/2007 z 22. novembra 2007 tak, že ju zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd stručne uviedol obsah napadnutého uznesenia a zároveň konštatoval: „Proti   tomuto   uzneseniu   si   podal   obvinený   v zákonom   stanovenej   lehote sťažnosť,   ktorú   zahlásil   do   zápisnice   o svojom   výsluchu   pred   sudkyňou   pre   prípravné konanie a ktorú bližšie neodôvodnil.“ Na základe podanej sťažnosti krajský súd preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva: „Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd zistil, že proti obvinenému J. M. bolo (...) vznesené obvinenie pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d) Tr. zák. (...).

Vznesením obvinenia je daná formálna podmienka jeho väzby v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por. (...)

Z   obsahu   spisového   materiálu   a   to   z   pripojeného   spisu   odvolací   súd   zistil, že obvinený J. M. je v súčasnej dobe trestne stíhaný na Okresnom súde Trnava sp. zn. 7 T 59/2007 pre obdobnú trestnú činnosť a to pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,   jedov   a prekurzorov,   ich   držanie a   obchodovanie s nimi   podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) d) Tr. zák. Vzhľadom na to, že obvinený sa opakovane dopustil tej istej trestnej činnosti je u neho daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. t. j.,   že   je   daná   dôvodná   obava,   že   v   prípade   ponechania   na   slobode   by   pokračoval v páchaní tejto trestnej činnosti. (...)“

S prihliadnutím   na   svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   činnosť   (napr.   III. ÚS   277/07, II. ÚS 131/08) ústavný súd zastáva názor, že ak ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúceho sa   špecificky   základného práva   na osobnú   slobodu,   treba vychádzať z toho, že čl. 17 ústavy zahŕňa hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,   a nie všeobecné ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny o práve na súdnu ochranu.

Ústavný súd zároveň uvádza, že ak sťažovateľ namietal rozhodnutie krajského súdu týkajúce sa zákonnosti jeho väzby z hľadiska nedodržania princípov spravodlivého procesu zakotveného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prípadné   nedostatky   tohto   rozhodnutia   by   bolo relevantné   hodnotiť   z hľadiska   čl.   5   dohovoru,   pretože   tento   článok   garantujúci jednotlivcovi   právo   na   slobodu   a bezpečnosť   predstavuje   prísnejšiu   a špeciálnu   úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu, predmetom ktorého je preskúmavanie zákonnosti väzby,   než   vyplýva   z čl.   6   ods.   1   dohovoru (obdobne   III. ÚS 272/03,   II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05).

Ústavný súd rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu   chráni   v   zásade   čl.   5   dohovoru   (napr.   rozsudok   De   Wilde   et   al   v.   Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77, etc).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Tpo   46/2007   z 22.   novembra   2007   a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy označeným rozhodnutím krajského súdu.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 135/04).

Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio   decidendi   (nosné dôvody)   na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a proti väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).

Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy sťažovateľ videl v tom, že krajský   súd   sa   pri   posudzovaní   zákonnosti   väzby   vôbec   nezaoberal   jeho   tvrdeniami obsiahnutými v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu a podľa jeho názoru dokonca krajský   súd „uviedol   nepravdu“,   keď   v odôvodnení   konštatoval,   že   sťažovateľ   túto sťažnosť bližšie neodôvodnil. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. júna 2004.

Vychádzajúc z týchto argumentov sťažovateľa a po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   vzhľadom   na   počiatočné   štádium   trestného konania, keď inštitút väzby má veľký význam, a vzhľadom na dôvody, ktorými krajský súd prezentoval opodstatnenosť väzby, treba toto rozhodnutie považovať za legitímne. Ústavný súd sa totiž nedomnieva, aby tým, že krajský súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľ svoju sťažnosť bližšie neodôvodnil, hoci sťažovateľ je toho názoru, že svoje argumenty   proti   väzbe   riadne   predostrel,   išlo   o taký   nedostatok   rozhodnutia,   ktorý by znamenal   porušenie   jeho   základného   práva   na   osobnú   slobodu.   Je síce pravdou, že krajský   súd   v odôvodnení   rozhodnutia   bližšie   nešpecifikoval   sťažovateľove   námietky proti   väzbe,   ale   zároveň   treba   poukázať   na   to,   že   formulácia   krajského   súdu   v znení „bližšie neodôvodnil“ nenavodzuje   dojem,   že   by   sťažovateľ   svoje   argumenty   vôbec nepredostrel a ani dojem, že by sa krajský súd nimi vôbec nezaoberal (odlišná situácia ako v prípade nálezu III. ÚS 135/04).

Sťažovateľ   nezákonnosť   svojej   väzby   odôvodňoval   nepreskúmateľnosťou   príkazu na domovú   prehliadku,   ako   aj   jej   nezákonným   vykonaním.   Sťažovateľ   teda   spochybnil zákonnosť   vykonania   dôkazov,   ktoré   boli   podkladom   na   rozhodnutie   vyšetrovateľa o vznesení   obvinenia.   V tejto   súvislosti   však   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť, že na uvalenie preventívnej   väzby [§   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku]   postačuje vyššia pravdepodobnosť dôvodnosti podozrenia zo spáchania skutku vykazujúceho znaky trestného činu, vznesené obvinenie konkrétnej osobe a dôvodná obava z toho, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný   čin,   ktorý   pripravoval   alebo   ktorým   hrozil.   To   znamená,   že   pre   zákonnosť a ústavnosť   väzby   postačuje   splnenie   týchto   predpokladov,   a to   hlavne   v štádiu   krátko po začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. V tejto súvislosti zároveň treba poukázať na rozdiel medzi predpokladmi opodstatňujúcimi uvalenie väzby a samotným rozhodnutím súdu   o vine,   ktoré   je   výrazne   podmienené   zákonnosťou   získania   a vykonania   dôkazov. V tomto svetle je potrebné chápať aj rozhodnutie krajského súdu o neprijatí argumentov sťažovateľa predostretých proti jeho väzbe.

Vo   vzťahu   k tvrdeniam,   ktoré   krajský   súd   prezentoval   ako   dôvody   svedčiace v prospech uvalenia väzby, ústavný súd poznamenáva, že charakter a závažnosť trestnej činnosti [v prípade sťažovateľa ide o obvinenie zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) Trestného zákona] má pri počiatočnom rozhodovaní súdu o zákonnosti väzby výrazný vplyv a práve argument krajského súdu opodstatňujúci väzbu z dôvodu,   že   proti   sťažovateľovi   sa   už   vedie   trestné   stíhanie   za   obdobný   skutok, teda že sťažovateľ sa opakovane dopustil obdobnej trestnej činnosti, považuje ústavný súd za logický a dostatočný.

V okolnostiach   daného   prípadu   (s   prihliadnutím   na   trestnú   činnosť,   z ktorej je sťažovateľ obvinený, počiatočné štádium trestného konania, odôvodnenosť preventívnej väzby   skutkovými   okolnosťami,   povahu   námietok   sťažovateľa)   a vychádzajúc z už prezentovaných   názorov   o rozdielnosti   rozhodnutia   súdu   o vzatí   do   väzby a rozhodnutia súdu o vine ústavný súd nepovažuje rozhodnutie krajského súdu za prejav jeho ľubovôle. Aj keď krajský súd výslovne neodpovedal na argumenty sťažovateľa proti väzbe,   jednoznačnosť   a prehľadnosť   odôvodnenia   preventívnej   väzby   svedčia o spoľahlivosti   tohto   rozhodnutia,   ako   aj   o irelevantnosti   argumentov   sťažovateľa predostretých v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu a povahe ich vplyvu na konečný verdikt súdu.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008